Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/6/2014 z 25. 2. 2015 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2015, sp. zn. 8Sži/6/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:6013200599.1 Najvyšší súd | 8Sži/6/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:6013200599.1 | 2015-02-25 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/95a54301-2e7f-4ce0-85f3-e29de35b3da1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200599.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sži/6/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200599
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6013200599.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom
Suché mýto č. 19, 811 03 Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bardač s. r. o., so
sídlom Búdková č. 4, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Obec Močiar, so sídlom Močiar č. 97,
969 82 Podhorie, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/82/2013-65 zo dňa 13. decembra 2013,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/82/2013-65
zo dňa 13. decembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania, n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. k. 24S/82/2013-65 zo dňa 13. decembra 2013 Krajský súd v Banskej Bystrici zastavil
konanie, v ktorom sa žalobca domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného. Krajský súd
dospel k záveru, že žalobca nepreukázal oznámenie obsahu žiadosti o sprístupnenie informácií
žalovanému, keďže spôsob podania žiadosti nezodpovedal § 14 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Vzhľadom na to, že
žalovaný nemal možnosť poznať obsah žiadosti žalobcu, nedošlo k začatiu konania podľa zákona o
slobode informácií, a nemohlo ani dôjsť k založeniu fiktívneho rozhodnutia, ktoré žalobca napáda.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmania, a je teda podľa krajského
súdu daný dôvod pre zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), pretože ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP, § 250h OSP a žalobcovi pre jeho
neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby ho
Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalobca mal za
to, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, čo viedlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom.

V zásade nesúhlasil so záverom krajského súdu v tom, že žiadosť o sprístupnenie informácií nebola
žalovanému doručená technicky vykonateľným spôsobom, majúc za to, že postupoval v súlade s § 14



ods. 1 zákona o slobode informácií. Podľa jeho názoru došlo k riadnemu doručeniu žiadosti žalovanému,
čo malo za následok plynutie lehôt na jej vybavenie a následne aj vznik fiktívneho rozhodnutia podľa § 18
ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. Uviedol, že žalovanému ako správnemu orgánu vyplýva
z § 19 ods. 1 správneho poriadku povinnosť prijímať podania podpísané zaručeným elektronickým
podpisom, a aj povinnosť mať na to vytvorené technické predpoklady. Z tohto dôvodu formát žiadosti,
ktorý žalobca zvolil, predstavuje technicky vykonateľný spôsob doručenia žiadosti.

Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, osobitne na nález z 24. júna 2008, sp.
zn. II. ÚS 150/08-102, či rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 290/08, II. ÚS 93/08, II. ÚS 66/08, III. ÚS 204/2010 a
ďalšie, z ktorej vyplýva, že skutočnosť, že správny orgán (žalovaný) nevytvoril príslušné podmienky pre
prijímanie podaní, ktoré by mal vedieť prijať, nemôže ísť na ťarchu žalobcu.

Za nesprávne označil úvahy krajského súdu, že žalovanému nevyplývala povinnosť zriadiť elektronickú
podateľňu. Uviedol, že na prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom postačuje
mať zriadenú elektronickú poštu a prostriedok na overenie elektronického podpisu, ktoré sú uvedené aj
na stránke Národného bezpečnostného úradu (napr. QSign 4.2).

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne
správne potvrdiť a súčasne uložiť žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania,
nakoľko sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi zisteniami a závermi súdu prvého
stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté odvolanie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo
v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť
rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich
porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,
v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s
rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch
účastníkov, ako aj so závermi krajského súdu, ktoré považuje za vecne i právne správne, pričom nezistil
žiadnu vadu konania, ktorá by zakladala dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého uznesenia.

Preto sa rozhodol pre postup podľa § 219 ods. 2 OSP, a stotožniac sa s odôvodnením odvolaním
napadnutého uznesenia, konštatuje správnosť jeho dôvodov, pričom na zdôraznenie správnosti ich
dopĺňa v súlade s § 250ja ods. 7 OSP poukazom na svoje skoršie rozhodnutie z 27. novembra 2013 vo
veci vedenej pod sp. zn. 7Sži/7/2013, z ktorého ďalej cituje.

K záveru, že nie sú splnené podmienky pre konanie o žalobe (totožného) žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania fiktívneho rozhodnutia o jeho (v zásade totožnej) žiadosti o informácie, ktorú zaslal
elektronickou poštou ako prílohu opatrenú zaručeným elektronickým podpisom, dospel najvyšší súd



v označenej veci na základe právnej úvahy, že „žiadosť o poskytnutie informácií podľa § 14 ods. 4
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(o slobode informácií) je podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe. Nepostačuje, aby sa
povinná osoba dozvedela iba o jej podaní, ale musí poznať jej obsah. Až odo dňa, v ktorom môže poznať
jej obsah, dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií.“.

Následne najvyšší súd v uznesení z 27. novembra 2013, sp. zn. 7Sži/7/2013 dodal:

„[...] Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať žiadosť o
poskytnutie informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky vykonateľným spôsobom. Zo
samotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie
elektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových
adries na nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

Elektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo
technicky vykonateľné.

Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľní
orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p/ zákona o elektronickom podpise súd zistil (a
mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s
právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý
nemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.
Doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e-mailovej
adresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky doručenia a nemohlo
vyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií.

Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným spôsobom, preto nemalo
za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný konanie o poskytnutie informácií podľa
zákona o slobode informácií nemohol začať. K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie
informácií je pritom podľa § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená
povinnej osobe príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej
podaní, lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať
jej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto
dňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií.

Žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe jeho žiadosti z 21.
januára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní
žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.

V dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol,
neplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda
nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.

V konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode
informácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré
by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP
preto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď zrušil fiktívne rozhodnutia žalovaného, ktoré neexistujú.

Odvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 OSP zastavil, lebo konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila



neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho
rozhodnutia.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci poukazuje tiež na svoje rozhodnutie sp. zn.
5Sži/9/2014 z 26. mája 2014, týkajúce sa obdobnej veci toho istého žalobcu, z ktorého cituje nasledovné:
„(...) nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií,
ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli
byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany žalovaného). Zhromažďovanie a
evidovanie požadovaných informácií totiž do vecnej pôsobnosti žalovaného nepatrí. Podľa názoru
najvyššieho súdu žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať požadované informácie,
ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode
informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade
nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne
a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom
prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické
a bezúčelné spory.“

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
nakoľko žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.