Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/264/2017 z 24. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 24. septembra 2018, sp. zn. 14Co/264/2017, ECLI:SK:KSBB:2018:6215207354.2 Krajský súd Banská Bystrica | 14Co/264/2017 | ECLI:SK:KSBB:2018:6215207354.2 | 2018-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f1fca697-f0ea-47a7-84a4-e84b64605c94 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6215207354.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/264/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215207354
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6215207354.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobkyne: M. K., narodená
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L., P. M. XXX/XX, zastúpená splnomocnenou advokátkou Mgr. Andreou
Legényovou, so sídlom Advokátska kancelária 990 01 Veľký Krtíš, Komenského 3, proti žalovanému:
Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpený
spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Nám. Sv. Egídia 93, 058 01
Poprad, IČO 44 250 29, ako právnemu nástupcovi pôvodného žalovaného Consumer Finance Holding,
a. s., so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 330, o určenie spotrebiteľskej
zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký
Krtíš číslo konania 3C/517/2015 - 103 zo dňa 27.04.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 3C/517/2015 - 103 zo dňa 27. 04. 2017 p o
t v r d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a určil, že Zmluva o poskytnutí najľahšej
pôžičky č. XXXXXXXXXX zo dňa 08. novembra 2013 je bezúročná a bez poplatkov. V odôvodnení
rozsudku súd konštatoval, že žalobkyňa, ako dlžník a žalovaný, ako veriteľ, uzavreli dňa 08.11.2013
Zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni
úver, označený ako mobilná pôžička vo výške 2.000,- eur. V zmluve sa žalobkyňa zaviazala splácať úver
v splátkami v počte 72, pri splátke s poistením vo výške 59,39 eur, pri sadzbe poistenia 2,90 % a RPMN
32% a splátke vo výške 57,72 eur, mesačnej výške poistenia 1,67 eur a fixnej ročnej úrokovej sadzbe
32 %. Priemerná hodnota RPMN je v zmluve uvedená ako 18.84 %. Celkové náklady spotrebiteľa sú
uvedené vo výške 2.155,84 eur a celková čiastka 4.155,84 eur. Termín konečnej splatnosti (mesiac/
rok) 11/2019. Uplatnený nárok súd právne posúdil s poukazom na ustanovenie § 52 Občianskeho
zákonníka a osobitnej právnej normy zaoberajúcej sa spotrebiteľskými úvermi, podľa ustanovenia §
9 ods. 2 písm. f/, g/, i/, j/ a k/ a § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Súd sa v prvom rade zameral
v odôvodnení rozsudku na skúmanie danosti naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určovacej
žalobe a súd uviedol, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ako
spotrebiteľka má špecifické postavenie slabšej strany v spore, čo nesporne osvedčuje predovšetkým
úprava v komunitárnom práve, početná judikatúra súdov európskeho spoločenstva, ako aj právna
úprava Slovenskej republiky. Rozhodnutím súdu sa postavenie žalobkyne stane istejšie. Taktiež z
ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že spotrebiteľ má vždy naliehavý právny záujem na určení



každej skutočnosti, ktorá môže mať vplyv na zmluvný vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, čo zodpovedá
požiadavke, aby z úradnej povinnosti rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie
spotrebiteľa, lebo v opačnom prípade by došlo u neho k zásahu do nadobudnutých práv. Okrem toho
mal súd preukázané, že žalobkyňa zaplatila žalovanému požičanú sumu (2.000,- eur) a z prehľadu
splátok dlhu je nesporné, že žalovanému zaplatila spolu sumu vo výške 2.529,04 eur. Preto súd prvej
inštancie uviedol, že je dôvodné poskytnúť žalobkyni ako spotrebiteľovi ochranu a dať jej odpoveď na
otázku výšky skutočného dlhu. Žalobkyňa má teda naliehavý právny záujem na požadovanom určení
z dôvodu právnej istoty v otázke výšky skutočného dlhu, pretože schopnosť žalobkyne rozoznať výšku
svojho dlhu je znížená. Následne súd ohľadom právneho posúdenia zmluvy o úvere konštatoval, že
s prihliadnutím na ustanovenie § 52 ods. 2 vety poslednej Občianskeho zákonníka, ktoré nadobudlo
účinnosť od 01. 04. 2015, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z dôvodu, že Občiansky zákonník, ktorého je súčasťou
toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, preto od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku,
je poskytovanie spotrebiteľom Slovenskej republiky minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje
Smernica č. 93/13/EHS. Preto bolo povinnosťou súdu na tento právny vzťah aplikovať ustanovenie
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zmluvu podrobiť kontrole aj v zmysle zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch (účinnom v čase kedy k uzavretiu zmluvy došlo). Súd prvej inštancie
mal preukázané, že úverová zmluva, uzatvorená medzi stranami sporu dňa 08.11.2013, má písomnú
formu, neobsahuje však obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ustanovené v § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
najmä podľa písm. g/ a k/. Preskúmaním zmluvy súd zistil, že zmluva je neurčitá v údaji o celkovej
výške spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. g/). Súd uviedol, že z článku V. zmluvy, „Pôžička“
vyplýva, že žalovaný poskytol žalobkyni pôžičku vo výške 2.000,- eur pri ročnej úrokovej sadzbe 32
%, čo predstavuje 640,- eur z poskytnutej pôžičky. Zo zmluvy tiež vyplýva údaj o RPMN vo výške
32 %, ktorá výška je totožná s úrokovou sadzbou, pričom celkové náklady spotrebiteľa sú uvedené v
zmluve vo výške 2.155,84 eur a celková čiastka vo výške 4.155,84 eur. Nebolo potom súdu zrejmé, čo
tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, pretože pôžička 2.000,- eur + úrok 640,- eur resp. RPMN
640,- eur tvoria spolu len sumu 2.640,- eur a nie celkovú sumu 4.155,84 eur, ktorú by žalobkyňa mala
žalovanému vrátiť spolu s požičanými prostriedkami. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že
zmluva neobsahuje ani počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov tak, ako súd požadované
v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/. Zmluva síce obsahuje počet splátok 72, avšak výšku mesačnej
splátky určuje s poistením vo výške 59,39 eur, pri sadzbe poistenia 2,90 % a vo výške 57,72 eur pri
mesačnej výške poistenia 1,67 eur, pritom zo zmluvy nevyplýva, či ide o zmluvu s poistením alebo bez
poistenia a potom ktorá výška mesačnej splátky je správna, teda v akej mesačnej výške má žalobkyňa
úver splácať a akú sumu má žalovanému zaplatiť. Okrem toho zmluva neobsahuje žiadny konkrétny
údaj s rozpísaním, koľko zo splátky predstavuje splátka istiny, koľko splátka úrokov a koľko poplatky.
Pokiaľ sa týka namietanej absencie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2
písm. f/), z obsahu zmluvy vyplýva, že ku konečnej splatnosti úveru dôjde 20. 11. 2019 so zreteľom
na splatnosť jednotlivých splátok do 20. dňa v mesiaci a počte splátok Následne potom súd prvej
inštancie vyslovil, že z dôvodu, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje predpísané
náležitosti, najmä podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g/, k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, so
zreteľom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z.,
ktorý upravuje sankciu v dôsledku absencie obligatórnych náležitostí vyžadovaných týmto zákonom, určil
súd úver poskytnutý na základe takejto zmluvy za bezúročný a bez poplatkov. Preto potom súd žalobe
žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel. V ďalšom bode odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie navyše
konštatoval, že preskúmaním úverovej zmluvy zistil, že v článku V. zmluvy, označeného ako „Pôžička“, je
uvedená sadzba dohodnutého úroku z úveru vo výške 32 % ročne. Z internetovej stránky NBS vyplýva,
že priemerné úrokové miery z úverov pri nových spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami
so splatnosťou úveru nad päť rokov (72 splátok v danom prípade) v novembri 2013 predstavovali
úrok 14,27 % ročne. Z toho je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi žalobkyňou a
žalovaným prevyšuje priemernú mieru úrokov z úverov poskytovaných v tomto období bankami viac
ako o 100 %. Súd poukázal na závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 07.
2009 sp. zn. 1MCdo/1/2009, v ktorom vyslovil právny názor, že „Dohoda o výške úrokov musí byť v
súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny
úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný“. V danom spore súd prvej inštancie považoval
prevýšenie dohodnutých úrokov o viac ako 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami
za spôsobujúce značnú nerovnováhu v postavení strán v neprospech žalobkyni ako spotrebiteľa,



navyše výška sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov je v rozpore
aj s ustanovením § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Za týchto okolností tak súd považoval aj dohodu o výške
úrokov za neplatnú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, pretože odporuje
dobrým mravom, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi
stranami sporu v časti úrokov a to v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sú úroky
neplatné, nemožno ich ďalej ani moderovať a ani modifikovať. O náhrade trov prvoinštančného konania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a na základe zásady úspechu, keďže žalobkyňa mala
vo veci plný úspech, súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Súčasne súd vyslovil,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník so zreteľom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podľa
názoru žalovaného zmluva o pôžičke obsahuje všetky podstatné obsahové náležitosti tak, ako to ukladá
zákon. Žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva je neurčitá v údaji o celkovej
výške spotrebiteľského úveru. Výpočty súdu uvádzané v odôvodnení rozsudku obžalovaný nepovažuje
za správne, keďže súd prvej inštancie zrejme opomenul, že v danom prípade ide o anuitné splácanie.
Anuitné splácanie je štandardným a najčastejšie využívaným typom splácania, kde počas celej doby
splatnosti úveru je výška splátky rovnaká. Splátku tvorí časť istiny úveru a časť úrokov. Pri anuitnom
splácaní je v prvých rokov najvyššia časť splátky práve časť úrokov, ktoré postupne klesajú a zvyšuje
sa časť splácanej istiny. Súd prvej inštancie nezohľadnil pri výpočte celkových nákladov spotrebiteľa
dĺžku splácania poskytnutého úveru. Pri anuitnom splácaní sú celkové náklady spotrebiteľa závislé
od dĺžky splácania, preto je pri výpočte celkovej sumy pôžičky potrebné vynásobiť výšku splátky,
t.j. 57,72 eur s počtom splátok, t.j. 72, čo predstavuje celkovo sumu pôžičky 4155,84 eur. Žalovaný
taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že zo zmluvy nevyplýva, či ide o zmluvu s poistením
alebo bez poistenia. Zo zmluvy celkom jasne vyplýva, že ide o zmluvu s poistením schopnosti splácať
splátky pôžičky. Žalovaný poukázal na článok IV. zmluvy, obsahujúci prihlášku k poisteniu schopnosti
splácať splátky pôžičky, z ktorého je zrejmá fakultatívnosť tohto inštitútu. Vzhľadom na dobrovoľné
zvolenie si splácania, spotrebiteľ môže túto možnosť reálne využiť, alebo odmietnuť a to zaškrtnutím
políčka Odmietam poistenie. Žalobca však túto možnosť nevyužil a poistenie neodmietol, teda zo
zmluvy celkom jasne vyplýva, že žalovaný s ním súhlasil. Skutočnosť, že žalobca súhlasil s poistením
schopnosti splácať, jednoznačne vyplýva aj z článku V., kde je uvedená sadzba poistenia, ako aj
výška splátky s poistením. Celkovú čiastkou pôžičky tvoria splátky bez poistenia, nakoľko poistné sa
do celkových nákladov nezapočítava. Následne žalovaný poukázal na znenie ustanovenia § 19 ods.
1, ods. 2 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských u úveroch a v spojení s ustanovením § 2
písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch argumentuje, že v zmysle týchto zákonných ustanovení
ani platná legislatíva nenariaďuje do vzorca zahrnúť poplatky za voliteľné poistenie úverov. V ďalšom
texte odvolania žalovaný namietal záver súdu, ktorý mal za to, že výška úrokovej sadzby v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je v rozpore s dobrými mravmi. Je nesprávne konštatovanie súdu, že ročná
úroková sadzba vo výške 32 % je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko prevyšuje priemernú
úrokovú mieru v bankách (14,27 %). Z akého dôvodu súd porovnáva tento ukazovateľ s bankovým
sektorom a nie s nebankovým, súd neuvádza. Takýto právny záver súdu nemá oporu v žiadnom
právnom predpise. Súd nie je oprávnený porovnávať nebankový subjekt s bankovým subjektom, ich
rozlíšenie by stratilo akýkoľvek zmysel. Poskytovanie úverov bankovými a nebankovými subjektami je
diametrálne ekonomicky odlišné, zákon preto porovnávala subjekty v rovnakých odvetviach. Navyše
údaj o priemernej úrokovej sadzbe bánk v novembri 2013 je v rozsudku uvedený nesprávne, nakoľko
z internetovej stránky Národnej banky Slovenska vyplýva, že priemerná úroková sadzba predstavovala
14,32 %. Žalovaný v odvolaní upriamil pozornosť na to, že jediným zákonným ustanovením platným
v čase podpisu zmluvy o pôžičke, limitujúcim výšku odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver, bolo
ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax
súdov v tejto otázke, pričom ani v jednom prípade nie je úroková sadzba rovnajúca sa RPPM vo výške
32 % považovaná za takú, ktorá by mala byť v rozpore s dobrými mravmi. Na podporu svojho stanoviska
žalovaný poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov. Vzhľadom na vyššie uvedené potom
mal žalovaný za to, že nie je v súlade so zákonným znením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka na
účely skúmania primeranosti odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru porovnávať výšku úrokových
sadzieb bánk, pretože je potrebné podrobiť skúmaniu primeranosti jednak výšku RPMN, ďalej obdobnosť
finančného produktu, finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako



aj vzhľadom na citovanú judikatúru, podľa názoru odvolateľa nevyplýva, že by bolo možné úrok rovnajúci
sa RPMN vo výške 32 % považovať za odplatu, ktorá by mala byť v rozpore s dobrými mravmi. V odvolaní
taktiež žalovaný namieta záver súdu vyplývajúci z výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o
spotrebiteľských úveroch, pretože žiadnym spôsobom výkladu predmetného zákonného ustanovenia (či
už gramatickým, logickým, systematickým) nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky,
ktorá bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahrňujúce istinu, úrok, prípadne poplatky, že by
mala byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Z formulácie
tohto zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané
komponenty. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je však Smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES, ktorá v článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a záväzný charakter, predovšetkým
pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Členské štáty Európskej únie nie sú oprávnené
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahŕňať iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, než sú
uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. V nasledujúcom texte odvolania žalovaný citoval predmetný
článok smernice a argumentuje, že z uvedeného nevyplýva, že by splátka istiny, úrokov a poplatkov
nemohla byť zahrnutá v jednom údaji. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto
zmluvnú náležitosť modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na
istinu, úrok a poplatky. Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods.
1 smernice. Preto je potrebné dospieť eurokonformným výkladom k záveru, že ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch neupravuje nutnosť rozpisu splátky na istinu, úroky a
poplatky. Na základe uvedeného v zmysle § 363 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
žalovaný navrhuje, aby odvolací súd s poukazom na § 388 CSP z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a
h/ CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa plne stotožňuje s rozsudkom
prvoinštančného súdu a považuje ho za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Tvrdenia žalovaného
v odvolaní žalobkyňa popiera a považuje ich za nesprávne resp. nepravdivé. Žalovaný namieta
nesprávne právne posúdenie veci, pretože podľa jeho názoru zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti
podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Žalobkyňa sa s týmto tvrdením nestotožňuje, pretože zmluva o
úvere objektívne neobsahuje platne dojednané náležitosti vyžadované zákonom pre tento zmluvný typ.
Neplatnosť' týchto dojedaní spôsobuje aj ich neurčitosť. Žalobkyňa vo vyjadrení uvidela, že neurčitý je
údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa, pretože z neho nie je zrejmé, či zahŕňa aj poistné poplatky,
alebo výlučne len úrok, pretože by mal zahŕňať aj poistný poplatok, ktorý zrejme nezahŕňa. Rovnakú
skutočnosť možno tvrdiť aj o ukazovateli RPMN. Pokiaľ ide o poplatok za poistenie, tento nemožno
považovať' za dobrovoľne dojednaný, nakoľko bol dojednaný v zmluvnej podmienke, ktorá napĺňa znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ide o nanútené plnenie spotrebiteľovi a spotrebiteľ si pri uzavretí
zmluvy ani nevšimne (ako v tomto prípade), že môže túto zmluvnú podmienku odmietnuť. Poistná
zmluva obsiahnutá v zmluve o úvere bola žalobkyni daná na podpis vo vopred predtlačenej podobe,
pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť jej obsah. Zo zmluvy o úvere ako celku je
zrejmé, že nebola ako celok vyplnená žalobkyňou, ale bola vopred vyplnená žalovaným prostredníctvom
výpočtovej techniky a žalobkyni bola daná ako celok na podpis bez toho, že by jej bola daná možnosť'
nejakým spôsobom ovplyvniť obsah tejto zmluvy. Poistná zmluva je obsiahnutá v zmluve o úvere
takým spôsobom, že len jej výslovné odmietnutie zo strany spotrebiteľa spôsobuje jej neplatnosť.
Nemožno teda ani uvažovať nad tým, že by takto koncipovaná poistná zmluva bola uzavretá zo strany
žalobkyne dobrovoľne, resp. že by bola individuálne dojednaná a žalobkyňa tvrdí, že de facto bolo jej
uzavretie zo strany žalovaného týmto spôsobom nanútené. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu úveru, súd
správne konštatoval, že výška, v akej je dojednaný úrok a úroková sadzba úveru, je rozporná s dobrými
mravmi a preto nie je možné ani tieto údaje v zmluve považovať za platne dojednané. Pokiaľ ide o
rozhodovaciu činnosť' súdov, žalobkyňa argumentuje, že nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného,
že neprimeraná úroková sadzba je až 60%, pretože za podstatné prevýšenie odplaty možno považovať
už dvojnásobné prevýšenie, k čomu sa prikláňa aj aktuálna ustálená súdna prax. V prejedávanom
prípade ide dokonca až o takmer trojnásobné prevýšenie úrokovej sadzby bánk, teda spotrebiteľ
nebankovej spoločnosti zaplatí trojnásobok bežnej odplaty, čo je nutné považovať za úžeru. Pokiaľ ide
o žalobcom namietaný nepreukázaný naliehavý právny záujem, tu je potrebné uviesť, že judikatúra
Najvyššieho súdu SR zaujala stanovisko, že naliehavý právny záujem nie je hmotnoprávnou ale
procesnoprávnou kategóriou a preto naliehavý právny záujem nemusí žalobca výslovne preukazovať,
ak jednoznačne vyplýva z predmetu sporu. V tomto prípade naliehavý právny záujem spočíva v potrebe
určenia skutočnej výšky dlhu žalobkyne, nakoľko žalovaný od nej žiada zaplatenie úrokov a poplatkov, na
ktoré nemá právny nárok. Existuje teda právna neistota žalobkyne, či má zaplatiť len istinu úveru, alebo aj



úroky a poplatky, ktorých zaplatenie žalovaný požaduje. Žalobkyňa opätovne poukazuje na skutočnosť,
že sa nestotožňuje s pokusmi žalovaného o priamu aplikáciu smernice 2008/48/ES o spotrebiteľských
úveroch na tento spor, pretože je to v zmysle judikatúry SD EÚ neprípustné. Rovnako sa nestotožňuje s
názorom, že túto právnu úpravu je potrebné vykladať ako eurokonformnú, pretože eurokonformný výklad
neprichádza do úvahy tam, kde je výklad vnútroštátnych ustanovení jednoznačný, ako v tomto prípade,
inak by išlo o eurokonformný výklad kontra legem, ktorý judikatúra SD EÚ výslovne zakazuje. Ako uviedol
prvoinštančný súd, je pravdou, že zákonodarca prijal právnu úpravu v zákone č. 129/2010 Z.z. nad rámec
smernice. Táto skutočnosť však nespôsobuje neplatnosť tejto úpravy, pretože zákonodarca môže podľa
Zmluvy o fungovaní Európskej únie a rovnako podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pri prijímaní
vnútroštátnej úpravy ísť pri transpozícii smerníc aj nad rámec právnej úpravy obsiahnutej v smernici,
pod podmienkou, ak takto prijatá vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore z cieľom smernice. Keďže
cieľom tejto smernice je ochrana spotrebiteľa, žalobkyňa poznamenala, že určite nie je v rozpore s
ňou vnútroštátna právna úprava, ktorá spotrebiteľovi poskytuje širšiu právnu ochranu, ako samotná
smernica. Uvedené vo vzťahu k predmetnej smernici potvrdzuje aj judikatúra SD EÚ. Argumentáciu
žalobkyne podporuje aj rozsudok SD EÚ Biróová/Home Credit Slovakia, na ktorý poukazuje samotný
žalovaný, z ktorého jednoznačne vyplýva, že aj keď bola vnútroštátna právna úprava prijatá nad rámec
smernice, je vnútroštátny súd povinný aplikovať prednostne túto právnu úpravu, bez ohľadu na túto
skutočnosť. Je zrejmé, že argumentácia žalovaného je v tomto smere účelová a vyplýva z nesprávneho
výkladu platného európskeho práva. V závere vyjadrenia však žalobkyňa poznamenala, že bez ohľadu
na túto skutočnosť absencia rozpisu výšky, počtu a termínov odplaty nie je jedinou vadou úverovej
zmluvy. Žalobkyňa považuje z vyššie uvedených dôvodov odvolanie žalovaného za neopodstatnené
a žiada, aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu a uložil žalovanéhmu povinnosť
náhradu trovy odvolacieho konania žalobkyni.

4. Žalovaný v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že trvá na podanom
odvolaní a na svojich doterajších vyjadreniach. K otázke naliehavého právneho záujmu žalobcu na
určení, že úver zo zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov, žalovaný poukázal na skutočnosť,
že z pôsobnosti ustanovenia § 137 písm. c/ CSP nebolo doposiaľ vyňaté konanie o určenie platnosti
spotrebiteľských zmlúv, alebo ich časti. Žiaden žalobca nie je zbavený povinnosti preukázať v konaní o
určenie práva alebo povinnosti existenciu naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Rozhodnutie
súdu o neplatnosti zmluvných podmienok, ktoré žalobcovi neprináša žiadnu pozitívnu zmenu s ohľadom
na výšku jeho záväzku, je rozhodnutím vydaným v rozpore s ustanovením § 137 písm. c/ CSP. Žalovaný
preto tvrdí, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že zmluva o pôžičke je neplatná, alebo
bezúročná a bez poplatkov, pretože prednosť má žaloba na určenie, v rámci ktorej by sa ako predbežná
otázka vyriešila prípadná neplatnosť alebo bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Určovací návrh
podľa ustanovenia § 137 písm. c/ CSP má charakter preventívnej ochrany práv, pričom však žalovaný
poukazuje na aplikáciu ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sú neplatné niektoré
časti zmluvy, mala by sa určiť iba neplatnosť týchto častí a nie celej zmluvy, nakoľko neplatnosť zmluvy by
mala byť len akási posledná možnosť riešenia vadnosti právneho úkonu. Na podporu svojho stanoviska
žalovaný poukázal na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov. Žalovaný preto navrhuje odvolaciemu
súdu rozhodnúť tak, ako to vyplýva z jeho odvolania.

5. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedla, že nakoľko žalovaný vo vyjadrení nepopiera
žiadne tvrdenia žalobkyne v jej vyjadrení k jeho odvolaniu, žalobkyňa preto zotrváva na argumentoch
uvedených vo svojom predchádzajúcom vyjadrení. Pokiaľ žalovaný opätovne namieta nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu, žalobkyňa uviedla, že na prípustnosť podanej žaloby nie je možné
aplikovať aktuálnu procesnoprávnu úpravu Civilného sporového poriadku, nakoľko žaloba bola na
prvoinštančný súd podaná ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, a teda je na túto
žalobu potrebné aplikovať predchádzajúci procesnoprávny kódex a to O.s.p.. Uvedené vyplýva priamo z
ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Bez ohľadu na uvedené však má žalobkyňa za
to, že jej naliehavý právny záujem bol dostatočne preukázaný a spočíva v potrebe určenia, či žalovaný
má nárok na zaplatenie úrokov a poplatkov, ktorých zaplatenie požaduje, alebo či stačí, že žalobkyňa
zaplatila istinu úveru. Aj z priebehu konania je možné usúdiť, že žalobkyňa mala záujem vyriešiť tento
spor aj mimosúdne zmierom, no žalovaný napriek tvrdeniu jeho právneho zástupcu ochote uzavrieť
zmier, respektíve mimosúdnu dohodu so žalobkyňou, odmietol. Vzhľadom na to, že žalovaný žiadal od
žalobkyne plnenie, na ktoré nemá právny nárok, žalobkyňa nemala k dispozícii iný právny prostriedok
ochrany, ako je určovacia žaloba. Určením úverovej zmluvy za bezúročnú sa zároveň do budúcna
odstránia všetky spory, ktoré by mohli medzi žalobkyňou a žalovaným ohľadom výšky skutočného dlhu



žalobkyne, vzniknúť. Opätovne tak žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu
vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a v súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

7. Odvolací súd bol povinný sa predovšetkým procesne vysporiadať s neskoršími právnymi
skutočnosťami, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie a mali vplyv na hmotnoprávnu
i procesnú subjektivitu strany - pôvodného žalovaného v odvolacom konaní.

8. Na základe oznámenia o právnom nástupníctve pôvodného žalovaného, ako aj z výpisu z obchodného
registra Okresného súdu Prešov, Oddiel: Sa, Vložka číslo: 10315/P, mal odvolací súd preukázané, že
spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s., IČO: 35 923 330, so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01
Kežmarok, ako pôvodný žalovaný, bola vymazaná z Obchodného registra SR. Dôvodom výmazu bolo
zrušenie spoločnosti bez likvidácie formou rozdelenia a jej zlúčenia so spoločnosťou Všeobecná úverová
banka, a. s. a so spoločnosťou VÚB leasing, a. s., ako nástupníckymi spoločnosťami podľa ust. § 69
ods. 9 a § 218m a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. K
zrušeniu spoločnosti a zároveň jej rozdeleniu zlúčením s VÚB, a. s. a s VÚB leasing, a. s., došlo ku dňu
01. 01. 2018. Podľa Projektu rozdelenia, zaslaného odvolaciemu súdu právnym zástupcom pôvodného
žalovaného, všetky práva a povinnosti definované dňom 01. 01. 2018 zo spoločnosti Consumer Finance
Holding, a. s. prešli na právneho nástupcu VÚB, a. s. Bratislava a VÚB leasing, a.s. Bratislava. Z
delimitačného protokolu zo dňa 24. 01. 2018 a prílohy k tomuto delimitačnému protokolu právnym
nástupcom pôvodného žalovaného v tejto konkrétnej právnej veci (vedenej na Okresnom súde Veľký
Krtíš pod sp. zn. 3C/517/2015), sa stala Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Mlynské Nivy 1, 929
90 Bratislava, IČO: 31 320 155. Pretože pôvodný žalovaný zanikol počas odvolacieho konania skôr, ako
sa toto právoplatne skončilo, po preukázaní právneho nástupníctva rozhodol odvolací súd uznesením
č.k. 14Co/264/2017-154 zo dňa 06.08.2018 o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom zaniknutej
právnickej osoby, ktorá bola dovtedy stranou sporu v procesnom postavení žalovaného, v súlade s
ustanovením § 64 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP tak, že nový žalovaný je Všeobecná úverová
banka, a. s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, ako právnym nástupcom pôvodného
žalovaného Consumer Finance Holding, a. s., so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO:
35 923 330.

9. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a to v rozsahu podaného odvolania žalovaného. Nakoľko je odvolací súd v sporovom konaní
striktne viazaný dôvodmi a rozsahom podaného odvolania (§ 379 a § 380 Civilného sporového poriadku),
v súvislosti s obsahom odvolania žalovaného, a v nadväznosti na obsah neskorších vyjadrením strán
sporu v štádiu odvolacieho konania odvolací súd poznamenáva, že žalovaný v dôvodoch odvolania
nespochybnil správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej sa súd prvej inštancie vysporiadal
s danosťou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Všetky následné vyjadrenia
žalobkyne, týkajúce sa polemiky o danosti naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení v
konkrétnom spore, ako aj reakcie a vyjadrenia žalovaného na tieto polemiky žalobkyne, sú tak z hľadiska
predmetu a rozsahu odvolania bezpredmetné.

10. Napriek tejto skutočnosti však odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné sa k otázke danosti
naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení vyjadriť.

11. Z prechodných ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva zásada tzv. okamžitej aplikability
novej procesnej úpravy a to aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jej účinnosti (pokiaľ nie
je výslovne ustanovené inak), pričom ustanovenie § 470 ods. 2 CSP ustanovuje, že len právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
(avšak to neznamená, že zostáva zachovaná aj právna úprava predošlej procesnej normy) a taktiež
zostáva zachovaná aj vecná, miestna, kauzálna a funkčná príslušnom súdu podľa predpisov účinných
do 30. júna 2016 v začatých konaniach (§ 470 ods. 4 CSP). Zo žiadneho prechodného ustanovenia
Civilného sporového poriadku tak nemožno vyvodiť, že súd prvej inštancie, rozhodujúci už v čase



účinnosti novej procesnej úpravy, mal ešte právne posudzovať určitú otázku podľa kritérií predošlej (už
neúčinnej) procesnej úpravy a argumentácia žalobkyne o nutnosti právne posudzovať otázku danosti
naliehavého právneho záujmu podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. nie je tak správna a zjavne nemá
oporu v zákone. Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie, dôsledne rešpektujúc už novú
procesnú úpravu, ako aj prechodné ustanovenia CSP, správne posudzoval otázku naliehavosti právneho
záujmu pri určovacích žalobách podľa ustanovenia § 137 Civilného sporového poriadku.

12. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

13. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

14. Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom
a účinnom od 01.01.2018, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou.

15. V novom ustanovení § 137 CSP zákonodarca zakotvil úplne novú koncepciu, kde sa rozlišuje
klasická určovacia žaloba podľa písm. c) a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písm.
d). Odvolací súd poukazuje na zrejmý úmysel zákonodarcu vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné
žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré
vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Sledovaným účelom takejto právnej úpravy
nesporne bolo zamedziť žalobám, pri ktorých konečný výsledok nie je spôsobilý odstrániť spornosť
či problém v určitom vzťahu, kedy ide len o akési akademické spory, prípadne nič neriešiaci tzv.
„spor pre spor“. V zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP teda možno podať žalobu o určenie,
či tu právo je alebo nie je, len ako to vyplýva z osobitného právneho predpisu. V tomto kontexte
odvolací súd poznamenáva, že rozhodovacia prax súdov nebola jednotná v otázke nutnosti či potreby
skúmania naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti, či bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľských zmlúv zo strany spotrebiteľov. Súdy túto otázku do 01.01.2018 posudzovali rôzne a
spravidla v závislosti od konkrétnych okolností veci a je taktiež možné prisvedčiť argumentácii, že v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie žiadne ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa, ani inej
osobitnej normy na ochranu spotrebiteľov, výslovne neupravovalo možnosť spotrebiteľa podať žalobu
o určenie neplatnosti a bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľskej zmluvy. Toto konštatovanie
však už v čase rozhodovania odvolacieho súdu neplatí, nakoľko v zmysle aktuálne platnej právnej
úpravy, konkrétne ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, je
zákonom výslovne upravená možnosť spotrebiteľa pred súdom domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou. Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
vnesené novelou zák. č. 279/2017 Z.z. a pokiaľ prechodné ustanovenia k tomuto zákonu výslovne
neriešia aplikabilitu tohto zákonného ustanovenia na žaloby spotrebiteľa o určenie neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti podané do 01.01.2018, pokiaľ v čase
rozhodovania odvolacieho súdu už je toto zákonné znenie platné a účinné, bol odvolací súd povinný na
neho prihliadnuť pri svojej rozhodovacej činnosti. Pokiaľ teda ustanovenie § 137 písm. c) CSP vymieňuje,
že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na
tom naliehavý právny záujem, avšak výslovne ustanovuje, že naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu a taktiež podľa ustanovenie § 137 písm. d/ CSP možno
podať žalobu o určení právnej skutočnosti ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, potom odvolací
súd, rozhodujúci podľa právnej úpravy platnej v čase svojho rozhodovania, konštatuje, s poukazom na
ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ustanovením
§ 137 písm. c/ vety za bodkočiarou a písm. d/ CSP, že takáto žaloba je prípustná a v prípade takejto
žaloby v intenciách ustanovenia § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. naliehavý právny záujem spotrebiteľa
nie je zo strany súdu ani len potrebné skúmať.

16. Pokiaľ ide o skúmanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd prvej inštancie
sa správne v odôvodnení rozsudku zameral predovšetkým na právne posúdenie základného zmluvného
vzťahu, z ktorého uplatnený nárok vzišiel. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje,



že z obsahu Zmluvy o poskytnutí najľahšej pôžičky č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.11.2013 je bez
pochýb zrejmé, že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou medzi žalobcom a právnym
predchodcom žalovaného, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka
zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je
nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej
spotrebiteľské úvery a to zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu
medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani samotným žalovaným v odvolaní spochybnené a namietané nebolo.
Predmetom odvolania, ktoré podal žalovaný, je spochybnenie záveru súdu o absencii obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa kritérií zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia konkrétnej zmluvy o pôžičke. Žalovaný, ako
odvolateľ, nesúhlasí so závermi súdu, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
zákonom požadované obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g/ - celkovú
výšku spotrebiteľského úveru a k/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a j/ ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; v dôsledku čoho potom súd vyslovil bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetnej zmluvy o úvere. Odvolací súd sa so závermi prijatými súdom prvej inštancie
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere stotožňuje, nad rámec
odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu a na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia a záverov,
uvádza nasledovné:

17. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o poskytnutí najľahšej
pôžičky č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.11.2013 (ďalej „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto
zákona sa rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa
§ 19 a podľa § 2 písm. g/ celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov;
do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej
služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

18. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

19. V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.



20. Odvolací súd, vychádzajúc z citovanej právnej úpravy a konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného
poznamenáva, že pokiaľ súd prvej inštancie vytýkal posudzovanej zmluve nedostatok - a to podľa
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje údaj o výške, počte
a termínov splátok s rozdelením, aká časť - výška splátky má byť použitá na úhradu istiny, aká na
úroky a poplatky, sú tieto výhrady súdu voči konkrétnej zmluve nedôvodné a neopodstatnené. Odvolací
súd poznamenáva, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil daný spotrebiteľský úver ako bezúročný
a bez poplatkový aj z dôvodu absencie týchto údajov, takýto záver nezodpovedá obsahu konkrétnej
zmluvy, pretože údaj o výške, a počte splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je obsiahnutý v článku
V. zmluvy, kde je uvedená výška splátky (bez poistenia) 57,72 eur, výška splátky s poistením 59,39
eur, počet splátok 72 a konkrétna splatnosť splátok 11. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Súd
prvej inštancie zdôvodnil svoje úvahy konštatovaním, že pokiaľ zmluva obsahuje uvedenie len súhrnnej
mesačnej splátky, jej výšky a termínu splatnosti, pričom však nie je pri každej jednotlivej splátke osobitne
rozpísaná mesačná splátka pripadajúca na istinu úveru, na úroky a poplatky, uvedené má za následok
absenciu tejto zákonnej náležitosti požadovanej zákonom v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Takýto
záver je však podľa názoru odvolacieho súdu neudržateľný. V súvislosti s takouto úvahou odvolací
súd dáva do pozornosti súdu aj stranám sporu neskorší odklon judikatúry a rozhodovacej činnosti tak
odvolacieho súdu, ako aj ostatných všeobecných súdov v nadväznosti na aktuálnu judikatúru súdov
vyššieho stupňa (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo
dňa 22.02.2018), v zmysle ktorej už nie je legitímny a zákonný výklad zákona, ktorý prijala skoršia
rozhodovacia prax, a podľa ktorého súdy požadovali od veriteľov uvádzanie ako obligatórnej náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere rozpísanie mesačnej splátky osobitne pre istinu úveru, osobitne pre
úroky a osobitne pre prípadné ďalšie poplatky, ktoré sa splácajú v pravidelnej mesačnej anuitnej splátke
a to priamo v texte zmluvy o úvere. Odvolací súd pri rozhodovaní zohľadňuje aj stanovisko Súdneho
dvora EÚ obsiahnuté v zodpovedaní zadaných prejudiciálnych otázkach vo veci C- 42/15 vo veci Home
Credit Slovakia a.s. proti H. G., ktorý v rozsudku zo dňa 9. novembra 2016 (okrem iných záverov) vyslovil,
že: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave." S poukazom na neskoršiu rozhodovaciu prax súdov
Slovenskej republiky, ako aj s poukazom na stanovisko Súdneho dvora EÚ, potom odvolací súd tento
záver súdu prvej inštancie nepovažuje za vecne správny a domnieva sa, že nie je nevyhnutné trvať
na detailnom rozpise každej jednej splátky úveru v spotrebiteľskej zmluve na splátku osobitne istiny,
osobitne úroku a osobitne na ostatné poplatky spojené s úverom.

21. Odvolací súd taktiež uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil dohodnutú ročnú úrokovú
sadzbu vo výške 32 % za odporujúcu dobrým mravom a absolútne neplatnú s poukazom na
ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, pričom súd v odôvodnení rozsudku konštatoval štatistiky NBS
o priemerných úrokových mierach z úverov poskytovaných v bankovom sektore za obdobie 11/2013,
kedy bola úroková miera pri spotrebiteľských úveroch uzatváraných na obdobie nad 5 rokov podľa
konštatovania súdu na úrovni 14,27 %, z čoho mal súd za evidentné, že žalovaný si nárokuje odplatu za
poskytnuté peňažné prostriedky podstatne vyššiu v porovnaní s úrokovou mierou za úvery poskytované
obchodnými bankami, s takouto argumentáciou sa taktiež odvolací súd nemôže v celom rozsahu
stotožniť. Možno považovať za oprávnený argument žalovaného, že na stránke NBS je uvádzaná
odplata bánk, nie nebankových subjektov a nie je celkom korektné porovnávať úrokovú sadzbu bánk
a nebankových subjektov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na legislatívny vývoj, pretože
zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bol zrušený predošlý zákon upravujúci
spotrebiteľské úvery č. 258/2001 Z. z., bol zrušený administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských
úveroch. Súčasne prijatím zákona č. 129/2010 Z. z. bolo zavedené aj nové znenie ustanovenia §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem
poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti. V rámci prijímania uvedenej novely § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka bolo pozmenené pôvodné navrhované znenie ustanovenia § 53 ods. 6,
ktoré bolo navrhované pôvodne takým spôsobom, že obsahovalo zákaz, aby v spotrebiteľskej zmluve,
ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, odplata podstatne prevyšovala odplatu obvykle
požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch. Úprava uvedeného ustanovenia



§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v rámci legislatívnej úpravy kompletne zmenila zmysel a účel
navrhovanej právnej úpravy, čím v dôsledku predmetnej zmeny novelizovaného ustanovenia došlo k
tomu, že sa zaviedlo opäť určité referenčné kritérium, podľa ktorého sa mala posudzovať primeranosť
odplaty výlučne len zo sektoru bánk a prenieslo sa na sektor finančného trhu ako taký, a teda s
ohľadom na všetky spoločnosti (bankové i nebankové) poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom,
a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel stanovenia odplaty a jej stropu. Pokiaľ teda v zmysle zákonnej
dikcie ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia
danej posudzovanej zmluvy ukladalo súdu povinnosť posúdiť primeranosť dojednanej odplaty tak, aby
podstatne neprevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch, finančný trh zahŕňa tak bankové, ako aj nebankové subjekty a tak nemožno
vychádzať pri posudzovaní primeranosti dojednanej odplaty výlučne len z údajov zahŕňajúcich priemerné
úrokové miery len bánk. Ročnú úrokovú sadzbu dojednanú v danej zmluve vo výške 32% možno
považovať síce za pomerne vysokú, avšak ešte stále nie je jej výška na takej úrovni, ktorá by súd
oprávňovala prijať záver o jej neprimeranosti pre rozpor s dobrými mravmi a z toho dôvodu vyvodiť
jej absolútnu neplatnosť. Jednoznačne ešte nejde o výšku ročnej úrokovej sadzby ani približujúcu
sa úžere, ani výške, ktorá by celkom zjavne bola už hodnotená ako neprimerane vysoká, prípadne
až hraničiaca s úžerou (odvolací súd by za takúto úrokovú sadzbu už hodnotil ročný úrok vo výške
od 40 %, avšak len zo skutočnosti, že úrok vo výške 32% ročne sa už pohybuje na hornej hranici
prijateľnosti takéhoto úroku z hľadiska jeho súladnosti aj s požiadavkou dobrých mravov, ešte nie je
možné vyvodiť jeho absolútnu neplatnosť). Odvolací súd tak s poukazom na zákonnú dikciu ustanovenia
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia danej posudzovanej
zmluvy tak má za to, že ročnú úrokovú sadzbu vo výške 32 % ešte nemožno považovať za odplatu,
ktorá podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch, teda v prípade nebankového subjektu. Ani tento dôvod vyslovenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti konkrétneho spotrebiteľského úveru by tak neobstál.

22. Pokiaľ však súd prvej inštancie vyvodil bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného spotrebiteľského
úveru z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ Zákona o
spotrebiteľských úveroch, pretože zmluva obsahuje síce údaj o RPMN, avšak pokiaľ je tento zhodný
s údajom o ročnej úrokovej sadzbe (32%), je tento údaj o RPMN celkom zjavne nesprávny, s týmto
záverom sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd poukazuje na citované ustanovenie § 2 písm. i/
a g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré na účely tohto zákona vymedzujú pojmy a poskytujú
legálny výklad, čo sa rozumie ročnou percentuálnou mierou nákladov a celkovými nákladmi spotrebiteľa
spojenými so spotrebiteľským úverom. Je tak zrejmé, že totožný údaj obsiahnutý v posudzovanej zmluve
o výške RPMN a fixnej ročnej úrokovej sadzbe nemôže byť správny. Pokiaľ ročná percentuálna miera
nákladov zahŕňa celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktoré sú zákonom
definované ako všetky náklady, vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, pričom
do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou a to najmä poistné,
je tak zrejmé, že pokiaľ poistné v konkrétnom prípade celkom zjavne dojednané bolo ( v zmluve je
uvádzaná osobitne splátka s poistným aj bez poistenia, je v nej uvádzaná sadzba poistenia 2,9% a
napokon aj v odvolaní žalovaný nespochybňuje, ale práve naopak zdôrazňuje, že poistenie v konkrétnom
prípade dojednané bolo), mala tak byť správne vyčíslená hodnota RPMN vrátane tohto poistenia a
nemôže tak byť totožná s údajom ročnej úrokovej sadzby. Neobstojí v tomto smere odvolací argument
pôvodného žalovaného, že z obsahu zmluvy je zrejmá fakultatívnosť tohto inštitútu, teda možnosť
zvolenia si poistenia, resp. nezvolenie si žiadneho poistenia a v danom prípade je poistenie schopnosti
splácať úver dobrovoľný - fakultatívny inštitút, ktorý môže spotrebiteľ využiť; pričom žalobca mal teda
reálne možnosť uvedené poistenie odmietnuť a to nezaškrtnutím políčka týkajúceho sa poistenia. K
reálnej možnosti nezvoliť si poistenie a k jeho fakultatívnosti sa odvolací súd nepovažuje za potrebné
vyjadrovať, pretože zásadné v danej veci je, že z obsahu zmluvy, jej údajov obsiahnutých v čl. V. pokiaľ
je zrejmé, že konkrétny spotrebiteľ mal v rámci pôžičky poistenie dojednané (v sadzbe poistenia 2,9%) a
zahrnuté v splátke pôžičky (s poistením 59,39 eur mesačne), mal byť celkom jednoznačne takýto údaj o
dojednanom poistení aj zohľadnený a zahrnutý pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov daného
spotrebiteľského úveru. Pokiaľ ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy ustanovovalo, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov aj v prípade, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená
nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, je už hoc aj len z tohto
jediného dôvodu vecne správny záver súdu prvej inštancie, že posudzovaný úver je z dôvodu rozporu



jeho obsahových náležitostí s ustanoveniami osobitnej právnej normy nutné považovať za bezúročný
a bezpoplatkový.

23. Okresný súd preto vecne správne rozhodol, keď v odôvodnení rozsudku konštatoval, že obsah
konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v rozpore s ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v
dôsledku absencie povinných údajov považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

24. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobe vyhovel
a v nadväzujúcom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a
2 CSP potvrdil ako vecne správny.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a
vyslovil, že žalovaný, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).