Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/839/2015 z 18. 1. 2017
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 18. januára 2017, sp. zn. 19Co/839/2015, ECLI:SK:KSTN:2017:3110221846.1
Krajský súd Trenčín | 19Co/839/2015 | ECLI:SK:KSTN:2017:3110221846.1 | 2017-01-18 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/75b52269-6980-427d-8bee-82bd8aa380af
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3110221846.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/839/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110221846
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3110221846.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a
sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne O., zastúpenej K. proti
žalovanému T., zastúpenému O. do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne U.,
o vydanie bezdôvodného obohatenia a priznanie finančného zadosťučinenia, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. júna 2015, č.k. 26C/236/2010-211, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e .

Žalovaný      m á    n á r o k    na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.
Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žalovaný
ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov nebankovým spôsobom poskytol dňa 25.09.2007 (správne
29.05.2007) žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 470.000 Sk a žalobkyňa uvedený úver splatila vo
výške 564.000 Sk ku dňu 25.09.2007  (časť odmeny za požičanie peňazí vo výške 18.800 Sk žalobkyňa
žalovanému nezaplatila), pričom z navŕšenia úveru vo výške 112.800 Sk mal úrok ako odmena za
požičanie peňazí predstavovať 70%, t.j. 78.960 Sk a náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
predstavovali 30% z navŕšenia úveru,  t.j. 33.840 Sk. Dňa 25.09.2007 žalovaný vydal žalobkyni kvitanciu
o splatení úveru a Správe katastra v T. navrhol, aby táto vykonala spätný prevod vlastníckych práv k
predmetným nehnuteľnostiam na žalobkyňu. Žalobkyňa súčasne dňa 25.09.2007 uzatvorila ohľadne
odblokovaných nehnuteľností kúpnu zmluvu s K. N., ktoré mu predala za kúpnu cenu 1.100.000 Sk,
pričom svojim podpisom na kúpnej zmluve potvrdila, že jej bola kupujúcim vyplatená kúpna cena
vo výške 1.100.000 Sk. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu č. ORP-1089/2-OVK-TN-2008 vyplýva,
že Okresné riaditeľstvo PZ v Trenčíne trestné stíhanie pre zločin podvodu proti K. N. začaté na
základe trestného oznámenia žalobkyne zastavilo z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2008. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný namietal premlčanie celej žalovanej sumy,
preto sa musel s touto námietkou vyporiadať, nakoľko vznesenie takejto námietky má za následok
zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho nemožno premlčané právo priznať. V dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k splateniu úveru vo výške
564.000 Sk vrátane časti odplaty za jeho poskytnutie a časti nákladov úveru došlo 25.09.2007, čo
medzi stranami sporu nebolo sporné. Mal za to, že  právo žalobkyne je premlčané, nakoľko bolo
uplatnené až 20.08.2010, teda po uplynutí 2- ročnej premlčacej subjektívnej doby. Podľa názoru súdu
subjektívna premlčacia doba začala v danom prípade plynúť od dátumu zaplatenia každej splátky
úveru jednotlivo, najneskôr však dňom 25.09.2007, t.j. najneskôr od celkového splatenia úveru. Už v
tomto čase žalobkyňa mala preukázateľne zistené skutkové okolnosti, na základe ktorých mohla žalobu
podať, t.j. žalobkyňa mala znalosť tých skutkových okolností, z ktorých bolo možné zodpovednosť



za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Žalobkyňa už v tomto čase vedela, aká je presná výška úrokov
a nákladov za poskytnutie úveru, pričom vyjadrenie výšky odplaty za poskytnutie úveru bolo určité,
výška odplaty za poskytnutie úveru bola vyčíslená už v žiadosti o poskytnutie úveru, pričom aj zo
samotnej úverovej zmluvy jednoznačne vyplývalo, že celá hodnota úveru, ktorú je žalobkyňa povinná
za dobu 6 mesiacov žalovanému vrátiť, je vo výške 582.800 Sk. Konštatoval, že subjektívna premlčacia
doba na vykonanie práva tak žalobkyni uplynula najneskôr dňa 25.09.2009. Keďže žalobkyňa v konaní
nenavrhla relevantný dôkaz na preukázanie tvrdenia o úmyselnom obohatení sa žalovaného na jej
úkor, ani toto tvrdenie riadne neodôvodnila, súd prvej inštancie mal za to, že objektívna premlčacia
lehota je v tomto prípade trojročná a táto uplynula v prípade splátky vo výške 18.800 Sk (624,05 Eur
predstavujúcej v zmysle uzatvorenej úverovej zmluvy úroky a náklady úveru), ktorú žalobkyňa zaplatila
dňa 29.05.2007, dňa 29.05.2010. Keďže žalobkyňa podala žalobu na zaplatenie sumy 1.248,1 Eur na
súd po uplynutí objektívnej premlčacej doby, t.j. dňa 20.08.2010, považoval súd žalobou uplatnené
právo na zaplatenie uvedenej sumy za nedôvodné z dôvodu jeho premlčania. Čo sa týka zaplatenia
sumy 75.200 Sk (2.496,18 Eur - časti navŕšenia úveru), ktorú žalobkyňa zaplatila žalovanému spolu s
istinou dňa 25.09.2007, v jej prípade bola síce zachovaná objektívna premlčacia doba, keďže žalobkyňa
žalobu podala pred jej uplynutím, t.j. dňa 20.08.2010, avšak po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty,
ktorá skončila dňa 25.09.2009, súd zo zákona prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania
a žalobu v časti o zaplatenie 3.120,23 Eur z dôvodu premlčania ako nedôvodnú zamietol. Žalobu v
časti o zaplatenie sumy 624,05 Eur (18.800 Sk), ktorá mala podľa dohodnutého splátkového kalendára
predstavovať druhú splátku tvoriacu časť odmeny a nákladov na poskytnutie úveru, súd zamietol z
dôvodu, že v konaní bolo zhodným tvrdením strán sporu preukázané, že uvedenú čiastku žalovaný
žalobkyni nezaplatil, teda sa ani nemôže domáhať jej vydania. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 Eur, súd prvej inštancie poukázal na to, že
žalobkyňa si pri tomto návrhu nesplnila povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť, keď žiadnym
spôsobom nešpecifikovala a ani nepreukázala tvrdenie o vzniku ujmy, resp o vzniku nároku na priznanie
finančného zadosťučinenia voči žalovanému. Žalobkyňa len uviedla, že bývala v podnájme, z tejto
situácie bola zničená, ochorela a prežívala veľký stres. Nevedela sa vyjadriť, akým spôsobom sa jej
stres, prípadne iné negatívne následky toho, že uzatvorila úverovú zmluvu so žaovaným prejavovali.
Navyše z vykonaného dokazovania, a to z výzvy P. zo dňa 09.05.2007 na predčasné splatenie úveru
vo výške 215.580,61, kvitancie C. zo dňa 05.06.2007, oznámenia I. o úveroch žalobkyne vo výške
1.424,97 Eur, 6.138,31 Eur a 1.432,48 Eur a o debetnom zostatku vo výške - 424,98 Eur je zrejmé,
že úver od žalovaného nebol prvým a ani jediným peňažným záväzkom žalobkyne. Žalobkyňa v
konaní tvrdila, že žalovaný mal úmysel pripraviť ju o byt, toto svoje tvrdenie však v konaní žiadnym
spôsobom nepreukázala i s poukazom na to, že po vrátení úveru žalovanému tento jej riadne vystavil
kvitanciu, ktorou potvrdil vrátenie úveru a na základe ktorej potom došlo k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti (bytu) späť na žalobkyňu, ktorá ho pôvodne previedla na žalovaného na základe
zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti (bytu). Okrem toho v konaní bolo ďalej
preukázané, že žalobkyňa byt previedla kúpnou zmluvou zo dňa 25.09.2007 nie na žalovaného, ale
na tretiu osobu K. N. za kúpnu cenu 1.100.000 Sk, pričom v konaní nebolo preukázané, že žalovaný
nejakým spôsobom ovplyvnil obsah predmetnej kúpnej zmluvy. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že K. N. jej
nezaplatil časť kúpnej ceny vo výške 900.000 Sk, pričom v tomto nebolo preukázané žiadne zavinenie
žalovaného i s poukazom na to, že v konaní bolo zistené, že takéto tvrdenie žalobkyne je nepravdivé,
čo je zrejmé z jej listu zo dňa 10.06.2008, ktorým vyzvala K. N. na doplatenie kúpnej ceny v sume
300.000 Sk. O uvedenú sumu ho žiadala, keďže koncom roka 2007 jej vyplatil 1.100.000 Sk za A. byt,
čo považovala za nízku sumu. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa z uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými  predpismi
úspešná  nebola,  a  v  konaní  nepreukázala  primeranosť uplatneného finančného zadosťučinenia, súd
prvej inštancie mal za to, že jej právo na primerané finančné zadosťučinenie nevzniklo, a preto žalobu
ako nedôvodnú zamietol aj v tejto časti. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku a to v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkala
nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu (odvolacie dôvody podľa
§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.). Dôvodila, že uviedla množstvo dôvodov, pre ktoré možno považovať
konanie žalovaného v spojení s konaním v zhode s K. N. za konanie, ktoré je v rozpore s § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zastávala názor, že na spotrebiteľské spory, týkajúce sa obdobných
predmetov konania, ako je tomu aj v tomto prípade, je nevyhnutné prihliadať zo strany súdu obzvlášť



dôkladne, nakoľko zákonodarca jasne vyjadril, že právna úprava platná v danom čase bola absolútne
nevyhovujúca a nespravodlivá. Mala za to, že práva spotrebiteľov, ktorí sa domáhajú svojej ochrany pred
nebankovými subjektmi a osobami poskytujúcimi úvery spôsobmi blízkymi nebankovým subjektom, sú
tiež dôležitým verejným záujmom. Poukazovala na to, že v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z.,
ktorým sa novelizovali ustanovenia Občianskeho zákonníka sa jasne uvádza, že medzi hlavné ciele
predloženej novely patrí jasné definovanie práv a povinností účastníkov občiansko-právneho vzťahu
tak, aby nevznikali až prekvapivé stavy spôsobujúce občanom definitívne zbavenie majetku, ktorý má
niekoľkonásobnú hodnotu než bola výška samotnej pohľadávky. Poukazovala na to, že v novele sa
navrhuje vykonať zmeny v Občianskom zákonníku v inštitúte zabezpečenia záväzkov prevodom práva
v súvislosti s „nekalosťami“ vyskytujúcimi sa v praxi. Uviedla, že ak by Ministerstvo spravodlivosti
SR konštatovalo v dôvodovej správe, že v praxi dochádza k nekalostiam, je nevyhnutné, aby sa táto
skutočnosť premietla aj v súdnych konaniach a v rozhodnutiach súdov a zároveň aj v konštatovaní, že
poškodené osoby majú právo na primerané finančné zadosťučinenie (finančnú zábezpeku). Zastávala
názor, že súd prvej inštancie nemal na námietku premlčania žalovaného prihliadať, nakoľko jeho konanie
voči žalobkyni možno jednoznačne definovať ako konanie v rozpore s § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.
Žalovaný jednoznačne zneužil právo na úkor žalobkyne. Ďalej uviedla, že z právnej opatrnosti a
pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s jej argumentáciou, v prípade ak by na námietku
premlčania prihliadal, mal dospieť k záveru, že objektívna premlčacia doba je z dôvodu úmyselného
konania žalovaného 10-ročná, ktorú skutočnosť žalobkyňa opakovane namietala, či už v písomných
alebo ústnych vyjadreniach a poukazovala na praktiky žalovaného v spojení s konaním p. N., ktoré
jednoznačne javilo známky nátlaku a zneužitia voči žalobkyni. Súdu prvej inštancie vytýkala, že
nesprávne dospel k záveru ohľadom skutočností, odkedy sa má počítať počiatok subjektívnej premlčacej
doby v prípade bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti mala za to, že dňa 25.09.2007 neboli
splnené podmienky na začatie plynutia premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol
získaný neoprávnený majetkový prospech a kto ho získal. Pri tom nie je rozhodujúce, že oprávnený
sa mohol o získaní tohto prospechu na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti
prípadne aj skôr. Zdôraznila, že v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného
právneho úkonu je rozhodujúci subjektívny okamih, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť, že právny úkon, na základe ktorého sa plnilo, je neplatný. Trvala na tom, že dňa 25.09.2007
nemala vedomosť o okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, na základe ktorého plnila,
bol neplatný. Dňa 25.09.2007 neboli splnené podmienky na začatie plynutia subjektívne premlčacej
doby. Mala za to, že nie je možné na žalobkyňu klásť úlohu posúdenia platnosti uzatvorenej zmluvy o
úvere. Až následne sa dozvedela o tom, že zmluva o úvere má byť považovaná za neplatnú z dôvodu,
že obsahuje neprijateľné podmienky. Súdu prvej inštancie vytýkala, že sa nezaoberal dôvodmi, ktoré
predložila ako dôvody absolútnej neplatnosti zmluvy a nezaoberal sa konaním žalovaného v spojení
s konaním p. N. za účelom vyhodnotenia ich konania ako protiprávneho. Pokiaľ sa týka finančného
zadosťučinenia, zastávala názor, že v prípade spotrebiteľa, za nemajetkovú ujmu je možné považovať
každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, všetko, čo mu berie čas, kľud. Dôvodila, že pre priznanie
peňažného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky. Základom pre stanovenie
výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť a súd tak rozhoduje na základe vlastnej úvahy.
Žalobkyňa uviedla, že konanie žalovaného jej privodilo závažné psychické problémy, stres a celkové
sťaženie života. Mala za to, že z konania žalovaného v spojení s konaním p. N. je zrejmé, že títo
využili následne pri predaji bytu toto závažné a negatívne psychické rozpoloženie žalobkyne a ďalej
na ňu vyvíjali psychický nátlak, ktorému podľahla. Následnej sa jej stav ešte zhoršil. Takéto konanie je
jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi a spôsobilo u žalobkyne zásadné psychické následky. Zároveň
poukazovala na to, že podľa zákonných ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa (zák. č 250/2007 Z.z.)
jej ako spotrebiteľovi vzniká nárok na primerané finančné zadosťučinenie priamo zo zákona a otázkou je
len posúdenie jeho výšky zo strany súdu. Odôvodnenie rozsudku zo strany súdu prvej inštancie považuje
za nepreskúmateľné a svojvoľné.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Trval na tom, že námietka premlčania, ktorú vzniesol v konaní, bola vznesená dôvodne a v súlade s
právnou úpravou vyplývajúcou najmä z Občianskeho zákonníka. Zdôrazňoval, že žalobkyňa v rámci
celého konania pred súdom prvej inštancie nepreukázala, že by žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy
zo dňa 29.05.2007 s jej osobou konal akýmkoľvek spôsobom odporujúcim zásadám dobrých mravov.
Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá sa v rámci svojich účastníckych výpovedí a vyjadrení dostávala
do zjavných vnútorných, navzájom protirečivých vyjadrení, keď spočiatku v podanej žalobe tvrdila, že



úverová zmluva zo dňa 29.05.2007 nemala byť uzavretá v písomnej forme, ktoré tvrdenie nezodpovedalo
skutočnosti a ukázalo sa ako nepravdivé a zavádzajúce. Súčasne tvrdila, že žalovaný mal tretej osobe
predať byt v predchádzajúcom výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktoré tvrdenie sa rovnako ukázalo ako
nepravdivé, keďže kúpnu zmluvu s treťou osobou - K. N. uzatvárala práve žalobkyňa. V tomto smere
sa preto žalovaný dôrazne ohradil voči účelovým a zavádzajúcim tvrdeniam žalobkyne prezentovaným
aj v podanom odvolaní, v zmysle ktorých mal žalovaný konať na škodu žalobkyne práve s vyššie
uvedenou treťou osobou v úmysle pripraviť žalobkyňu o nehnuteľnosť v jej vlastníctve, ktoré konanie je
potrebné kvalifikovať ako konanie rozporné so zásadami dobrých mravov. Dôvodil, že z obsahu spisu
bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa menovaný stal výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti - bytu v predchádzajúcom vlastníctve žalobkyne, uzatváral K. N. na strane
kupujúceho výlučne so žalobkyňou ako predávajúcou. Akékoľvek iné tvrdenie žalobkyne je preto hrubo
zavádzajúce a rozporné s príslušnými listinnými dokladmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. V tejto
súvislosti poukazoval žalovaný na to, že aj v súvislosti s osobou K. N. prednášala žalobkyňa zjavne
účelové a nepravdivé tvrdenia, keď z obsahu trestného spisu pripojeného k spisu v prejednávanej
právnej veci vyplýva, že žalobkyňa opäť v rozpore so svojimi tvrdeniami z minulosti ohľadne nevyplatenia
kúpnej ceny v celej výške, obsahom jej vlastného prípisu zo dňa 10.06.2008 potvrdila vyplatenie celej
sumy dojednanej výšky kúpnej ceny. S poukazom na uvedené žalovaný tvrdil, že je to práve žalobkyňa,
ktorá zjavne koná podľa vlastnej ľubovôle, a to nielen v rozpore s obsahom príslušných listinných
dokumentov, ale paradoxne v rozpore so svojimi vlastnými tvrdeniami. Práve takéto konanie žalobkyne
by sa podľa názoru žalovaného mohlo považovať za konanie rozporné so zásadami dobrých mravov.
Zdôrazňoval, že v súvislosti s uzavretím úverovej zmluvy zo dňa 29.05.2007 mu v konaní pred súdom
prvej inštancie nebolo preukázané akékoľvek konanie, ktoré by sa priečilo zásadám dobrých mravov.
Ak žalobkyňa tvrdí, že rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi by malo spočívať v tom, že
žalovaný  uzatváral so žalobkyňou úverovú zmluvu zo dňa 29.05.2007 za účelom získania majetkového
prospechu, žalovaný tvrdí, že takýto dôvod v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako konanie rozporné
so zásadami dobrých mravov. Poukazoval na to, že primárnym vlastným zmyslom výkonu podnikateľskej
činnosti, v rámci ktorej činnosti žalovaný v minulosti poskytoval žalobkyni peňažné prostriedky titulom
úveru na základe úverovej zmluvy, je dosiahnutie zisku. V prípade, ak by tomu tak nebolo, výkon
akejkoľvek podnikateľskej činnosti by nemal zmysel a popieral by samotnú podstatu podnikania.
Zastával názor, že vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno na dĺžku premlčacej doby aplikovať
10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Uplatnené právo (nárok) žalobkyne sa bez ďalšieho premlčalo
v 2-ročnej subjektívnej lehote, a preto podľa právneho názoru žalovaného už neprichádza do úvahy
posudzovanie otázky premlčania aj z hľadiska objektívnej premlčacej lehoty, ani keby išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie. Za absolútne neprijateľný považoval postup žalobkyne, ktorá na jednej strane
namieta, že jej subjektívna premlčacia doba nemala začať plynúť už dňom 25.09.2007, avšak na
druhej strane „pozabudla“ uviesť, kedy jej mala podľa jej právneho názoru subjektívna premlčacia doba
začať plynúť. Žalovaný však v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie tvrdí, že práve dňom
25.09.2007 začala žalobkyni nepochybne plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie jej nároku,
keď najneskôr  dňom 25.09.2007 presne vedela, akú celkovú peňažnú sumu titulom úrokov ako aj
nákladov za poskytnutie úveru žalovanému uhradila. Práve dňa 25.09.2007 žalobkyňa preukázateľne
získala informáciu o všetkých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný
úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba (žalovaný) by sa mala na jej úkor bezdôvodne obohatiť. Pre záver
dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce
zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade. S poukazom na uvedené žalovaný zastával názor,
že žalobkyňa sa dozvedela o skutkovom stave, t.j. o skutočnosti, v akej výške, komu, z akého dôvodu
a na základe akého právneho titulu plnila, práve najneskôr dňa 25.09.2007. Ďalej uviedol, že keďže
v rámci konania pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané a zo strany žalobkyne ani dokázané
akékoľvek protiprávne konanie žalovaného v súvislosti s uzavretou úverovou zmluvou, a už vôbec nie
v rovine úmyslu, a to najmä v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania, požiadavku žalobkyne na
neakceptovanie žalovaným vznesenej námietky premlčania považuje za irelevantnú. Pokiaľ žalobkyňa
v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol aj žalobu na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, žalovaný poukazoval na to, že vzhľadom na výrok súdu prvej
inštancie, ktorým v celom rozsahu zamietol žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,
nemohol súd prvej inštancie ani v teoretickej rovine priznať žalobkyni nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Poukazoval na to, že podľa zák. č. 250/2007 Z.z. platí, že osoba, ktorá
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.



Uviedol, že bolo zákonnou povinnosťou žalobkyne preukázať v konaní pred súdom prvej inštancie buď
reálny vznik ujmy v jej osobnostnej sfére, majetkovej sfére, alebo v akejkoľvek inej jej sfére v súvislosti
s úverovou zmluvou zo dňa 29.05.2007, alebo aspoň možnosť vzniku takejto ujmy v jej sfére. Dôvodil,
že žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie v rámci svojich prednesov nikdy neuviedla, že by v
súvislosti s uzavretou úverovou zmluvou pociťovala akýkoľvek diskomfort z dôvodu absencie času alebo
kľudu. Naopak, na priamu otázku právneho zástupcu žalovaného sa ku svojim údajným ťažkostiam,
ktoré mali súvisieť s uzavretou úverovou zmluvou, nevedela žiadnym spôsobom vyjadriť a tieto nevedela
ani akýmkoľvek spôsobom popísať. Žalovaný považoval za neprijateľné, aby žalobkyňa svoj nárok na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňovala len vo všeobecnej rovine tým, že podľa
jej názoru treba za nemajetkovú ujmu považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu a teda
všetko, čo mu berie čas a kľud. Žalobkyňa v tomto smere pred súdom prvej inštancie napriek právnemu
zastúpeniu nepredniesla žiadny dôkazný návrh a neoznačila ani žiadny dôkaz.

4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolaní žalobkyňou došlo          k zmene
právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2 CSP) stanovil, že ak neustanovuje
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania
podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval
odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

6. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Vyplýva preto, že základné právo na súdnu ochranu
nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným
postupom súdu dostať. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu s citovaným článkom
Ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 46/04).

7. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania - strany sporu a jeho žalobe nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania - strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi.
8. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 3.744 Eur titulom vydania
bezdôvodného obohatenia, ako aj priznania finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 Eur. Pokiaľ
súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie bezdôvodného obohatenia zamietol, keď mal za to, že návrh
žalobkyne je premlčaný, bolo potrebné v preskúmavanej veci posúdiť správnosť záverov súdu prvej
inštancie o okamihu začatia plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

9. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

10. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva.



11. Pokiaľ ide o posúdenie otázky o začiatku behu premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia
je potrené poukázať na ust. § 107 Občianskeho zákonníka, ktorý túto otázku rieši vo všeobecnej rovine.

12. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 - 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

13. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka.)

14. V prvom odseku tohto ustanovenia je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, v odseku druhom
premlčacia doba objektívna. Vzájomný vzťah týchto dvoch premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh
jednej z nich a je vznesená námietka premlčania, právo sa premlčí a nemožno ho priznať. Premlčanie
nevedie k zániku práva, bráni však jeho vymožiteľnosti.
15. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v
konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia
a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho
získal je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade.

16. Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných
dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba
nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania
v občianskom súdnom konaní je, že premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. ( § 100 ods. 1
tretia veta Občianskeho zákonníka).

17. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd posudzuje prednostne opodstatnenosť
vznesenej námietky premlčania ešte pred prípadným zisťovaním výšky bezdôvodného obohatenia.

18. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá zmluva
o úvere dňa 29.05.2007 (č.l. 27 spisu), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške
470.000 Sk s tým, že žalobkyňa bola povinná žalovanému vrátiť do 29.11.2007 úver aj s navŕšením
vo výške 582.800 Sk, pričom z dohodnutého navŕšenia (112.800 Sk) predstavuje 70% úrok a zvyšných
30% zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. V zmysle splátkového kalendára
sa žalobkyňa zaviazala splácať úver v 7-ich mesačných splátkach v čase od 29.05.2007 do 29.11.2007
s tým, že prvých 6 splátok bude splácať odplatu za poskytnutie úveru po 18.800 Sk a posledná splátka
bude istina vo výške 470.000 Sk. Ročná percentuálna miera nákladov bola vo výške 62,55%. Okrem
ďalších zmluvných dojednaní bol predmetom úverovej zmluvy aj záväzok žalobkyne previesť zmluvou o
zabezpečenie záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného ako veriteľa vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne, zapísaných na Správe katastra T., v k.ú. T., na
LV č. XXXX. Žalobkyňa sa vydania bezdôvodného obohatenia proti žalovanému domáhala žalobou
podanou na súd prvej inštancie dňa 20.08.2010. Dôvodila tým, že so žalovaným uzatvorila ústnu zmluvu
o úvere dňa 27.05.2007, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 582.800 Sk na obdobie
pol roka, pričom odplata mala predstavovať 112.800 Sk, teda 24%, čo predstavuje odplatu 48% ročne,
ktorú považuje za neprimeranú, priečiacu sa dobrým mravom. Ide o podstatnú náležitosť zmluvy, pre
ktorú nemôže z pohľadu § 39 Občianskeho zákonníka obstáť ani zmluva ako celok. Vyjadrila preto
presvedčenie, že žalovanému plnila úžerné plnenia, ktoré žiada ako bezdôvodné obohatenie vydať späť
s tým, že o tejto skutočnosti sa dozvedela až od vedľajšieho účastníka, ktorý ju začiatkom augusta 2010
upozornil na neprimeranosť odplaty.

19. V danom prípade ide o druh civilného procesu, v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva
predovšetkým na stranách sporu. Ide o zásadu, ktorá sa označuje ako "vigilantibus iura" ("každý nech
si stráži svoje práva"). Odvolací súd poukazuje na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú



zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) vyplývajúcu zo samej podstaty
práva. Potrebné je vychádzať z právnej fikcie, že každý je oboznámený s platnými a účinnými zákonmi
a je si vedomý svojich práv a povinností.

20. Pre posúdenie okamihu vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že „žalovanému plnila úžerné plnenie“
je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť
dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom zmluvy o úvere presiahli v úhrne sumu, ktorú mala podľa
jej názoru žalovanému zaplatiť. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je
možné úsudok o okamihu zaplatenia sumy nad rámec poskytnutej istiny stotožniť s okamihom, kedy
uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. Nemožno preto súhlasiť so žalobkyňou, že
o bezdôvodnom obohatení žalovaným sa dozvedela až od vedľajšieho účastníka, ktorý ju upozornil
na neprimeranosť odplaty. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení vzniká v zásade v okamihu
prvej platby dlžníka, ktorý je nad rámec poskytnutej istiny, tak ako to je aj v prípade platieb na úroky
a poplatky úveru, ktorý je bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave
spotrebiteľských úverov.

21. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa splácala úver žalovanému v mesačných splátkach po
18.800 Sk (624,05 Eur), spolu zaplatila žalovanému ku dňu 25.09.2007 sumu 564.000 Sk (18.721,37
Eur), t.j. zaplatila úver vrátane časti odplaty za jeho poskytnutie a časti nákladov úveru (podľa žalobkyne
aj to, na čo nemal žalovaný právo), začiatok premlčacej doby je potrebné viazať najneskôr k uvedenému
dátumu, t.j. 25.09.2007. S poukazom na uvedené začala dvojročná premlčacia doba plynúť najneskôr
od zaplatenia poslednej splátky žalobkyňou žalovanému, t. j. dňa 25.09.2007 a márne uplynula dňa
25.09.2009. Žaloba bola podaná na súde dňa 20.08.2010.

22. Vzhľadom na to, že uplynutie subjektívnej premlčacej doby je samo o sebe dostatočným dôvodom,
pre ktorý nebolo možné žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovieť, nezaoberal sa krajský súd
správnosťou ďalších odvolaním napadnutých záverov rozhodnutia, a to najmä povahou bezdôvodného
obohatenia ako úmyselného, či neúmyselného, ako aj ďalšími dôvodmi, pre ktoré žalobkyňa mala za to,
že súd prvej inštancie nemal na námietku premlčania prihliadať.

23. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď
v dôsledku úspešne uplatnenej námietky premlčania žalobu o zaplatenie bezdôvodného obohatenia
zamietol.

24. Súd prvej inštancie správne rozhodol, aj pokiaľ zamietol žalobu o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorého sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala. Odvolací súd si osvojil dôvody
napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

25. Na základe týchto záverov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

26. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobkyne obsiahnutými v
jej odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z
jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

28. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)      (§ 428 CSP).