{"guid": "25e8aece-ee81-4230-ae98-e9193f778dcb:1ed57ce5-002d-4938-936d-a4dff46e5a0b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8113209076.1", "spisova_znacka": "6CoZm/26/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoZm/26/2016 z 14. 12. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 14. decembra 2016, sp. zn. 6CoZm/26/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8113209076.1", "identifikacne_cislo": "8113209076", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Soga", "sudca_id": 207, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-soga-207", "datum_vydania": "2016-12-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/258", "nazov": "zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/258-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/861", "nazov": "predpis č. 861/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/861", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/861-2007"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ed57ce5-002d-4938-936d-a4dff46e5a0b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209076.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209076.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209076.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoZm/26/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209076
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209076.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Petra Šama v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanej: B.
I., G.. X.X.XXXX, K. O. I. XX, XXX XX O. - A., o vydanie zmenkového platobného rozkazu na 472,13
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 18CbZm/29/2013-36 zo dňa
18.2.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o
trovách konania.

Žalovaná   m á   vo vzťahu k žalobcovi   n á r o k   na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zastavil. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že žalobca podal dňa 28.3.2013 na súd návrh na uplatnenie
pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia  Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým
sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pričom svoj návrh odôvodnil
tým, že je ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa
28.8.2009 na zmenkovú sumu 912,13 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne od 3.2.2010. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia.“ Zmenka bola vystavená dňa 28.8.2009 (dátum vystavenia)
na sumu 912,13 eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri
predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 3.2.2010.
Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku
k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil 440,- eur, pričom na zmenkovú sumu uhradil 440,-
eur a na úroky uhradil 0,- eur. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“ indosant
nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Na rozhodnutie o podanom návrhu súd
nariadil pojednávanie aj vzhľadom k tomu, že to navrhla žalovaná podaním doručeným súdu dňa
22.9.2014 (na č. l. 23 spisu), v ktorom podala zároveň vyjadrenie k uplatnenému nároku, a to, že  po
rozvode manželstva jej pripadli všetky pôžičky. Jej čistý príjem predstavuje 320,- eur mesačne, z toho
100,- eur je výživné na 3 deti. Pôžičky sú splácané v sume 363,- eur mesačne, cestovné 20,- eur +
strava. Nemá vlastné bývanie, ani nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, aby mohla všetko vyplatiť. Úroky sa
jej zdajú privysoké. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby súd nariadil pojednávanie. Zároveň aj súd



mal za to, že nariadenie pojednávania je v tejto veci potrebné, ako to vyplýva z článku 5 odsek 1
Nariadenia č. 861/2007, keďže podľa originálu predloženej zmenky, táto obsahovala údaj číslo zmluvy:
XXXXXXXXX, a keďže zmenka bola vystavená pôvodne na spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., Pribinova
25, 911 09  Bratislava, ktorá je nebankovou spoločnosťou a okrem iného poskytuje aj spotrebiteľské
úvery. Dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu písomné podanie, ktorým zobral svoj návrh späť v časti
o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne v časti uplatneného zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne. V zmysle § 96 O.s.p. rozhodol súd o čiastočnom späťvzatí žaloby. Súd vykonal
dokazovanie výsluchom žalovanej, Zmluvou o úvere uzatvorenou dňa 28.8.2009 medzi spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou, Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej len VOP),
Vlastnou zmenkou vystavenou žalovanou dňa 28.8.2009 a zistil, že dňa 28.8.2009 bola uzavretá
písomná úverová zmluva č. XXXXXXXXX, ktorou veriteľ - Pohotovosť, s.r.o. poskytol úver vo výške
350,- eur žalovanej. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť vo výške 696,- eur 12 mesačnými splátkami po
58,- eur počnúc dňom 20.9.2009. V zmluve nie je uvedený úrok, je len uvedený  poplatok vo výške
346,- eur, pričom poplatok nie je konkretizovaný a v zmluve nie je uvedené ani RPMN. Žalovaná
dňa 28.8.2009 vystavila vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jej záväzok zaplatiť za túto zmenku pri
predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 912,13 eur a zmenkový úrok 0,25% denne
od 3.2.2010. Predmetná zmenka bola žalovanou vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkami
„bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom za miesto platenia
bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového tlačiva, do
ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, jeho
podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom aj slovami a dátum začiatku úročenia zmenkového úroku sú
v listine uvedené odlišným tlačeným písmom, ako  zvyšok vzorového tlačiva. K vyplneniu zmenky došlo
na základe bodu 14. VÚP pôvodného veriteľa, ktorý obsahuje dohodu o vyplnení zmenky. V ňom sa
uvádza nasledovné: „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky (ďalej aj ako
vystaviteľ) vyplývajúcej z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako remitent), vystavil
vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stane dlh splatný okamžite, t. j., keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky,
prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky.
Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré
veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke
remitent tak, že ním bude deň,  keď v zmysle bodu 4 týchto podmienok sa stal splatný celý dlh.“ Podľa
originálu predloženej zmenky, táto obsahovala údaj číslo zmluvy: XXXXXXXXX a za miesto splatenia
bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa a spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.. Predmetom konania
je spor zo zmenky. Súd preto predovšetkým skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle zákona č.
191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový a dospel k záveru, že zmenka spĺňa formálne náležitosti Čl.
1 § 75 zákona. Napriek záveru o splnení formálnych náležitostí platnej zmenky, súd podrobil súdnej
kontrole aj dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyplývajúcej z článku 14 VÚP remitenta, nakoľko pri
uzatváraní príslušnej úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou, aj vystavenie zmenky ide o spotrebiteľský
právny vzťah a preto aplikoval aj normy na ochranu práv spotrebiteľov. Súd mal za to, že žalovaná
je a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní
zmluvy konala v rámci predmetu svojho povolania, ani zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti. V
danom prípade súd prvého stupňa zvážil aj prehlásenie žalovanej v zmluve, že finančné prostriedky boli
poskytnuté na výkon zamestnania. Preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť všeobecný údaj
o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania (ktorý spoločnosť  POHOTOVOSŤ, s.r.o.
používa vo svojich zmluvách), ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie
odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním, či predmetom činnosti odberateľa
vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však žalobca svoju dôkaznú povinnosť
nesplnil, preto súd prvého stupňa konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej
veci formou vyznačenia účelu poskytnutia úveru na účely výkonu zamestnania v spojení s nedostatkom
akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany žalobcu má rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej
účel vymedzený vôbec, t. j. súd na vec musel aplikovať i ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, ktorý je špeciálnou právnou pravou k všeobecnej úprave, ktorou je v prípade
spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník a v častiach, ktoré spotrebiteľa nepoškodzujú Obchodný
zákonník. Skutočnosť, že pri uzavieraní zmluvy žalovaná nekonala v rámci predmetu svojho povolania,
ani zamestnania, či inej podnikateľskej činnosti bola preukázaná aj výpoveďou samotnej žalovanej, ktorá



uviedla, že úver si zobrala na chod domácnosti a živobytie rodiny. Úverovú zmluvu, na zabezpečenie
ktorej bola vystavená predmetná zmenka súd posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž
nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v § 4 ods. 2 písm. g/, h/, i/, j/ zákona č. 258/2001
Z.z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a teda spotrebiteľ má vrátiť
len sumu poskytnutého úveru. Zmenka však túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca  umožňuje aj
vymáhať zmenkový úrok 0,25% denne, čo je ročne 91,25%. Nepochybne takýto zmenkový úrok je v
rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v náväznosti na § 3 ods.
1 OZ). Dohoda o vyplňovanom práve zmenky bola uvedená vo VÚP, teda formulári, ktorý spracoval
právny predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka
nebola individuálne dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať
plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku
alebo pre dôsledok chýbajúcich obligatórnych náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda
neplatná s poukazom aj na § 53 ods. 5 OZ. Ak je neplatná dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky,
neplatná je aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj vzhľadom na právny záver vyslovený v
rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008. Najvyšší súd v danom prípade mal
za to, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky a
neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane
vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu
sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku. Uvedené ustanovenie nebolo osobitne
dojednané, je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a ktoré veriteľ používal vo vzťahu k
neurčitému počtu svojich klientov. Dohoda o vyplnení zmenky poskytuje veriteľovi neprimeranú výhodu
najmä v tom, že hoci je limitovaný vo výške zmenkovej sumy (suma všetkých peňažných nárokov
veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, pričom dátumom začiatku
úročenia zmenkovej sumy bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh), je len na ňom, aby určil, aká je
výška jeho nárokov voči dlžníkovi ku dňu vyplnenia zmenky. Takýmto spôsobom môže veriteľ v podstate
jednostranne určiť výšku dlhu dlžníka bez toho, aby bola táto výška preskúmateľná, keďže zmenka
je abstraktný právny úkon, čo súd považuje jednoznačne za nedôvodné zvýhodnenie veriteľa na úkor
dlžníka a obchádzanie predpisov chrániacich spotrebiteľa v spotrebiteľských právnych vzťahoch. Veriteľ
môže vyplnením zmenky dosiahnuť obídenie ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa
(uvedenie neprimeranej odplaty, sankcií a pod.). Spotrebiteľ (žalovaný) pritom nemal reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ chcel povinný úver získať, musel adhéznu zmluvu o úvere aj
s pripojenými všeobecnými obchodnými podmienkami podpísať ako celok. Dohodu o vyplnení zmenky
preto súd posúdil ako neprijateľnú podmienku, ktorá je aj v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka v príslušnom znení zo zákona, absolútne neplatná. Uvedenému nasvedčuje i súčasná právna
úprava zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorá v ustanovení § 5a ods. 1 písm. b/
neumožňuje zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy
zmenkou alebo šekom. Súd zároveň z úradnej povinnosti prihliadol na skutočnosti odôvodňujúce
námietky podľa Čl. I § 17 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový tak, ako mu to
ukladá § 17 ods. 2 cit. zákona, nakoľko zaviazanosť žalovaného zo zmenky vznikla v súvislosti so
spotrebiteľskou zmluvou. Dohodu o vyplňacom práve blankozmenky, a tým aj samotnú zmenku, možno
považovať za neplatnú aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona ide, ak právny
úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť
posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácii Zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho
je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu (§
3 ods. 1 OZ). Ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby súd uviedol, že k vystaveniu zmenky došlo navyše
aj v rozpore so zákonom, konkrétne § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z.. Podľa citovaného ustanovenia,
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou
alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplatenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie



vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práva
zo zmenky. Citované ustanovenie platilo od 1.1.2008 do 31.12.2010, teda platilo aj v čase vystavenia
tejto zmenky. Podľa neho pri zabezpečovacej zmenky (čo je aj tento prípad), zmenková suma v
čase vyplnenia zmenky nesmie presiahnuť aktuálnu výšku nesplateného spotrebiteľského úveru a
príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého úveru. V danom prípade žalovanej bol
poskytnutý úver 350,- eur, z čoho 30 % je 105,- eur. Žalovaná uhradila 440,- eur, teda celú istinu úveru
a časť príslušenstva. Zmenka by mohla byť vystavená len na sumu zodpovedajúcu zákonnému limitu
príslušenstva, konkrétne na 15,- eur (105,- eur mínus 90,- eur), vystavená však bola na 912,13 eur.
Právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek
výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka je preto v rozpore so zákonom
a preto s poukazom na § 39 OZ je absolútne neplatným právnym úkonom. Súd zároveň poukázal
na závery zo spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijaté dňa 20.10.2015. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zostávajúci nárok žalobcu ako
nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., kde podľa zásady úspechu
v konaní nárok na náhradu trov konania vznikol len žalovanej, tá si však tento nárok v zmysle § 151
ods. 1 O.s.p. neuplatnila.

3. Proti tomuto rozsudku voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj voči výroku
o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania
iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto
spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa, vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu, a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je
prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu povinnosť
súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti



na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní
vychádzal z rovnakej právnej  úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na
Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10, je dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal
Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči zmenkovému
platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného konania, kde
sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky
voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný zákon
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k
aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom
práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú
veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po
vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany
veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemôže
byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna
úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia, keď uvádza,
že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere, nebol schopný posúdiť zákonné dôsledky
uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie
uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané v
skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že nesúhlasí s odvolaním žalobcu a
trvá na rozhodnutí Okresného súdu Prešov zo dňa 18.2.2016.

5. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolania žalobcu boli podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda
o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z
hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty, je treba jeho odvolania prejednať podľa právnej
úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú
právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo
niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby
nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané
súdom prvej inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

6. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2, § 156 ods. 1, 3
O.s.p.). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP a Rady
(ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe
procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný
prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným



odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného
práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

7. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené
odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, i o náhrade trov konania.

8. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). Je možné čiastočne s odvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl. 5 ods. 1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

9. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi, bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

10. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia,  podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I.  Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II.  Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III.  Aj v prípade, že nie sú podané  kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok  ako nárok  uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

11. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom



rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,
alebo inej osoby, sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať
a je povinný ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka
mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková
suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

12. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.

13. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné, aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

14. Je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti  vyplývajúce z dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho
stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako
abstraktného cenného papiera, nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na
abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom, mal by túto skutočnosť namietať.



Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012, súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť  špecifickej  a značne  rigidnej  zmenkovej
úpravy  spravodlivo požadovať.  Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome  na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu,  ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia  dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku
kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká judikatúra dokonca v konkrétnom prípade označila odvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie  práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16.9.2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR  konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom,
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

15. Ak prvoinštančný súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil
záver o tom, že na strane odporcu je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i
dohody o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie podaného návrhu v prevyšujúcej časti,
je jeho záver správny.

16. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru -
Dohody o vyplňovacom práve k zmenke, je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom
práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001
Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky), je preto možné v tejto veci konštatovať,
že vo svojej podstate článok 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a
účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach
(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom
zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

17. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.



18. Správny je aj výrok o trovách konania. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania
a úspešná žalovaná si nárok na náhradu trov konania neuplatnila, preto prvoinštančný súd správne
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

19. Z týchto dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti i o
náhrade trov konania.

20. Úspech v odvolacom konaní mala žalovaná. Preto jej v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p..

21. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18CbZm/29/2013", "guid": "ee462dde-625d-457b-9f14-f4586ab02b68:0d52fc60-2a3d-430e-86e8-229d23c6688e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "53f34a92-aacb-4920-8865-e2140476c1dd:a2b71031-8c9f-4777-b006-ce3709eff4c8", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6113207749.1", "spisova_znacka": "43CoZm/18/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43CoZm/18/2013 z 27. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-11-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6113207749.1"}, {"guid": "8f41a847-66a3-4c1b-82a8-35a01f94392a:8666e572-d28b-4658-9cd0-5836d2690d47", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1", "spisova_znacka": "10Co/79/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/79/2013 z 30. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-10-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5711212272.1"}], "citovane_v": []}