{"guid": "26338f52-d559-49a7-a67c-1496ab07f385:21b54834-ec92-4c62-9e0f-fc28b4a265ba", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2014:4312216676.2", "spisova_znacka": "7Co/227/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/227/2014 z 24. 9. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Nitra z 24. septembra 2014, sp. zn. 7Co/227/2014, ECLI:SK:KSNR:2014:4312216676.2", "identifikacne_cislo": "4312216676", "sud": {"guid": "sud_123", "nazov": "Krajský súd Nitra", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-nitra"}, "sudca": "JUDr. Marian Tengely", "sudca_id": 1305, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marian-tengely-1305", "datum_vydania": "2014-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "nazov": "§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/21b54834-ec92-4c62-9e0f-fc28b4a265ba", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216676.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216676.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSNR:2014:4312216676.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/227/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216676
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216676.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. januára
2014 č. k. 19C/326/2012-130, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy  3.483,12 eura ako náhrady škody a sumy  696,62  eura ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 9Er/402/2010. Odporcovi  náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil  ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 15 ods. 1, 17 ods. 1-3
a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1  zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia,
§ 41  ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1, 2   zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len \"Exekučný poriadok\"), § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení platnom v čase do 31.05.2010. Vychádzal zo zisteného  skutkového
stavu, ktorým mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod
sp.zn. 9Er/402/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 24.06.2010  žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný
súd“) vyzval dňa 06.07.2010 súdneho exekútora na predloženie zmluvy o úvere, ktoré doklad bol
exekučnému súdu doručený dňa 16.09.2010. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 06.10.2010
žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený voči uzneseniu exekučného súdu podal odvolanie,
ktoré vzal späť. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný
súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny  bez splnenia zákonných
podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutie v právnom
vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd prvého stupňa v tomto
prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, avšak zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej



resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. Poukázal na to, že nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov
v konaní. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti
Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu s tým, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Podľa názoru súdu prvého stupňa zo slovného a logického výkladu uvedeného ustanovenia
Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia zákonná lehota neexistovala. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenie dourčená
súdu dňa 24.6.2010 a exekučný súd rozhodol 6.10.2010, ktorému rozhodnutia však predchádzala
žiadosť súdu  o predloženie zmluvy o úvere.  Súd tak rozhodol po 103 dňoch a nie po 210 dňoch,
ako tvrdil navrhovateľ  v návrhu, pričom súd prvého stupňa mal za to, že exekučný súd rozhodol v
primeranej lehote a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu, keďže žiadosť o
udelenie poverenia súd zamietol. Okrem toho zistil, že navrhovateľ ako oprávnený podal v exekučnom
konaní dňa 30.8.2010 sťažnosť na prieťahy v konaní, ale žiadne konanie, v ktorom by boli konštatované
prieťahy v konaní, sa neviedlo. Ohľadne navrhovateľom  vytýkaného nesprávneho  úradného postupu
v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd prvého stupňa  dodal, že v
zmysle ust.  § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je  exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale
napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V
prípade, ak exekučným titulom má byť -rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc
na jeho vydanie, považuje právna teória  súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné
- paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba
priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava
nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé
ani založiť prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Na základe vyššie
uvedených skutočností súd prvého stupňa zamietol návrh na doplnenie dokazovania oboznámením
sa so znaleckými posudkami, ktoré si dal navrhovateľ vypracovať, pretože  jeden znalecký posudok
sa zaoberá výškou škody, pričom súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľovi škoda nevznikla a
druhý znalecký posudok rieši otázku právnu, ktorú je oprávnený riešiť súd. Vzhľadom na to, že  na
strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, súd
prvého stupňa sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol
zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu. Pokiaľ išlo o námietku premlčania uplatnenú
odporcom, súd prvého stupňa nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný, pretože odo dňa, kedy
bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia (11.10.2010) do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u
odporcu neuplynula lehota 3 rokov. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP  tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne
nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.
Proti  tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol,  že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods.



2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytýkal tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič
nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého stupňa vôbec
nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že
exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a  jeho úvahy negujú stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr.
rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca  sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204  OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec  podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo
výroku vecne , preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi  domáha zaplatenia sumy
3.483,12 eura z titulu náhrady škody a sumy 696,62 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice  v exekučnom konaní vedenom na tomto súde
pod sp. zn. 9Er/402/2010, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote,
pretože k vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 18.11.2010   s omeškaním viac ako 210  dní.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len \"zák. č. 514/2003 Z.z.\"), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.   V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1,  2 zák. č. 514/2003 Z.z.)



Zákon  č. 514/2003 Z.z. je  osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem \"nesprávny úradný
postup\", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci  sa  súd prvého stupňa   správne  najskôr zaoberal   existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného  exekučného spisu  Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/402/2010 odvolací súd zistil,
exekučnému súdu bola dňa 24.06.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej J.
M. , o vymoženie sumy 854 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 17.03.2010 sp. zn.  SR 00859/10. Exekučný súd vyzval dňa
06.07.2010 súdneho exekútora na predloženie zmluvy o úvere, ktoré doklad bol exekučnému súdu
doručený dňa 16.09.2010. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 06.10.2010 č.k. 9Er/402/2010-15
žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený voči uzneseniu exekučného súdu podal odvolanie,
ktoré vzal späť a Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 16.02.2011 č.k. 5CoE/10/2011-44 odvolacie
konanie zastavil. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 24.01.2012 č.k. 9Er/402/2010-53 exekučné
konanie zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho
úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 210 dní), ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v
konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote,  je  podstatné  znenie  ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom   do
31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len \"Exekučný poriadok\").
Podľa §  44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.05.2010) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lehota v trvaní 15 dní  od doručenia
žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
nie aj pre zamietnutie žiadosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že  úmyslom
zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej



vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade,
že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie.
Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2  Ústavy a článku  6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§  44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti \"poveriť\" exekútora, aby exekúciu vykonal.
S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2
nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to  tvrdí navrhovateľ.
Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 104 dní
od podania žiadosti,  nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote.
Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom tvrdené  zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods2 ústavy, každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem \"zbytočné prieťahy\" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci , preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem \"zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo
nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska \"zbytočných prieťahov\" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.
S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu  navrhovateľ nepreukázal, že
zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle §  9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu  za navrhovateľom
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.
K dôvodom odvolania navrhovateľa v odvolaní odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len \"ústava\") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu



zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej
kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS
71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden
takýto dôvod nezistil.
K námietke navrhovateľa, že súd rozhodol na základe novej právnej úpravy  obsiahnutej v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania
návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom
znení, ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.  Nedošlo teda  k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádza
navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
Ďalej vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom  v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporu svojich tvrdení uviesť akékoľvek skutkové a právne skutočnosti odôvodňujúce jeho rozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňa bol oprávnený vo svojom rozhodnutí uviesť aj tieto skutočnosti. Jednalo sa o skutočnosť súvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote, proti ktorému
uzneseniu bolo zo strany navrhovateľa podané odvolanie, ktoré následne vzal späť, nemohlo dôjsť
z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie
zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení  na
vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a   v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel
k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľka  v tomto
konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom



preukázania materiálnej škody  navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť,
že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti navrhovateľka vedela
z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Záverom odvolací súd dodáva, že  rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé
byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie  uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc  na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie  vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.  V
nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“.  Súdna prax je jednotná aj  v tom, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto
prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  z 9. februára
2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).  Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci skúmať
otázku platnosti rozhodcovskej doložky . Súd     v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 9Er/402/2010
bola rozhodnutím exekučného súdu zo dňa 06.10.2010 č. k. 9Er/402/2010-15 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre č.k. 5CoE/10/2011-44 zo dňa 16.02.2011 zamietnutá žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a uznesením č.k. 9Er/402/2010-53 zo dňa 24. 01. 2012
exekučné konanie zastavil,  odvolací súd  ešte  dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým
exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinnej vyplývajúcej z
úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani
nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§  151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca  návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/326/2012", "guid": "1305d573-373e-474c-929e-6b266e0be6ef:305e26ee-f42d-4039-af50-08b0a2ddbba7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 471/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 z 7. 5. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-05-07", "citacie_n": 1099, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a2178222-e663-4ee7-887b-7ec02b22f6b8"}, {"guid": "ussr:7cfe234a-e75f-4601-8e02-5351dcd19267", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/04 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cfe234a-e75f-4601-8e02-5351dcd19267"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:2a4a1412-1c6b-4822-9060-8b8a01e47949", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.54.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 54/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 54/97 z 27. 10. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-10-27", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.54.1997.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "79bd50e9-cab8-4576-82b9-40900e851262:5d66a561-d18d-4f08-b73c-a041233e7433", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/402/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 9Er/402/2010 z 27. 4. 2015", "sud": "Okresný súd Vranov nad Topľou", "datum_vydania": "2015-04-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/79bd50e9-cab8-4576-82b9-40900e851262:5d66a561-d18d-4f08-b73c-a041233e7433"}], "citovane_v": []}