Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/199/2014 z 29. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. júna 2014, sp. zn. 8Co/199/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5409200391.4 Krajský súd Žilina | 8Co/199/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5409200391.4 | 2014-06-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: § 220 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b14af93-0cb8-4203-8209-f65d1cdd869c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5409200391.4 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/199/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5409200391
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5409200391.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého
a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcov: 1/ C. Q., nar.
XX.XX.XXXX, 2/ B. Q., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom D. XXX/XX, L., obaja zastúpení JUDr.
Pavlem Novotným, advokátom so sídlom O. XX, K. T., proti žalovanému: S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
M. XXXX/XX-X, K. T., zastúpený JUDr. Petrom Škerlíkom, advokátom so sídlom J. H. XXXX/X, K. T., o
zaplatenie 4.244,87 eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Dolný Kubín č. k. 7C/30/2009-325 zo dňa 20. marca 2013, v spojení s opravným uznesením č. k.
7C/30/2009-352 zo dňa 25. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný j e
p o v i n n ý zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 1.196 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 285
eur od 02.12.2009 do zaplatenia, s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 480 eur od 22.04.2011
do zaplatenia a 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 431 eur od 07.11.2012 do zaplatenia, a
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku návrh žalobcov 1/, 2/ z a m i e t a .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e prvostupňový súd.

Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku III., zostáva n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcom sumu 1.196 eur s úrokom z omeškania určenej vo výške a zo súm bližšie uvedených
vo výroku I. rozsudku. O trovách konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej (výrok II.). Vo zvyšku návrh žalobcov zamietol (výrok III.).

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia sa návrhom na začatie konania v znení neskorších zmien
domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im sumu 4.244,87 eur s príslušným úrokom
z omeškania. Žalobu odôvodnili tým, že sa na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného
bytu zo dňa 25.02.2008, ktorú uzavreli s Okresným stavebným bytovým družstvom Dolný Kubín a
následného vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, stali vlastníkmi 4-izbového bytu č.
9, nachádzajúceho sa na 4. poschodí bytového domu súp. č. XXXX v K. T. (ďalej už len „byt“), ako i
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu na pozemku, na ktorom bytový dom stojí. O predmetom byte po rozvode žalovaného s jeho
manželkou bolo rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní v sp. zn. 7C/406/1993 rozhodnuté



tak, že súd zrušil právo spoločného nájmu bytu s tým, že ďalšou užívateľkou ako nájomníčkou
sa stala bývalá manželka a žalovaný bol povinný byt vypratať do 15 dní odo dňa keď mu bude
zabezpečený náhradný byt alebo náhradné ubytovanie. V ďalšom konaní o určenie bytovej náhrady
(sp. zn. 4C/292/1996) bolo určené, že žalovaný je povinný byt vypratať do 15 dní po tom, čo mu
bývalá manželka zabezpečí náhradný byt. Následne v konaní sp. zn. 9C/1937/1998 sa žalobca 1/
domohol určenia spôsobu užívania bytu tak, že žalovanému bolo určené oprávnenie užívať v byte
izbu č. 8 o výmere 9,83 m2 a príslušenstvo bytu spočívajúce v kuchyni, kúpeľni, WC a chodby a
to v zmysle platného plánu bytu. Žalobcovia sa stali vlastníkmi bytu na základe zmluvy o prevode
vlastníctva družstevného bytu zo dňa 25.02.2008 a vlastníkmi bytu sú aj v súčasnosti, čomu nasvedčuje
list vlastníctva č. XXXX kat. úz. E. J., obec Dolný Kubín. Zo spisu sp. zn. 6Er/83/2010 súd zistil, že
uznesením zo dňa 10.01.2012 boli zamietnuté námietky povinného, t. j. žalovaného proti exekúcii, ako aj
proti bytovej náhrade. Exekučný súd zároveň návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
zamietol. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že súd sa zaoberal i námietkami žalovaného proti bytovej
náhrade, najmä skúmal, či ponúkaný byt vlastníka P. N. spĺňa podmienky bytovej náhrady vyplývajúcej z
exekučného titulu. Exekučný súd konštatoval, že žalobca 1/ (oprávnený) riadnym spôsobom zabezpečil
bytovú náhradu vyžadovanú exekučným titulom. Z exekučného spisu ďalej zistil, že žalovaný dobrovoľne
odovzdal byt exekútorovi dňa 09.06.2012, keď byt bol protokolárne prevzatý dňa 13.06.2012. Okresný
súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku uviedol, že v konaní v zásade nebolo sporné, čo potvrdil ako
svedok i otec žalobcu 1/, že pokiaľ žalovaný býval v byte s priateľkou, platil sám riadne všetky platby
za byt. Tak isto v zásade nebolo sporné, že žalovaný platil mesačne sumu 26,56 eur a zvyšok predpisu
platil otec žalobcu. Tiež nebolo sporné, že žalobca, eventuálne jeho otec, ostatné časti bytu prenajímali
a najmenej od júla 2007 ho užíval aj E. O. s manželkou a synom, keď označení nájomcovia platili
žalobcovi podľa zmluvy do 31.12.2007 sumu 5.000,- Sk (166 eur) mesačne, v ktorej malo byť zahrnuté
nájomné a úhrada za služby. Podľa zmluvy zo dňa 04.10.2008 bola výška nájomného dohodnutá na
sumu 1.000,- Sk (33 eur) mesačne, okrem toho nájomca E. O. mal platiť mesačný predpis bytového
družstva v sume približne 155 eur a platbu za byt v sume približne 8 eur. Pri posudzovaní daného prípadu
bol súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí v tom smere, že povinnosť zabezpečiť náhradný byt prechádza z rozvedeného manžela
vždy na nového vlastníka bytu a zároveň, že pokiaľ žalovaný býval v byte i po riadnom zabezpečení
bytovej náhrady, išlo by z jeho strany o bývanie neoprávnené a z tohto dôvodu by vzniklo na jeho
strane bezdôvodné obohatenie vo výške zodpovedajúcej cene bežného nájmu. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného právneho názoru a s poukazom na závery exekučného konania vedeného na Okresnom
súde Dolný Kubín pod sp. zn. 6Er/83/2010 okresný súd ďalej v odôvodnení rozsudku konštatoval,
že žalovaný býval v byte i po riadnom zabezpečení bytovej náhrady, ktorá mu bola zabezpečená
najneskôr dňom 15.02.2009. Žalovaný napriek riadnemu zabezpečeniu bytovej náhrady užíval byt až
do 09.06.2012, kedy byt dobrovoľne vypratal a odovzdal súdnemu exekútorovi. Na základe týchto
skutočností okresný súd ustálil, že žalovaný býval v byte bez právneho dôvodu od 15.02.2009 do
09.06.2012. Otázkou už len zostala výška bezdôvodného obohatenia. V zásade možno povedať, že
samotný pojem nájom zahŕňa jednak nájom v širšom slova zmysle (platby spojené s užívaním bytu
včítane energií a vody) a nájom v užšom slova zmysle (ktorý je platený vlastníkovi bytu nad rámec platieb
spojených s užívaním bytu a za energie). V prejednávanej veci bolo žalobcami žiadané bezdôvodné
obohatenie len za nájom v užšom slova zmysle. K otázke výšky žiadaného bezdôvodného nájmu súd
zisťoval výšku obvyklého nájmu v danom mieste a čase za konkrétny byt. Doklady predložené žalobcami
- vyjadrenia realitných kancelárií mali podľa názoru okresného súdu minimálnu hodnotu, nakoľko z týchto
vyjadrení nie je zrejmé, ako k predmetnej sume realitné kancelárie prišli, naviac neuvádzajú konkrétne
nájomné zmluvy a ich parametre. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu pre súd malo zistenie výšky nájmu
dvojizbového bytu v rovnakej lokalite, ktorý mal prenajatý svedok O., pričom zo zmluvy o nájme bytu
uzavretej s prenajímateľkou Mgr. T. vyplýva, že dvojizbový byt nachádzajú sa v blízkosti bytu žalobcov
bol prenajímaný za 5.000,- Sk (166 eur) mesačne včítane energií, kde čistý nájom, t. j. nájom v užšom
slova zmysle bol dohodnutý medzi účastníkmi na sumu 33 eur mesačne. Svedok O. zároveň vypovedal,
že pri obdobnom byte, ako je sporný byt, by predpokladal nájomné vo výške 66 eur mesačne plus náklady
na služby a energie. V danom prípade bola situácia komplikovaná v tom, že sa neurčovalo bezdôvodné
obohatenie vo výške nájmu za celý byt, ale len za jednu izbu a to v byte, ktorý užívajú aj iné osoby. Nebol
teda možný konkrétny výpočet, ale pokiaľ sa vezmú do úvahy všetky okolnosti (faktické neužívanie bytu
žalovaným, resp. skutočné znemožnenie prenajímať uvedený byt v celosti), súd považoval za správnu
a spravodlivú výšku bezdôvodného obohatenia v sume 30 eur mesačne. Možno totiž predpokladať, že
minimálne za sumu v rozsahu 60-80 eur mesačne, by žalobcovia byt prenajímali s ohľadom na jeho
výmeru a polohu. Uvedené možno usudzovať práve z toho, že dvojizbový byt v rovnakej lokalite bol



prenajímaný za sumu približne 33 eur v rovnakom období, pričom byt žalobcov bol dvojnásobne väčší
čo sa týka počtu izieb. Na základe takto určenej výšky bezdôvodného obohatenia určil okresný súd
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom za obdobie od 15.02.2009 do 09.06.2012 sumu 1.196 eur
(v znení opravného uznesenia) s príslušným úrokom z omeškania s povinnosťou plniť do 31.12.2013.
Pokiaľ žalobcovia žiadali bezdôvodné obohatenie vo výške 83 eur mesačne a za dlhšie obdobie, okresný
súd žalobný návrh žalobcov vo zvyšku zamietol.

O trovách konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý ho navrhol zmeniť tak, že žalobný návrh žalobcov sa v
celom rozsahu zamietne, eventuálne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na nové konanie a rozhodnutie.

V dôvodoch odvolania uviedol, že úvahy súdu vo veci výšky náhrady sú nesprávne. Za podstatnú
považoval skutočnosť, že v byte držal (neužíval) iba jednu izbu, v ktorej bol po celý čas vypnutý radiátor.
Napriek tomu platil mesačne bytovému družstvu za žalobcov 26,56 eur, koncesionársky poplatok 4,65
eur a elektrickú energiu 33,19 eur mesačne. Ostatné časti bytu mala prenajaté a užívala rodina O.,
ktorá platila žalobcom nájom 33,19 eur. Podľa zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo potrebné
vykonať exaktné výpočty, čo okresný súd neurobil. Podľa názoru odvolateľa okresný súd tieto výpočty
ani vykonať nemohol, lebo žalobcovia, ktorí majú dôkazné bremeno, mu to neumožnili. Zo spisu nie
je možné zistiť, aká bola presná výška poplatkov, ktoré platili nájomcovia O. žalobcom a ani koľko
platili žalobcovia bytovému družstvu za teplo. Vzhľadom na skutočnosť, že držal len jednu izbu, bolo
podľa odvolateľa potrebné zohľadňovať len výšku nájomného a prípadné pomerné náklady na teplo,
ktoré však vzhľadom na skutočnosť, že radiátor bol vypnutý, boli minimálne. Platby, ktoré vykonal za
žalobcov bytovému družstvu považoval za dostatočné. Percentuálne, ak by bol užíval aj príslušenstvo,
tak na nájomcov O. pripadlo 78,04 % a na neho 21,96 %. Keďže nepoužíval žiadne príslušenstvo
bytu, percentuálne na neho pripadá len 13,86 % podlahovej plochy celého bytu bez balkóna a pivnice.
Pokiaľ ide o pomer, ktorým sa má podieľať na platbách, je potrebné zohľadniť, že nájom dohodnutý
s O. v nájomnej zmluve zo dňa 04.10.2008 bol dohodnutý na sumu 1.000,- Sk (33,19 eur) mesačne.
Ako uviedol svedok O., po tom, ako vypratal izbu, bol mu nájom zvýšený o 900,- Sk mesačne, spolu
teda 1.900,- Sk mesačne. On však platil spolu s koncesionárskym poplatkom mesačne spolu 940,24 Sk
(31,21 eur), čo by inak boli platili žalobcovia, čo je v percentuálnom vyjadrení 49,48 % nájomného. Platil
aj elektrickú energiu, ktorú však zúčtoval s rodinou O. a preto nie je potrebné sa touto položkou zaoberať.
Vodu nespotrebovával, lebo tam nebýval. Z uvedeného vyplýva, že stále platil v súvislosti s držbou
izby viac, ako by mu náležalo platiť pri exaktnom prepočítavaní. Pri zohľadnení len skutočne držanej
podlahovej plochy, t. j. 13,86 %, je potom možno konštatovať, že bezdôvodne sa obohacovali žalobcovia
a nie on. Považoval za správny názor okresného súdu, že nevzal do úvahy výšku nájomného predloženú
žalobcami od realitných kancelárií. Nie je však možné uplatniť ani úvahu súdu, podľa ktorej mal nájom
za byt žalobcov predstavovať v súhrne 60 až 80 eur mesačne. Túto úvahu považoval za absolútne
nesprávnu, pretože nie je pravdou, že byt žalobcov je dvojnásobne väčší ako byt prenajímaný Mgr. T.. Za
nesprávnu považoval i úvahu súdu v tom smere, že platbami, ktoré hradil, boli pokryté náklady na služby,
ktoré bolo potrebné platiť bez ohľadu na to, či tam niekto býva. Za najlepšie východisko na posúdenie
výšky nájmu, ktorý je primeraný v danej lokalite, je nájom, aký platia teraz nájomcovia žalobcom, t.
j. 63,07 eur (1.900,- Sk), z ktorého sa malo vychádzať pri akýchkoľvek prepočtoch. Poukazujúc na
históriu bytu a zabezpečenia bytovej náhrady mal za to, že žalobcovia neboli oprávnení ani povinní mu
zabezpečiť náhradný byt, pretože táto povinnosť svedčí jeho bývalej manželke. Pre prípad úspechu si
uplatnil náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že toto je nedôvodné, jeho argumentácia je nesprávna a
sčasti pre toto konanie aj irelevantná. Mali za to, že okresný súd rozhodol vo veci na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu a po správnom právnom posúdení veci. S tvrdením žalovaného, že byt
neužíval, pretože držal iba jednu izbu, pričom mesačne platil bytovému družstvu sumu 26,56 eur a
koncesionárske poplatky 4,65 eur, nesúhlasili. V zmysle rozsudku Okresného údu Dolný Kubín zo
dňa 19.03.2003 sp. zn. 9C/1937/1998, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.06.2003, žalovaný bol
oprávnený užívať izbu o výmere 9,83 m2 s príslušenstvom bytu spočívajúcom v kuchyni, kúpeľni, WC
a chode, a to v zmysle platného plánu bytu. Tomuto oprávneniu - užívať časť majetku žalobcov - musí
zodpovedať aj určitá povinnosť, konkrétne vo forme primeraného nájomného za užívanie časti bytu.



V tejto súvislosti treba uviesť, že žalovaný svojím správaním, kedy bezdôvodne odmietol žalobcami
zaistenú bytovú náhradu - náhradný byt a nadväznosti na to aj odmietol sa z bytu vysťahovať, znemožnil
žalobcom užívať predmetnú časť bytu, túto prenajímať a brať z nej úžitky počnúc dňom 15.02.2009 až do
09.06.2012. Žalobcovia z uvedeného dôvodu preto nemohli byt plnohodnotne prenajímať a požadovať
primerané a obvyklé nájomné. Zdôraznili, že platby uhrádzané žalovaným na účet bytového družstva
a koncesionársky poplatok v žiadnom prípade nemožno spájať s predmetom konania, ktorým je dlžné
nájomné, resp. dlžné platby za užívanie bytu, nakoľko platby uhrádzané žalovaným majú iný právny
dôvod a iného adresáta. K tvrdeniu žalovaného, že držal iba jednu izbu, žalobcovia uviedli, že toto
tvrdenie nie je relevantné, nakoľko to bolo dobrovoľné rozhodnutie žalovaného, že nechce túto časť
bytu užívať, hoci ju užívať mohol. Navyše aj samotné držanie časti bytu malo pre žalobcov rovnaký
dôsledok ako jej užívanie, pretože s touto časťou bytu nemohli voľne disponovať. Čo sa týka výpočtu
sumy za dlžné nájomné, žalobcovia považovali časť napadnutého rozsudku zaoberajúcou sa výpočtom
dlžnej sumy za dostatočne jasnú a odôvodnenú. Otázka komu prislúcha povinnosť zabezpečenia bytovej
náhrady žalovanému bola vyriešená rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/58/2010 zo dňa
14.07.2010, týmto rozhodnutím je prvostupňový súd viazaný, a preto argumentácia žalovaného je v
tomto smere irelevantná. Na základe týchto skutočností navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. V prípade úspechu si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“) po zistení,
že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 za použitia § 156 ods. 3 O. s. p.) v napadnutom výroku I. podľa § 220 O. s. p. zmenil a to
z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi napadnutého
rozsudku (v znení jeho opravného uznesenia) v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom
istinu 1.196 eur. Po preskúmaní spisového materiálu dospel i odvolací súd k záveru, že pokiaľ žalovaný
neuvoľnil žalobcom časť bytu i po riadnom zabezpečení bytovej náhrady, išlo z jeho strany o bývanie
neoprávnené a z tohto dôvodu vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie vo výške zodpovedajúcej
cene bežného nájomného. V tomto smere neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že žalobcovia
neboli oprávnení, ani povinní zabezpečiť mu náhradný byt, nakoľko táto povinnosť svedčila stále jeho
bývalej manželke. Odvolací súd sa v otázke, kto mal žalovanému povinnosť zabezpečiť náhradný
byt, pridržiava názoru, uvedeného v uznesení Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.07.2010, č. k.
6Co/58/210-146 (str. 7) a ani po doplnení dokazovania prvostupňovým súdom nevzhliadol dôvod sa od
tohto názoru odchýliť.

Okresný súd pri určení obdobia neoprávneného bývania žalovaného v byte správne vychádzal zo
skutočností zistených z exekučného spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 6Er/83/2010, najmä z
uznesenia zo dňa 10.01.2012, ktorým boli námietky žalovaného proti exekúcii právoplatne zamietnuté.
Z obsahu vyššie označeného exekučného spisu mal i odvolací súd preukázané, že oprávnený (žalobca
1/) riadne zabezpečil povinnému (žalovanému) bytovú náhradu, ktoré oznámenie (o bytovej náhrade)
bolo povinnému doručené dňa 30.01.2009. Okresný súd vychádzajúc z vyššie uvedenej skutočnosti
a zároveň s prihliadnutím na skutočnosť, že povinný ponúknutú náhradu listom zo dňa 27.02.2009
bezdôvodne odmietol, správne a s poukazom na ust. § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka vyšiel zo
záveru, že po uplynutí 15-dňa (počítajúc od nasledujúceho dňa po doručení oznámenia o zabezpečení
bytovej náhrady) povinný (žalovaný) užíval byt žalobcov bez právneho dôvodu. Z exekučného spisu
sp. zn. 6Er/83/2010 zároveň vyplýva, že žalovaný byt zápisnične odovzdal žalobcom dňa 13.06.2012,
pričom ho dobrovoľne vypratal dňa 09.06.2012. Táto skutočnosť nakoniec nebola medzi účastníkmi ani
sporná. Okresný súd teda správne ustálil, že žalovaný užíval byt žalobcov bez právneho dôvodu od
15.02.2009 do 09.06.2012.

Skutkové a právne úvahy prvostupňového súdu vo vzťahu k výške bezdôvodného obohatenia odvolací
súd vyhodnotil ako správne a v tomto smere odkazuje na závery okresného súdu uvedené v písomnom
vyhotovený napadnutého rozsudku. Okresný súd správne a v súlade s ust. § 136 O. s. p. určil výšku
priznaného nároku, keď úvaha okresného súdu vychádzala z konkrétne zistených skutočností, najmä
zo zmluvy o nájme bytu zo dňa 06.11.2006 a výpovede svedka E. O.. Nemožno súhlasiť s námietkou



žalovaného, že okresný súd mal podľa uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 14.07.2010 v ďalšom konaní
vykonať exaktné výpočty, čo neurobil. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 14.07.2010
(str. 8) je bez dôvodných pochybností zrejmé, že táto povinnosť nebola prvostupňovému súdu uložená.
Odvolací súd v odôvodnení uznesenia len poukázal na nepreskúmateľnosť záverov predchádzajúceho
rozsudku, ktorými okresný súd argumentoval tým, že žalovaný uhradil dostatočne vysokú úhradu z
hľadiska počtu osôb, ktoré v byte bývajú a v tomto smere vytýkal okresnému súdu, že neuviedol v
odôvodnení rozsudku žiaduce matematické úvahy a analýzy. Odvolací súd neprisvedčil ani odvolacej
námietke žalovaného, že po celý čas držal len jednu izbu a že platil bytovému družstvu pomernú
časť nákladov za užívanie bytu (26,56 eur mesačne), koncesionársky poplatok (4,65 eur mesačne) a
elektrickú energiu (33,19 eur mesačne). Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom
žalobcov, že platby uhrádzané žalovaným na účet bytového družstva, prípadne iných osôb, nemožno
spájať s týmto konaním, nakoľko jeho predmetom bolo bezdôvodné obohatenie z titulu užívania cudzej
veci bez právneho dôvodu. Odvolací súd v tomto smere dodáva, že v prípade užívania bytu, iných
priestorov, či nehnuteľnosti (ako takej) bez právneho dôvodu, sa výška bezdôvodného obohatenia
porovnáva s obvyklou hladinou nájomného v danom mieste a čase.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní i v priebehu konania uvádzal, že boli to žalobcovia, ktorí sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatili (v dôsledku toho, že bytovému družstvu platil viac, akoby mu prináležalo podľa
pomeru ním užívanej plochy bytu k jeho celkovej výmere, resp. že žalobcovia si ponechávali ročné
vyúčtovanie pre seba), okresný súd sa správne nezaoberal eventuálnym započítaním vzájomných
pohľadávok žalobcov a žalovaného, nakoľko zo spisového materiálu ani podľa odvolacieho súdu
nevyplýva skutočnosť, že by žalovaný v tomto smere urobil kvalifikovaný prejav k započítaniu v zmysle
ust. § 580 Občianskeho zákonníka. V zmysle označeného ustanovenia zákona, započítací prejav
musí spĺňať náležitosti započítacej námietky, ktorými sú najmä pomenovanie pohľadávky, uvedenie jej
konkrétnej výšky a právny úkon smerujúci k započítaniu. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k žalobe (č. l.
32 a nasl. spisu) uviedol len to, že časť zo sumy 564,52 eur (preplatok na nájomnom za rok 2007) si
žalobcovia nechali, pričom minimálne časť z tejto sumy mu boli povinní vrátiť a preto z opatrnosti voči
časti žalovanej sumy, ktorú číselne vyjadrí neskôr, vznáša v zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka
kompenzačnú námietku, resp. v odpovedi na výzvu súdu doručenú odvolaciemu súdu dňa 26.05.2014
uviedol len všeobecne, že vzájomnosť pohľadávok je potrebné vyhodnotiť podľa ust. § 580 Občianskeho
zákonníka, nemožno z týchto prejavov žalovaného nijako vyvodiť, že išlo o kvalifikovanú námietku
započítania v zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka. Z týchto podaní nebolo možné najmä vyvodiť
výšku pohľadávky, ktorú si žalovaný mienil uplatniť ako započítací prejav proti žalobcom.

Rozsudok okresného súdu v časti I. výroku o priznaní úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných
súm (bližšie uvedených v tomto výroku), nie je podľa odvolacieho súdu po právnej stránke správny.

Odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov prostredníctvom právnych
zástupcov, aby sa vo vzťahu k úrokom z omeškania vyjadrili k možnému použitiu ust. § 563 Občianskeho
zákonníka. Právni zástupcovia účastníkov k použitiu označeného ustanovenia vo vzťahu k príslušenstvu
pohľadávky námietky nemali.

Odvolací súd vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky (ktorá bola žalobcom priznaná ako bezdôvodné
obohatenie) uvádza, že splatnosť bezdôvodného obohatenia nie je zákonom stanovená a obvykle nie
je ani dohodnutá. Preto ohľadne splatnosti bezdôvodného obohatenia platí ust. § 563 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

V prejednávanej veci žalobcovia za žalované obdobie február až november 2009 požiadali žalovaného
o plnenie zmenou žaloby predloženou na pojednávaní dňa 30.11.2009 za prítomnosti žalovaného a jeho
právneho zástupcu. Za uvedené obdobie mal žalovaný plniť žalobcom v zmysle už vyššie uvedených
záverov sumu 285 eur (za február 2009 - 15 eur, za mesiace marec až november 2009, t. j. 9 mesiacov
po 30 eur), a to do 01.12.2009. V zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka sa žalovaný dostal do
omeškania s uvedenou sumou až od 02. 12. 2009.

Žalobcovia za ďalšie žalované obdobie od decembra 2009 do marca 2011 požiadali žalovaného o
plnenie zmenou žaloby predloženou na pojednávaní dňa 20.04.2011 za prítomnosti žalovaného a jeho
právneho zástupcu. Za uvedené obdobie mal žalovaný plniť žalobcom sumu 480 eur (16 mesiacov po



30 eur) a to do nasledujúceho dňa po predložení zmeny žaloby, t. j. do 21.04.2011. Do omeškania sa
tak žalovaný dostal v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka dňom 22.04.2011.

Žalobcovia za ďalšie žalované obdobie od apríla 2011 do júna 2012 požiadali žalovaného o plnenie
zmenou žaloby, ktorá bola doručená súdu dňa 30.10.2012 a s ktorou boli žalovaný a jeho právny
zástupca oboznámení na pojednávaní dňa 05.11.2012. Za uvedené obdobie mal potom žalovaný plniť
žalobcom sumu 431 eur (14 mesiacov po 30 eur + 11 eur za pomernú časť mesiaca jún 2012) dňa
06.11.2012. S uvedenou sumou bol teda v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka v omeškaní od
07.11.2012.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a zistenia a vzhľadom i na skutočnosť, že
okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom peňažný dlh s
príslušenstvom do konkrétneho dátumu (31.12.2013), ktorý už uplynul, podľa § 220 O. s. p. zmenil výrok
I. napadnutého rozsudku tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pokiaľ žalobcovia žiadali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania vo väčšom
rozsahu, ako mu boli priznané týmto rozsudkom, odvolací súd vo zvyšku ich návrh zamietol.

Výroku III. rozsudku okresného súdu sa krajský súd nedotkol, nakoľko tento výrok nebol odvolaním
napadnutý.

O trovách odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 224 ods. 4 O. s. p. súd prvého stupňa, ktorý
si vymienil rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .