Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4CoE/372/2011 z 30. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2012, sp. zn. 4CoE/372/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3809205202.1 Krajský súd Trenčín | 4CoE/372/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3809205202.1 | 2012-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f0e4773b-a755-4bd3-9bf0-5a5984163d87 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3809205202.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4CoE/372/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809205202
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3809205202.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25 proti povinným: 1/ U. L., bytom J. XXX, 2/ Y. M., bytom P., H. M. XXXX/X (právni nástupcovia
U. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P., J. XXXX/X), o vymoženie 310,02 eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 7. apríla
2011, č.k. 9Er/721/2009-26, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 23.04.2009 navrhol vykonať
exekúciu voči pôvodne povinnému U. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX., naposledy bytom P.
na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. značka SR 12151/08 zo dňa
03.12.2008, ktorý zaväzoval pôvodne povinného k zaplateniu 9.340,- Sk s úrokom z omeškania 0,25 %
denne zo sumy 9.100,- Sk od 17.08.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 3.775,- Sk. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 12.01.2009 a vykonateľnosť dňa 15.01.2009. Pôvodne oprávnený U. L.
zomrel dňa XX.XX.XXXX, teda počas konania, preto súd podľa § 107 ods. 3 O.s.p. pokračuje v konaní so
sukcesormi, ktorými v zmysle Osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Dagmar Gajdošovou, notárkou
ako súdnou komisárkou so sídlom v Prievidzi, Ul. G. Švéniho 4A, č.k. 14D/548/2009-31, Dnot 124/2009
zo dňa 13.08.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.08.2009 sú dedičia U. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. XXX a Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. M. XXXX/X, P.. Po preskúmaní pripojeného
exekučného titulu, Zmluvy o úvere zo dňa 14.01.2008, všeobecných podmienok poskytnutia úveru, súd
aj bez návrhu exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné
uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil
procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v
predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Z predloženého
exekučného titulu - vyššie špecifikovaného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti.
Dňa 14.01.2008 bola medzi oprávneným a pôvodne povinným uzatvorená Zmluva o úvere č. 3840017,
na základe ktorej boli pôvodne povinnému poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal vrátiť v
dohodnutých splátkach a lehotách. Oprávnený na výzvu súdu doložil do spisu zmluvu, z ktorej vyplýva,
že oprávnený poskytol pôvodne povinnému ako dlžníkovi sumu 8.000,- Sk za poplatok 7.600,- Sk, pričom
pôvodne povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 15.600,- Sk v 12 mesačných
splátkach po 1.300,- Sk počnúc dňom 12.02.2008. V zmluve je označený pôvodne povinný svojim
menom a priezviskom a ďalšími údajmi, na zmluve je podpis pôvodne povinného s vyhlásením, že svojim
podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ
vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 19 podmienok je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom,
že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným
zákonníkom. V článku 17 účastníci uzavreli rozhodcovskú doložku podľa zákona č. 244/2002 Z.z. s tým,



že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to pred jediným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd
právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval
jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah
zmluvy má súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom
a dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s
dňom prenechania peňažných prostriedkov pôvodne povinnému. Z uvedeného má súd za to, že veriteľ
neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú
časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka /viď zmluva/, ale že k poskytnutiu
peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky dlžníkovi totiž predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej
nemôže s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa §
497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd je toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má
časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda
nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, i keď v zmysle §
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna forma zmluvy. Medzi účastníkmi
konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by pôvodne povinný
pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra /v predmete
činnosti uvedené: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov/. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za
dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že pôvodne povinný nemohol
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa
uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na
právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že finančné prostriedky boli povinnému poskytnuté
ako spotrebiteľovi. Súd sa ďalej zaoberal aj tým, že všeobecnú spotrebiteľskú zmluvu možno podriadiť
aj režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom období. Súd dospel k
záveru, že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle §
2 písm. a/, resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona. Na tomto
mieste považuje súd za potrebné uviesť, že zákon o spotrebiteľských úveroch patrí do oblasti predpisov
občianskeho práva a je vo vzťahu k Občianskeho zákonníku lex specialis. Uvedené znamená, že pokiaľ
určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z.z., použijú sa na ich riešenie príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane všeobecných ustanovení o záväzkoch. Nakoniec aj v
zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa nemôžu
odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uvedené konštatovanie
má význam pre záver, že zmluva neobsahuje základné náležitosti uvedené v § 4 ods.2, a to ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom a považuje sa takýto
úver za bezúročný a bez poplatkov. Oprávnený pritom evidentne požadoval od pôvodne povinného aj
poplatok v sume 7.600,- Sk. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že
pôvodne povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil
si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v
článku 17 VPPÚ, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním
predmetných VPPÚ ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka",
vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné
dôvody. V zmluvných dojednaniach v článku 17 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo



zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného
sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov
zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia
sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil povinný možnosť domáhať sa
právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej
doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta za bodkočiarkou/ súd
posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je
vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia
§ 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd.
Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu
právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj
s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z., takéto
zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal
aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol,
že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov)
bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné
dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská
zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu, resp. postup
jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu pôvodne
povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy
pôvodne povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v
tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto
prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a
rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má
o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje),
vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou
mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade
táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo
v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie
sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní
viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane
zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor
riešil pred všeobecným súdom. V predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd zriadený
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Michalom
Rašlom. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený, je oprávnený vydať aj bez
vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal
žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa
k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,
C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok



Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6.októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu
smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť
aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu
rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany
spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní
(podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy),
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď
s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na
výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania
dodávateľom /ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným
povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde/ sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi
C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva
výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť
považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere
podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s
ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná.
Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti.

Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom
základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané
osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti
súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Po právoplatnosti
tohto rozhodnutia súd rozhodne o trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. K tvrdeniam súdu o aplikácii
smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva majú len nepriamu záväznosť. Znamená
to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v
stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená
smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového
obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať
príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Poukázal na to, že zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,



ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, pričom
ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Z textu uzavretej rozhodcovskej
doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie
sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo teda do úvahy buď rozhodcovské konanie
alebo konanie pred všeobecným súdom. Nestotožnil sa preto s právnym názorom súdu o výlučne danej
právomoci rozhodcovského súdu. Navyše existenciu rozhodcovskej doložky a jej súladnosť s právnym
poriadkom Slovenskej republiky skúmal pri skúmaní svojej vecnej príslušnosti sám rozhodcovský súd
pri začatí rozhodcovského konania. Je preto nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou
rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv
buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Uviedol, že aj podľa odbornej
literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude
dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zákonníka. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu o tom, že uzavretá
zmluva medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentuje RPMN,
uviedol, že oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných
v zmysle § 497 a nasl. Obch. zákonníka. Tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy,
avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Navyše aj
účastníci si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi
nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle §
497 Obch. zákonníka je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi
peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Mal za to, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy
ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zákonníka, ktoré je svojou
povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že predmetom úverov
poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba,
v dôsledku čoho zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere /opis tovaru a služby, cena
tovaru a služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu
vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania alebo prevzatia tovaru
alebo služby/. Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. K tvrdeniam súdu o tom, že medzi účastníkmi konania
bola uzavretá reálna zmluva o pôžičke, keďže oprávnený neposkytol peňažné prostriedky na základe
požiadania povinného, uviedol, že povinný ako dlžník požiadal oprávneného ako veriteľa o poskytnutie
peňažných prostriedkov v žiadosti o úver, pričom následne bola uzatvorená zmluva o úvere a v rovnaký
deň boli povinnému vyplatené aj peňažné prostriedky z úveru, avšak až potom, ako došlo k osvedčeniu
pravosti jeho podpisu na predmetnej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že okamih uzatvorenia zmluvy
s povinným ako dlžníkom nie je totožný s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov. Pokiaľ by
oprávnený nemal rezervované peňažné prostriedky pre povinného, nebolo by možné, aby mu ich v
zmysle jeho žiadosti podľa § 500 ods. 1 Obch. zákonníka vyplatil. Záverom poukázal aj na to, že v tomto
prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Dikcia zákona § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol
predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi,
a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil
poverenie na vykonanie exekúcie. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa v súlade s ust. § 221 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení zrušil.

Povinní 1/, 2/ sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.



Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..

K námietke oprávneného o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice
vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát
neimplementuje do svojho právneho systému, uvádza, že podľa článku 288 Zmluvy o Európskej únii
smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu implementácie príslušnej smernice do
svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004
zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka). Súd
prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku i
z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola táto smernica implementovaná. Súd prvého
stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných
obchodných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl.
17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako
bola dojednaná medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný
spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal
individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy.
Celú zmluvu mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť.
Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech povinného, preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná v celom
rozsahu. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok
už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný
so zákonom, na základe čoho udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací
súd uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré
by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom.
Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či
tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa nimi už súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje.



Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.