Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/21/2017 z 30. 3. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. marca 2017, sp. zn. 8Co/21/2017, ECLI:SK:KSZA:2017:5114233263.1 Krajský súd Žilina | 8Co/21/2017 | ECLI:SK:KSZA:2017:5114233263.1 | 2017-03-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0268cdc0-b629-4102-94f3-1e94667e61fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5114233263.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/21/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114233263
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114233263.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého
a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobkyne : Mgr. H.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S. XXXX, proti žalovanej: U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
C. XXX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s. r.o., so sídlom Vajanského 1/2765,
010 01 Žilina, IČO: 36 851 906, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v konaní o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/311/2014-203 zo dňa 14. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh žalobkyne o určenie, že je výlučnou vlastníčkou
pozemkov nachádzajúcich sa v k.ú. C., evidovaných Okresným úradom Bytča, katastrálnym odborom
na LV XXXX ako parc. KN-E 997/4 - orná pôda o výmere 610 m2 a na LV XXXX ako parc. KN-C 1296/2
- záhrady o výmere 701 m2 (v ďalšom texte už len sporné pozemky), zamietol. O trovách konania si
vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa pôvodným návrhom domáhala proti pôvodne
označeným odporcom U. O. (žalovaná), M. M., O. M., S. M. určenia, že je výlučnou vlastníčkou parcele
KN-C 1296 - záhrady o výmere 1.311 m2 nachádzajúceho sa v k.ú. C., vytvoreného z pozemno-
knižnej parcely 997/4 evidovanej v pozemno-knižnej vložke č. 206. Podaním zo dňa 24.09.2015 zmenila
žalobu tak, že sa domáhala určenia vlastníctva ku sporným pozemkom, ktorú zmenu odôvodnila tým,
že na katastrálnom úrade došlo k zmene evidencie parciel. Súd uznesením č.k. 6C/311/2014-81 zo dňa
01.10.2015 zmenu žaloby pripustil. Žalobkyňa následným podaním zo dňa 21.12.2015 zobrala žalobu
späť vo vzťahu ku pôvodne označeným žalovaným M. M., O. M. a S. M. s poukazom na skutočnosť, že
výlučnou vlastníčkou zapísanou vo vzťahu k sporným pozemkom je len žalovaná. Súd uznesením č.k.
6C/311/2014-105 zo dňa 11.01.2016 konanie voči vyššie označeným žalovaným zastavil.
Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané ( z hľadiska skutkových zistení), že v pozemno-knižnej
vložke č. 206 k. ú. C. bola evidovaná parc. č. 997/4 - roľa na Turniščie o výmere 1.501 m2, jej
pôvodným vlastníkom v celosti bol S. M. titulom kúpnej zmluvy č.d. 1605 zo dňa 26.07.1938. Po
menovanom boli do PK vložky č. 206 zapísaní ako spoluvlastníci rodičia žalovanej S. M. a manželka
V., každý po 1 titulom odovzdávajúcej zmluvy č.d. 1757 zo dňa 03.11.1961, ktorá bola registrovaná
bývalým Štátnym notárstvom v Žiline dňa 16.10.1961 pod RI 488/1961. Podľa geometrického plánu
č. 244-613-176-90 zo dňa 24.04.1991 pozemno-knižnej parcele č. 997/4 zapísanej v PK vložke 206
zodpovedala parcela EN 1296 - záhrady o výmere 1.311 m2. Podľa geometrického plánu č. 002/2012
zo dňa 26.01.2012 pôvodnej PK parcele č. 997/4 evidovanej v PK vložke č. 206 k.ú. C. zodpovedajú
v katastri nehnuteľnosti okrem iných aj sporné pozemky. Podľa výpisu z LV XXXX vo vzťahu k parcele



KN-E 997/4 - orná pôda o výmere 610 m2 je evidovaná ako vlastníčka žalovaná, a to pod B3 v 1
titulom osvedčenia o dedičstve 21D/456/2014 a pod B4 v podiele 1 titulom osvedčenia o dedičstve
21D/455/2014. Podľa výpisu z LV XXXX vo vzťahu k parcele KN-C 1296/2 - záhrady o výmere 701 m2 je
evidovaná ako výlučná vlastníčka žalovaná titulom darovacej zmluvy R I 9/76, dedičského rozhodnutia
30D 531/2007 a zápisom geometrického plánu č. 002/2012. Z uznesenia Okresného súdu Žilina č.k.
D/2050/1996-190 zo dňa 02.09.2009 zistil, že súd vo veci prejednania dedičstva po V. M., zomrelom dňa
XX.XX.XXXX, potvrdil nadobudnutie dedičstva, pozostávajúceho z v uznesení uvedeného nehnuteľného
majetku ako aj cenných papierov, žalobkyni ako závetnej dedičke. Okresný súd v predmetnej dedičskej
veci vydal dňa 29.01.2010 opravné uznesenie č.k. D 2050/1996-209, ktorým boli odstránené niektoré
zrejmé nesprávnosti a chyby v písaní uznesenia č.k. D 2050/1996-190 zo dňa 02.09.2009. Proti vyššie
označeným uzneseniam vydaným v konaní D 2050/1996 podali odvolanie dedičia F. M., V. M. a V. M.,
v ktorom nebolo ku dňu vydania napadnutého rozsudku odvolacím súdom rozhodnuté. Z uznesenia
Okresného súdu Žilina č.k. 13C 217/1990-22 zo dňa 19.11.1990 zistil, že v predmetnej veci sa otec
žalobkyne V. M. domáhal proti odporcovi S. M. určenia vlastníckeho práva. Konanie vo veci bolo
zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, v odôvodnení uznesenia je okrem iného uvedené, že otec
žalobkyne sa domáhal určenia vlastníckeho práva aj k parc. PK č. 997/4 nachádzajúcej sa v k.ú. C..
Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 8C/887/1991 zistil, že otec žalobkyne sa návrhom
zo dňa 13.09.1991 domáhal proti odporcom S. M. a V. M. (rodičia žalovanej - pozn. odvolacieho súdu)
určenia vlastníckeho práva k parc. PK 997/4 totožnej s parcelou EN 1296 - záhrada o výmere 1311 m2.
Z obsahu návrhu navrhovateľa vyplýva, že predmetnú záhradu mal dostať od svojho otca v roku 1953,
kedy vstúpil do užívania záhrady a mal ju nepretržite nerušene a dobromyseľne užívať až do podania
návrhu. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.12.1991 vo vyššie označenej veci sp. zn. 8C/887/1991
odporcovia S. M. a manželka V. popierali tvrdenie navrhovateľa, že by ju dostal od otca v roku 1953, resp.
že ju nepretržite užíval. Uznesením č.k. 8C/887/1991-100 zo dňa 19.04.1996 bolo konanie zastavené
z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom. Zo zápisnice napísanej na bývalom Miestnom národnom
výbore v Hvozdnici dňa 30.10.1960 podpísanej V. M. (otcom žalobkyne) a S. M. (otcom žalovanej) zistil,
že medzi otcom žalobkyne a otcom žalovanej došlo medzi iným aj k dohode o užívaní parcely zvanej
„Podturniskámi", v zmysle ktorej mal štvrtú čiastku z dolnej strany definitívne užívať S. M., ktorú časť
mu dal otec ako veno a zvyšné tri čiastky mal užívať V. M. a S. M. tak, že V. M. mal vstúpiť do úžitku z
hornej strany parcely pozdĺž obecnej cesty a S. M. mal užívať zvyšnú polovicu z troch čiastok parcely
z nižšej strany.
Okresný súd na podklade týchto skutkových zistení vyšiel zo záveru, že obe strany sporu sú vecne
legitimované (bod 40 rozsudku) a tiež zo záveru, že žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý
právny záujem (bod 42 rozsudku). V ďalších bodoch rozsudku (body 43 - 61) okresný súd uviedol
podrobné argumenty a právne úvahy, na podklade ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a v
dôsledku toho jej zamietnutia.
V záverečných bodoch rozsudku (body 62 - 65) okresný súd tiež podrobne argumentoval, z akých
dôvodov nevykonal dôkazy označené, resp. navrhnuté stranami sporu (výsluch účastníkov, ohliadka
na mieste samom, dôkaz listina z územného a stavebného konania ohľadne stavby rodinného domu
žalovanej).
O trovách konania si vymienil rozhodnúť v súlade s ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30.06.2016 (v ďalšom texte už len OSP) do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

2. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá ho žiadala zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na nové konanie a rozhodnutie. Odvolanie podala z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky,
ďalej z dôvodu, že okresný súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a tiež z dôvodu, že okresný súd v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy.
V podrobnostiach k jednotlivým dôvodom odvolania uviedla, že okresný súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, najmä odmietol ju vypočuť ako účastníčku konania na opis rozhodujúcich skutočností. Okresný
súd jej dal len navádzaciu otázku, či vedela o spore svojho otca, ktorý prebiehal na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 8C/887/1991, pričom na túto otázku mala odpovedať len áno alebo nie. Vo svojej odpovedi
hneď na samom začiatku uviedla, že o žiadnych sporoch nevie, a že vie o tom, že to otec si chcel dať
predmetný pozemok na list vlastníctva, lebo jej to povedal po matkinej smrti. Sudca ju napomínal a
prerušoval s tým, že na jeho otázku chce len počuť, aby odpovedala jedným slovom, a to áno alebo
nie. V tejto súvislosti poznamenala, že vyššie označený súdny spor sp. zn. 8C/887/1991 vtedy nemal



medzi jej otcom a jeho bratom S. na otcovu držbu žiadny vplyv, nakoľko jej otec užíval sporné pozemky
nerušene tak ako aj predtým, a to až do svojej smrti (XXXX). Súd ju odmietol vypočúvať podrobne k
otázkam nadobudnutia vlastníctva mimo pozemkovej knihy jej otcom a následne v súvislosti s darovaním
sporných pozemkov jej a napísaním testamentu na všetok majetok, ktorý otcovi ostane ku dňu jeho
smrti. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy výsluchom svedkov, aby takto zistil podrobné skutočnosti pre
svoje rozhodnutie. Pokiaľ okresný súd na strane 9 rozsudku robí úvahy, ako jej otec v roku 1953 dostal
od svojho otca do daru parcelu PK 997/4, keď v tejto súvislosti uvádza, že darovacia zmluva nebola
uzatvorená písomne, a ak na strane 12 rozsudku uvádza, že ak sporné pozemky mala nadobudnúť
dedením dňom smrti, toto si vyžaduje, aby dedičstvo bolo rozhodnuté súdom, k uvedenému žalobkyňa v
odvolaní uviedla, že vlastníctvo nenadobudla dedením, ako to mylne konštruuje okresný súd, ale tieto jej
ústne daroval, ktorá jeho vôľa bola potvrdená aj v testamente, ktorým jej poručil všetky nehnuteľnosti. Na
základe vôle otca sa ujala oprávnenej držby v roku 1996 a v takto oprávnenej držbe pokračovala pokojne
a nerušene až do roku 2014. Keďže ju súd nevypočul, nemohol ani v bode 47 rozsudku konštatovať,
že netvrdila nadobudnutie vlastníctva darom a že neprodukovala žiadny relevantný dôkaz. Okresný súd
v bodoch 49,50,51 rozsudku zaujal mylný právny názor, keď uviedol „možno tak konštatovať zásadnú
zhodnosť právnej úpravy inštitútu vydržania podľa SOZ (zák. č. 141/1950 Zb. - pozn. odvolacieho súdu)
a podľa OZ (zák. č. 40/1964 Zb. - pozn. odvolacieho súdu), a to či už podľa § 135a alebo § 134 v
súčasnom znení. V tomto smere žalobkyňa uviedla, že právna úprava vydržania za účinnosti zák. č.
141/1950 Zb. a judikatúra k tomuto inštitútu riešili základnú otázku pre vydržanie, a to, či jedným z
titulom, o ktoré oprieť žalobu o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti nadobudnutého za účinnosti zák. č.
141/1950 Zb. bez písomnej zmluvy je vydržanie. Na túto základnú otázku bol zaujatý výklad Občiansko-
právnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR z 27.06.1972 - Cpj59/71, ktorý pripustil za podmienky, že po
dobu 10 rokov od udalosti, od ktorej začala doba oprávnenej držby plynúť, sa skončí uplynutím 10-ročnej
lehoty. To znamená, že Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. pre vydržanie nevyžadoval nevyhnutne
písomnú formu právneho úkonu, ale vyžadoval len dobromyseľnosť pri nastúpení držby a počas celého
behu vydržacej lehoty. Okresný súd v zmysle uvedeného výkladu mal teda skúmať dobromyseľnosť
držby a udalosť, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že je vlastníkom. Na základe
vyššie uvedeného sa jej otec stal vlastníkom sporných pozemkov titulom vydržania na základe pokojnej
a nerušenej držby od roku 1953 do roku 1963. Okresný súd pri zaujatí názoru v bode 51 rozsudku
neskúmal objektívne, či jej otec bol v právnom omyle, nakoľko nepoznal v tom čase všeobecne záväzné
právne predpisy, ale ujal sa držby na základe darovacej zmluvy - vena od svojho otca. V tomto smere
poukázal na výklad vydržania k zák. č. 141/1950 Zb. Občiansko-právnym kolégiom Najvyššieho súdu
SSR - Cpj69/83 zo dňa 30.03.1982. Kolégium Najvyššieho súdu SSR konštatovalo, že sa musí skúmať,
kedy bola uzavretá aj ústna zmluva a či mimo nedostatku písomnej formy mala ostatné náležitosti, t.j.
či sa v nej účastníci dohodli o všetkých podstatných okolnostiach alebo aj nepodstatných okolnostiach.
V takýchto prípadoch súd musí vykonať dôkazy - výsluch účastníkov, svedkov, ohliadku na mieste
samom pre dostatočné zistenie podkladov pre skutkové a právne posúdenie veci. Okresný súd sa vyššie
uvedenými právnymi hľadiskami neriadil, svoje rozhodnutie skumuloval v bode 53 rozsudku, kde uviedol,
že je tu zásadná totožnosť právnej úpravy podľa zák. č. 141/1950 Zb. a zák. č. 40/1964 Zb. Tento záver
okresného súdu je mylný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V závere odvolania
uviedla, že navrhuje rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie,
v ktorom sa vykoná jej výsluchu, výsluch žalovanej, výsluch navrhnutých svedkov a tiež ohliadka na
mieste samom za účelom zistenia, ako sú sporné pozemky oplotené. V samom závere poznamenala, že
jej otec platil Obecnému úradu Hvozdnica daň z nehnuteľností a v evidencii nehnuteľností na pôvodnú
parcelu č. 1296 bol evidovaný na evidenčnom liste č. 91 ako užívateľ od 01.04.1964.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že z obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalobkyni
mal byť doručený rozsudok okresného súdu dňa 07.10.2016, avšak z podacej pečiatky podateľne
Okresného súdu v Žiline je zrejmé, že tomuto súdu bolo odvolanie doručené až dňa 27.10.2016. Mala
za to, že odvolanie žalobkyne bolo podané oneskorene. Pokiaľ by bolo z doručenky o prevzatí rozsudku
žalobkyňou a odoslanej zásielky odvolania zistené, že vyššie uvedený dátum prevzatia rozsudku nie
je správny, t.j. že odvolanie žalobkyne bolo podané v lehote, potom navrhla napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť, nakoľko okresný súd správne a dostatočne zistil skutkový stav, zároveň správne
aplikoval normy hmotného ako i procesného práva. Poukázala na rozsiahle odôvodnenie napadnutého
rozsudku, ktoré sa vykonanými dôkazmi a tvrdeniami sporných strán podrobne a obšírne zaoberá.

4. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovanej písomne nereagovala.



5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - v ďalšom texte už len CSP)
po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 364, § 365
CSP), vychádzajúc z viazanosti rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) a po
preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario za použitia § 219
ods. 3 CSP), podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd s poukazom na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobkyne, v ktorom spochybňovala
včasnosť podaného odvolania, uvádza, že vyjadrenie žalovanej v tomto smere nie je dôvodné.
Preskúmaním spisového materiálu zistil, že rozsudok okresného súdu bol žalobkyni doručený dňa
07.10.2016, odvolanie podala na pošte dňa 22.10.2016, čo znamená, že bolo podané v zákonnej 15-
dňovej lehote.
Odvolací súd ďalej preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v odvolaní,
preskúmal i konanie, ktoré mu predchádzalo a po preskúmaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
i zo správneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, na ne odkazuje a nakoľko sú vyčerpávajúce, uvádzať ďalšie dôvody už nepovažuje za
potrebné, pretože by už len opakoval tie dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie.

6. Odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.
Námietka žalobkyne, že v prvostupňovom konaní došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces tým,
že okresný súd ju nevypočul ako účastníčku konania na opis rozhodujúcich skutočností, eventuálne
nevykonal dôkaz výsluchom navrhnutých svedkov, ohliadkou a ďalších listín, nie je dôvodná. Odvolací
súd v tomto smere poukazuje na body 62 až 65 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých okresný
súd sa náležite a vyčerpávajúco vyporiadal s otázkou, prečo nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté
žalobkyňou (výsluch účastníkov, svedkov S. O., V. A., M. C., O. N., S. N., ohliadka na mieste samom,
listiny z územného a stavebného konania). Svoj myšlienkový postup k tejto otázke (body 63 - 65
odôvodnenia rozsudku) dostatočne vysvetlil nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale i s poukazom na prijaté právne závery. K uvedeným záverom, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje, niet už čo dodať.
Neobstojí ani námietka žalobkyne, že okresný súd vyvodil zo skutkových zistení nesprávne právne
závery, podľa ktorých sa jej otec V. M. nestal vlastníkom sporných pozemkov titulom vydržania, keď v
tomto smere v odvolaní (s poukazom na zák. č. 141/1950 Zb. a stanovisko Občiansko-právneho kolégia
Najvyššieho súdu SSR Cpj 59/71 zo dňa 27.06.1972) tvrdila, že otec sa stal vlastníkom sporných
pozemkov vydržaním na základe pokojnej a nerušenej držby od roku 1953 do roku 1963. Odvolací súd
po preskúmaní spisového materiálu zistil, že tvrdenie žalobkyne o pokojnej a nerušenej držbe sporných
pozemkov jej otcom V. M. od roku 1953 je obsiahnuté už v pôvodnej žalobe. Na pojednávaní dňa
24.05.2016 prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnila, že sporné pozemky boli jej otcovi reálne
vydelené v roku 1953 jeho otcom S. M.. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (body
50 - 56) touto otázkou náležite zaoberal a zároveň vyčerpávajúco uviedol svoje právne úvahy, podľa
ktorých otec žalobkyne nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom na zmluvnom
základe a ani titulom vydržania. S uvedenými závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Zároveň
považuje za potrebné už len doplniť, že nebohý S. M. (otec otca žalobkyne i otca žalovanej a zároveň
pôvodný výlučný vlastník parcele PK 997/4, z ktorej boli okrem iného vytvorené aj sporné pozemky -
pozn. odvolacieho súdu), by podľa všetkého odovzdávajúcou zmluvou zo dňa 19.10.1958 (č.l. 8 spisu)
nepreviedol parcelu PK 997/4 o výmere 1.501 m2 na rodičov žalovanej, ak by ju (eventuálne jej podstatnú
časť o výmere 1.311 m2 predstavujúcu plochu sporných pozemkov) už v roku 1953 daroval reálnym
vydelením výlučne otcovi žalobkyne. Z dôvodu, že žalobkyňa v priebehu prvostupňového konania (tiež
na pojednávaní dňa 24.05.2016) poukazovala i na zápisnicu spísanú na bývalom MNV Hvozdnica dňa
30.10.1960 (č.l. 159 spisu), ktorú zároveň na pojednávaní predložila, okresný súd sa v konaní správne
zaoberal i otázkou, či otec žalobkyne nenadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním
na podklade vyššie uvedenej zápisnice. Podľa odvolacieho súdu okresný súd aj v tomto smere vyvodil
správne skutkové a právne závery (bod 55 odôvodnenia rozsudku). Vo vzťahu k zápisnici spísanej na
bývalom MNV Hvozdnica dňa 30.10.1960 odvolací súd dodáva, že odhliadnuc od skutočnosti, že podľa
tejto zápisnice sa riešilo len užívanie pozemkov a nie ich vlastníctvo, z hľadiska jej obsahu je tak nejasná
a neurčitá, že nemohla zakladať právny titul otca žalobkyne pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
sporným pozemkom vydržaním.



Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobkyne, že okresný súd v odôvodnení rozsudku
urobil nesprávne právne úvahy o tom, ako nemohla nadobudnúť vlastníctvo k sporným pozemkom
dedením po otcovi V. M., tvrdiac, že vlastnícke právo k sporným pozemkom nenadobudla dedením, ale
titulom ústneho daru, ktorú vôľu potvrdil otec aj v testamente, ktorým jej poručil všetky nehnuteľnosti,
pričom pokračovala v pokojnej držbe sporných pozemkov od roku 1996 až do roku 2014. Odvolací
súd uvedené tvrdenia žalobkyne vyhodnotil ako nepreukázané a zároveň i účelové. V prvom rade
poznamenáva, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní nikdy netvrdila, že by sporné pozemky dostala
za života otca V. M. ústnou darovacou zmluvou. Ani v odvolaní bližšie neuvádza, v ktorom konkrétnom
čase malo dôjsť k jej uzavretiu a čo bolo predmetom darovacej zmluvy. V priebehu prvostupňového
konania (žaloba, pojednávanie 24.05.2016, pojednávanie 14.06.2016) odvodzovala svoje vlastnícke
právo k sporným pozemkom dedením po otcovi s tým, že otec ku dňu smrti (XX.XX.XXXX - pozn.
odvolacieho súdu) bol už vlastníkom sporných pozemkov titulom ich vydržania, s ktorými tvrdeniami sa
okresný súd v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco a precízne vyporiadal. Dôkazy o ústnej darovacej
zmluve, predmetom ktorej mali byť sporné pozemky, a ktorá mala byť uzavretá bližšie nezisteného dňa
medzi ňou a otcom V. M., žalobkyňa neuviedla ani v rámci odvolacieho konania. Za tohto stavu odvolací
súd nemohol inak, len tvrdenia žalobkyne v tomto smere vyhodnotiť ako účelové. V samom závere
k tomuto tvrdeniu poznamenáva, že žalobkyni eventuálne jej právnemu zástupcovi nič nebránilo ani
v rámci prvostupňového konania tvrdiť rozhodujúce skutočnosti ohľadne darovacej zmluvy uzavretej
medzi ňou a jej otcom, a to bez toho, aby bol na to potrebný jej výsluch ako dôkaz v zmysle ust. § 131
ods. 1 OSP účinného do 30.06.2016.
Tvrdenie žalobkyne, že jej otec platil Obecnému úradu Hvozdnica daň z nehnuteľností a bol na
evidenčnom liste č. 91 vedený ako užívateľ nehnuteľností od 01.04.1964, je z hľadiska predmetu sporu
a záverov prijatých súdom, právne nevýznamné, nakoľko ak v predmetnom konaní nebola preukázaná
existencia oprávnenej držby otca žalobkyne k sporným pozemkom, ktorá by zakladala nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Evidencia otca ako užívateľa nehnuteľností v k.ú. C. od roku 1964
nepostačuje na prelomenie vyššie uvedeného záveru súdu.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené závery a právne úvahy rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol, že žalovaná
má proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, nakoľko žalovaná bola
v tomto odvolacom konaní plne úspešná. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie.

8. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti) .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,



b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)