Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/278/2014 z 29. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. júla 2014, sp. zn. 2Co/278/2014, ECLI:SK:KSBA:2014:1212225201.1 Krajský súd Bratislava | 2Co/278/2014 | ECLI:SK:KSBA:2014:1212225201.1 | 2014-07-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/42a03fdc-e2bb-4f8c-abc6-8d4097d991fe Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1212225201.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/278/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225201
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225201.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a
členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody v sume 175,-- €
a nemajetkovej ujmy v sume 995,76 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 6. decembra 2013, č.k. 52 C 207/2012-65, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 6. decembra 2013, č.k. 52 C 207/2012-65,
potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 6.12.2013, č.k. 52 C 207/2012-65, zamietol návrh
navrhovateľa na náhradu škody v sume 175,-- € a nemajetkovej ujmy v sume 995,76 € a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 sa
navrhovateľ domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo vyššie uvedenej sume. Navrhovateľ svoj
nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom
do 31.12.2012, uplatnený voči štátu, Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky, odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II. v exekučnej veci,
keď nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.
1190806 dlžníkom (povinným) Q. Ž. (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 106/2006) v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Súdny
exekútor predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a
vecne príslušnému exekučnému súdu a pritom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.
5102*028039. Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym
exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, podal exekučnému
súdu návrh na zmenu exekútora zo dňa 21.1.2010, pričom napriek tomu, že v predmetnom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi, exekučný súd k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi
dlhej dobe, hoci ním prejednaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala



si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Navrhovateľ dôvodil, že mu vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, kedy vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,-- €, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40,-- €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,-- € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,- € pričom táto suma by navrhovateľa nezaťažila, pokiaľ by exekučný súd postupoval správne
a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. Potrebu náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil navrhovateľ požiadavkou na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu, keď si ju uplatnil z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe,
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď mal za to, že ním
jeho oprávnené záujmy boli vystavené riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného, keď neexistoval akýkoľvek vnútroštátny prostriedok
nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. Situácia vyvolaná nezákonným zásahom ovplyvnila
aj ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať a spôsobila u členov jeho riadiacich orgánov, ako aj u jeho majiteľov, pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Výšku nemajetkovej ujmy
si vyčíslili s poukazom na doktrínu prijatú ústavným súdom, poukazujúc na nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 203/2006-25, č.k. III. ÚS 235/2004-3, sp.zn. III. ÚS 347/2005,
č.k. III. ÚS 118/2006-40 č.k. III. ÚS 110/2004-55, č.k. III. ÚS 125/2004-44, č.k. III. ÚS
229/2004-52, č.k. III. ÚS 21/2005-30, č.k. III. ÚS 190/2005-36, č.k. III. ÚS 301/2005-38,
pričom mal za to, že na každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje
satisfakcia v sume 660,-- €, t.j. 55,-- € za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

Nadväzne na podrobné vyjadrenie odporcu, na jeho námietky na nedostatok procesných podmienok v
konaní, ktoré videl v zmätočných návrhoch, ako aj ich predčasnom podaní na konanie súdu a nedostatku
právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veciach prieťahov súdu v exekučných konaniach, v
neposlednom rade aj na odporcom vznesenú námietku premlčania, nadväzne na ustanovenie § 101
ods. 2 O.s.p., § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, §
27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku súd prvého
stupňa dôvodil nasledovne. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa nie je dôvodný, nakoľko navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. a neuniesol dôkazné bremeno. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v exekučnej veci vedenej
na Okresnom súde Bratislava II. pod sp. zn. 36 Er 6237/2006, ktorá bola pre zmenu súdnej sústavy
odstúpená na Okresný súd Pezinok, kde je vedená pod sp. zn. 31 Er
2719/2008, vo veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému Q. Ž., narodenému 29.2.1984, rozhodol
o návrhu navrhovateľa zo dňa 21.1.2010, doručenom súdu dňa 9.2.2010, na zmenu súdneho exekútora
uznesením zo dňa 25.7.2011 tak, že žiadosť o oprávneného o zmenu súdneho exekútora v
predmetnej exekučnej veci zamietol. Z uvedených skutkových okolností vyplýva, že
exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora nedodržal zákonnú 30 dňovú lehotu a o
zmene rozhodol za 531 dní. Poukázal na to, že navrhovateľ sa po tom, čo odporca jeho žiadosti na
predbežné prerokovanie veci nevyhovel, domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, pričom predpokladom zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej je kumulatívne
splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd
prvého stupňa dôvodil, že bol v danom prípade splnený prvý predpoklad zodpovednosti Štátu za škodu,



keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o zmene súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote. Navrhovateľ však nepreukázal v konaní
existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ako druhého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu s
tým, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, žiadna škoda pre prípadnú
nečinnosť súdu vzniknúť ani nemôže, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky, aj v prípade, ak by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba
škodu skutočnú a ušlý zisk, ktorých vznik je navrhovateľ povinný preukázať. Navrhovateľ však v konaní
nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne
za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne
spracovanie textov a urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Z exekučného spisu súd
žiadne urgencie zo strany navrhovateľa nezistil a navrhovateľ tieto ani žiadnym spôsobom nepreukázal.
Súd prvého stupňa vyslovil názor, že paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou
škodou a ide iba o jednostranné, žiadnymi dôkazmi nepodložené tvrdenia navrhovateľa, navrhovateľ
teda neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak, avšak vzhľadom na kontradiktórny charakter a
zásadu unesenia dôkazného bremena účastníkom konania v konaní o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, samotná
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia,
nemá za následok automaticky vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/2008 vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobnej
nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty
podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, ktorými sú podľa § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení a v prípade právnických osôb v povesti spoločnosti, ale taktiež
v neistote v plánovaní, rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. V dôvodoch svojho
rozhodnutia zároveň poukázal na to, že navrhovateľ svoje tvrdenia v tomto smere žiadnym spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal, pričom súd nemôže navrhovateľovi priznať náhradu nemajetkovej
ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení bez preukázania a konkretizovania, aké podnikateľské
postupy a aktivity boli ovplyvnené. Hoci navrhovateľ tvrdil, že neexistenciou akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prieťahy
v konaní a neurgoval vydanie rozhodnutia. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. Mal za to že nedodržaním
lehoty o 501 dní vzhľadom na celkovú dĺžku exekučného konania nemohlo na strane navrhovateľa
spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, pričom je neprípustné, aby
navrhovateľ prenášal podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd,
pričom zohľadňujúc jeho podnikateľskú aktivitu, pokiaľ poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám
s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s takýmto rizikom, ako aj s tým, že exekučné konanie môže
trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom
na dĺžku času, ktorá v danom prípade ubehla od uplynutia zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti
na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu a vzhľadom na ostatné okolnosti daného prípadu,
je pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením konštatovanie porušenia jeho práva. Súd nemohol
skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čo patrí výlučne do
právomoci ústavného súdu. Navrhovateľ nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou ujmou, keď
nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj inak. Vo svojom rozhodnutí sa súd
prvého stupňa vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania odporcom tak, že návrh bol podaný
pred uplynutím zákonnej premlčacej doby. Súd prvého stupňa pojednával a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov konania, právneho zástupcu navrhovateľa pri splnení zákonných podmienok vyplývajúcich z
ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. Napriek riadne doručenému predvolaniu sa na pojednávanie nedostavili,
svoju neúčasť ničím neospravedlnili a ani nepožiadali o odročenie pojednávania. Rozhodnutie o trovách



konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom odporcu v konaní,
ktorému právo na náhradu trov konania ale nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením §
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm.
c/, d/, e/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval
vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Z ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je
obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať
podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil,
pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu
súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred
súdom. V návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, v rozpore s judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovania práva na nestranný
súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, sp.zn.
11 NcC 46/2012, na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 345/2009, I. ÚS
27/1998, III. ÚS 16/2000. Podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozsudku,
k dôkazom, ktoré vykonal. Za tohto stavu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva
na súdnu ochranu, k odňatiu možnosti konať pred súdom. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p., proti ktorému je
prípustné odvolanie; a tak v čase podania odvolania proti rozsudku o zamietnutí návrhu na začatie
konania vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú
porušenie jeho práva na súdnu ochranu; meritórne rozhodnutie je prinajmenšom predčasné. Súd prvého
stupňa pochybil, keď uvádzal, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na
konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je
dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Vo veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. Vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom -
listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému
návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam,
nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu
určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí
vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to,
či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd sa zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,



ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu, je arbitrárne. Skutkový dej a skutkový základ v
tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými
tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci, v ktorých bol
rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu
v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované
do podoby trov exekúcie. Dlžník nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli
z iného právneho titulu. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného
súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Vyčíslenie škody vychádzalo z jeho účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčné predložiť účtovné doklady, resp. pracovné, obchodné zmluvy. Výšku škody chcel
preukázať znaleckým posudkom, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám súd pritom zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu považuje za
vnútorne rozporné. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia
a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec sile pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
1 O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods.
1 O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júla 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.).
O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení
zákonným spôsobom.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a
keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku
odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú
otázku, prečo návrhu navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal
na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo



sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/2004),

Je nepochybné, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem
orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3
ods. 1 citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona
o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne
vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem
objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne
splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,
štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený
konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Taktiež sa nemožno stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo
veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, keď zrejme uniklo pozornosti navrhovateľa,
že v danej právnej veci vôbec nepožiadal o prerušenie konania.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko
z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.10.2012, č. k. 14
NcC 88/2012-21, rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava II JUDr. Alena Roštárová nie
je z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčená. K odvolacej námietke navrhovateľa,
ktorý trval na svojej osobnej účasti na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde, pričom súd prvého stupňa vo veci meritórne rozhodol napriek tomu, že
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd a jej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS 295/2013-12, sťažnosť navrhovateľa pre porušenie
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012, sp. zn. 14 NcC 88/2012 odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Neobstojí ani ďalší odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať
pred súdom, keď konal a rozhodol v jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k
predloženým a vykonaným dôkazom, nemohol predložiť znalecký posudok na ustálenie výšky škody.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie na pojednávanie riadne doručené do vlastných
rúk dňa 27.11.2013, avšak svoju neprítomnosť v danej právnej veci na pojednávaní nariadenom
na deň 6.12.2013 žiadnym, spôsobom neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie



pojednávania. Súd prvého stupňa za tohto skutkového stavu správne postupoval, keď konal a rozhodol
v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.); vychádzal z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. za splnenia
podmienok predpokladaných zákonom na postup podľa citovaného zákonného ustanovenia, z
ktorého dôvodu je v danom prípade vylúčené odňatie práva navrhovateľovi konať pred súdom (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo 116/1993, uverejnené pod publikačným
číslom R 79/1994). Súd dal navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy,
oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov, zástupcu,
riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor
nevyužil. Svoju vlastnú pasivitu nemôže dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku využiť vo svoj
prospech. Navrhovateľ nepreukázal, že pred začatím pojednávania sa ospravedlnil a súčasne požiadal z
dôležitého dôvodu (presne označeného) o odročenie pojednávania. Znamená to, že súd prvého stupňa
poskytol účastníkom, ich zástupcom, reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto
možnosť nevyužili, osobitne odvolateľ, bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných), takéto chovanie
už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste
odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ pred začatím pojednávania súdu nepredložil ním spomínaný
znalecký posudok, nestalo sa tak ani v odvolacom konaní. Napokon v súlade s ustanovením § 120 ods.
1 O.s.p. napriek povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. V odvolaní navrhovateľ uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne
spôsobených prieťahov v jednotlivých exekučných konaniach, neuvádzal konkrétne skutočnosti,
ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v otázke dôvodnosti
škody, nemajetkovej ujmy, premlčania. Namietané skutkové tvrdenie v jednotlivých veciach, v ktorých
vystupujú tí istí účastníci, na rovnakom skutkovom a právnom základe, je dané práve tým, že sám
navrhovateľ uvádza skutkový dej, základ, odôvodnenie odvolania rovnaké; rovnaké návrhy, odvolania,
vyjadrenia. Zhodne so záverom súdu prvého stupňa aj odvolací súd dôvodí, že navrhovateľ nesplnil
svoju povinnosť tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno v otázke vzniku a výšky škody, či došlo k
ohrozeniu vymožiteľnosti pohľadávky od povinného (napr. zánik povinného, zmarenie účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, insolventnosť povinného v čase rozhodovania súdu). Nepreukázal listinami/
skutočnosťami uplatňovanú skutočnú škodu. Rovnako navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a prípadným vznikom škody či nemajetkovej ujmy.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky
súčinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.