{"guid": "26144565-ce7f-4182-9c4f-136c4777738f:55113a7d-ed85-48b4-8166-63c1c3d9c126", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1", "spisova_znacka": "1Co/5/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/5/2015 z 30. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Prešov z 30. mája 2016, sp. zn. 1Co/5/2015, ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1", "identifikacne_cislo": "8112209142", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Mariana Muránska", "sudca_id": 796, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-muranska-796", "datum_vydania": "2016-05-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/55113a7d-ed85-48b4-8166-63c1c3d9c126", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/5/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112209142
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov : 1.O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXX, XXX
XX A., zastúpenej JUDr. Martinom Breznenom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 7 , 2. O.
F. Z., nar.XX.XX. XXXX, bytom S. S. XXX, XXX XX A., zastúpeného opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny A. proti žalovaným: 1. M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, zastúpenému
JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, 2. Komunálnej poisťovni,
a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefániková 8, zastúpeného JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom Advokátskej kancelárie FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/
A, 811 02 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 02.10.2014, č.k. 13C/63/2012- 197 , jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu 1.stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd 1.stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žalobcovia v 1. a v 2. rade nemajú
právo na náhradu trov konania.

V dôvodoch rozhodnutia súd 1.stupňa poukázal na to, že žalobcovia sa prostredníctvom práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch domáhajú finančného odškodnenia im spôsobenej traumy s
nenapraviteľným popretrhávaním interpersonálnych väzieb, nakoľko morálne zadosťučinenie v zmysle
§ 13 ods. 1 O.z. nepovažujú za dostačujúce na vyváženie a zníženie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do ich osobnostných práv. Žalovaný v 1.rade, ako vodič osobného motorového
vozidla spôsobil dňa 07.01.2010 v kat. úz. Z. dopravnú nehodu, pri ktorej usmrtil svojich dvoch maloletých
synov, a to maloletého F. Z., nar. XX.XX.XXXX a maloletého M. Z., nar. XX.XX.XXXX, pričom ťažko zranil
aj svojho tretieho syna F. Z.. Súd 1.stupňa zistil, že manželstvo žalobkyne v 1.rade a žalovaného v 1.rade
bolo rozvedené rozsudkom z 13.10.2008 ( konanie Okresného súdu Prešov, sp.zn. 25C/130/2008 ).
Žalovaný v 1.rade bol Okresným súdom Prešov uznaný vinným z prečinu usmrtenia, podľa § 149 ods.
1 Trestného zákona, nakoľko z nedbanlivosti spôsobil inému smrť, za čo bol odsúdený na úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní XXtich mesiacov. Osobné motorové vozidlo, ktoré v čase nehody riadil
bolo  poistené v Komunálnej poisťovni, a.s. a teda u žalovaného v 2.rade. Súd 1.stupňa zdôraznil,
že medzi účastníkmi konania bola predovšetkým sporná zodpovednosť žalovaného v 2.rade, kde
účastníci predložili odkaz na množstvo súdnych rozhodnutí slovenských a českých súdov rôznych
stupňov, vrátane najvyšších súdov oboch republík, podporujúc ich argumentáciu. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že k dopravnej nehode došlo, že bol za ňu žalovaný v 1.rade odsúdený a že týmto jeho
nedbanlivostným konaním došlo k zásahu do práva na ochrany osobnosti oboch žalobcov.

Súd 1.stupňa vo vzťahu k žalovanému v 2.rade uzavrel, že samotná prevádzka motorového vozidla,
ktorým došlo k vzniku zásahu do osobných práv fyzickej osoby, k určeniu zodpovednosti za zásah
nepostačuje na to, aby bol aj prevádzkovateľ (namiesto neho žalovaný poisťovateľ) zodpovedný za
zásah do práva na ochranu fyzickej osoby. Je potrebné. aby z jeho strany k tomuto zásahu skutočne



došlo. K tomuto zásahu nemôže dôjsť samotným faktom prevádzky motorového vozidla, ale napríklad
pristúpením ďalšej skutočnosti, ktorá k tomuto zásahu vedie, napríklad vada vozidla a podobne. Nič také
v prejedávanej veci tvrdené a už vôbec nie preukázané nebolo, preto mal súd 1.stupňa za to, že napriek
tomu, že z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla sa hradí aj
ujma spôsobená poisteným prevádzkovateľom vozidla zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla, a teda
následná zodpovednosť poisťovateľa daná nie je. Správnosť tohto názoru je podporovaná aj tým, že ak
by k zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla postačovala sama prevádzka tohto vozidla, tak
k zásahu do osobnostných práv by došlo aj u samotného škodcu - žalovaného v 1.rade, čo je záver
absurdný a treba ho odmietnuť. Ak by však k nehode došlo z dôvodu vady vozidla, potom by záver o
zásahu do osobnostných práv vodiča prevádzkovateľom vozidla už absurdným nebol. Čo sa týka práva
na peňažné zadosťučinenie, uplatneného voči žalovanému v 1.rade, zákonom označené ako právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je v prípade dotknutého osobnostného práva toto pojaté
stupňovito, resp. podporne, a uplatňuje sa až vtedy, ak sa nejaví postačujúcim primerané zadosťučinenie
morálne. Z literatúry vyplýva, že zvyčajne peňažnú satisfakciu nemožno priznať tam, kde ujma bola
spôsobená nezavinene, u nezavinene vyvolanej ujmy  spravidla postačí morálne zadosťučinenie, to však
môže postačiť aj u nedbanlivostného chovania. V prejedávanej veci vo vzťahu k žalovanému v1.rade
videl súd 1.stupňa osobitné okolnosti prípadu v tom , že k usmrteniu dvoch maloletých chlapcov došlo ich
najbližším príbuzným a to otcom. Dodal, že v danom prípade bol otec pracujúci v zahraničí na návšteve
doma, aby sa mohol so svojimi synmi stretnúť ako mu to vymedzovalo rozhodnutie súdu a na základe
dohody s matkou ich mal u seba o jeden deň naviac, čiže aj dňa 07.01.2010. Spoločne trávili chvíle na
výlete, ktorý sa bohužiaľ skončil tragédiou. Je zrejmé, že u žalovaného v 1. rade sa nezistil alkohol ani iné
závažné porušenie právnych predpisov, v danom prípade išlo o neprispôsobenie jazdy stavu vozovky a
vozidla s tým, že nešťastnou náhodou v čase, keď dostal šmyk a prešiel do protismeru išlo v protismere
motorové vozidlo. Žalovaný v 1.rade tak spôsobil neodvrátiteľný a nezmieriteľný následok na osobnosti
aj sebe a to si so sebou ponesie celý život. Súd je presvedčený, že v prípade ak by manželstvo rozvedené
nebolo a išlo by o fungujúcu rodinu, tak bývala manželka s maloletým synom by žalobu na svojho
manžela a otca nepodávali. Inak tomu nemôže byť ani v tomto prípade , najmä ak išlo o realizáciu styku
s maloletým na základe dohody s matkou, čiže nie styku nepovoleného. V danom prípade satisfakčný
charakter má odôvodnenie tohto rozsudku, kde sa uznáva, že zo strany žalovaného v 1.rade došlo
k nedbanlivostnému zásahu do osobnostných práv žalobcov a zároveň treba prihliadať na to, že za
svoje správanie bol žalovaný v 1.rade trestným rozsudkom odsúdený. Trestný rozsudok má totiž vždy
vysoký satisfakčný charakter a v tejto súvislosti poukázal na argumentáciu rozhodnutia NSČR sp.zn.
30Cdo4003/2011. Podľa tohto rozhodnutia satisfakcia je postihnutej osobe poskytnutá každou formou
použitej obrany, pričom potrestanie škodcu v priestupkovom, či trestom konaní je satisfakcia veľmi
výrazná pretože štátny orgán konštatuje nielen protiprávne konanie, ale tiež subjektívny vzťah páchateľa
k svojmu jednaniu a stanoví sankciu podľa závažnosti jednania škodcu. Náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch napriek  nespornosti zásahu do osobnostných práv žalobcov žalovaným v 1.rade tak priznať
nemožno. Žalobu preto zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v 1.a v 2.rade, ktorí
navrhli rozsudok zmeniť tak, aby ich žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Žalobcovia nesúhlasia
s rozhodnutím súdu 1.stupňa a dôvodmi prezentovanými v napadnutom rozsudku. Poukazujú na
to, že rozhodovacia prax súdov v Slovenskej republike je pomerne nejednotná v otázkach krytia
náhrady nemajetkovej ujmy z prostriedkov povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel. Z toho
vyplýva záver, že je na úvahe súdu podľa okolností prípadu, ku ktorému záveru sa  v rámci svojej
rozhodovacej právomoci  v konečnom rozhodnutí prikloní. Podľa žalobcov, 1.stupňový súd by sa mal
držať predovšetkým slovenskou rozhodovacou praxou a ustálenou judikatúrou v rámci legislatívy SR.
Poukázali v tejto súvislosti najmä na vydaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová C-22/12 k
prejudiciálnej otázke iniciovanej Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v
súvislosti so škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Poukázali tiež aj na rozsudok Drozdová C-277/12
Súdny dvor v tomto rozhodnutí uviedol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie, než sú výšky minimálneho poistného krytia stanovené v
druhej smernici. Ak sa už 1.stupňový súd priklonil k názoru aplikovateľnosti § 527 O.z., mal si v rámci
vykonávania dokazovania  súd pripojiť aj trestný spis, ktorým bol uznaný žalovaný v 1.rade vinným z
prečinu usmrtenia, nakoľko nebolo ustálené, či zásah do ochrany osobnosti  bol spôsobený výlučne iba
ľudským faktorom, teda nedbanlivostným konaním fyzickej osoby ( pokiaľ je žalobcom známe otázku
prípadných vád motorového vozidla ako možného faktora spôsobenia zásahu do osobnostných práv
nikto neskúmal ). Záver súdu o tom, že ak by  k zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla



postačovala sama prevádzka vozidla, že by k zásahu do osobnostných práv došlo aj u žalovaného v
1.rade považujú žalobcovia za nesprávny, ktorý treba odmietnuť.  Rozhodne nesúhlasia iba s morálnou
kompenzáciu v danom prípade, pretože ide o výrazný a nenapraviteľný zásah do práva na ochranu
osobnosti, rozhodne nie o situáciu, kedy ujma bola spôsobená nezavinene. Úvahy súdu o tom, že
žalobkyňa by nežalovali otca a manžela v prípade ak by išlo o funkčné manželstvo treba považovať za
neprípustné. Sú to špekulatívne závery súdu v teoretickej rovine, ktorými sa súd vôbec nemal zaoberať,
nakoľko v rámci dokazovania je povinný riadiť sa len exaktnými dôkazmi a preukázanými faktami a
nie domnienkami a dohadmi, navyše žalobkyňa v 1.rade jednoznačne na pojednávaní odpovedala,
že aj v takom prípade by na žalovaného v 1.rade žalobu  podala. V danom prípade sa nejedná o
priestupkové konanie a teda z toho dôvodu , že ak by žalovaný bol uznaný vinným v takomto konaní mala
by byť žaloba zamietnutá, nakoľko by žalovaný bol postihnutý sankciou verejného práva. Žalobcovia
zdôrazňujú, že pod pojmom ujma na zdraví sa ma rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva
na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore,
ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity čo zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu.
Poukazujú na to, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla nepochybne má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobami obetí
usmrtenej pri dopravnej nehode.

Žalovaný v 1.rade navrhol rozsudok ako vecne správne potvrdiť. Hodnotenie súdu, že pri tomto
konkrétnom zásahu do osobnostných práv žalobcov postačuje morálne zadosťučinenie sa javí byť ako
správne a spravodlivé najmä s poukazom na osobitosti tohto prípadu. Žalovaný zdôrazňuje, že žiadnym
podstatným spôsobom neporušil dopravné predpisy pri dopravnej nehode, neprekročil maximálnu
povolenú rýchlosť, nejazdil pod vplyvom alkoholu, v zimných mesiacoch však dostal šmyk, motorové
vozidlo prešlo do protismeru kedy došlo k zrážke s iným motorovým vozidlom. Javí sa ako mimoriadne
nespravodlivé zaviazať k náhrade nemajetkovej ujmy aj žalovaného v 1.rade, otca, ktorý pri nešťastnej
dopravnej nehode usmrtil svojich synov. Voči žalobcom si neuplatnil nárok na náhradu vynaložených trov,
pretože on sám nechce kvôli osobitostiam tohto prípadu touto povinnosťou zaťažovať svojho tretieho
syna a bývalú manželku. Inak zastáva názor, že uplatnená nemajetková ujmy spôsobená usmrtením
blízkej osoby spadá pod krytie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, keďže slovenské vnútroštátne právo umožňuje pozostalým po obetiach
dopravných nehôd požadovať náhradu za zásah do osobnostných práv v zmysle § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka.

Žalovaný v 2.rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasí však so záverom súdu
1.stupňa  v tom zmysle, že z povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla sa hradí aj nemajetková ujma. Poukazuje na viaceré súdne rozhodnutia v
podmienkach SR, ktorých právne závery sú odlišné od záverov súdu 1.stupňa, a od ktorých žalovaný
v 2.rade odvíja svoju právnu argumentáciu vzhľadom na skutočnosť, že argumentáciu nie je možné
oprieť o odôvodnenie uvedené v rozhodnutí ESDC- 22/12, ale len o samotné rozhodnutie v danej
veci vzhľadom na odlišné právo, ktoré sa vzťahovalo na posudzovaný prípad. Súd by mal vec
posudzovať obdobne ako ostatné súdy a to vzhľadom na zachovanie právne istoty. Smernice sa
zaoberajú poistením zodpovednosti za škodu a nie poistením nárokov vzniknutých z iného titulu než je
zodpovednosť za škodu. Zdôrazňuje , že súdne rozhodnutia musia nastoľovať stabilný stav, to znamená,
že dokiaľ sa nezmení všeobecne záväzný predpis, ktorý súd uplatnil alebo dokiaľ sa nezmení právna
norma vytvorená súdom v rovnakých podmienkach, súdne rozhodnutia musia byť rovnaké. Predmetom
poistného krytia nie je nemajetková ujma, čo svojím rozhodnutím potvrdil aj Najvyšší súd SR, pričom
uvedené nezmenilo ani rozhodnutie ESDC-22/12  a má za to, že tento nebol rešpektovaný zo strany
súdu 1.stupňa čím vytvoril právnu neistotu tým, že rozhodol odlišne od právneho stanoviska Najvyššieho
súdu SR ako nadriadeného orgánu.

Opatrovník maloletého žalobcu v 2.rade ponechal rozhodnutie vo veci na zvážení súdu. Uviedol, že
názor maloletého žalobcu v 2.rade v uvedenej veci bol kolíznym opatrovníkom zisťovaný v priebehu
konania a tento sa vyjadril, že sa pripája k návrhu svojej matky a súhlasí s požadovanou sumou.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods.1 ,2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2
O.s.p.) a dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, ktorý



je nepreskúmateľný pre absenciu dostatočných  dôvodov, keď zároveň súd 1.stupňa sa nezaoberal
všetkými okolnosťami podstatnými pre správne rozhodnutie o veci.

Podľa článku 19 ods.1,2 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena.

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od  neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti , aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.1, najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Výšku náhrady podľa ods.2 určí súd s prihliadnutím na vážnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo.

Podľa § 1 ods.1  zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovým vozidlom v znení platnom k 07.01.2010 tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zariadenie Z. Podľa § 2 písmeno
f) citovaného zákona, na účely tohto zákona sa rozumie poisteným ten, na koho sa vzťahuje poistenie
zodpovednosti.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.

Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému
poistné plnenie v rozsahu podľa ods. 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 427 ods1. Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby, vykonávajúce dopravu ,
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

V prejedávanej  veci sa žalobcovia v 1. a 2.rade domáhajú priznania nemajetkovej ujmy vzniknutej
neoprávneným zásahom do ich súkromia s tým, že synovia žalobkyne v 1.rade a súrodenci žalobcu
v 2.rade, maloletý F. Z., nar. XX.XX.XXXX a maloletý M. Z., nar. XX.XX.XXXX, zomreli následkom
dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný v 1.rade.

Žalovaný v 1.rade bol manželom žalobkyne v 1.rade a otcom  oboch maloletých detí. Je zrejmé, že
rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp.zn.  25C/135/2008 zo dňa 13.10.2008, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 6.12.2008 bolo manželstvo žalobkyne v 1.rade a žalovaného v 1.rade rozvedené,
maloleté deti pochádzajúce z manželstva a to maloletý M. Z., nar. XX.XX.XXXX, maloletý F. Z., nar.
XX.XX.XXXX a maloletý F. Z., nar. XX.XX.XXXX, boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti
žalobkyne v 1.rade s tým, že rodičia maloletých detí po rozvode manželstva už v spoločnej domácnosti
nežili.



Žalovaný v 1.rade si dňa 07.01.2010 požičal z požičovne motorových vozidiel L. Y., so sídlom v A.,
osobné motorové vozidlo značky T. A., evč. A. , ktorým vzal všetkých troch maloletých synov na výlet.
Žalovaný v 1.rade dňa 07.01.2010 v čase o 17:30 hod. v Z. viedol po ceste L./XXXXX v smere od
W. uvádzané motorové vozidlo, v kilometri 0,60 rýchlosť jazdy vozidla neprispôsobil mokrej vozovke a
svojim schopnostiam, prešiel do protismeru a pravou bočnou časťou vozidla narazil do prednej časti
protiidúceho vozidla, pričom maloletý M. Z. a maloletý F. Z. utrpeli zranenia, ktorým podľahli. V dôsledku
uvedeného bol žalovaný v 1.rade uznaný vinným  z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1 Trestného
zákona rozsudkom Okresného súdu Prešov z 30.08.2010, č.k. 32T/87/10-342.

Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia vychádza zo zásady, že do súkromného života
osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma.
Funkciou práva na súkromie je totiž zabezpečiť pre fyzické osoby nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by
mohli všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava Slovenskej republiky zároveň rodinný život priraďuje
k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak , že rodinný život a právo na jeho
ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzických osôb v ich rodinných vzťahoch
voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne.
Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života-
do rodinného súkromia.

Ustanovenie § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka tak  poskytujú právny základ nároku na
náhradu imateriálnej ujmy , spôsobenej jednotlivcom usmrtením ich blízkych osôb. V takom prípade je
daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým,
nakoľko právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má
na mysli aj spomínané ustanovenie §11 Občianskeho zákonníka.

K obrane žalovaného v druhom rade, odvolací súd poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných
súdov o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy ( napríklad
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.03.2016, č. k. 3Cdo/301/2012). Vo vzťahu k odlišnému právnemu
názoru v iných súdnych konaniach a k obrane žalovaného v 2.rade v tom zmysle, že vnútroštátne
právo nezakladá povinnosť poisťovne nahradiť nemajetkovú ujmu z povinného poistenia odvolací súd
predovšetkým zdôrazňuje a poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ rozsudkom zo dňa 24.10.2013
vo veci C-22/12 Haasová/ Perík, Holingová. Podľa záveru Súdneho dvora čl.3 ods.1 Smernice Rady
72/166/EHS z 24.04 1972, čl.1 ods.1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 a čl.1 ods.1
tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobené prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo, uplatniteľné v spore vo
veci samej.

Je bez pochybností zrejmé, že cieľom spomínanej smernice je zabezpečiť, aby povinné zmluvné
poistenie vozidiel umožňovalo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom
odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd
vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný
účinok ( do pozornosti rozsudok Súdneho dvora C-537/3 body 27  a 28 ).

Vychádzajúc zo znenia § 4 ods.1,2 písmeno a) zákona číslom 381/2001 Z.z. v znení neskorších
predpisov je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný
právny predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné
vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď
pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode.

Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje,
že ak sa niektoré druhy škody akou je nemajetková ujma majú nahradiť podľa uplatniteľného
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu ( bod 58 rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-22/12 ). Keďže zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič



nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za
škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice  ( bod 57 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).

Nemali by byť pochybnosti, že strata najbližšieho príbuzného je spojená s negatívnym dopadom v
emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných a na ich psychické zdravie. Z hľadiska systematiky
Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada nemajetkovej ujmy za stratu života je
upravená v inej časti kódexu ako náhrada škody. Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu ( ujmu )
tak materiálnu, ako nemateriálnu. Odvolací súd zdôrazňuje, že platná úprava obsahuje takúto náhradu,
vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví
(§4 ods.2 písmeno a) citovaného zákona). Škodou ( ujmou ) sa podľa európskeho práva rozumie aj
nemateriálna škoda. Dôležitý je eurokonformný výklad zákona, aby nebol popretý účinok a zmysel
smernice o poistení.

Odvolací súd vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ tak konštatuje, že ak vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obetí dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy, náhrada tejto ujmy  musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Účastníkom tohto
poistného vzťahu je nepochybne žalovaný v 2.rade a z toho vyplýva dôvodnosť jeho pasívnej legitimácie
v prebiehajúcom konaní.

Za stavu, že právo umožňuje žalobcom požadovať náhradu nemajetkovej ujmy , je dôvodný zaver,
že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia a
právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc EÚ a
nesmie sa použiť. Nie je preto opodstatnený záver súdu 1.stupňa o nedôvodnosti žaloby smerujúcej
proti žalovanému v 2.rade- poisťovateľovi. Pri aplikácií všetkých výkladových metód, a nielen jednej
izolovane, je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovne z povinného
zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví a teda ustanovenie §4 ods.2 písmeno
a) zákona 381/2001 Z.z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje ( za splnenia ostatných
podmienok v odseku 4) aj nároky pozostalých  na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2 O.z. a
pozostalí ( ako poškodení ) môžu tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona uplatniť priamo
proti poisťovateľovi a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody (do pozornosti rozsudok
KS Prešov sp. zn. 21Co 60/2015).

Rovnako nedôvodne súd 1.stupňa neakceptoval zodpovednosť žalovaného v prvom rade, ako vodiča
osobného motorového vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu dňa 07.01.2010, zohľadňujúc osobitné
okolnosti prípadu v tom, že k usmrteniu dvoch maloletých detí došlo ich najbližším príbuzným- otcom.

Je potrebné zdôrazniť, že pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov bol nepochybne
žalovaný  v 1.rade ako vodič osobného motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu spôsobil a za
toto konanie bol aj právoplatne uznaný vinným v spomínanom trestnom konaní . Je tiež potrebné v
tejto súvislosti zdôrazniť, že zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov je
objektívnou zodpovednosťou za výsledok. V konečnom dôsledku aj vodič je osobou, na ktorú poistenie
dopadá (§ 4 ods.1 zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov).  Na strane žalobcov z dôvodu
smrti oboch maloletých detí pri spomínanej dopravnej nehode nemajetková ujma rozhodne vznikla.
Smrť oboch detí bola nečaká, tragická a žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a
nenávratne  pretrhla doterajšie väzby. Manželstvo žalobkyne v 1.rade a žalovaného v 1.rade už bolo v
tom čase právoplatne rozvedené, rodičia maloletých detí neviedli spoločnú domácnosť a v zmysle vyššie
naznačeného, žalovaný v 1.rade bol nepochybne pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti
žalobcov. Cez takto existujúce rodinno-právne vzťahy nemožno bez ďalšieho vylučovať zodpovednosť
žalovaného v 1.rade, ako vodiča osobného motorového vozidla, ktorý dopravnú nehodu spôsobil.
Potrestanie škodcu v trestnom konaní ako satisfakcia postihnutým osobám s ohľadom na okolnosti
danej veci nenahrádza inštitút satisfakcie, vrátane relutárnej a nemôže odčiniť tak závažný zásah do
osobnostných práv žalobcov. Satisfakcia podľa § 13 OZ nemá len sankčnú funkciu.

Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov
je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke
dopravných prostriedkov je vysoké a nie je opodstatnené obmedzovať poistné plnenie a prenášať
ho na osoby, ktoré  práve za účelom nepredvídaných situácií sú povinne zmluvne poistené, vrátane
vodičov( porovnaj NS SR 3Cdo/228/2012).



V ďalšom konaní bude úlohou súdu 1.stupňa zvážiť všetky okolnosti prejedávanej veci pri rozhodovaní
o rozsahu žiadanej nemajetkovej ujmy. S poukazom na všetky uvádzané dôvody odvolací súd zrušil
rozsudok súdu 1.stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods.1 písmeno f) odsek 2. O.s.p. ) s
tým, že v novom rozhodnutí sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O.s.p.)

Poučenie:

Pri tomto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/63/2012", "guid": "25ec24e0-7337-47bf-8b03-fbb55dcfaa8e:34795f12-e349-4bed-a21e-08e2715dcdd2", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "26144565-ce7f-4182-9c4f-136c4777738f:9ec2010a-d6fb-4d36-a8af-77b7baf03cc3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1", "spisova_znacka": "1Co/5/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/5/2015 z 30. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8112209142.1"}, {"guid": "4f57171a-1a48-40b4-85fd-5c607c1627ff:3e5e8680-9678-4314-81f7-760f562112ef", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4", "spisova_znacka": "21Co/60/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/60/2015 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4"}], "citovane_v": []}