{"guid": "26af7b5a-0783-412e-a861-dbceb41f074c:3358fa6b-6fed-4bf4-beaf-69e73f52d237", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2113203893.1", "spisova_znacka": "11Co/440/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/440/2013 z 1. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 1. apríla 2014, sp. zn. 11Co/440/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2113203893.1", "identifikacne_cislo": "2113203893", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Podbehlá", "sudca_id": 656, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-podbehla-656", "datum_vydania": "2014-04-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "1Cdo/50/2015", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "f030abfd-fc95-4027-867d-3b49b6894d62:ffe8bf0a-54e0-40f6-a9c2-be814579864e", "datum": "2015-12-09", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3358fa6b-6fed-4bf4-beaf-69e73f52d237", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203893.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203893.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2113203893.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/440/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203893
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203893.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov:
Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zastúpený splnomocnencom:
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trnava, zo dňa 18. júla 2013, č. k. 18C/131/2013-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh a odporcovi priznal náhradu trov
konania v sume 34,44 eur. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d),
§ 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44
ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z., keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že exekučný súd - Okresný súd Senica v exekučnej veci 7 Er/107/2009  nebol
povinný rozhodnúť v 15 dňovej lehote od doručenia žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko v nej nevydal poverenie, pretože táto lehota je stanovená na vydanie
poverenia a to iba v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Nakoľko exekučný súd zistil
nepreskúmateľnosť exekučného titulu so zákonom a na základe uvedeného rozhodol uznesením 7
Er/107/2009-10 zo dňa 31.8.2010, právoplatným 22.8.2011 o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,
preto súd nemal za to, že tento exekučný súd v predmetnej veci týmto rozhodnutím vydaným 31.8.2010
nesprávne úradne  postupoval, preto žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnej odporkyni priznal
právo na náhradu trov konania, titulom cestovného na pojednávanie dňa 18.7.2013, pri najazdených 124
km na trase Bratislava - Trnava a späť, pri normovanej spotrebe 8,70 l/100 km = 2,09 l a najazdených
mimo mesta pri normovanej spotrebe 6,43 l/100 km = 6,43 l, spolu 8,52 l x cena benzínu 1,379 = 11,75 €
a základná náhrada za použitie motorového vozidla podľa opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. 124
km x 0,183 € = 22,69 €, spolu v sume 34,44 €.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podal odvolanie navrhovateľ
a uviedol, že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
O.s.p. a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,



ďalej v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.
V právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho
rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v
znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorej z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,  na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Odporca odvolací návrh nepodal, k odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože
uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 18C/131/2013 je návrh navrhovateľa,
ktorým sa domáha od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a titulom nemajetkovej
ujmy sumy 752,35 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý a v závislom výroku o trovách konania.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu náhrady škody v celkovej výške 125,- eur. Táto škoda predstavuje podľa
navrhovateľa náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia



vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-
eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 752,35 eur,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Sumu 477,60 eur navrhovateľ vyčíslil výpočtom -
alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu teda 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil navrhovateľ tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k
zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky. Navrhovateľ tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej
lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu
úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu. Z
obsahu spisu odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená
exekučnému súdu dňa 27.10.2009. Exekučný súd uznesením č. k. 7Er/107/2009-10 zo dňa 31.08.2010
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred
súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo,
žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani
nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne
súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej
retroaktivity.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri



rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce
rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní. Lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len
pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného
súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad
zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. Nie je teda možné konštatovať,
že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí 15 - tich dní odo dňa
doručenia žiadosti. Odvolací súd dáva za pravdu odporkyni v tom, že nesprávny úradný postup
nespočíva v existencii prieťahov v konaní exekučného súdu. Navrhovateľ nepreukázal, že by v konaní
exekučného súdu boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom takýmto orgánom nie je.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť
splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej
veci splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu
škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa navrhovateľ domáha.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní
uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania
materiálnej škody navrhovateľa. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil,
riadil sa zásadou hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva,
že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie
veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj
nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore
exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu
stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp.
zn. 6Cdo 6/2013, 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, pretože si žiadne
neuplatnil  ani mu nevyplývajú z obsahu spisu.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie  nie je prípustné.", "vazby": {"stav": {"sz": "1Cdo/50/2015", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "f030abfd-fc95-4027-867d-3b49b6894d62:ffe8bf0a-54e0-40f6-a9c2-be814579864e", "datum": "2015-12-09", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/131/2013", "guid": "7f09b25f-8b1e-444e-8d57-a2a8b5474915:7db4dfbc-4b71-402b-9a31-1c06057eb290", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "fdbf2677-0611-4d32-b414-d13283b728b9:ac40f737-7405-4997-85e7-2f051b00fdcd", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Er/107/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Senica sp. zn. 7Er/107/2009 z 1. 2. 2012", "sud": "Okresný súd Senica", "datum_vydania": "2012-02-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/fdbf2677-0611-4d32-b414-d13283b728b9:ac40f737-7405-4997-85e7-2f051b00fdcd"}], "citovane_v": []}