Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/238/2018 z 19. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 19. júna 2019, sp. zn. 2Co/238/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:8716208178.2 Krajský súd Košice | 2Co/238/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:8716208178.2 | 2019-06-19 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cfa4b96a-18e0-418d-9478-385127ec59d2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:8716208178.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/238/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716208178
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:8716208178.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Svojpomocné bytové s.r.o., Most pri Bratislave,
Studené 634, IČO: 00 594 547, zastúpeného likvidátormi Ing. Bc. Petrou Popovičovou a JUDr. Mgr.
Róbertom Tkáčom, oboch bytom Most pri Bratislave, Studené 634, proti žalovanej J. P.V., nar. X.X.XXXX,
bytom M. XX, zastúpenej JUDr. Vladimírom Dodrvom, advokátom, Spišská Nová Ves, Školská 10, o
zaplatenie 221,61 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 11C/23/2017-109 zo 17.5.2018 Okresného
súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa jej náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania
proti žalobcovi s tým, že o jej výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 221,61 € s
príslušenstvom titulom neuhradených platieb za výkon správy a do fondu opráv v súvislosti s užívaním
ním spravovaného bytu v M. Č.. XX. Vzal do úvahy obranu žalovanej, ktorá namietala, že právnym
dôvodom vzniku žalovanej sumy je zmluva o výkone správy, ktorá podľa nej je neplatná, keďže odporuje
zákonu, konkrétne ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka. Z listu vlastníctva č. XXX, kat.územie
zistil, že výlučnou vlastníčkou bytu č. 5 vo vchode č. 1 na 2.poschodí je P. P., M.. XX.X.XXXX a na
predmetnom liste vlastníctva ako vlastníčka bytu žalovaná evidovaná nie je. Z predložených vyúčtovaní
mu vyplynulo, že žalovaná suma 221,61 € pozostáva z poplatkov za správu bytu a z príspevkov do
fondu opráv. Citoval § 137 CSP a vymedzil definíciu sporovej strany a pasívnej vecnej legitimácie. Bol
toho názoru, že žalobe možno vyhovieť len za predpokladu, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti. Nepochyboval o tom, že výlučnou vlastníčkou bytu č. 5 nachádzajúceho sa
v bytovom dome č. 80 v M. je P. P., M.. XX.X.XXXX. V danom spore teda žalovaná nie je nositeľkou
hmotnoprávnej povinnosti a nie je v spore pasívne legitimovaná, a preto žalobu voči nej zamietol.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie s poukazom na odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
Poukázal na to, že predmetný byt pred odkupovaním do osobného vlastníctva bol bytom družstevným a
v tej dobe na platobnom výmere a na evidenčnej karte bola evidovaná aj žalovaná. Ako bývalý správca
predmetnej bytovej jednotky vychádzal z počtu osôb, ktoré v byte bývali a zároveň využívali jeho služby



a nebolo jeho povinnosťou skúmať majetkové práva k bytu. Ako správca nemôže určovať, kto môže a
kto nemôže v predmetnom byte bývať a nemá dosah ani na vzťah nájomníka a podnájomníka, ktorý je
vzťahom individuálnej autonómie vôle. Konajúca sudkyňa v spore skúmala len vlastnícke práva k bytu
a nepreskúmala počet osôb evidovaných na evidenčnej karte. Podľa jeho informácií vlastníčka bytu P.
P. žije trvalo v zahraničí, kde má aj svoju rodinu. Podľa jeho vedomosti byt dlhodobo užíva žalovaná a
platí zaň nájom. Nesúhlasil preto so záverom súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné ,preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny .

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

8. Žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP , pretože súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

10. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

11. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy
hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v
hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej
inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f/ CSP preto nebol naplnený. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil
pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.



12. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku ,v ktorých sa súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania.

13. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

15. Niet pochybnosti o tom, že žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 221,61 € s
príslušenstvom titulom neuhradených platieb za správu bytu v M., ako aj platieb do fondu opráv. Nie je
sporné ani to, že žalovaná nie je vlastníčkou bytu, ku ktorému sa žiadané platby vzťahujú, keďže jeho
vlastníčkou je P. P., narodená XX.X.XXXX.

16. Povinnosť uhrádzať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv je uložená
vlastníkom bytov a nebytových priestorov v § 10 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov. Obdobne výlučne vlastníci bytov uzatvárajú so správcom písomné zmluvy o
výkone správy (viď § 8a citovaného zákona) a sú tak povinní uhrádzať aj poplatky za správu bytu. Keďže
povinnosť uhrádzať platby do fondu opráv a za správu bytu zaťažuje vlastníka bytu, nepochybil súd prvej
inštancie, ak žalobu smerujúcu voči žalovanej (ako užívateľke bytu) zamietol. Len medzi vlastníkom bytu
a správcom bytového domu totiž na základe zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká
právny vzťah, pričom práva a povinnosti účastníkov tohto vzťahuje upravuje citovaný zákon a špecifikuje
písomná zmluva o výkone správy.

17. Navyše žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, aby so žalovanou bol v akomkoľvek právnom
vzťahu. Nepredložil v tomto smere ani zmluvu o výkone správy, ani iný dôkaz.

18. V sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou účastníkov
konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pretože v
sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových
strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe
ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Účastník,
ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon tu vymedzuje tzv. dôkazné
bremeno, ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určované výsledkom
vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej
situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho
pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore
podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok
hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom,
že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech
toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

19. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné pre
rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú okrem povinnosti tvrdenia aj dôkaznú povinnosť, preto sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd posudzuje a je oprávnený rozhodnúť, ktoré
z označených dôkazov vykoná, príp. či sa javí nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie
vo veci dokazovanie doplniť a výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci. Rozhoduje
vo veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,
ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, pričom starostlivo prihliada na tvrdenia účastníkov a na všetko,
čo vyšlo za konania najavo. Z ústavnej požiadavky riadneho a spravodlivého procesu automaticky



nevyplýva povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník navrhol, avšak súd vždy musí o
uplatnených návrhoch (včítane návrhov dôkazných) rozhodnúť, ale tiež (ak týmto návrhom nevyhovie),
musí vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov - spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom,
ktoré aplikoval a právnym záverom, ku ktorým dospel na základe zisteného skutkového stavu veci,
navrhnuté dôkazy nevykonal a nepovažoval ich za potrebné pre zistenie skutkového stavu. Nevykonanie
dôkazov navrhnutých účastníkom, príp. aj iných potrebných dôkazov, ktoré sú spôsobilé preukázať
právne významnú skutočnosť, môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia, a súčasne môže znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,
keďže žalobca nepreukázal, aby so žalobcom bol v zmluvnom, či inom vzťahu, z ktorého by jej plynula
povinnosť plniť žalovanú pohľadávku.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní žalobca úspech nemal a žalovanej trovy nevznikli a tieto si ani neuplatnila.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).