Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/86/2014 z 28. 5. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. mája 2014, sp. zn. 7Co/86/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8112241487.1 Krajský súd Prešov | 7Co/86/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8112241487.1 | 2014-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: OSP, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/44de4792-2c91-4256-b53b-c8f179c3d5b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112241487.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/86/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241487
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112241487.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom v
Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave, na
ul. Gr?sslingovej č. 4 proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 05. 02. 2014, č. k. 11C/427/2012-50 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada n e p
r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 27. 09. 2012 sa žalobca domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol v
zákonnej lehote o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

O návrhu žalobcu rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 05. 02. 2014 tak, že žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzajúc z gramatického a logického výkladu
ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. je zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15-dňovej
lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi. Teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom
v exekučnom titule, prípadne návrhu na exekúciu, alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne len
stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Tá istá lehota nemôže platiť pre
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, kde súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutia a v ňom
patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Poukázal na názor Ústavného
súdu SR vyslovený v uznesení II. ÚS 545/2010 zo dňa 09. 12. 2010, podľa ktorého exekučný súd
je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania. V daných exekučných veciach rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania
vo výške odporujúcej § 517 Občianskeho zákonníka. Bol preto opodstatnený a zákonom podložený
postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal,
či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené. Uviedol, že
konkrétne okolnosti prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahov exekučného súdu. Exekútor
na návrh žalobcu predložil na súde enormný počet rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých
požadoval vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok spôsobilo vyššiu časovú
náročnosť, v mnohých prípadoch súd zabezpečoval za účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. Pri



posudzovaní toho, či sa exekučný súd dopustil zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa poukázal na
závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, kde Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie páva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vo všetkých
prípadoch, ktoré sú predmetom konania dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia do vydania rozhodnutia nie je takej povahy, žeby predstavovala porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal
ani ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 OSP, teda účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012
Z. z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca k
dispozícii exekučný spis nemal a preto ho označil ako dôkaz a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté
listiny. Zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, lebo rozhodnutie
nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Súdny spis je fundamentálnym dôkazným prostriedkom
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť prvostupňový súd pri svojej
činnosti. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v
tvrdení o výške škody zamietol znalecké dokazovanie. Znemožnil tak žalobcovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania
neboli žiadne udržateľné dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je
výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Žalobca uviedol,
že zadal vypracovanie znaleckého posudku a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej
podstate veci. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie
všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom
stave.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a aplikoval na vec správne ustanovenia správnych
právnych predpisov. Aj odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo
preukázané porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to najmä z
dôvodu, že zákonom stanovená lehota na rozhodnutie o udelení poverenia sa vzťahuje len na situáciu,
kedy súd rozhodne o udelení poverenia, nie na situáciu, kedy je zamietnutý návrh, a to aj čiastočne,
na udelenie poverenia. Tiež je podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné zohľadniť pri hodnotení tejto
veci aj to, že žalobca svojimi hromadnými podaniami enormne zaťažil exekučné súdy a tým sa aj sám
podieľal na tom, že rozhodovanie o jeho nárokoch trvalo dlhšie.

K odvolaniu žalobcu je ďalej potrebné uviesť, že je zjavne sformulované všeobecne a žalobca sa ani
neoboznamuje s tým - ktorým konkrétnym rozhodnutím súdu prvého stupňa. V uvedenom odvolaní sú
napríklad namietané aj závery, ktoré súd prvého stupňa vôbec neurobil (napr. okresný súd v danom



rozhodnutí nepoužil novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
nepolemizoval o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami). Naopak v danom prípade súd
vychádzal zo zisteného skutkového stavu, kde v jednotlivých exekučných konaniach bolo vo viacerých
prípadoch rozhodnuté o poverení v zákonom stanovenej lehote.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
postupom podľa ust. § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP.
V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto právo na ich náhradu. Žalovanému, ktorý v
odvolacom konaní úspešný bol, trovy konania nevznikli, a preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.