Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/140/2019 z 22. 1. 2020
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 22. januára 2020, sp. zn. 17Co/140/2019, ECLI:SK:KSTN:2020:3218201131.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/140/2019 | ECLI:SK:KSTN:2020:3218201131.1 | 2020-01-22 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e829726-0f3a-42e2-b39d-80ba88b2619b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3218201131.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/140/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3218201131
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3218201131.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a
sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, zapísaný v
parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúci na území Slovenskej republiky
prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom
Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek
Czompoly, s. r. o., so sídlom Ventúrska 16, 811 01 Bratislava proti žalovanému: T. F., nar. XX.XX.XXXX.,
bytom Q., J.. W. XXXX/XX, v spore zastúpenému procesným opatrovníkom: J. N. bytom A., R. W. XXX/
XX, o zaplatenie 2.042,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 10. apríla 2019, č.k. 4Csp/85/2018-120, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. v časti splátok                  m e n í   tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.383,60 eur spolu s úrokom s omeškania vo výške  5,05 %
ročne zo sumy 61,64 eur od 03.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.10.2015 do zaplatenia,
zo sumy 61,64 eur od 16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo
sumy 61,64 eur od 16.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.02.2016 do zaplatenia, zo
sumy 61,64 eur od 16.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.04.2016 do zaplatenia, zo
sumy 61,64 eur od 16.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.06.2016 do zaplatenia, zo
sumy 61,64 eur od 16.07.2016 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.08.2016 do zaplatenia, zo
sumy 61,64 eur od 16.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.10.2016 do zaplatenia, zo
sumy 61,64 eur od 16.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.12.2016 do zaplatenia, zo sumy
61,64 eur od 16.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.02.2017 do zaplatenia, zo sumy 61,64
eur od 16.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur
od 16.05.2017 do zaplatenia, zo sumy 61,64 eur od 16.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 27,52 eur od
16.07.2017 do zaplatenia, a to v pravidelných mesačných splátkach vo výške 30 eur, ktoré sú splatné
vždy do 20. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do úplného zaplatenia s tým, že
v prípade omeškania  s plnením čo i len jednej splátky sa stáva splatným celý dlh.

V zostávajúcej napadnutej časti  výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie                                 p o t v r d z u j e .

II.  Výrok IV.   m e n í   tak, že žalobcovi sa náhrada trov prvoinštančného konania nepriznáva.

III. Žiadna zo strán   n e m á   právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.      Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie istiny
prevyšujúcej sumu 1.691,80 eur, o zaplatenie úrokov vo výške 16,90 % ročne zo sumy 1.848,61 eur



od 03.10.2015 až do zaplatenia a v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy prevyšujúcej 1.691,80 eur od 03.10.2015 do zaplatenia, zastavil. Výrokom II. žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 1.383,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z jednotlivých
splátok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorú sumu povolil žalovanému splácať v
mesačných splátkach po 50 eur, vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do
úplného zaplatenia s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stáva splatný celý
dlh. Výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom IV. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 35,50 %, v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o
výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté  súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
proti žalovanému zaplatenia istiny vo výške 2.042,12 eur, úrokov o výške 16,90 % ročne zo sumy
1.848,61 eur od 03.10.2015 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
2.022,22 eur od 03.10.2015 do zaplatenia, titulom nesplateného úveru. V priebehu konania žalobca
zobral žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie istiny prevyšujúcej sumu 1.691,80 eur, v časti o
zaplatenie úrokov vo výške 16,90 % ročne zo sumy 1.848,61 eur od 03.10.2015 až do zaplatenia a v
časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy prevyšujúcej sumu 1.691,80
eur od 03.10.2015 do zaplatenia, preto súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. V
zostávajúcej časti považoval žalobu žalobcu v prevažnej časti za dôvodnú. Vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu (spoločnosť CETELEM SLOVENSKO, a.s.) uzavrel
so žalovaným dňa 21.10.2014 zmluvu označenú ako „Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva
o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a Rámcová zmluva o poskytovaní
platobných služieb“ (ďalej ako „zmluva“), na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému
spotrebiteľský úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach.
Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu si svoju povinnosť z
predmetnej zmluvy splnil a poskytol dňa 28.10.2014 žalovanému úver vo výške 2 000.- eur; v konaní
nebolo sporné, že žalovaný poskytnutý úver splácal riadne a včas podľa predmetnej zmluvy, avšak len do
15.03.2015, dokedy uhradil sumu 308,20 eur. Keďže žalovaný poskytnutý úver riadne a včas nesplácal,
právny predchodca žalobcu dňa 02.10.2015 úver zosplatnil, ktorú skutočnosť oznámil žalovanému dňa
14.10.2015. Keďže žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany uplatnil námietku, že podmienky
pre zosplatnenie úveru neboli splnené, súd sa touto námietkou zaoberal a dospel k záveru, že právny
predchodca žalobcu úver nezosplatnil platne, a to z dôvodu, že pred samotným právnym úkonom
o zosplatnenie nedodržal postup upravený v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Ďalej, keďže
žalovaný vzniesol aj námietku premlčania, súd sa zaoberal aj tým, či nárok žalobcu je premlčaný
a dospel k záveru, že vo vzťahu k nesplatenému úveru (bez úrokov a poplatkov, ktoré si žalobca
neuplatňoval), došlo k čiastočnému premlčaniu, a to v celkovej sume 308,20 eur spolu s úrokom z
omeškania, v dôsledku čoho patrí žalobcovi právo len na zaplatenie sumy 1.383,60 eur (ako rozdiel
sumy poskytnutého úveru vo výške 2.000 eur, sumy uhradených splátok 308,20 eur a sumy premlčaných
splátok vo výške 308,20 eur), ktorú sumu zaviazal žalovaného žalobcovi zaplatiť a vo zvyšnej časti
žalobu zmietol. Keďže žalovaný v prostriedkoch procesnej obrany tvrdil aj to, že v čase uzavretia
úverovej zmluvy nebol pre svoj zdravotný stav spôsobilý na uzavretie tohto právneho úkonu, pričom
poukázal na svoj aktuálny zdravotný stav a navrhol vykonať dôkazy dopytom na jeho aktuálny zdravotný
stav, resp. zdravotný stav v čase uzatvorenia zmluvy, súd sa zoberal aj týmito procesnými návrhmi
žalovaného a uviedol, že  takéto dokazovanie nevykonal, a to z dôvodu, že zo žiadnych žalovaným
predložených listín nevyplýva, že žalovaný už v čase uzatvárania zmluvy o úvere trpel, resp. mohol
trpieť duševnou poruchou, ktorá by ho činila neschopným na urobenie právneho úkonu, t. j. zmluvy,
z ktorej si žalobca uplatňuje nárok. Žalovaný o svojom zdravotnom stave predložil lekárske správy z
r. 2018, týkajúce sa zdravotného stavu v čase ich vystavenia, z ktorých však nie je možné dospieť k
záveru, že v čase urobenia právneho úkonu mal trpieť akoukoľvek duševnou poruchou, ktorú by bolo
potrebné preskúmať v takom rozsahu, či žalovaného robila neschopným práve na vykonanie tohto
právneho úkonu. Je zrejmé, že žalovaný zmluvu dňa 21.10.2014 podpísal, finančné prostriedky čerpal
a tieto aj následne čiastočne splácal, súd tak nemal ani z tvrdení žalovaného, ale ani z vykonaného
dokazovania pochybnosti o tom, že žalovaný bol spôsobilý a schopný dňa 21.10.2014  právny úkon -
zmluvu o úvere uzavrieť. Ďalej súd konštatoval, že keďže sa žalovaný dostal do omeškania s platením
svojho peňažného záväzku, vzniklo žalobcovi právo popri dlžnej istine i na úhradu úroku z omeškania.
Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5,05 % od 03.10.2015, pričom súd priznal žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z jednotlivých (nepremlčaných) splátok a vo zvyšnej časti
uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Lehotu na plnenie určil podľa § 232 ods. 2 CSP.
Uviedol, že žalovaný požiadal o plnenie v splátkach a navrhol mesačnú splátku vo výške 5 eur, pričom



súd posúdil, že nie je v schopnostiach a možnostiach žalovaného dlh žalobcovi uhradiť v lehote 3
dní, avšak žalovaným navrhovaná výška splátky je neprimerane nízka, pretože žalovaný by v takomto
prípade žalobcovi plnil dlh takmer 24 rokov. Súd po posúdení majetkových pomerov žalovaného, ktorý
je poberateľom starobného dôchodku vo výške 448 eur mesačne, je klientom Centra sociálnych služieb
s plnou a celodennou starostlivosťou, s ktorou má cca 350 eur mesačne náklady dospel k záveru, že
žalovaný je schopný mesačne uhrádzať 50 eur za účelom úhrady dlhu žalobcovi, preto mu dlžnú sumu
povolil zaplatiť formou mesačných splátok v uvedenej výške, pod stratou výhody splátok nezaplatením
čo i len jednej splátky. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP tak, že
žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru jeho neúspechu vo veci.
Uviedol, že aj keď žalovaný navrhol v prípade úspechu žalobcovi náhradu trov konania nepriznať, súd
nezistil také výnimočné okolnosti, na základe ktorých by bolo namieste aplikovať ust. §  257 CSP. Bol
toho názoru, že majetkové pomery žalovaného mu toho času umožňujú trovy konania v dlhšej lehote
nahradiť.

2. Proti rozsudku v časti výrokov II. a IV, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom
procesnej opatrovníčky, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Namietal, že súd prvej inštancie sa
dostatočne nevysporiadal so zdravotným stavom žalovaného a sám svojvoľne ustálil, že žalovaného
zdravotný stav v čase uzavretia zmluvy zodpovedal plnému duševnému zdraviu duševne zdravej
osoby. Žalovaný pritom prostredníctvom procesnej opatrovníčky opakovane uvádzal skutočnosti a
predkladal dôkazy nasvedčujúce tomu, že trpí závažným psychickým ochorením, a to demenciou. Je
pravdou, že skutočne predložil do konania cestou procesného opatrovníka lekárske správy z r. 2018,
procesný opatrovník však zároveň aj opakovane uviedol, že nemá objektívnu možnosť predložiť žiadne
z lekárskych správ žalovaného pred týmto obdobím, nakoľko nie je súdom ustanoveným opatrovníkom
a samotný žalovaný nie je ani osobou pozbavenou, resp. obmedzenou v spôsobilosti na právne
úkony. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 150 a § 151 CSP, v zmysle ktorých sú neúčinné skutkové
tvrdenia protistrany, ktoré výslovne nepoprela. Zo žiadnych listín pritom nevyplýva, že by samotný
žalobca namietal skutočnosť, že by v čase uzavretia predmetnej zmluvy nemal žalovaný trpieť vážnou
psychickou poruchou. Uviedol, že nepopiera skutočnosť, že došlo k reálnemu čerpaniu úverov a ani sa
žiadnym spôsobom nesnaží zbaviť povinnosti na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, avšak
má za to, že v danom spore je dôvodné osobu žalovaného nielen považovať za osobu požívajúcu
ochranu z titulu postavenia spotrebiteľa, ale predovšetkým ako osobu požívajúcu zvýšenú ochranu práve
z titulu jeho zdravotného stavu, najmä psychického postihnutia, ktoré si sám neprivodil. Namietal, že
v konaní opakovane navrhoval za účelom zistenia zdravotného stavu nariadiť znalecké dokazovanie;
ustálenie plnej psychickej spôsobilosti na základe čerpania úveru a splatenia 308,20 eur mu nepríde
úplne správne. Rovnako tak ani konštatovanie súdu, že netvrdil, že bol už v čase uzavretia žalovanej
zmluvy psychický chorý, toto sa nezakladá na pravde, nakoľko zo samotných vyjadrení žalovaného
cestou procesného opatrovníka je zrejmé, že opakovane upozorňujú súd na to, že by sa mohlo, resp.
malo jednať o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 38 Občianskeho zákonníka. Rozdiel spočíva
v tom, že v prípade, ak nebol spôsobilý na uzavretie zmluvy, jedná sa o absolútne neplatný právny úkon,
a teda strany sú si povinné vrátiť plnenia, ktoré si vzájomne poskytli, avšak bez akýchkoľvek úrokov
a poplatkov. V prípade ak by tomu tak nebolo, bol by výrok rozsudku II. plne súladný a teda by bol
žalovaný povinný aj na úroky z omeškania. Avšak bez akéhokoľvek vyjadrenia lekára sa im javí výrok
II. toho času minimálne ako neadekvátny a predčasný. Ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s výškou splátky
vo výške 50 eur mesačne a s možnosťou zosplatnenia celého úveru v prípade neuhradenia čo i len
jednej splátky. Súd  síce urobil dopyt na výšku dôchodku, ktorý ustálil na 448 eur mesačne, ako aj
výšku úhrady za pobyt v sociálnom zariadení, ktorý predstavuje cca 350 eur mesačne, z čoho ustálil,
že úhrada vo výške 50 eur mesačne je v možnostiach žalovaného, žalovaný má však ďalšie výdavky,
ktoré práve v súvislosti s jeho zdravotným stavom sú oproti zdravému človeku oveľa vyššie, nehovoriac
o tom, že v prípade takéhoto človeka sú aj výdavky na hygienu nepomerne vyššie ako u zdravého
jedinca. Zároveň súd upozornil na tú skutočnosť, že na súde prebieha ďalšie konanie, ktorého stranami
sporu sú presne tí istí účastníci, v ktorom rovnako bude priznané plnenie (ktorému sa nevyhýba), avšak
s poukazom na splátku 50 eur mesačne + trovy konania, už len tieto splátky vopred diskvalifikujú
žalovaného z akéhokoľvek dobrovoľného plnenia. V nastavenom systéme platieb je nereálne, aby zo
sumy 99 eur mesačne dokázal uhrádzať žalobcovi dve splátky úveru, dve splátky trov konania a ešte k
tomu dôstojne žiť, resp. uspokojovať svoje životné potreby. Poukázal tiež na ust. § 231 CSP, v zmysle
ktorého rozsudok ukladajúci povinnosti plniť v budúcnosti splatné dávky alebo splátky možno na základe
žaloby zmeniť, ak sa podstatne zmenili pomery, z ktorého ustanovenia je zrejmé, že ak by zostali splátky



tak, ako sú nastavené, súd žalovaného dopredu núti na podanie novej žaloby. Odvolaním napadol aj
výrok o trovách konania, keď bol toho názoru, že v danej veci je namieste aplikácia ust. § 257 CSP ,
keď je potrebné prihliadnuť na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovaného, u ktorého bolo
jednoznačne preukázané, že nedisponuje finančnými prostriedkami, resp. je v zlej finančnej situácii,
pričom jeho zdravotný stav mu nedovoľuje, aby sa akýmkoľvek spôsobom pričinil na získaní pracovnej
pozície alebo akéhokoľvek zamestnania a iného príjmu vôbec, pričom naopak žalobca je spoločnosťou,
poskytujúcou finančné prostriedky za odmenu. Pre úplnosť poukázal aj na skutočnosť, že v spore
žiadnym spôsobom nenamietal svoj záväzok čo do istiny, dokonca opakovane navrhoval žalobcovi
pristúpiť k uzavretiu zmieru za podmienky, že tento uzná bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pričom
v konečnom dôsledku samotný žalobca k tomu aj pristúpil v podobe čiastočného späťvzatia žaloby.

3. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok
súdu prvej inštancie považuje za správny. Poukázal na to, že žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje
na svoj nepriaznivý zdravotný stav, pričom žalobca sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
prvostupňového súdu, podľa ktorého žalovaný v konaní nepredložil žiadny listinný dôkaz preukazujúci
jeho nepriaznivý zdravotný stav v čase uzatvorenia zmluvy. Žalovaný v prostriedkoch procesnej obrany
poukázal iba na svoj aktuálny zdravotný stav, pričom predložil lekárske správy z r. 2018, týkajúce sa
zdravotného stavu v čase ich vystavenia, z ktorých však nie je možné dospieť k záveru, že v čase
urobenia právneho úkonu mal žalovaný trpieť akoukoľvek duševnou poruchou, ktorú by bolo potrebné
preskúmať v takom rozsahu, či žalovaného urobila neschopným na vykonanie práve tohto právneho
úkonu. Vzhľadom na to má žalobca za to, že žalovaný bol spôsobilý a schopný dňa 21.10.2014 právny
úkon - zmluvu o úvere uzavrieť. Vzhľadom na uvedené žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalovaný prostredníctvom procesného opatrovníka v replike k vyjadreniu žalobcu argumentačne
zotrval na dovtedajších vyjadreniach s tým, že vo vyjadrení žalobcu nie je uvedené nič, k čomu by sa
mohol vyjadriť, pričom jeho odvolanie namieta predovšetkým príslušenstvo pohľadávky, výšku splátok
a samotné trovy konania. Procesný opatrovník opakovane poukázal na to, že nie je opatrovníkom
žalovaného, ale v tomto konaní iba procesným opatrovníkom, preto je preňho objektívne nemožné, aby
predložil akékoľvek dôkazy o zdravotnom stave žalovaného, nakoľko mu ich nikto nedá; disponuje iba
správou z r. 2018, ktorá mu bola daná k dispozícii aj tak iba výlučne za účelom vybavenia záležitosti
v súvislosti s umiestnením žalovaného do sociálneho zariadenia, preto je trúfalé zo strany žalobcu
vyhodnotiť na základe skutočnosti, že neboli predložené listinné dôkazy, že  žalovaný už v čase uzavretia
právneho úkonu nemal psychické problémy.

5. Právny zástupca žalobcu v následnej duplike uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia
k odvolaniu.

6      Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust.  § 379 a § 380 ods. 1 CSP v napadnutej časti výrokov II.
a IV. a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku II., v časti splátok,
podľa § 388 CSP zmeniť a v zostávajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v napadnutej časti
výroku IV. o trovách prvoinštančného konania, podľa § 388 CSP zmeniť. Výroky I. a III., neboli napadnuté
odvolaním, preto ich odvolací súd nepreskúmaval, a tak nadobudli právoplatnosť (§ 367 CSP). Vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať
pojednávanie odvolacieho súdu.

7. Preskúmaním odvolania odvolací súd zistil, že žalovaný svojím odvolaním namieta predovšetkým to,
že súd nenariadil znalecké dokazovanie na zistenie jeho duševného stavu v čase uzavretia úverovej
zmluvy, keď tvrdil, že už v čase jej uzavretia (21.10.2014) trpel duševným ochorením, ktoré ho robilo
nespôsobilým na uzavretie tohto právneho úkonu, a preto je zmluva o úvere neplatná podľa § 38
Občianskeho zákonníka. V odvolaní uviedol, že toto považuje za podstatné z hľadiska toho, že v prípade,
ak by bolo v konaní preukázané, že v čase uzavretia úverovej zmluvy trpel duševnou poruchou, ktorá ho
robila pre tento právny úkon nespôsobilým, bol by právny úkon neplatný od počiatku. Nespochybňoval,
že si je vedomý toho, že aj v takomto prípade by musel žalobcovi poskytnutú istinu vrátiť, avšak z iného
právneho dôvodu (titulom bezdôvodného obohatenia), pričom bol toho názoru, že v takomto prípade by
žalobcovi nemusel vrátiť príslušenstvo vo forme uplatnených a súdom prvej inštancie priznaných úrokov
z omeškania.



8. Tento právny názor žalovaného, vyslovený prostredníctvom procesného opatrovníka, odvolací súd
nepovažoval za správny.

9.       Podľa § 38 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá
ju robí na tento právny úkon neschopnou.

10.      Podľa  § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

11.    Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12.    Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

13.    Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako
aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

14.    Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

15.    V preskúmavanej veci je potrebné predovšetkým uviesť, že súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí správne konštatoval, že žalovaný predloženými dôkaznými prostriedkami nepreukázal, že už
v čase uzavretia úverovej zmluvy trpel duševnou poruchou, pre ktorú by bol tento právny úkon neplatný.
Preskúmaním spisu ani odvolací súd nezistil také dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že žalovaný už v
čase uzavretia úverovej zmluvy trpel ním uvádzanou duševnou poruchou, je nesporné, že dôkaz ktorý
predložil - lekárske správy z r. 2018 sa týkajú zdravotného stavu žalovaného v čase ich vystavenia, teda
v r. 2018, a na ich základe nie je možné ustáliť, či žalovaný trpel alebo netrpel v r. 2014 (v čase uzavretia
úverovej zmluvy), duševnou poruchou. V tomto smere teda žalovaný nepochybne neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Procesnou opatrovníčkou navrhované nariadenie znaleckého
dokazovania na zistenie zdravotného stavu žalovaného v čase uzavretia zmluvy, t.j. v októbri 2014,
odvolací súd nepovažoval za hospodárne, pretože nariadenie znaleckého dokazovania by si jednak
nepochybne vyžiadalo vysoké náklady, predovšetkým by však výsledok daného konania nezvrátilo,
pretože žalovaný by aj v takom prípade, ak by sa jeho tvrdenia preukázali, bol povinný vrátiť žalobcovi
nesplatenú časť úveru, iba z iného právneho dôvodu (titulom bezdôvodného obohatenia, nie ako plnenie
zo zmluvy), avšak jednalo by sa o rovnakú sumu istiny; žalovaný by bol rovnako povinný zaplatiť
žalobcovi aj úroky z omeškania. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení totiž vyplýva, že záväzkové
právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie (pohľadávka) a
dlžníkovi povinnosť k plneniu (dlh), vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj
mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z bezdôvodného
obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon. Ak tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie)
nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v povinnosti platobnej, je nepochybné, že ide o dlh peňažný, s
ktorého riadnym a včasným nesplnením spojuje ust. § 517 Občianskeho zákonníka nepriaznivý dôsledok
vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať vedľa plnenia aj úroky z omeškania. V
posudzovanej veci, kde žalobca od žalovaného žiadal iba zaplatenie istiny spolu s úrokom z omeškania
(v časti úrokov a čiastočne v časti úrokov z omeškania zobral žalobu späť), by tak výsledok rozhodnutia
súdu bol v zásade rovnaký, aj pokiaľ by sa jednalo o vrátenie bezdôvodného z neplatného právneho
úkonu.

16.      Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. (okrem výšky
splátok), podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Odvolací súd sa však stotožnil s odvolaním žalovaného v tej časti, v ktorej žiadal možnosť
zaplatiť dlžnú sumu v nižších splátkach, ako rozhodol súd prvej inštancie. Po preskúmaní osobných,



majetkových a zárobkových pomerov bol odvolací súd toho názoru, že pri výške dôchodku žalovaného,
ktorú súd prvej inštancie ustálil vo výške 448 eur, výške úhrady za pobyt v sociálnom zariadení,
ktorý predstavuje cca 350 eur a pri zohľadnení skutočnosti, že žalovaný bude podľa jeho tvrdenia v
ďalšom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín zaviazaný zaplatiť žalobcovi ďalší nedoplatok
na úvere (pričom žalovaný si musí hradiť ešte aj svoje osobné výdavky),  nie je v možnostiach a
schopnostiach žalovaného platiť mesačné splátky vo výške 50 eur. Pri úvahe o povolení splátok v
uvedenej výške  odvolací súd vychádzal z okolností daného prípadu, keď mal za to, že je potrebné
stanoviť podmienky splátok a ich zročnosti tak, aby došlo k postupnému splácaniu priznaného plnenia
v reálnom čase zodpovedajúcom finančným schopnostiam žalovaného. Odvolací súd pritom zobral do
úvahy aj skutočnosť, že povolenie splátok povinnému subjektu je vždy zásahom do práva oprávneného
subjektu (žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah v danom prípade je podľa
názoru odvolacieho súdu vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok,
pričom pre žalobcu je aj prijateľnejšie dosiahnuť dobrovoľné plnenie, hoci postupne, než byť odkázaný
na neistý výsledok exekučného konania v prípade neschopnosti povinného zaplatiť plnenie v nereálne
nastavených splátkach. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výšky splátok zmenil
tak, že povolil žalovanému zaplatiť dlžnú sumu s príslušenstvom formou mesačných splátok po 30 eur,
pod stratou výhody splátok nezaplatením čo i len jednej splátky.

18. Za dôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie žalovaného do výroku o trovách konania. Odvolací
súd bol toho názoru, že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je namieste
aplikovať ust. § 257 CSP a inak úspešnejšiemu žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. Dôvody
hodné osobitného zreteľa odvolací súd videl v už vyššie uvedených osobných a majetkových pomeroch
žalovaného, ktorý je poberateľom starobného dôchodku vo výške iba 448 eur mesačne, je klientom
Centra sociálnych služieb s plnou a celodennou starostlivosťou, za ktorú platí úhrady vo výške 350 eur
mesačne, takže mu zostáva na úhradu svojich osobných nákladov, ako aj na zaplatenie dlhov suma
iba 98 eur mesačne. Za takejto finančnej situácie odvolací súd považoval zaviazanie žalovaného k
zaplateniu trov konania žalobcovi (aj keď len čiastočne) za neprimeranú tvrdosť. Z uvedených dôvodov
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že inak úspešnejšiemu žalobcovi
náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a §
255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, vzhľadom k
tomu, že každá zo sporových strán bola v odvolacom konaní čiastočne úspešná.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie  n i e   j e   p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa                  (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).