Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/16/2014 z 18. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 18. júna 2014, sp. zn. 16CoE/16/2014, ECLI:SK:KSBB:2014:6112221565.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16CoE/16/2014 | ECLI:SK:KSBB:2014:6112221565.1 | 2014-06-18 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d19886f9-adca-4426-9889-e90eaaf20cd7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6112221565.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/16/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112221565
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112221565.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému B. H., nar. XX. X. XXXX, naposledy bytom XXX XX
F., P. X., t. č. na neznámom mieste, zastúpenému ustanovenou opatrovníčkou Oľgou Mlynárčikovou,
súdnou tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka č. 60, Bratislava, pod spisovou značkou EX 16226/12,
o vymoženie pohľadávky vo výške 1.278,57 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/2325/2012-16 zo dňa 29. 1. 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na
ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 5 a 54 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka (v texte aj ako „OZ“). Súd
zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa 25. 5. 2010 (ďalej aj „Zmluva
o úvere“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve
o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ako súčasti adhéznej formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ nemal pri podpise zmluvy
možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť
alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. Spôsob koncipovania
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 15 Všeobecných obchodných podmienok formálne napĺňa
podmienku, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov.
Subjektom, ktorý však v konečnom dôsledku bude mať právo voľby medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom takmer vždy je veriteľ, pretože miera jeho práv v porovnaní s druhou zmluvnou
stranou mu zabezpečuje dominanciu v uvedenom zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníka. Rozhodcovskou doložkou koncipovanou uvedeným spôsobom dochádza
reálne k narušeniu rovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka v
zmluve o úvere už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná podmienka a preto od počiatku
neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany
zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto
jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia
pre súdneho exekútora.

Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že právne
posúdenie veci súdom je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec



preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej v texte aj „ZRK“). Domnieva sa, že súd na správne zistený skutkový
stav veci nesprávne aplikoval právny predpis. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje
na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu tak ako ich vyžaduje ust. § 34 ZRK.
Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady
exekučného titulu. Je toho názoru, že v rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke,
nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie. Splnenie podmienok zastavenia
exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu,
čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Má
za to, že požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu znamená, že v rámci exekučného konania
súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa
obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, teda
nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Postupom súdu v danej veci a jeho výkladom
ustanovenia § 45 ZRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom Zákona o rozhodcovskom
konaní. Zároveň uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť tak dostatočné a zrozumiteľné, aby u
účastníkov konania vzbudzovalo dôveru v jeho zákonnosť a správnosť. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona
o spotrebiteľských úveroch. Súd sa v konaní vôbec nezaoberal so splnením podmienok pre vznik
spotrebiteľského vzťahu t.j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa. Súd nezohľadňoval a v tomto zmysle
ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Rozhodnutie
súdu je založené na konštatovaní, ktoré nie je podľa návrhu odvolateľa možné preskúmať pre nedostatok
dôvodov v odvolacom konaní. Je toho názoru, že keď exekučný súd posudzoval exekučný titul aj z jeho
vecnej a právnej stránky - teda vykonával dokazovanie ohľadne nesúladu exekučného titulu zo zákonom.
Z uvedeného vyplýva, že súd mohol a mal posudzovať aj to, do akej časti je exekučný titul podľa jeho
názoru súladný so zákonom a v tomto zmysle aj vykonávať dokazovanie. Zároveň uviedol, že súd pri
svojej rozhodovacej činnosti má postupovať prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt sevanda
a z toho vyplýva zásada vykladať dôvody neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne. Na základe
uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný vyjadrenie k odvolaniu nepodal.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s.
p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods.1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu
súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj „OZ“) spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (§ 52 ods. 3, 4 OZ).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").



Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradníčk. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, Bratislava spisovej značky : SR 01364/11 vydaný dňa 25. 3. 2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 23. 5. 2011 a vykonateľnosť dňa 26. 5. 2011. Základný právny rámec nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy
o úvere zo dňa 25. 5. 2010 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Súd prvého stupňa vzhľadom
na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy o úvere, ako aj Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, obsahujúcich rozhodcovskú doložku - vec správne právne posúdil, keď
vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom
a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj vychádzajúc z príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že
vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr.
C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa
problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy
z dôvodu, že okresný súd nemal preukázanú existenciu spotrebiteľa a dodávateľa, keď nevykonal
vo veci dostatočné dokazovanie, odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v štádiu
exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods.
2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z
exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne
upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,
o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doučením
upovedomenia o začatí exekúcie. Pokiaľ mal teda exekučný súd pri posudzovaní žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie k dispozícii kompletné znenie Zmluvy o úvere
vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (č. l. 4 spisu), na základe ktorých právnych úkonov
vznikol záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným okresným súdom posúdený ako spotrebiteľský,
možno konštatovať, že obsah spisu okresného súdu obsahoval dostatok relevantných skutočností na
to, aby okresný súd uvedené posúdenie záväzkovoprávneho vzťahu mohol vykonať.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že charakter uvedeného vzťahu ako spotrebiteľského
okresný súd ustálil po preskúmaní obsahu Zmluvy o úvere, pričom dospel k záveru, že sa jedná o
zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Ďalej uviedol že Zmluva o úvere má charakter formulárovej zmluvy, a tiež, že uvedená zmluva je
adhézna, t. j. spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. ju odmietnuť. Odvolací súd, ako už bolo
uvedené vyššie, sa s uvedeným názorom okresného súdu stotožnil, keď poukazuje na znenie ust. § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere (spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom) ako aj na
legálnu definíciu dodávateľa (§ 52 ods. 3 OZ platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere) a spotrebiteľa
(§ 52 ods. 4 OZ platného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere). Už z preskúmania obsahu samotnej
Zmluvy o úvere je totiž zrejmé, že oprávnený, v predmetnej zmluve v postavení veriteľa, sám seba
označil identifikačnými údajmi charakterizujúcimi podnikateľa (IČO, údaj o zápise v Obchodnom registri
a právna forma veriteľa - spoločnosť s ručením obmedzením), ktoré postavenie navyše vyplýva aj z
výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, vložka č. 23636/B, kde ako



jeden z predmetov činnosti oprávneného je uvedené poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Povinný,
ktorý je podľa obsahu Zmluvy o úvere fyzickou osobou, je v predmetnej zmluve charakterizovaný
identifikačnými znakmi, ktoré nie sú typické pre podnikateľa, t. j. menom a priezviskom, miestom
trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Z listinných dôkazov obsiahnutých v
spise exekučného súdu a ani z tvrdení oprávneného nevyplýva, že by vykonával obchodnú alebo inú
podnikateľskú činnosť. Vzhľadom na uvedené je potom oprávnený dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3
OZ a povinný spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 OZ) tak, ako na to správne poukázal okresný súd. Rovnako je
zrejmý aj formulárový a adhézny charakter Zmluvy o úvere, keď táto je tvorená vopred predtlačenými
údajmi veriteľa, kolónkami pre vpísanie identifikačných údajov dlžníka, výšky poskytnutého úveru,
odplaty a spôsobu splácania. Všetky ostatné zmluvné dojednania sú súčasťou Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Pokiaľ okresný súd uvedené posúdenie uskutočnil preskúmaním relevantných
listín tvoriacich súdny spis s tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že daná zmluva
je spotrebiteľskou podľa svojho obsahu, keď ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ide o zmluvu formulárovú a adhéznu,
čo vedie spotrebiteľa k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom a oprávnený ju
v rámci podnikateľskej činnosti používa pri uzatváraní zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu,
pričom zároveň zdôraznil postavenie oprávneného ako podnikateľa v oblasti spotrebiteľských úverov,
možno mať za to, že odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovo napĺňa požiadavky, ktoré sú
kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p..
Preto odvolací súd námietku odporcu, ktorou poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, nepovažoval za dôvodnú.

Námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci,
keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o
rozhodcovskom konaní je zrejmé, že súd je v každom štádiu vedenia exekúcie povinný dôsledne skúmať,
či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým, či podklad,
na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekty, voči ktorému a v
prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, sú zhodné so subjektmi označenými v exekučnom titule;
prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle
ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Súd v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu (obzvlášť v štádiu pred vydaním poverenia
pre súdneho exekútora) musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne
zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora
(ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice Rady 93/13/EHS a
v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať



existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 15 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu v
rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 15 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na
spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny
jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej
zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde
rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu
medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe
vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany
rozhodcov.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Uvedený
nedostatok je už sám o sebe dôvodom neumožňujúcim poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Preto odvolací súd uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom
hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.