Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/251/2013 z 29. 4. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 29. apríla 2014, sp. zn. 8CoE/251/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3511210901.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/251/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3511210901.1 | 2014-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 45 ZRK Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c27a7bd2-3ab7-4b86-95cb-69a0dd84c2b4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3511210901.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/251/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511210901
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3511210901.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Ferratum Slovakia, s.r.o., IČO: 43 770 207, so
sídlom Jakubovo námestie č. 19, Bratislava, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Antovszká,
s.r.o., IČO : 36 866 881 so sídlom Vlárska 32, Bratislava, proti povinnému: O. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXX/X, S. J., o vymoženie 89,50 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 1Er/1157/2011-16, zo dňa 11. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 21.11.2011 bola tamojšiemu
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie
89,50 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
so sídlom v Bratislave, sp. zn.: NRS 211/2011 vydaného dňa 12.04.2011. Ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať
súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu
nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného
titulu. Takýmto ustanovením je ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe
rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda
nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm.
a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V predmetnej veci súd
prvého stupňa zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o pôžičke č. 10039274 uzatvorenej podľa zák. č.
266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, uzatvorenej medzi veriteľom,
ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania, s predmetom činnosti - poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom (§ 2 písm. b/ cit. zákona) ako dodávateľom,
ktorý je v rámci svojho podnikania zmluvným poskytovateľom finančných služieb prostredníctvom
prostriedkov diaľkovej komunikácie na základe zmluvy na diaľku (§ 2 písm. c/ cit. zákona) a spotrebiteľom
- fyzickou osobou, ktorej sa výlučne na osobnú spotrebu poskytujú finančné služby na základe
zmluvy na diaľku a ktorá pri jej uzavieraní a plnení nekoná v rámci svojho zamestnania, povolania
alebo podnikania (§ 2 písm. d/ cit. zákona). Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným
spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Súd prvého stupňa



zistil, že v zmluvných podmienkach oprávneného v článku 14.4 je obsiahnutá neprijateľná zmluvná
podmienka - rozhodcovská doložka. Povinný v danom prípade nemal možnosť podstatným spôsobom
ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, ktorej súčasťou sú zmluvné podmienky. Rozhodcovská doložka
je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu v tých prípadoch, ak je iniciátorom konania dodávateľ (oprávnený).
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na
vyššie uvedené, súd prvého stupňa podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo zamietol žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav, pričom súčasne konal nad
rámec právomoci, ktorá mu bola pri prejednávaní predmetnej veci zverená zákonom. Zastával názor,
že v exekučnom konaní súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k
výroku exekučného titulu. Poukazujúc na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol, že súd prvého
stupňa nekonal ako súd exekučný, ale ako súd vyššej inštancie, rozhodujúc o opravnom prostriedku
voči rozhodcovskému rozsudku. Skúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Z výkladu e ratione legis, z logického,
systematického, teleologického, doktrinálneho, komparatívneho i historického výkladu vyplýva, že
oprávnenie exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku nezakladá oprávnenie jeho meritórneho prieskumu. Cieľom exekučného konania
je zabezpečiť nútený výkon právoplatne rozhodnutej veci a tým zavŕšiť realizáciu ústavného práva
oprávneného na súdnu ochranu. Exekučný súd je oprávnený posudzovať výlučne splnenie formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný súd nie je oprávnený vykonať hmotnoprávny
prieskum exekučného titulu. Tento záver potvrdzuje historický výklad, ktorý názorne rozobral Najvyšší
súd Českej republiky v rozsudku, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. S odvolaním sa na ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní
ďalej uviedol, že exekučnému súdu nemožno priznať kompetencie spadajúce do pôsobnosti kasačných
orgánov. Novému uplatneniu práva na všeobecnom súde bráni prekážka res
iudicata v podobe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prepožičal rozhodcovskému
rozsudku rovnakú vlastnosť ako súdnemu rozsudku - právoplatnosť a z nej vyplývajúcu záväznosť a
zásadnú nezmeniteľnosť (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Až do okamihu, kým nebude výrokom
rozhodnutia právoplatne zrušený či zmenený, trvá prekážka res iudicata. Občianske procesné právo
vrátane exekučného práva má slúžiť na ochranu hmotných práv fyzických a právnických osôb a nie ako
nástroj pre znemožnenie výkonu právoplatne judikovanej pohľadávky, ktorú povinný nikdy nespochybnil.
Cieľom procesného práva nemôže byť poskytnutie ochrany neplatičovi, ktorý si dobrovoľne neplní svoje
splatné dlhy. Ďalej oprávnený uviedol, že rozhodcovská doložka nebola neplatne dojednaná, nakoľko
povinný pred odoslaním súhlasu s poskytnutím pôžičky bol povinný sa oboznámiť so všeobecnými
zmluvnými podmienkami oprávneného, ktoré sú v zmysle bodu 1.1 všeobecných zmluvných podmienok
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičky a je zrejmé, že s nimi vyjadril súhlas, nakoľko mu bola pôžička
poskytnutá. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ žalobca podá žalobu o rozhodnutie sporu, ktorý vznikne
z tejto zmluvy na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Predmetnou rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie
príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné strany súhlasili. V závere odvolania
oprávnený uviedol, že je zrejmé, že po začatí konania na príslušnom rozhodcovskom súde nie je možné
zvoliť si na rozhodovanie sporu všeobecný súd, ale v zmysle Rokovacieho poriadku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský súd, a.s. bol povinný vyzvaný
na vyjadrenie sa k žalobnej odpovedi, mohol podať vzájomnú žalobu a v neposlednom rade žalobu na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný sa nevyjadril k žalobnej odpovedi a nijakým spôsobom v
čase sporu nenamietal uplatnené právo. Dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť
spor výlučne v rozhodcovskom konaní, preto má oprávnený za to, že rozhodcovský súd mal právomoc
v predmetnej veci rozhodovať. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 220 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.



Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne
správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v
celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak
existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45
zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd
zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v §
40 písm. a) b) Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6
smernice 93/13/EHS.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je
kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť
rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol,
že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má
k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len
obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania
a len za určitých osobitných podmienok. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na zmluvných
ustanoveniach, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa, sa
považujú za protiprávne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek
podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej
viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods.
1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, ROcio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.



Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluvné
podmienky zmluvy uzavretej medzi povinným a oprávneným boli vopred pripravené na predtlačenom
formulári. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a
nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy, resp. podmienok alebo jej zmeny. Odvolací
súd konštatuje, že v tomto prípade zmluva o pôžičke č. 10039274 je zmluvou spotrebiteľskou
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene
poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka (pod č. 14.4. zmluvných podmienok) sa javí ako
absolútne nevyvážená, spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie
sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998
o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj
keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre
zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že
v rámci modelu spotrebiteľskej zmluvy je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti
spotrebiteľovi, ktorý získal pôžičku. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec
predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak
príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu
stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Na zreteľ treba
vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre
prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať
tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako
oprávnený spotrebiteľ.

Z judikatúry Európskeho súdu vyplýva, že spotrebiteľov ako slabšie zmluvné strany je potrebné chrániť
extenzívnym spôsobom, preto v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch má súd povinnosť zabezpečiť
právo každého dovolať sa právnej ochrany svojho subjektívneho práva, ako aj zabezpečiť mu istotu, že
sa mu takáto ochrana poskytne. V rámci zabezpečenia uvedeného práva súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný preskúmavať rozhodcovské rozhodnutia ako exekučné tituly, a to aj z hľadiska toho, či takýmto
rozhodnutím bolo priznané dovolené právo, prípadne či priznané právo neodporuje dobrým mravom.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.