Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/331/2014 z 29. 9. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. septembra 2015, sp. zn. 10Co/331/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2512211134.1 Krajský súd Trnava | 10Co/331/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2512211134.1 | 2015-09-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 3 ods. 1 OZ, § 41a OZ, § 491 OZ, § 143 OZ, § 628 ods. 1 OZ, § 150 OZ, § 39 OZ, § 101 ods. 2 OSP, § 149 ods. 1 OZ, § 2 ods. 3 OZ, § 119 OSP, § 40 OZ, § 50a OZ, § 498 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b0828eda-e4c5-4f30-8026-641056b7fe2c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2512211134.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/331/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512211134
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2512211134.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Bc. C. L., nar. XX. J. XXXX, bytom M. L. M. F., F. XX,
zast. advokátom: JUDr. Alojz Žitník, Považská Bystrica, Moyzesova 816/100, proti žalovanému: Ing. A.
L., nar. XX. T. XXXX, bytom U., B. XXXX/X, zast. advokátom: JUDr. Tomáš Klieštenec, Piešťany, M.
Waltariho 7, o 4.979,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany zo 6. mája 2014 č. k. 12C/332/2013-64 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov odvolacieho konania v sume
975,21 eur a to do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť priamo žalobkyni sumu
4.979,09 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 15. januára 2014 do zaplatenia a k
rukám advokáta žalobkyne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 849,47 eur a náhradu iných
trov konania vo výške 298,50 eur (hoc aj v tomto prípade za cenu nie najobratnejšieho použitia dvojice
slovných spojení „náhrada trov konania“ a „náhrada trov právneho zastúpenia“, navodzujúceho dojem,
akoby trovy právneho zastúpenia nemali byť súčasťou /matematicky podmnožinou/ širšieho pojmu /
množiny/ trov konania, ale samostatnou kategóriou), všetko do 3 dní. Popri zaujatí ním stanoviska o
splnení podmienok pre prejednanie veci na pojednávaní v neprítomnosti žalovaného aj jeho advokáta,
založeného na závere o nepreukázaní nimi dôležitého dôvodu, oprávňujúceho ich žiadať o odročenie
pojednávania a podopretého ust. § 114 ods. 1 a § 119 ods. 1 a 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i opisom udalostí predchádzajúcich
pojednávaniu, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, odôvodnil rozhodnutie vo veci samej právne ust.
§ 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády č. 87/
1995 Z. z.; vecne potom názorom o dôvodnosti žaloby. Za stavu preukázania uzavretia účastníkmi
konania zmluvy o budúcej zmluve z 21. marca 2007, predmetom ktorej bolo 1. poskytnutie žalobkyňou
žalovanému príspevku na kúpu bytu sumou 150.000 niekdajších Sk (dnes 4.979,09 eur) i 2. záväzok
žalovaného previesť na žalobkyňu polovičný spoluvlastnícky podiel k bytu po splatení úveru a za
podmienky trvania manželstva účastníkov a tiež okolnosti zániku manželstva účastníkov nadobudnutím
právoplatnosti tzv. rozvodového rozsudku 15. júna 2011 (podľa časti odôvodnenia nesprávne „2010“)
mal za to, že tu došlo k odpadnutiu podmienky, za ktorej by žalovanému vznikla povinnosť na požiadanie
žalobkyne previesť na ňu spoluvlastnícky podiel k bytu a takto i k odpadnutiu právneho dôvodu plnenia
žalobkyne a vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného. Námietku premlčania žalobou uplatneného
práva vznesenú žalovaným považoval za nedôvodnú, vychádzajúc z toho, že k vzniku bezdôvodného



obohatenia došlo až 15. júna 2011 a doručenie žaloby súdu už 27. septembra 2012 bolo zachovaním ako
tzv. subjektívnej 2-ročnej, tak i tzv. objektívnej 3-roč-nej lehoty. Žalovaný sa do omeškania so zaplatením
preukázateľne dostal deň po doručení mu žaloby a preto žalobkyni vzniklo i právo na úroky z omeškania,
argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len
paušálnymi odkazmi na § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p. a vyhlášku č. 655/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „tarifa“) a vecne úspechom žalobkyne a jej trovami na súdnom
poplatku za žalobu a odmene a súvisiacich náhradách advokáta v sumách vyčíslených v odôvodnení,
z ktorých ale nebolo namieste priznanie náhrady za 2 úkony (za žiadosť o priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov ani za predloženie listín k takejto žiadosti).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť zamietnutím žaloby.
Namietal neúplnosťou skutkových zistení, vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových
zistení, nesprávnym právnym posúdením veci i odňatím mu postupom súdu možnosti konať pred súdom
(odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O. s. p.). K odňatiu možnosti konať pred
súdom podľa neho došlo vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti s vykonaním dôkazov, ku
ktorým sa takto nemal možnosť vyjadriť a upreté mu bolo tiež právo tzv. záverečnej reči. Nesprávnosť
právneho posúdenia veci spočinula v nevyhodnotení aspektu bezplatnosti darovacej zmluvy, pričom
práve toto spôsobilo aj nesprávnosť záveru súdu prvého stupňa o odpadnutí pôvodne existujúceho
právneho dôvodu plnenia poskytnutého žalobkyňou (ak bola zmluva podmieňujúca budúce darovanie
protiplnením, vymienená si práve žalobkyňou neplatná, nešlo usudzovať ani na existenciu jeho -
odvolateľovho - záväzku konštatovaného napadnutým rozsudkom - rozumej previesť spoluvlastnícky
podiel k bytu). Pominuté bolo aj to, že po rozvode manželstva účastníkov medzi nimi prebiehalo z
iniciatívy žalobkyne konanie o vyporiadanie ich bezpodielového spoluvlastníctva, v ktorom žalobkyňa
uplatňovala aj požiadavku neskôr urobenú predmetom konania v prejednávanej veci, následne však
došlo k uzavretiu dohody o vyporiadaní BSM z 12. apríla 2013, k späťvzatiu návrhu na vyporiadanie
a k zastaveniu konania a tým treba považovať za vyporiadaný aj nárok z konania v prejednávanej
veci. Súd prvého stupňa podľa neho potom nesprávne konštatoval ako viazanosť príspevku žalobkyne
na uzavretie darovacej zmluvy, tak i existenciu povinnosti na vrátenie žalobkyni jej príspevku a pre
neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve aj premlčacia doba musela začať plynúť najneskôr od uzavretia
zmluvy o budúcej zmluvy a uplynúť najneskôr v marci 2009, čo činí uplatnené právo premlčaným a
zodpovedajúcu námietku dôvodnou.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako pre podržanie si svojej skoršej argumentácie a
stotožnenie sa s dôvodmi súdu prvého stupňa (najmä v časti konštatovania dôvodu a času vzniku
bezdôvodného obohatenia žalovaného), tak i pre názory o neopodstatnenosti námietky o odňatí
žalovanému postupom súdu prvého stupňa možnosti konať pred súdom i ostatných odvolacích námietok
(tu nad rámec neuvedenia žalovaným ničoho nového len so všeobecným konštatovaním súladu
rozsudku s ustanoveniami hmotného aj procesného práva).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaného
celú vec, keď od výslovne napadnutého rozhodnutia (rozsudkom) vo veci samej bolo závislým tiež
rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní v osobnej prítomnosti
oboch účastníkov konania aj ich advokátov, doplnil dokazovanie výsluchom oboch účastníkov a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny. Súd prvého stupňa
totiž zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie ním zvoleným spôsobom a správne
si vyriešil aj obe pre rozhodnutie v tejto veci kľúčové otázky (1. či existoval právny dôvod plnenia
žalobkyne, vyžadovaného žalobou a 2. či došlo k premlčaniu práva). Podrobnejšiemu právnemu rozboru
problému (snáď s výnimkou premlčania) sa síce v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhol a takáto
neoddiskutovateľná medzerovitosť jeho argumentácie (najmä v časti nevyslovenia sa ním jasne k tomu,
o aký právny vzťah medzi účastníkmi pred zánikom ich manželstva malo ísť) bola evidentne „vodou
na mlyn“ obrane žalovaného (u ktorej sa na prvý pohľad javili celkom opodstatnenými výhrady voči
akceptovaniu dojednania darovania za protihodnotu), to však nič nemenilo na tom, že aj podľa názoru
odvolacieho súdu bolo treba žalobe vyhovieť (zvlášť za situácie, ak i tvrdenia z odvolania o odňatí
žalovanému postupom súdu možnosti konať pred súdom šlo bez preháňania označiť i za mútenie vody).

Ešte pred vecným posúdením problému nastoleného žalobou sa tak (k procesnej stránke veci)
žiada uviesť, že snaha žalovaného presvedčiť o tom, že prejednanie a aj rozhodnutie veci súdom
prvého stupňa na pojednávaní v neprítomnosti odvolateľa i jeho advokáta napriek žiadosti o



odročenie pojednávania by malo byť postupom reálne odnímajúcim účastníkom (tu rozumej najmä toto
namietajúcemu žalovanému) možnosť konať pred súdom, bola nielen bez najmenšej nádeje na úspech,
ale v skutočnosti bola tiež svedectvom neochoty účastníka primárne nespokojného s výsledkom konania
v prvom stupni prijať fakt, že tu práve na jeho ťarchu (odvolávajúceho sa žalovaného) došlo k uplatneniu
právnej úpravy majúcej zamedziť tzv. obštrukčným postupom účastníkov súdnych konaní.

Súd prvého stupňa totiž v odôvodnení svojho rozsudku pomerne podrobne popísal genézu udalostí
vedúcich k rozhodnutiu sa ním vec prejednať a (ako je známe a bolo už priblížené vyššie) v tejto
i rozhodnúť v neprítomnosti žalovaného a jeho advokáta, ako aj citoval a tiež korektne (objektívne
akceptovateľným spôsobom) vyložil na príslušný problém dopadajúce ustanovenia § 114 ods. 1 a
§ 119 ods. 1 a 3 O. s. p. Podstatou z nich bolo okrem povinnosti súdu pripraviť pojednávanie tak,
aby o veci šlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní a aj zásady odročovania pojednávaní
len z dôležitých dôvodov najmä isté „pritvrdenie“ niekdajšej úpravy, uspokojujúcej sa s jednoduchým
potvrdením o zhoršenom zdravotnom stave toho, kto by sa mal ustanoviť na pojednávanie (obvyklé
potvrdenie o práceneschopnosti) tak, že dnes už tu musí byť aj výslovné vyjadrenie ošetrujúceho lekára,
presviedčajúce o takej povahe zdravotných komplikácií predvolaného, pri ktorých by trvanie na účasti
mohlo byť „zahrávaním sa“ so životom či zdravím toho, o kom je reč. Práve takáto úprava znamená
i zjavný ústup od skoršej rozhodovacej praxe súdov, prakticky bezvýnimočne považujúcej všetky
zdravotné dôvody na strane osôb predvolávaných k súdu za dôvody dôležité, pri ktorých vlastne ani niet
inej možnosti, než pojednávanie odročiť a to v tom smere, že sa tu trvá už na kvalifikovanom doložení
život či zdravie ohrozujúceho ochorenia a pokiaľ takého niet, vychádza sa tu z vyvrátiteľnej domnienky
menej závažného zhoršenia zdravotného stavu, ktoré v účasti na pojednávaní nebráni. To (nech aj
nepriamo a podľa všetkého i bez úmyslu tak urobiť) de facto potvrdil aj žalovaný, pokiaľ s príslušnou
odvolacou námietkou nespojil odvolací návrh na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, ale návrh na konečné rozhodnutie odvolacieho súdu (zmenou napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa), hoci v prípade výskytu ktorejkoľvek z vád konania podľa § 221 ods. 1 O. s. p.
(súhrnne pomenovateľných za prípady zmätočnosti konania) by odvolací súd ani nemal inú možnosť,
než vec vrátiť na pomyselné ihrisko súdu prvého stupňa.

Ak tu šlo o prípad nevypravenia žiadosti advokáta o odročenie pojednávania náležitosťami
vyžadovanými ustanovením § 119 ods. 3 O. s. p., bolo už celkom bez právneho významu, či sám
žalovaný trval na prítomnosti jeho advokáta na pojednávaní a či sa na pojednávanie dostavil sám
(pokiaľ tu nebolo dôležitého, teda ospravedlniteľného dôvodu na strane zástupcu, nemohlo v prejednaní
a prípadne i rozhodnutí veci zabrániť ani neustanovenie sa na pojednávanie samotným účastníkom
- ak pravda sumár dôkazov a podkladov umožňoval zaobísť sa aj bez výsluchu takto neprítomného
účastníka). Šlo tu inak o situáciu obdobnú rozhodne nie až tak zriedkavým požiadavkám na odročovanie
pojednávaní z dôvodu ich kolízie (vznikajúcej určením viacerými súdmi alebo prinajmenšom sudcami
rovnakého súdu pojednávaní za účasti rovnakého advokáta, obvykle však nie aj účastníka, na ten istý
termín), ktorý taktiež nejde (s výnimkou preukázania osobitnej úrovne znalostí vlastnej len jednému a
nie inému advokátovi, o aký prípad tu ale preukázane nešlo) považovať za dôležitý dôvod odročenia
pojednávania (pretože ak by to malo byť naopak, viedlo by to k prispôsobovaniu činnosti súdov
programom advokátov a takto aj k ochromovaniu súdov - čo je samozrejme nežiadúce a neprípustné).
Z neopodstatnenosti námietky odňatím možnosti konať pred súdom prejednaním veci v neprítomnosti
žalovaného a jeho advokáta potom logicky musela vyplynúť i nedôvodnosť námietky s ňou súvisiacej,
teda tej, že za odňatie možnosti konať pred súdom sa má považovať rozhodnutie vo veci bez toho,
aby neprítomnému účastníkovi bola poskytnutá možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k návrhom
na dôkazy aj k už vykonaným dôkazom či predniesť tzv. záverečnú reč (tradične obsahujúcu aj zhrnutie
návrhov a vyjadrenie sa k skutkovej i právnej stránke veci), nakoľko obe v tejto súvislosti posudzované
námietky majú charakter tzv. spojených nádob (pri ktorých dôvodnosť jednej má automaticky za následok
dôvodnosť i tej druhej a naopak). Práve uvedené možno zovšeobecniť aj tak, že ak sa účastník alebo
jeho zástupca neustanoví na pojednávanie bez toho, aby tu bol dôležitý dôvod vyžadujúci si odročenie
pojednávania, môže si za stratu možnosti uplatňovať procesné práva na pojednávaní (vrátane práv
podľa § 123 O. s. p.) sám a toto nemôže ísť na vrub nikomu inému, než jemu samému.

Aj obrane vo veci samej založenej na neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, na údajnom vyporiadaní
si účastníkmi dohodou o vyporiadaní ich BSM všetkých práv (nároky uplatňované v prejednávanej veci
z toho nevynímajúc) a do tretice na premlčaní práva žalobkyne požadovať vrátenie ňou žalovanému v
minulosti nepochybne poskytnutej sumy nešlo nič vytknúť len na prvý pohľad, pri dôslednejšej analýze



problému však bola i ona pokusom žalovaného v skutočnosti súdy oboch stupňov zaviesť (tým, že sa tu
ponúkne to najjednoduchšie možné, z povahy veci ale celý komplex posudzovaných vzťahov účastníkov
samozrejme nepostihujúce riešenie).

Podľa § 2 ods. 3 O. z. účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť
dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona
nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Podľa § 3 ods. 1 O. z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41 O. z. ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa § 41a ods. 1 O. z. ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný,
možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby a podľa odseku 2
rovnakého zákonného ustanovenia ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný
úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti; pričom neplatnosti takého
právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa § 50a ods. 1 O. z. účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu;
musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

Podľa § 51 O. z. účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však
nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.

Podľa § 143 O. z. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných
dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu
povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému
z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola
vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka; podľa § 149 ods. 1 O. z. ak zanikne
bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 a podľa § 150
prvých dvoch viet O. z. pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké a
každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný
majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok.

Podľa § 491 O. z. záväzky vznikajú najmä zo zmlúv týmto zákonom výslovne upravených; môžu
však vznikať aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51) a zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich
prvky rôznych zmlúv (odsek 1); na záväzky vznikajúce zo zmlúv v zákone neupravených treba použiť
ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak (odsek
2) a na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť ustanovenia zákona upravujúce záväzky,
ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak (odsek 3).

Podľa § 498 O. z. na to, čo dal pred uzavretím zmluvy niektorý účastník, hľadí sa ako na preddavok.

Napokon podľa § 628 ods. 1 O. z. darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje
obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Pri vyjdení zo všetkých zhora odcitovaných ustanovení síce nejde nič namietať voči tej odvolacej
námietke žalovaného, podľa ktorej jednou z esenciálnych náležitostí darovacej zmluvy, odlišujúcej tento
zákonom výslovne poznaný typ je jej bezodplatnosť a vymienenie si účastníkmi v zmluve o budúcej
zmluve uzavretia takej budúcej darovacej zmluvy, ktorej podstatou malo byť získanie žalobkyňou istej



formy protihodnoty za poskytnutie ňou príspevku na kúpu bytu do výlučného vlastníctva žalovaného by
s inštitútom darovacej zmluvy nebolo súladné; podstatné (a žalovaným buď prehliadnuté alebo vedome
zamlčané) však bolo, že zákon v prípade zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a O. z. trvá len na dohode
účastníkov o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy a podstatnou náležitosťou nie je a ani nikdy
nebolo typové označenie zmluvy (jej názov). Hoci tak bolo vylúčené, aby úmerne okolnostiam prípadu
v prejednávanej veci účastníci mohli v budúcnosti (ak by nastali všetky nimi si dohodnuté podmienky,
u ktorých je už dnes známe, že nenastali) uzavrieť takú zmluvu o prevode žalovaným na žalobkyňu
spoluvlastníckeho podielu k bytu, ktorú by šlo podradiť pod pomenovaný zmluvný typ darovacej zmluvy
podľa § 628 a nasl. O. z.; podľa názoru odvolacieho súdu nič nebránilo v tom, aby si účastníci
najskôr v procese pristupovania k uzavretiu zmluvy o budúcej zmluve a aj neskôr upravili vzájomné
majetkové práva a záväzky za pomoci či už jedného alebo i viacerých právnych úkonov, ktoré O.
z. buď ako samostatný zmluvný typ vôbec nepozná (tzv. inominátne, čiže nepomenované kontrakty),
alebo ich pozná, ale ako viac zmluvných typov, z ktorých sa do výsledného dojednania premietnu len
určité zložky toho - ktorého z nich (kontrakty zmiešané). Takýto postup bolo by možné považovať za
odporujúci zákonu či za zákon obchádzajúci len vtedy, ak by samotná zákonná úprava nevychádzala
z uvedomovania si len obmedzenej schopnosti zákonodarcu zadefinovať všetky predstaviteľné zmluvy
(zmluvné typy) a nimi reprezentované záväzky prijímané oboma (resp. v určitých prípadoch aj viacerými)
účastníkmi vstupujúcimi do právneho vzťahu, majúceho charakter vzťahu občianskoprávneho a na tomto
nič nemenilo ani formálne označenie (v zmluve o budúcej zmluve) budúcej zmluvy ako darovacej. Aj v
tomto prípade si možno pomôcť paralelou s tzv. zaopatrovacími zmluvami, ktoré prevažujúca relevantná
judikatúra súdov toleruje, hoci i ony majú obvykle nosné prvky zmluvy darovacej, obdarovaní však nimi
často prijímajú záväzky na osobné i iné plnenia darcom s nespornou majetkovou hodnotou, pričom
v takýchto prípadoch by sa o dodržaní zákonnej podmienky bezodplatnosti zmluvy (v jej „krištáľovo
čistej“ podobe) rovnako hovoriť nedalo. Aj pri uvažovaní o simulácii a dissimulácii právnych úkonov
(§ 41a O. z.) pritom muselo byť zjavné, že úmyslom účastníkov nebolo dojednať budúcu zmluvu v
podobe jednoduchého darovania, ale naopak v podobe iného právneho úkonu, v rámci ktorého by
sa bezplatným prevodom spoluvlastníckeho podielu k bytu na žalobkyňu spôsobom známym napr. u
leasingu kompenzovali iné skoršie plnenia idúce na úhradu nákladov spojených s obstaraním bytu
zo strany žalobkyne a použitie výraziva o darovacej zmluve mohlo mať nanajvýš povahu úkonu
zastieracieho (pri ktorom sa žalovaný nemohol dovolávať neplatnosti úkonu takto zastieraného, ak so
zreteľom ku všetkým okolnostiam nemohli byť žiadne pochybnosti o tom, že úmyslom žalobkyne bolo
dojednať takýto a teda platný - nie neplatný - úkon).

V prejednávanej veci navyše nešlo prehliadať to, že tu podľa výsledkov v príslušnej časti nikým
nespochybňovaného dokazovania nešlo o prípad vymienenia si účastníkmi protiplnenia za uzavretie
darovacej zmluvy, ale naopak najskôr obsahom zmluvy o budúcej darovacej zmluve v spise a neskôr
i výsluchmi oboch účastníkov bolo mimo akúkoľvek pochybnosť preukázané, že postupnosť krokov
bola presne opačná - t. j. najskôr došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov majúcich sa vrátiť
podľa žaloby žalobkyňou (u ktorých žalovaného z účelovosti tvrdenia o ich určení na iné účely než
na samotnú úhradu kúpnej ceny bytu usvedčoval samotný obsah zmluvy) a až následne k uzavretiu
odvolaním spochybňovanej zmluvy o budúcej zmluve. Tieto dojednania a najmä poskytnutie finančných
prostriedkov i podmienky, za ktorých malo dôjsť k naplneniu podmienok oprávňujúcich žalobkyňu
žiadať žalovaného o uzavretie zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu k bytu pritom podľa názoru
odvolacieho súdu nešlo posudzovať inak než v ich kontexte a to spôsobovalo ich vzájomnú viazanosť i
neoddeliteľnosť, o. i. tiež pre zjavný a taktiež výsledkami dokazovania dostatočne podopretý nezáujem
žalobkyne investovať do bytu žalovaného bez takrečenej poistky (§ 41 O. z.).

Budúcou zmluvou totiž nemal byť „sanovaný“ len logický záujem žalobkyne na zohľadnení jej finančného
príspevku na kúpu bytu nadobúdaného výlučne žalovaným do jeho výlučného vlastníctva ešte pred
uzavretím manželstva (čo by pri deklarovanej kúpnej cene bytu 1.400.000 niekdajších Sk, teda 46.471,86
eur a príspevku žalobkyne v rozsahu len nepatrne prevyšujúcom 10% tzv. obstarávacej ceny bytu len
veľmi ťažko mohlo výrazne menšinovú prispievateľku oprávňovať žiadať až polovičný podiel), ale pri
dôkladnom čítaní obsahu zmluvy o budúcej zmluve aj ustanovení O. z. normujúcich nadobúdanie BSM
aj jeho vyporiadanie si len ťažko šlo nepovšimnúť, že popri podmienke manželského zväzku účastníkov
v čase požiadania o uzavretie budúcej zmluvy tu bola i podmienka druhá, pri doterajšej argumentácii
oboch strán sporu do istej miery zatlačená do úzadia a to podmienka splatenia hypotekárneho úveru
získaného na základe zmluvy žalovaného s vtedajšou A. Q. a.s., uzavretej ešte v roku 2006 (i tu pred



uzavretím manželstva účastníkov), za pomoci ktorého úveru došlo k zaplateniu viac než dvoch tretín
ceny bytu.

Za takejto celkom špecifickej situácie majetkového podieľania sa účastníkmi na obstaraní veci
nadobúdanej do režimu výlučného vlastníctva len jedného z nich dielom za ich výlučné prostriedky spred
uzavretia manželstva a dielom za prostriedky naopak do BSM patriace (za aké celkom jednoznačne
treba považovať splátky hypotekárneho úveru za trvania manželstva, pokiaľ na tieto slúžili príjmy čo i
len jedného z manželov) však logika dojednania o budúcej zmluve tkvela v tom, že pri splnení oboch
podmienok disponujúcich žalobkyňu žiadať uzavretie tzv. prevodnej zmluvy a činiacich zo žalovaného
osobu povinnú takúto zmluvu uzavrieť by sa vo výške žalobkyňou nadobudnutého spoluvlastníckeho
podielu i v samotnom jeho nadobudnutí mala odraziť ako okolnosť poskytnutia žalobkyňou príspevku
na kúpu bytu pred uzavretím manželstva, tak i ďalšia okolnosť splatenia úveru v rozhodujúcej časti
slúžiaceho na obstaranie bytu z prostriedkov zdieľajúcich režim BSM, oboje za stavu nemožnosti
žalobkyne pri trvaní manželstva aj BSM žiadať náhradu za jedno či druhé. Na príspevok poskytnutý
žalobkyňou celkom nepochybne ešte pred uzavretím zmluvy o budúcej zmluve (o budúcej zmluve je
na tomto mieste hovoriť zbytočné, keďže k jej uzavretiu nedošlo) bolo treba nazerať (právne) ako na
preddavok (tu opäť samozrejme len za schopnosti oslobodiť sa od príliš úzkeho videnia budúcej zmluvy
ako zmluvy darovacej), ak však neskôr uzavretie budúcej zmluvy sa stalo z vôle oboch účastníkov
zmluvy o budúcej zmluve nerealizovateľným a i nevymožiteľným (nerozhodno pre nesplnenie ktorej
z oboch podmienok uzavretia takejto zmluvy), súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa v tom,
že tu pôvodne existujúci právny dôvod plnenia (očakávaná budúca zmluva, majúca sa uzavrieť za
riadneho chodu vecí, predpokladaného v zmluve o budúcej zmluve) odpadol a až momentom, keď sa tak
stalo, teda až zánikom manželstva účastníkov došlo k naplneniu jednej zo zákonom predpokladaných
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia a zároveň i k započatiu behu premlčacej doby na
uplatnenie zodpovedajúceho práva.

Z obdobných dôvodov muselo byť vylúčené, aby mohla obstáť námietka dohodou účastníkov o
vyporiadaní ich BSM. U bytu nadobudnutého do výlučného vlastníctva žalovaného pred uzavretím
manželstva so žalobkyňou bolo z povahy veci vylúčené, aby sa mohol stať súčasťou BSM,
zánikom manželstva účastníkov (a nereálnosťou obnovenia ich manželského zväzku v čase splatenia
hypotekárneho úveru, hocako by výkladom príslušného ustanovenia zmluvy o budúcej zmluve bolo treba
dospieť k záveru, že je tu aj takáto možnosť) odpadla i možnosť vzniku spoluvlastníctva podielového k
takejto veci a akákoľvek dohoda o vyporiadaní BSM (vrátane tej pripojenej k odvolaniu) sa mohla týkať
nanajvýš majetku patriaceho do BSM, teda v tomto konkrétnom prípade len prostriedkov vynaložených
na splácanie hypotekárneho úveru za trvania manželstva účastníkov a nie aj výlučných prostriedkov
žalobkyne poskytnutých žalovanému pred uzavretím manželstva.

Ak napokon námietke premlčania nešlo dopriať sluchu aj z dôvodu už opakovaného judikovania tunajším
odvolacím súdom i najvyššími aj ústavnými súdmi oboch členských štátov bývalej československej
federácie, že i uplatnenie práva takúto námietku vzniesť podlieha skúmaniu z pohľadu jeho súladnosti
s dobrými mravmi (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. októbra 2013 č. k.
10Co/78/2012-276, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho veciach sp. zn. 6 Cdo
173/2011 a 5 Cdo 265/2009, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 309/95, II. ÚS 3168/09 a
I. ÚS 718/11, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 a Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 176/2011-14), všetko už uvedené muselo mať za následok jediné a to konštatovanie vecnej
správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd preto takýto rozsudok podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. potvrdil (ako celok vrátane
rozhodnutia o trovách konania, u ktorého menšie chybičky krásy, týkajúce sa formulácie výroku, nemali
na správnosť rozhodnutia vplyv, odvolaním sa pri tejto časti rozhodnutia súdu prvého stupňa neuplatnili
žiadne odvolacie dôvody a odvolací súd žiadnu zjavnú nesprávnosť rozsudku v tejto časti nezistil ani
sám).

V dôsledku takéhoto rozhodnutia odvolacieho súdu to bola žalobkyňa, ktorá zaznamenala aj v
odvolacom konaní plný úspech a bola to tak ona, komu vzniklo i právo na náhradu trov odvolacieho
konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalobkyni v odvolacom konaní vznikli trovy s
požadovanou náhradou len na právnej službe a súvisiacich náhradách advokáta za 4 úkony právnej
služby (1. a 3. písomné vyjadrenia vo veci samej zo 4. júla 2014 a 6. septembra 2015, prvé k odvolaniu



žalovaného a druhé na výzvu odvolacieho súdu, 2. doložená porada advokáta s klientkou v odvolacom
konaní 31. augusta 2015 a 4. účasť na pojednávaní odvolacieho súdu) podľa § 10 ods. 1 a § 13a ods. 1
písm. b/, c/ a d/ a ods. 2 písm. d/ tarify, z nich druhý počítaný vo výške pol druha úkonu (3x 170,97 eur +
1x 255,45 eur), 4 paušálne náhrady podľa § 16 ods. 3 tarify (1y 8,04 k úkonu z roku 2014 + 3x 8,39 eur
pri úkonoch z roku 2015), náhradu za stratu času v rozsahu 6 začatých polhodín pri ceste z Považskej
Bystrice do Trnavy a späť podľa § 17 ods. 1 tarify (6x 13,98 eur = 83,88 eur) a rovnako riadne vyčíslené
aj dokladované cestovné a parkovné sumami 87,26 eur a 2.50 eur, spolu v sume 975,21 eur a odvolací
súd preto neúspešnému žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta (platobné
miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) práve takúto sumu a to v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s.
p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v lehote ním určenej, možno sa
ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.