{"guid": "26bc6ac2-9df6-4778-b606-3b92d9ab6c3d:72612750-8bd4-49cf-a95f-5d6d4a5c322f", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4312216835.2", "spisova_znacka": "7Co/272/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/272/2013 z 23. 7. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 23. júla 2014, sp. zn. 7Co/272/2013, ECLI:SK:KSNR:2014:4312216835.2", "identifikacne_cislo": "4312216835", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Sidónia Sládečková", "sudca_id": 1022, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sidonia-sladeckova-1022", "datum_vydania": "2014-07-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/72612750-8bd4-49cf-a95f-5d6d4a5c322f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216835.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216835.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216835.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/272/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216835
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216835.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľky:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. júla 2013
č.k. 10C/55/2013 - 35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e.
Odporcovi  nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy  3.950,-  eur ako náhrady škody a sumy 790,20 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn.  12Er/953/2011   a to rozhodnutím vydaným s omeškaním  viac ako 93 dní,  z dôvodu porušenia
jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   Odporcovi  náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil  ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2  písm. c/, d),  a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v
čase začatia exekučného konania (ďalej len \"Exekučný poriadok\").  Vychádzal zo zisteného  skutkového
stavu,  ktorým mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde  Levice  pod
sp.zn  12Er/953/2011   podal súdny exekútor súdu dňa  25.8.2011  žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie.   Okresný súd Levice (ďalej len \"exekučný
súd\") uznesením zo dňa  20.9.2011   č.k.  12Er/953/2011-10 žiadosť  o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie  zamietol. Voči tomuto rozhodnutia nepodala navrhovateľka v postavení oprávnenej odvolanie
a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2011. Následne OS Levice uznesením zo dňa 5.6.2012,
právoplatným 2.7.2012 exekučné konanie zastavil.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie  nerozhodol v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej
lehote, ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti
istiny  bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil
prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľkou ako oprávnenou a dlžníkom ako
povinným.



Súd prvého stupňa  skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu, ktorý navrhovateľ videl v tom, že  exekučný súd nerozhodol o žiadosti  súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti  resp. v
lehote primeranej, z akého dôvodu  táto dodržaná nebola a či  je tu existencia dôvodov na náhradu
škody resp. a či vôbec navrhovateľovi  nejaká škoda vznikla.
Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo začaté  v čase účinnosti Exekučného poriadku (od
1.6.2011), kde v § 44 ods. 2 je uvedené, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená 25.8.2011 a súd rozhodol o tejto žiadosti 20.9.2011
(do 25 dní). Údaj uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia s omeškaním viac ako 93 dní je nepravdivý.
Súd prvého stupňa  s poukazom na  ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, t.j.  v
čase začatia exekučného konania ( 25.8.2011) správne  konštatoval,  že 15-dňová lehota sa vzťahuje
len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd „poverí“  súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak
v prípade “zamietnutia„ žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu. Preto nevydaním rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti  o udelenie poverenia v 15 dňovej lehote, nemohlo dôjsť  zo strany konajúceho
exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu.
Za nedôvodný označil i navrhovateľom vytýkaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v preskúmavaní
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu, poukazujúc na to, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, v rámci čoho
neskúma vecnú správnosť exekučného titulu, ale to, či exekučný titul bol vydaný na to oprávneným
orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.  Konštatoval, že predmetné exekučné
konanie je právoplatne skončené a exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok, ktorý
v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d / Exekučného poriadku  v znení účinnom v čase začatia exekučného
konania, bol  exekučným titulom. V prípade, ak exekučný titul je vydaný orgánom, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie za ničotné a nespôsobilé ani založiť
prekážku res iudicatae. V prípade, že predmetom rozhodcovského konania je spor zo spotrebiteľského
vzťahu( čo je daný prípad), bol  exekučný súd oprávnený a zároveň i povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného
titulu. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé
ani založiť prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie
životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou
súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd
môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po
podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.



Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003
Z.z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt musí preukázať
vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, pričom nesprávny úradný postup
môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo
priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Dodal len, že škoda nemôže byť
uplatnená v paušálnej čiastke, v tomto smere navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy a navrhovateľ
tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ
navrhovateľ požadoval znalecké dokazovanie znaleckým ústavom na riešenie otázky, týkajúcej sa
interpretácie a aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú
judikatúru Súdneho dvora EÚ, tento jeho návrh zamietol s ohľadom na to, že ide o riešenie právnej
otázky, čo je úlohou súdu a dokazovanie v tomto smere považoval za nadbytočné. Poukázal na to,
že  nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v konaní bola neopodstatnená,
nerozhodol o tom Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva, pričom iba takéto
podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Údaje navrhovateľky sú nesprávne, priam
zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že navrhovateľka ako oprávnená, nemala o veci prehľad, pristupovala k
veci nesústredene, na základe čoho vyznievajú jej vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
pre nemajetkovú škodu, značne nedôveryhodne Navrhovateľkou tvrdená majetková škoda nebola nijako
preukázaná, navrhovateľka nepreukázala žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom je na
navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia. Naviac, určenie výšky škody nie je dôkaz o vzniknutej škode.
Taktiež navrhovateľka nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnila, uvádzajúc iba
všeobecné dôvody, ktoré sa nevzťahovali priamo na navrhovateľku. Doba, ktorá uplynula od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu až do samotného rozhodnutia
o tejto žiadosti, nemohol nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa a nemohol v nej vyvolať neistotu
ako morálnu ujmu, tiež nemohla ovplyvniť jej plánovanie a rozhodovanie a nemohla viesť k strate
legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a vyvolať ani
riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.  Nakoľko dospel k záveru, že zo strany exekučného
súdu v označenej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebol tak daný právny základ
zodpovednosti odporcu za škodu, a preto sa ďalej ani nezaoberal výškou navrhovateľkou uplatnenej
škody, ani nemajetkovej ujmy.
Na námietku premlčania vznesenú odporcom v konaní neprihliadol po zistení, že nárok navrhovateľa
premlčaný nie je, s ohľadom na skutočnosť, že od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia  do podania jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, neuplynula 3-ročná premlčacia
lehota.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže tieto odporca nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkla mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohla niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mala v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky



konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označila jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkla prvostupňovému súdu
zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania  (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je suma 3.950,99 eura, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 790,20 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol  škodu, ktorá mu  mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnej veci vedenej pred
súdnym exekútorom pod. sp. zn. EX/1928/2011( bez uvedenia spisovej značky  exekučného  súdu).
Nesprávny úradný postup mal  podľa tvrdenia navrhovateľky vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 7.10.2011(konanie malo začať
dňa 6.7.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty (omeškanie viac ako 93 dní), pričom zároveň vykonaním postupu podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako
exekučnému súdu neprináleží.
V prejednávanej veci  sa  súd prvého stupňa   správne  najskôr zaoberal   existenciou predpokladov
zodpovednosti odporcu  za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Zákon  č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je  osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,



má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem \"nesprávny úradný
postup\", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ako 93 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnila náhradu škody  predstavujúcu
účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu.  Náhradu uplatňovanej škody vyčíslila na sumu 3950,99  eura  predstavujúcu náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná  právoplatným rozhodnutím  všeobecného súdu  voči
dlžníkovi  zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere  a následným  núteným
vymáhaním istiny  v exekučnom konaní.  Zároveň si navrhovateľka uplatnila i náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške  790,20 eura (20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom) za bezdôvodnú
nečinnosť exekučného súdu, keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jej legitímne
očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky, za  vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,  stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a
taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu    pripojeného  exekučného   spisu  Okresného
súdu  Levice sp. zn.  12Er/953/2011  je preukázané, že exekučnému súdu bola dňa  25.8.2011    doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na
návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti  povinnej S. H.  o vymoženie sumy  1.232,57   eura  s
príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
28.4.2011  SR 02720/11, právoplatný dňa 30.5.2011.  Exekučný súd uznesením zo dňa 21.10.2011 č.k.
12Er/953/2011-10  zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré  nadobudlo  právoplatnosť  dňa   13.10.2011 .Následne uznesením zo dňa 5.6.2011  č.k.
12Er/953/2011-20   právoplatným 2.7.2012  bolo exekučné konanie zastavené.   Podľa navrhovateľky
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým
časovým oneskorením , ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s
účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote,  je  podstatné  znenie  ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom  od
1. 6. 2011 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len \"Exekučný poriadok\").
Podľa §  44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu



alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu  obsiahnutom
v  citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie., nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2  Ústavy a článku  6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ
by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie,
ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v
niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť
(či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti \"poveriť\" exekútora, aby exekúciu
vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44
ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to  tvrdí navrhovateľ. Odvolacím súdom
zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou
úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva
a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci
s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučným súdom zamietnutá v lehote do 6 mesiacov   od podania žiadosti (  do 1 mesiaca od
doloženia požadovaných listín navrhovateľom) , nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
V prvom rade navrhovateľa vo svojom odvolaní namietala odňatie účastníkovi možnosti konať pred
súdom, nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len \"ústava\") zaručuje, že
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Základné právo
priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení každého
reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu
nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným
postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením
práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným
právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle
ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana
viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným



predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Nejde
o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísala a odvolací súd ani
žiaden takýto dôvod nezistil.
Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods. 1 prvá veta OSP). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné
a závažné pochybnosti. V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré
z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné
a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na
druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je
ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania
umožňujú záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v
zmysle ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces,
ktorý bol v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť
za konanie zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie
dôkazu označeného účastníkom konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci
význam pre ozrejmenie skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.   Keďže navrhovateľ
postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval  a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v
tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP).
K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na
vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení,
ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.   Nedošlo teda  k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádza
navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Odvolací súd k tomu
ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods. 1 v znení účinnom ku
dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení ku dňu rozhodovania
súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil,



pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa je zrejmé, že v tomto
ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta, ktorá sa týka postupu Národnej
rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej  republiky, o čo sa v danom prípade nejedná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 12Er/953/2011 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..  Návrh teda nezamietol na
základe \"nedôveryhodnosti\" údajov tak ako tvrdí navrhovateľ v podanom odvolaní. Preto ani táto
námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.
Ďalej vo vzťahu k námietke navrhovateľ, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľkou tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom  v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľky na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľky.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľovi tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporu svojich tvrdení uviesť akékoľvek skutkové a právne skutočnosti odôvodňujúce jeho rozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňa bol oprávnený vo svojom rozhodnutí uviesť aj tieto skutočnosti. Jednalo sa o skutočnosť súvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu
zo strany navrhovateľa  odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o
skoršie rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení  na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel   k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého
si navrhovateľka  v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody  navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti
navrhovateľ vedel z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci  navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody  a nemajetkovej ujmy  v zmysle § 9
ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľky pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že jej návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe  nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej
v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo
tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohla nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný
titul bude exekučným súdom vyzvaná na predloženie konkrétnej   úverovej zmluvy, čo sa podstatnou
mierou aj s dobou, kým tak na výzvu exekučného súdu učinila, podieľalo na dĺžke konania do rozhodnutia
exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľka ako účastníčka exekučného
konania v pozícii oprávnenej práve svojim správaním výrazne ovplyvnila dĺžku exekučného konania,
a preto v postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné
prieťahy.



Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu  navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle §  9 ods. 1 zák. č.  514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu  za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.  Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§  151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/55/2013", "guid": "4e45a7d9-f540-40ba-b07f-7b9efa873875:9f07a563-81fe-42cc-b46a-e3094293899c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 471/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 z 7. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-07", "citacie_n": 1099, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8"}, {"guid": "ussr:7cfe234a-e75f-4601-8e02-5351dcd19267", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/04 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cfe234a-e75f-4601-8e02-5351dcd19267"}, {"guid": "ussr:2a4a1412-1c6b-4822-9060-8b8a01e47949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.54.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 54/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/97 z 27. 10. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-10-27", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.54.1997.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "bc92f088-5440-4e0e-818a-55442c45d5c5:574340d8-29b1-4f49-a341-bb396f5d8f53", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Er/953/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/953/2011 z 5. 6. 2012", "sud": "Okresný súd Levice", "datum_vydania": "2012-06-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bc92f088-5440-4e0e-818a-55442c45d5c5:574340d8-29b1-4f49-a341-bb396f5d8f53"}], "citovane_v": []}