Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/393/2014 z 23. 11. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 23. novembra 2014, sp. zn. 16CoE/393/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3711201139.1 Krajský súd Trenčín | 16CoE/393/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3711201139.1 | 2014-11-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 ZRK, § 45 ods. 2 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/be55ec90-eef4-4e18-983c-51da6932b5c3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3711201139.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/393/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711201139
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3711201139.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: C. D., nar. X.X.XXXX, bytom K. XXX/XX, N. D., o vymoženie
204,04 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 21. augusta 2014, č. k. 7Er/85/2011-17, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa §
57 ods. 2 Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka ako aj s poukazom na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že dňa 03.03.2011 bolo vydané poverenie
pre súdneho exekútora JUDr. W. J. na vykonanie exekúcie v zmysle návrhu oprávneného. Exekučným
titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej
Hospodárskej komore s.r.o. sp. zn. EP 20763/09 zo dňa 08.12.2010. Z odôvodnenia tohto rozsudku
vyplýva, že rozhodca vychádzal z návrhu žalobcu (oprávneného), zo Zmluvy č. 5955016562 a z ďalších
listín predložených žalobcom, resp. oprávneným. Z predloženej Zmluvy o pôžičke č. 5955016562 zo dňa
07.04.2004 vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému pôžičku vo výške 306,08 eur, ktorou sa povinný
zaviazal splácať v 6 mesačných splátkach po 51,01 eur. Úver bol povinnému poskytnutý za účelom
kúpy televízora. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky pôžičky oprávneného (ďalej
len VOPP) vyhotovené oprávneným ako formulár. Podľa čl. IX sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy o pôžičke a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom slovenskej
hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so štatútom a rokovacím poriadkom tohto súdu.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná zmluva je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou. Vo
svojom rozhodnutí konštatoval, že v predmetnej veci prebehlo konanie pred rozhodcovským súdom na
základe rozhodcovskej doložky osobitne nevyjednanej, obsiahnutej na vopred predtlačenom formulári.
Rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s
ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal oprávnený
ako prvý. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach
ešte pred vznikom samotnej zmluvy podpísanej povinným. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu,
ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods.
2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé
podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. Pretože súd musí rešpektovať
medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy) a rozhodovať v súlade s cieľmi Európskej únie dospel súd
prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v
právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného. Pretože boli splnené



podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK, súd prvého stupňa exekúciu
podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd
v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný
poriadok, pričom exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu a
zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť
rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený mal za to, že rozhodnutie ASTURCOM neukladá exekučnému súdu
členského štátu imperatív, preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky, a tým zasiahnuť do princípu
nezameniteľnosti konečných rozhodnutí. Nesprávna interpretácia vychádza z nesprávneho prekladu
rozhodnutia ASTURCOM. Správny preklad je taký, že exekučný súd má vtedy povinnosť „posúdiť“,
resp. „vyhodnotiť“, či je rozhodcovská doložka nekalá (alebo či nie je nekalá), ak má pre takéto
posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii. Exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM
povinný vykonávať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu.
Ďalej uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne
záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon
exekúcie. Poukázal na to, že slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný
vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo
umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako
neplatnú z hmotnoprávneho dôvodu. Oprávnený mal za to, že neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
nie je možné skonštatovať ani s odvolaním sa na ustanovenie Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah
vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q). Dojednanie rozhodcovskej doložky nemožno hodnotiť ako nekalú
podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou
civilného práva. Tiež dôvodil, že z európskeho práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu
spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Oprávnený uviedol, že postupom
a rozhodovaním súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a
k porušovaniu princípov právnej istoty. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správne. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky,
ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu
poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný
podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť buď na návrh (odsek 1)
alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský
rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo
rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej
právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí,
že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto
prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.



Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor
konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa
platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné.
Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva
o pôžičke, uzavretá medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného dňa 07.04.2004, je
štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že právny predchodca
oprávneného poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému peňažné prostriedky vo forme úveru
a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka,
ktorá je súčasťou zmluvy, sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne
nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou,
keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza,
aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie
sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca
1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov.
Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých
pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich
sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé,
že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania
proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský
úver. Prvostupňový súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v
štandardnej spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných



do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby
na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej
pasivity povinného.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.