{"guid": "2607b4b6-28db-498f-b9d0-d0ae6d3affee:4fa8d5a1-2c2d-4388-8cde-e6c8a99d8e46", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7116200148.1", "spisova_znacka": "11CoPr/9/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11CoPr/9/2018 z 19. 11. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 19. novembra 2019, sp. zn. 11CoPr/9/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7116200148.1", "identifikacne_cislo": "7116200148", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "sudca_id": 24, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-erika-canadyova-24", "datum_vydania": "2019-11-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4fa8d5a1-2c2d-4388-8cde-e6c8a99d8e46", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7116200148.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7116200148.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7116200148.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/9/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116200148
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116200148.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Auto Gábriel, s.r.o. Košice, so sídlom
Košice, Osloboditeľov 70, IČO: 31 699 090, zast. JUDr. Marekom Radačovským, advokátom, so sídlom
Košice, Žriedlová 3, proti žalovanému H., zast. JUDr. Mariánom Pállom, advokátom, so sídlom Košice,
Bauerova 14, o zaplatenie 1.941,74 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 19Cpr/1/2016 z 27.
4.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok.

Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.941,74 € s prísl. a žalovanému priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorú žalobca skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný nezotrval počas plynutia
výpovednej doby u svojho zamestnávateľa - žalobcu, preto podľa ust. § 62 ods. 8 Zákonníka práce
žalobca uplatnil nárok na peňažnú náhradu v žalobe uplatnenej výške, ktorú vyčíslil po započítaní mzdy
žalovaného (450,94 €) za október 2015.

3. Súd vykonaným dokazovaním zistil z listinných dôkazov predložených žalobcom, že strany sporu
uzatvorili dňa 24.8.2006 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaný nastúpil do zamestnania u
žalobcu dňa 28.8.2006 na výkon práce prijímací technik. Jej neoddeliteľnou časťou bol platový výmer.
V Platovom výmere z 2.1.2015, okrem stanovenia mesačnej mzdy, úpravy nadčasov, bonusu kvality
práce a spokojnosti zákazníka, je upravené, akým spôsobom sa budú riešiť prípadné škody spôsobené
zamestnancom a záver textu platového výmeru znie: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že ak
počas plynutia výpovednej doby nezotrvá zamestnanec u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na
peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca
a dĺžky výpovednej doby.“ Pod celým textom platového výmeru je v ľavom dolnom rohu uvedené:
„Prevzal: (podpis zamestnanca)“ a v pravom dolnom rohu je uvedené „Pavol Gábriel konateľ, Ing. Mojmír
Guzanin riaditeľ VW centra“. Platový výmer je podpísaný tak v ľavom rohu ako v pravom rohu tejto listiny
na vyhradených miestach. Žalobca svoj peňažný nárok odvodzoval práve z tohto výmeru, majúc za to,
že ide o písomný právny úkon, obsahujúci dohodu strán podľa ust. § 62 ods. 8 ZP. Žalovaný rozviazal
pracovný pomer so žalobcom písomnou výpoveďou z 18.9.2015 s tým, že pracovný pomer sa skončí
uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby k 30.11.2015. Žalobca (prostredníctvom svojho konateľa



Pavla Gábriela) adresoval žalovanému dňa 22.10.2015 okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa z dôvodu porušenia ustanovení § 81 Zákonníka práce podľa § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce z dôvodu, že odo dňa 19.10.2015 odmietol nastúpiť do práce, ktorú skutočnosť tiež
oznámil dňa 16.10.2015 riaditeľovi prevádzky a od tohto dňa sa na pracovisko nedostavil. Žalovaný
okamžité zrušenie pracovného pomeru prevzal dňa 26.10.2015. Žalobca pre nedodržanie výpovednej
lehoty vyzval žalovaného listom zo 16.12.2015 na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške  2.392,68 €.
Žalovaný mal za mesiac október nárok na mzdu vo výške 450,94 €, ktorú si žalobca jednostranne v
plnej výške započítal so svojou pohľadávkou voči žalovanému a tak nárok na peňažnú náhradu voči
žalovanému znížil na sumu 1.941,74 €.

4. Súd na zistený skutkový stav aplikoval § 62 ods. 8, § 17 ods. 2,  § 1 ods. 4, čl. 2 Zákonníka
práce (ďalej len „ZP“),  § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a dospel k záveru, že
žalobca v konaní nepreukázal, že strany sporu v platobnom výmere z 2.1.2015 dojednali v písomnej
podobe peňažný nárok vyplývajúci z ust. § 62 ods. 8 ZP. Argumentoval, že žalobca predložil Platový
výmer z 2.1.2015, ktorý ako zamestnávateľ vopred písomne vypracoval a tento okrem podmienok
stanovenia mesačnej mzdy, podmienok nadčasu, bonusu kvality práce, bonusu spokojnosti zákazníkov,
škody spôsobenej zamestnancom a podmienok jeho povinnosti zvyšovať kvalifikáciu, obsahuje tiež
text o dohode zamestnávateľa a zamestnanca na právo zamestnávateľa na peňažnú náhradu v
prípade, ak zamestnanec nezotrvá u svojho zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby. Súd
uviedol, že z celého  kontextu Platového výmeru nevyplýva, že ide o dvojstranný právny úkon, tak
ako je tomu napr. v prípade pracovnej zmluvy. Záver listiny „Platový výmer“ podľa názoru súdu
vypovedá o tom, že listinu podpisuje jej zamestnanec z dôvodu jej prevzatia, nie ako  zmluvná strana
predmetného úkonu. Žalobca ako zamestnávateľ pripravoval text Platového výmeru a preto v prípade
pochybností o jeho obsahu alebo interpretácie jeho textu (znenia) je potrebné ho vykladať v prospech
tej strany (podpisujúcej), ktorá listinu v jej písomnej podobe nepripravila, t.j. v prospech žalovaného.
V súlade s uvedeným súd vyslovil, že žalobca v konaní nepreukázal, že by so žalovaným ako svojim
zamestnancom písomne dojednal peňažný nárok podľa ust. § 62 ods. 8 ZP, pričom za takúto písomnú
dohodu nemožno považovať ani Platový výmer z 2.1.2015, ktorý naformuloval a pripravil výlučne
žalobca, a to najmä v súvislosti s každoročným prehodnocovaním platobných podmienok jednotlivých
zamestnancov, a ktorý hoci nie je pochybné, že má písomnú podobu, ktorej súčasťou je v závere
tiež text: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že ak počas plynutia výpovednej doby nezotrvá
zamestnanec u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je
súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca a dĺžky výpovednej doby.“, bol opatrený
podpisom žalovaného ako zamestnanca za účelom potvrdenia jeho prevzatia,  t.j. žalovaným ako
osobou, ktorej sa Platový výmer týkal, pretože nič iné z predmetného Platového výmeru nevyplýva.
Súd pri ustálení svojho právneho názoru zohľadňoval aj výpoveď samotného žalovaného, ktorý uviedol,
že platový výmer sa zamestnancom vydával každý rok oproti podpisu spôsobom, že do servisu prišiel
vedúci servisu alebo manažér a počas pracovnej doby im odovzdal platový výmer a zamestnanci
podpísali jeho prevzatie bez toho, aby tomu predchádzali nejaké rokovania alebo oboznamovanie s jeho
obsahom. Výpoveď svedka B. (vzhľadom na rozpory v svedeckých výpovediach tohto svedka a svedka
A. a žalovaného), ktorý pripravil písomný text platového výmeru vyhodnotil súd, že svedok nebol osobne
prítomný pri jednaní so žalovaným, preto nemôže mať vlastný poznatok o tom, či a v akom rozsahu
sa Platový výmer so žalovaným prejednával a jeho svedecká výpoveď v tomto smere je bez právnej
relevancie. Svedok A. síce tvrdil, že prejednal osobne so žalovaným celý obsah Platového výmeru,
o čom svedčí podpis žalovaného na Platovom výmere, žalovaný to však popieral a tvrdil, že svojim
podpisom potvrdil iba jeho prevzatie a v kontexte. Súd uviedol, že vzhľadom na to, že zákonodarca
odôvodnenosť nároku podľa § 62 ods. 8 ZP podmieňuje nielen dohodou medzi zamestnávateľom a
zamestnancom,  ale súčasne dohodou v jej písomnej podobe, preskúmal tieto rozporné výpovede v
kontexte s listinným dokladom - platovým výmerom, ktorý podľa žalobcu má svedčiť o písomnej dohode
medzi stranami sporu predpokladanej podľa ust. § 62 ods. 8 ZP a ako je skôr uvedené v tomto bode
odôvodnenia z textu Platového výmeru nevyplýva, žeby išlo o dvojstranný právny úkon a záver listiny
napovedá o tom, že listinu podpisuje jej zamestnanec z dôvodu jej prevzatia nie ako  zmluvná strana
predmetného úkonu. Súd preto právne uzavrel, že žalobca nepreukázal, že so žalovaným dojednal v
písomnej podobe peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 ZP, preto mu uplatnený nárok nevznikol.

5. Nárok žalobcovi podľa súdu nevznikol navyše aj z toho dôvodu, že hoci na jednej strane je
nepochybné, že žalovaný počas plynutia výpovednej doby odo dňa 19.10.2015 bezdôvodne nenastúpil
do práce (výpovedná doba začala plynúť od 1.10.2006), na strane druhej však nemožno opomenúť



a neprihliadnuť na skutkovú okolnosť, že v dôsledku okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany žalobcu došlo k ukončeniu pracovného pomeru žalovaného už dňom 26.10.2015, t.j. pred
uplynutím  výpovednej lehoty, pričom zamestnávateľ okamžite skončil so žalovaným pracovný pomer
práve v dôsledku tej skutočnosti, že žalovaný odmietol odo dňa 19.10.2015 nastúpiť do práce a od
toho dňa sa na svoje pracovisko nedostavil. Pracovný pomer neskončil v dôsledku výpovede danej
žalovaným uplynutím výpovednej doby, ale okamžitým skončením pracovného pomeru. Hovoriť o
nezotrvaní žalovaného u žalobcu, t.j. v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej lehoty nie je
namieste minimálne za obdobie po skončení pracovného pomeru jeho okamžitým skončením. Súd v tejto
súvislosti dôvodil, že žalobca ako zamestnávateľ sankcionoval žalovaného ako svojho zamestnanca za
porušenie pracovnej povinnosti chodiť do práce (zúčastňovať sa na pracovnom pomere až do skončenia
pracovného pomeru) práve podaním okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podstatou peňažného
nároku podľa ust. § 62 ods. 8 ZP, je tiež sankcia za nenastúpenie do práce. Za daného skutkového
stavu, kedy žalovaný mal za mesiac október 2015 nárok na mzdu vo výške 450,94 €, ktorú si žalobca
započítal jednostranne v plnej výške so svojou pohľadávkou voči žalovanému v súvislosti s peňažnou
náhradou podľa ust. § 62 ods. 8 ZP a kedy pracovný pomer žalovaného v dôsledku okamžitého
skončenia skončil k 26.10.2015, uplatňovanie peňažnej náhrady v jej zostávajúcej časti 1.941,74 €
(t.j. zostatok do sumy 2.392,68 € predstavujúcej súčin priemerného mesačného zárobku žalovaného
a dĺžky výpovednej doby) sa javilo súdu ako rozporné s čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi;
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov. Výkon práva žalobcu na peňažnú náhradu podľa ust. § 62 ods. 8 ZP za
obdobie, kedy žalovaný už nebol v pracovnom pomere u žalobcu, navyše za situácie, kedy žalovaný
bol z dôvodu nezotrvania u zamestnávateľa sankcionovaný okamžitým skončením pracovného pomeru,
je podľa názoru súdu v rozpore  s dobrými mravmi, a preto takýto nárok nepožíva právnu ochranu a
nemožno ho priznať. Súd žalobou uplatnený nárok zamietol v celom rozsahu ako nedôvodný.

6.  Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP
s tým, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm
b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca namietal skutočnosť, že súd prvej inštancie doručoval
priamo na pojednávaní dňa 23.4.2018 písomné podanie žalovaného a neposkytol žalobcovi adekvátnu
lehotu na vyjadrenie sa, hoci o ňu žiadal.  Uviedol, čo považuje za nesporný skutkový stav (uzavretie
pracovnej zmluvy medzi stranami sporu dňa 24.8.2006, podpísanie Platového výmeru dňa 2.1.2015
žalovaným, výpoveď žalovaného, nenastúpenie žalovaného do práce odo dňa 19.10.2015, skutočnosť,
že Platový výmer z 2.1.2015 je listinným dokladom vyhotoveným v písomnej forme). Poukázal na
výpoveď svedka Pravdu, podľa ktorej mal mať žalovaný k Platovému výmeru z 2.1.2015 výhrady, ktoré
skončili určitou dohodou, na znak ktorej sa žalovaný podpísal pod Platový výmer, na jeho tvrdenie,
že so žalovaným prešiel všetky body platobného výmeru a na to, že Platový výmer zo dňa 2.1.2015
bol zamestnancom  prezentovaný na hromadnej porade,  zamestnanci ho mali k dispozícii dlhšiu dobu
a žalovaného nik nenútil k jeho podpisu. Namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku, pokiaľ
súd zamietol žalobu v zásade na skutočnosti, že podpis žalovaného znamená iba prevzatie platového
výmeru a nie jeho súhlas s jeho obsahom, že z textu platového výmeru nevyplýva, že ide o dvojstranný
právny úkon v písomnej podobe a žalobca tak nepreukázal, že so žalovaným ako svojím zamestnancom
dohodol písomne peňažný nárok podľa § 62 ods. 8 ZP. Pretože súd neuviedol z akých dôvodov má
za to, že dohoda medzi zamestnancom a zamestnávateľom o finančnej náhrade podľa § 62 ods. 8
ZP nebola, žalobca iba tápe a dedukuje, že súd považoval Platový výmer z 2.1.2015 a jeho posledný
odsek, za neplatný právny úkon a preto zrejme žalobu zamietol. Citoval ust. § 34, § 35, § 37, § 39,
§ 40, § 41a Občianskeho zákonníka, § 15, § 18 Zákonníka práce a poukázal na to, že Platový výmer
z 2.1.2015 bol vyhotovený písomne, podpísaný žalobcom ako aj žalovaným, preto písomná forma
právneho úkonu nemôže byť spochybnená, keďže obsah dohody a náležitosti sú zachytené v písomnej
podobe a obsahujú podpisy oboch strán. Žalovaný nebol nútený podpísať Platový výmer z 2.1.2015
vrátane dohody podľa § 62 ods. 8 ZP, jeho vôľa podpísať ho nebola nevážna. Hoci text Platového



výmeru z 2.1.2015 v časti určenia výšky mzdy vyznieva jednostranne ako rozhodnutie zamestnávateľa,
nie je to pravda, pretože medzi zamestnancom a zamestnávateľom musí podľa § 18 v spojení s § 43
ods. 1 písm. d/ ZP dôjsť k dohode o výške mzdy. Ak malo dôjsť ku zvýšeniu mzdy žalovaného ako
zamestnanca u žalobcu, muselo dôjsť ku dohode o zmene obsahu pracovnej zmluvy a tým bol podpis
žalovaného ako zamestnanca na Platovom výmere z 2.1.2015. Žalovaný počas celého roka nenamietal
žiadnym spôsobom a žiadne ustanovenie Dohody o mzde a o výške peňažnej náhrady podľa § 62
ods. 8 ZP. Žalovaný svojim podpisom nielen podpísal prijatie listiny ale aj akceptoval obsah daného
Pracovného výmeru - vyplýva to aj z toho, že na základe podpisu žalovaného na platovom výmere mu
bola vyplácaná mzdy vo výške dohodnutej v platovom výmere. Ak teda zamestnanec podpisom vyslovil
súhlas s obsahom platového výmeru v časti dohody o výške mzdy za rok 2015 a v takto dohodnutej
výške mzdu aj prijímal, nie je jasné, prečo tvrdí, že jeho podpis znamená iba prevzatie platového výmeru
a nie súhlas s jeho obsahom. Tento názor žalobcu akcentuje aj skutočnosť, že posledný odsek Platového
výmeru vyslovene uvádza: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli...“. S poukazom na nález ÚS SR
z 1.4.2015, sp. zn. ÚS 640/2014 žalobca namietal výklad prejavu vôle žalovaného a tvrdil, že záver súdu
je nezhodný s vykonaným dokazovaním, skutkovým stavom, právnymi predpismi ako aj nesúladný s
judikatúrou súdov SR. Žalobca sa nazdával, že má nárok na predmetnú peňažnú náhradu zo strany
žalovaného, pretože tento vedome nezotrval v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej doby
a fakt, že žalobca ukončil so žalovaným pracovný pomer formou okamžitého skončenia pracovného
pomeru, pri posúdení oprávnenosti nároku zamestnávateľa na finančnú kompenzáciu, nezohráva rolu.
Nezotrvanie žalovaného v práci počas trvania výpovednej lehoty bolo zo strany žalovaného neseriózne
a malo pre žalobcu negatívny finančný dopad. Napokon žalobca uviedol, že žalovaný si na Okresnom
súde Košice II uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 450,94 € s prísl. ako náhradu za nevyplatenú mzdu
za obdobie 10/2015 a argumentácia súdu, že táto suma bola pre žalobcu ako sankcia dostatočná, je
neudržateľná.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že dôvody žalobcu pre podanie odvolania sú
nereálne a vykonštruované a žiadal aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko
súd náležite zistil skutkový stav, vec správne posúdil, rozhodol a odôvodnil, a zaviazal žalobcu na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovaný vysvetlil, že na pojednávaní 27.4.2018
nebolo už navrhnuté vykonanie žiadnych dôkazov, a preto mal žalovaný v úmysle odkázať svoju
záverečnú reč na jeho vyjadrenie zo dňa 23.4.2018, s ktorým súd oboznámil žalobcu a doručil mu toto
vyjadrenie, preto nedošlo k žiadnemu porušeniu práv žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že posledná
veta na tretej strane Platového výmeru je: „prevzal a podpis žalovaného“, čo dokazuje, že svojim
podpisom na listine žalovaný potvrdil len prevzatie listiny.  K výpovedi svedka Richarda Pravdu žalovaný
uviedol, že jeho výpoveď nepotvrdzuje výpoveď žalovaného k okolnostiam podpisovania Platového
výmeru, či jeho prevzatia a pán Pravda nemal oprávnenie na uzatváranie dohody o zmene pracovnej
zmluvy, a preto sa jeho podpis ani nenachádza na Platovom výmere. Žalovaný naďalej tvrdil, že mu
mzda bola stanovená a nie dohodnutá a svojim podpisom potvrdil len prevzatie listiny Platový výmer.
Žalobca mal za to, že súd nikdy netvrdil, že nevyplatená mzda žalovanému je pre neho sankciou, súd
uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru je pre žalovaného sankciou.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 v spojení s § 367 ods. 2 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 358 CSP), bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska
odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov neopodstatnené. Odvolací súd v poznamenáva, že v zmysle ust. § 380
ods. 2  CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené, naproti tomu vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa
ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní tak, ako ich odvolateľ obsahovo vymedzil,  a
preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto
porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269 s).

10. Rozsudok bol vyhlásený verejne na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.11.2019, po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.



11. Odvolací dôvod podľa žalobcom uplatneného ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna  istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O naplnenie tohto
odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
alebo nezrozumiteľnosť, čo má za následok jeho nepresvedčivosť. Riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich
uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a
štylistické hľadiská. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí teda vychádzať zo zisteného skutkového
stavu, pričom povinnosťou súdu je zistený skutkový stav podradiť pod príslušnú právnu normu a v
odôvodnení rozsudku vysvetliť, z akých dôvodov zistený právny vzťah (skutkový stav veci) podradil pod
dané zákonné ustanovenie, ako toto ustanovenie interpretoval a aplikoval na právny vzťah, ktorý je
predmetom konania. Zároveň sa musí súd vysporiadať s relevantnými argumentmi sporových strán.

12. Dôvodom na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je existencia inej vady majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady konania sú vymedzené veľmi všeobecne, preto dôvodom odvolania
podľa tohto ustanovenia môže byť akákoľvek vada konania, ktorej následkom je možnosť nesprávneho
rozhodnutia vo veci. O konaní možno povedať, že je postihnuté vadou, ak bolo porušené ktorékoľvek
z ustanovení zákona, upravujúcich vedenie konania od jeho začiatku až do jeho skončenia. Inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Na vady konania pred súdom prvej
inštancie prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

14. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré



z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
a/, b/ CSP,  ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1 CSP,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre
ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane  a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

18. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu
privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

19. Odvolací súd sa preto stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
i zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi rozsudku, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa
stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP
na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

21. K žalobcom vytýkanej vade spočívajúcej v neposkytnutí lehoty na vyjadrenie na pojednávaní dňa
27.4.2018 odvolací súd dodáva, že podanie, ktoré žalovaný doručil dňa 23.4.2018 súd na pojednávaní
oboznámil jeho prečítaním. Z obsahu tohto podania vyplýva, že žalovaný opakovane poukazuje na
skutočnosti už skôr uvádzané vo svojich písomných vyjadreniach, na pojednávaniach, resp. zhrnul v
ňom svoje argumenty, podľa ktorých platový výmer nemožno považovať za dohodu podľa § 62 ods. 8
ZP, pričom sa odvolával na dôkazy, ktoré žalobcovi podľa jeho vyjadrenia na pojednávaní, boli známe,
pretože ich sám vypracoval, má ich k dispozícii a pozná ich obsah. Písomné vyjadrenie žalovaného
neobsahovalo žiadne nové, doposiaľ neznáme, pre žalobcu prípadne prekvapivé skutočnosti, na ktoré
nemohol a nevedel reagovať na tomto pojednávaní a ktoré by prípadne mohli meniť dovtedy zistený
skutkový stav veci. Preto podľa názoru odvolacieho súdu takýmto postupom súdu prvej inštancie nedošlo
k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP a k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

22. Zákonník práce neobsahuje definíciu pojmu „právny úkon“. Aj v pracovnoprávnych vzťahoch ale
pod právnym úkonom treba rozumieť prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku
tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 1 ods. 4 ZP a §
34 Občianskeho zákonníka). Prejav vôle môže byť urobený konaním alebo opomenutím, môže sa
stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
Náležitosťami prejavu vôle sú jeho zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch tiež forma. Ak nie
je prejav vôle jednoznačný, možno pochybnosti o tom, aká vôľa bola prejavená a aký bol jej obsah,
odstrániť výkladom. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa
urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 ZP). Výklad právneho úkonu ale môže vždy smerovať len k
objasneniu toho, čo bolo skutočne prejavené; výkladom nemožno (dodatočne) meniť zmysel právneho
úkonu, dotvárať, doplňovať alebo meniť jeho obsah či účel.



23. V intenciách vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
posledný odsek Platového výmeru z 2.1.2015 („Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že ak
počas plynutia výpovednej doby nezotrvá zamestnanec u zamestnávateľa, má zamestnávateľ právo na
peňažnú náhradu najviac v sume, ktorá je súčinom priemerného mesačného zárobku tohto zamestnanca
a dĺžky výpovednej doby“) v kontexte jeho zaradenia (ako aj samotného znenia a obsahu), do tejto
listiny, v hlavičke ktorej je uvedené „Ciele servisu, následne Príloha č. 1: Platový výmer, meno, adresa
zamestnanca, číslo občianskeho preukazu a text Na základe pracovnej zmluvy... Vám s účinnosťou
od 1.1.2015 stanovujem mesačnú mzdu (brutto) nasledovne...“a je uvedený postup v prípade škody
spôsobenej zamestnancom  a jeho ďalšie povinnosti, postráda znaky skutočne jednoznačnej dohody
zamestnanca a zamestnávateľa na uzavretí dvojstranného právneho úkonu zaťažujúceho zamestnanca,
ale ide len o predformuláciu žalobcu zakomponovanú do textu platového výmeru, pričom nebolo
preukázané, že táto časť platového výmeru bola skutočne osobitne, individuálne prejednávaná so
zamestnancom, že tento s ňou po predchádzajúcom prerokovaní súhlasil, bol s ňou uzrozumený, a že
teda ide o jednoznačne prejavenú vôľu zamestnanca zobrať na seba takýto záväzok pre prípad, ktorý
je predpokladaný v záverečnom texte uvedenej listiny. Zmyslom tejto listiny bolo jednoznačne primárne
riešiť platový výmer zamestnanca, ktorým zamestnávateľ stanovil mzdu zamestnanca (nie dohodol,
ako tvrdí odvolateľ) a podružne doň zamestnávateľ na záver zakomponoval text o údajnej dohode o
povinnosti zamestnanca podľa § 62 ods. 8 ZP, takže keď zamestnanec podpisoval prevzatie platového
výmeru chtiac - nechtiac podpísal aj dohodu podľa § 62 ods. 8 ZP. V konaní síce nebolo zisťované, ako
by reagoval zamestnávateľ, keby zamestnanec odmietol podpísať platový výmer z dôvodu nesúhlasu s
textom o dohode podľa § 62 ods. ZP, ale nepodpísanie platového výmeru ako takého podľa výpovede
svedka Pravdu malo za následok rozviazanie pracovného pomeru.

24. Predmetné konanie je sporovým konaním, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou, preto strany
sporu podľa § 132 ods. 1 CSP v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia (tvrdiť určité skutočnosti) a povinnosť
navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce ich pravdivosť. Pokiaľ ide o určité tvrdené skutočnosti,
dôkazné bremeno v konaní zaťažuje toho účastníka, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje
pre seba priaznivé právne dôsledky. Ak účastník v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo
dôkaznú povinnosť, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva iné, len zhodnotiť
túto procesnú situáciu v jeho neprospech so záverom, že tvrdená okolnosť nebola preukázaná. Súd
prvej inštancie vyhodnotil žalobcom navrhnuté dôkazy - svedecké výpovede jeho zamestnancov (resp.
bývalého zamestnanca) tak, že dospel k záveru o nepreukázaní písomnej dohody medzi žalobcom a
žalovaným o povinnosti žalovaného podľa § 62 ods. 8 ZP a tieto svoje závery logicky a dostatočne
vysvetlil v odôvodnení rozsudku argumentujúc, že podpis žalovaného na tomto výmere preukazuje len
jeho prevzatie.

25. Napriek polemike odvolateľa s vyhodnotením svedeckých výpovedí súdom prvej inštancie, odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, pokiaľ ide o ním tvrdené skutočnosti týkajúce sa dohodnutia zamestnávateľa a zamestnanca
o povinnosti zamestnanca platiť peňažnú náhradu podľa § 62 ods. 8 ZP a jej písomného zakotvenia v
platovom výmere a to z dôvodov, ktoré súd rozobral v odôvodnení svojho rozsudku.

26. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže
byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p.. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V
prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Práve v súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje i na to,



že tak občiansky súdny poriadok ako aj civilný sporový poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne
súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania ( napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp. zn. 3Co5/2009, 3Cdo 80/2009).
27. Zákonník práce, reagujúc na v praxi sa vyskytujúce prípady, v ktorých zamestnanec prestal po
doručení výpovede plniť svoje pracovné povinnosti (napríklad z dôvodu, že sa zamestnal u iného
zamestnávateľa), s účinnosťou od 1. septembra 2007 upravil možnosť, aby sa zamestnávateľ a
zamestnanec písomne dohodli v pracovnej zmluve, že zamestnávateľovi bude v takom prípade patriť
peňažná náhrada. Táto dohoda o peňažnej náhrade, ktorú zamestnávateľ a zamestnanec môžu (ale
nemusia) uzatvoriť, má zamestnanca motivovať k riadnemu plneniu jeho pracovných povinností až
do skončenia pracovného pomeru; pre zamestnávateľa predstavuje vyplatená peňažná náhrada istú
formu satisfakcie alebo kompenzácie, prípadne paušalizovanej náhrady škody. Nárok zamestnávateľa
na peňažnú náhradu je podmienený tým, že: a/ zamestnávateľ sa so zamestnancom písomne
dohodli na peňažnej náhrade pre prípad, že zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u
zamestnávateľa, b/ zamestnanec nezotrval počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa.

28. Pokiaľ sa zamestnanec počas výpovednej doby rozhodne, že nezotrvá v plnení pracovných
povinností u zamestnávateľa a došlo k platnému uzavretiu dohody podľa § 62 ods. 8 ZP  a  zamestnanec
neplní v zmysle dohody zamestnávateľovi, v prípade, ak tento uplatní svoj nárok na peňažnú náhradu
na súde, rozhodne o jej výške súd . Pri určovaní výšky peňažnej náhrady v zmysle § 62 ods.
8 Zákonníka práce môžu byť relevantné individuálne okolnosti sporu a teda medziinými aj dĺžka
nezotrvania zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby (podporne viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2018 z 25.9.2018).

29. Názor žalobcu vyjadrený v odvolaní, že pre oprávnenosť jeho nároku je nepodstatné, ak počas
trvania výpovednej doby bude pracovný pomer ukončený zo strany zamestnávateľa so zamestnancom
vo forme okamžitého skončenia pracovného pomeru, je preto nesprávny, odvolací súd sa s ním
nestotožňuje a má za to, že aj v tomto konkrétnom prípade treba zohľadňovať dĺžku a dôvod nezotrvania
zamestnanca u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby sledujúc cieľ, aby sa zo zákonného
inštitútu nestal prostriedok na obohacovanie zamestnávateľa.

30. Na túto skutočnosť správne prihliadol súd prvej inštancie (a s jeho úvahami sa v plnom rozsahu
stotožňuje aj odvolací súd), ktorý konštatoval, že žalovaný síce počas plynutia výpovednej doby odo
dňa 19.10.2015 bezdôvodne nenastúpil do práce (výpovedná doba začala plynúť od 1.10.2015),
zamestnávateľ však skončil pracovný pomer so žalovaným už dňom 26.10.2015 okamžite, t.j. pred
uplynutím  výpovednej doby práve v dôsledku tej skutočnosti, že žalovaný odmietol odo dňa 19.10.2015
nastúpiť do práce a od toho dňa sa na svoje pracovisko nedostavil. Hovoriť preto o nezotrvaní
žalovaného u žalobcu, t.j. v pracovnom pomere počas plynutia výpovednej lehoty, nie je namieste
minimálne za obdobie po skončení pracovného pomeru jeho okamžitým skončením. Podľa právneho
názoru súdu výkon práva žalobcu na peňažnú náhradu podľa ust. § 62 ods. 8 ZP za obdobie, kedy
žalovaný už nebol v pracovnom pomere u žalobcu, za situácie, kedy žalovaný bol z dôvodu nezotrvania
u zamestnávateľa sankcionovaný okamžitým skončením pracovného pomeru, je v rozpore  s dobrými
mravmi, na základe čoho takýto nárok nepožíva právnu ochranu a z tohto dôvodu ho nemožno priznať
(Čl. 2 ZP).

31. Ďalšou odvolacou námietkou je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.
Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP)



musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002,
II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

32. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne
ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne
vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane  a
zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že  súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv odvolateľa. Súd vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup
a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako aj po stránke
skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie tak považoval odvolací súd za dostatočný
podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

33. Odvolací súd sa preto stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie
a s odôvodnením napadnutého rozsudku týkajúcimi sa veci samej, na ktoré v podrobnostiach v celom
rozsahu poukazuje a rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

34. Podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v
súlade s citovaným zákonným ustanovením  odvolací súd priznal plnú náhradu trov konania.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19Cpr/1/2016", "guid": "61eb95ab-93fa-49cc-9fee-25f595e35f4a:4e1bcd46-5153-456b-84f9-dc5058b4af39", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}], "citovane_v": []}