Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/113/2018 z 23. 5. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 23. mája 2018, sp. zn. 4Co/113/2018, ECLI:SK:KSTN:2018:3616205402.1 Krajský súd Trenčín | 4Co/113/2018 | ECLI:SK:KSTN:2018:3616205402.1 | 2018-05-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 389 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/177f5002-02ca-41fd-aa74-82998b5101d8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3616205402.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/113/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3616205402
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3616205402.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu Q. W. U., s.r.o., so sídlom v X., L. 5, N. XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou O. W., s.r.o., so sídlom v X., L. 5, proti žalovanej Y. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. D. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Y. & L. s.r.o., so sídlom X., Z. XX,
o zaplatenie sumy 1.374,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Partizánske zo dňa 06. februára 2018, č.k. 3Csp/153/2016-105, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 1.374,66
eur s príslušenstvom a výrokom II. priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. V
odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou tamojšiemu súdu dňa 29.12.2016 domáhal
zaplatenia sumy 1.374,66 eur s príslušenstvom od žalovanej. Súd prvej inštancie z vykonaného
dokazovania zistil, že dňa 15.11.2011 zmluvou o splátkovom úvere uzatvorenou medzi predchodcom
žalobcu a žalovanou, sa predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 900 eur a
žalovaná sa zaviazala predmetný úver splatiť v 100 mesačných splátkach vo výške 21,33 eur. V bode
7.6 všeobecných obchodných podmienok je upravená možnosť veriteľa zosplatniť celú pohľadávku
v prípade omeškania dlžníka. Listom zo dňa 30.10.2015 predchodca žalobcu oznámil žalovanej
postúpenie pohľadávky na žalobcu. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 zistil, že
touto zmluvou prešla predmetná pohľadávka na žalobcu. Výzvou na zaplatenie zo dňa 09.09.2015
predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie zameškaných splátok najneskôr do 15 dní od
doručenia výzvy. V prípade nezaplatenia upozornil žalovanú na možnosť zosplatnenia celého dlhu. Súd
prvej inštancie ďalej uviedol, že výzva sa žalovanej doručiť nepodarilo a dňa 14.09.2015 bola vrátená
predchodcovi žalobcu. Zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho
zákonníka. Preto sa táto zmluva bude spravovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Predchodca
žalobcu je bankou podľa § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. a preto sa na postúpenie pohľadávky medzi
predchodcom žalobcu a žalobcom bude vzťahovať tento zákon. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z. musia byť splnené tri podmienky, aby mohla banka postúpiť svoju pohľadávku na nebankový subjekt,
v tomto prípade žalobcu. Jednotlivými podmienkami sú: a) písomná výzva banky klientovi; b) omeškanie
dlžníka so splnením čo i len časti záväzku trvajúce nepretržite aspoň 90 dní; c) dlžník neuhradil dlh
v celom rozsahu ešte pred postúpením pohľadávky, to neplatí ak bol dlžník v omeškaní dlhšie ako
jeden rok. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal splnenie týchto podmienok. Žalobca
až v priebehu konania doložil výzvu právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie dlhu z 09.09.2015.
Žalobca však nepreukázal doručenie tejto výzvy žalovanej. Súd súhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaná
mala veriteľovi oznámiť zmenu adresy na doručovanie a preto v zmysle všeobecných podmienok
považuje výzvu žalovanej za doručenú. Avšak napriek doručeniu výzvy žalovanej nebola splnená druhá
podmienka na postúpenie pohľadávky a to, že žalovaná by bola v omeškaní nepretržite 90 dní od



doručenia výzvy. Už len interval od vyhotovenia výzvy dňa 09.09.2015 a postúpením pohľadávky dňa
23.10.2015 nepredstavuje zákonom požadovanú dobu 90 dní. Z tohto dôvodu predchodca žalobcu teda
nemohol a nemal pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, keďže si nesplnil povinnosť uloženú mu zákonom.
Preto mal súd prvej inštancie za to, že postúpenie pohľadávky z predchodcu žalobcu na žalobcu je
neplatné, vzhľadom na nedodržanie podmienok, ktoré musia byť pred postúpením pohľadávky splnené.
Preto žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Ak by aj tieto podmienky banka splnila,
tak žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal a tak neuniesol dôkazné bremeno. O náhrade trov
konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej strane priznal náhradu
trov konania vo výške 100%, keďže žalovaná mala vo veci úplný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na ustanovenie § 89
ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom
môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu,
ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva,
že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu
vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli
otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných
podmienok. Žalobca však zároveň poukázal na skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu
došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu podaním zo dňa 30.09.2015, na základe ktorého došlo k vyhláseniu
predčasnej splatnosti právnym predchodcom žalobcu ku dňu 29.09.2015. Podľa žalobcu predmetné
podanie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z predmetnej
výzvy je zrejmé, že žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy vzniknutej titulom zmluvy o splátkovom
úvere, a to v lehote 15 dní. Zároveň je z platobnej histórie zrejmé, že žalovaný neuhrádzal splatné
splátky riadne a včas a ku dňu postúpenia pohľadávky bol viac ako 90 dní nepretržite v omeškaní s
úhradou dlžnej sumy. Žalobca má za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby
bol dlžník pred postúpením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní, čo bolo v danom prípade v konaní preukázané predloženou platobnou históriou úveru.
Z textu predmetného ustanovenia vôbec nevyplýva, že 90 dňová lehota musí uplynúť od doručenia výzvy.
Postačuje, ak je žalovaný v omeškaní aspoň 90 dní s úhradou aj čo len časti svojho záväzku, a to napriek
písomnej výzve. Uvedené sa vzťahuje aj k výzve zo dňa 09.09.2015, ktorú súd považoval za doručenú,
avšak nemal splnenú podmienku ohľadom uplynutia 90 dňovej lehoty od doručenia výzvy žalovanému
od dňa postúpenia pohľadávky. Zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie
obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že oznámenie postupcu
žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti
žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia
súdov, a to napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie
Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013; rozhodnutie Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 30.11.2016, sp. zn. 9Co/7042015. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil
tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a podľa §
391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.



5. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

6. Podľa citovaného ustanovenia, žalobca v súdnom konaní musí svoju aktívnu vecnú legitimáciu
preukázať platným postúpením pohľadávky. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách
neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje
žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide
teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení
pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka
alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona
o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia
teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie
stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na
inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené
nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez
splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za
konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade,
keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli
pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či
postúpenie pohľadávky bolo platné.

7. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dňa 15.11.2011 právny predchodca žalobcu a žalovaná
uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej predchodca žalobcu
spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej len „právny predchodca žalobcu“) poskytol žalovanej úver
vo výške 900 eur a žalovaná sa zaviazala predmetný úver splatiť v 100 mesačných splátkach vo
výške 21,33 eur. Súčasťou uvedenej zmluvy o úvere sú aj Všeobecné obchodné podmienky právneho
predchodcu žalobcu. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 nadobudol predmetnú
pohľadávku zo zmluvy o úvere žalobca. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2015 právny
predchodca žalobcu žalovanej oznámil, že došlo k postúpeniu pohľadávky podľa § 526 Občianskeho
zákonníka. Výzvou zo dňa 09.09.2015 právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na zaplatenie
zameškaných splátok najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy. Výzvu žalobca žalovanej zaslal na
adresu P. D. č. XXX, čo preukázal kópiou zaslanej obálky. Predmetná obálka obsahujúca uvedenú
výzvu bola poštovým podnikom vrátená odosielateľovi s poznámkou adresát neznámy. Následne právny
predchodca žalobcu listom zo dňa 30.09.2015 oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a vyzval
žalovanú na úhradu sumy vo výške 1360,70 eur do 15 dní od doručenia výzvy. Oznámenie o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru bolo žalovanej doručované na rovnakú adresu ako vyššie uvedená výzva
zo dňa 09.09.2015 s rovnakým výsledkom.

8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tom právnom závere, že nebola splnená podmienka
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky banky. Výzvu žalobcu zo dňa
09.09.2015 síce súd prvej inštancie považoval za doručenú žalovanej, nakoľko žalovaná mala veriteľovi
oznámiť zmenu adresy na doručovanie, no mal ďalej za to, že nebola slnená podmienka, že žalovaná
mala byť v omeškaní nepretržite 90 dní od doručenia výzvy. V tejto súvislosti uviedol, že už len interval
od vyhotovenia výzvy zo dňa 09.09.2015 a postúpením pohľadávky zo dňa 23.10.2015 nepredstavuje



zákonom požadovanú dobu 90 dní. Vzhľadom na to dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky z
právneho predchodcu žalobcu na žalobcu je neplatné.

9. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že výzvu právneho predchodcu
žalobcu zo dňa 09.09.2015 možno považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorou
právny predchodca žalobcu žalovanej oznámil, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky ku
dňu 08.09.2015, vyzval ju na jej uhradenie a upozornil žalovanú na možnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru. Keďže súčasťou zmluvy o úvere boli aj Všeobecné obchodné podmienky právneho
predchodcu žalobcu, odvolací súd poukazuje na bod 10.5 Všeobecných obchodných podmienok, podľa
ktorých je klient okrem iného povinný oznámiť banke adresu a bezodkladne informovať banku o jej
prípadnej zmene. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná právnemu predchodcovi žalobcu
oznámila zmenu adresy podľa uvedeného dojednania, je zrejmé, že zo strany právneho predchodcu
žalobcu nedošlo k porušeniu povinnosti v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď výzvu zo dňa
09.09.2015 zasielal na adresu žalovanej uvedenú v zmluve o úvere, a preto aj odvolací súd ustálil, že
predmetná výzva bola žalovanej doručená.
10. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie o nesplnení
podmienky pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách spočívajúcej v
nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku žalovanej trvajúcej dlhšie
ako 90 dní, ku ktorému súd prvej inštancie uviedol, že pre platné postúpenie pohľadávky sa vyžaduje,
aby žalovaná bola nepretržite 90 dní v omeškaní od doručenia výzvy. V tejto súvislosti je potrebné
prisvedčiť žalobcovi, že z predmetného ustanovenia zákona o bankách nevyplýva, že je potrebné, aby
bol dlžník v omeškaní nepretržite od doručenia predmetnej výzvy. Podmienkou platného postúpenia
bankovej pohľadávky je písomná výzva banky a omeškanie klienta s plnením čo len časti svojho dlhu
trvajúce dlhšie ako 90 dní, pričom ale nie je nevyhnutné, aby uvedená doba omeškania klienta uplynula
až po písomnej výzve banky, to znamená, že banka nie je povinná čakať, aby mohla platne postúpiť
svoju pohľadávku na uplynutie 90 nepretržitých dní po výzve, ak je klient v takomto omeškaním už v
čase predmetnej výzvy. Omeškanie dlžníka je časový úsek, ktorý nastal od splatnosti pohľadávky alebo
jej časti, od ktorého dlžník bol povinný plniť, ale neplnil až do jeho zaplatenia. Omeškanie dlžníka však
nemožno počítať od doručenia výzvy, ale odo dňa, keď omeškanie nastalo, teda od prvého dňa, kedy
mal dlžník povinnosť plniť svoju splatnú pohľadávku alebo jej časť a neplnil.

11. Vyššie uvedené sa vzťahuje aj k výzve zo dňa 09.09.2015, ktorú súd považoval za doručenú. V
predmetnej veci tak bolo potrebné preskúmať, či omeškanie žalovanej ako dlžníka zo zmluvy o úvere
trvale nepretržite dlhšie ako 90 dní pred postúpením pohľadávky banky podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky je zrejmé, že žalovaná naposledy poskytla
právnemu predchodcovi žalobcu úhradu dňa 11.03.2014, pričom ku dňu postúpenia pohľadávky bola v
omeškaní 580 dní. Vzhľadom k tomu má odvolací súd za to, že žalovaná bola v omeškaní nepretržite
viac ako 90 dní už v čase doručenia vyššie uvedenej výzvy zo dňa 09.09.2015, a preto, keďže boli
splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, je potrebné považovať postúpenie pohľadávky
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom za platné, a teda žalobca je aktívne legitimovaný na
podanie takejto žaloby.

12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1
písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Súd prvej inštancie je viazaný právny názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou v ďalšom konaní
bude vec na základe podanej žaloby žalobcu meritórne prejednať a vo veci rozhodnúť (§ 391 ods. 2
CSP).

14. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (§ 396
ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).