Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/356/2012 z 23. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 23. októbra 2013, sp. zn. 14Cob/356/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5611202793.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/356/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5611202793.1 | 2013-10-23 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 151 ods. 3 OSP, § 2 zákona č. 364/2004 Z. z., § 36 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z. z., § 151 OSP, § 55 ods. 1 zákona č. 543/2005 Z. z., § 219 ods. 1 OSP, § 55 ods. 2 zákona č. 543/2005 Z. z., § 212 ods. 1 OSP, § 220 OSP, § 39 OZ, § 238 ods. 3 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d305cb7c-5bf5-4b1a-97c2-3df4fd3ff131 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5611202793.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/356/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611202793
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5611202793.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Liptovská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Revolučná 595, 031 05 Liptovský Mikuláš, IČO: 36
672 441, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Igorom Čerevkom, advokátom, so sídlom J. V. X, XXX
XX F. F., proti žalovanému: Liptovské družstvo OBNOVA, družstvo, so sídlom Družstevná 2221, 031 01
Liptovský Mikuláš, IČO: 44 248 938, zastúpenému právnym zástupcom FIAČAN & PARTNERS, s.r.o.,
so sídlom M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, v konaní o určenie neplatnosti
zmluvy o vzájomnej spolupráci a zmluvy o nájme, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/31/2011-387 zo dňa 24.08.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/31/2011-387 zo dňa 24.08.2012 v napadnutom
výroku, ktorým súd určuje, že Zmluva o spolupráci uzavretá dňa 28.8.2008 medzi spoločnosťou
Liptovská vodárenská spoločnosť, a.s. a družstvom Liptovské družstvo OBNOVA, družstvo je v časti
týkajúcej sa dodávky kalu, a to v druhej časti (označená ako „Predmet zmluvy“) ods. 4. bod 4.1.2, 4.1.7; v
tretej časti (označená ako „Výstavba projektu“) ods. 14. bod 14.1, 14.2, 14.4; v piatej časti (označená ako
„Odplata“) ods. 16. bod 16.1, 16.2, 16.3, 16.4; v siedmej časti (označená ako „Spoločné ustanovenia“)
ods. 22. bod 22.1.1, 22.1.4 - len v časti týkajúcej sa kalu, je neplatná p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cb/31/2011-387 zo dňa 24.08.2012 v napadnutom
výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol m e n í tak, že Zmluva o nájme zo dňa 30.10.2008
uzatvorená medzi spoločnosťou Liptovská vodárenská spoločnosť, a.s., a družstvom Liptovské družstvo
OBNOVA, družstvo a Zmluva o vzájomnej spolupráci uzatvorená dňa 28.8.2008 medzi spoločnosťou
Liptovská vodárenská spoločnosť, a.s., a družstvom Liptovské družstvo OBNOVA, družstvo (teda ako
celok) s ú n e p l a t n é .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že Zmluva o spolupráci uzavretá dňa 28.8.2008 medzi
spoločnosťou Liptovská vodárenská spoločnosť, a.s. a družstvom Liptovské družstvo OBNOVA,
družstvo, v časti týkajúcej sa dodávky kalu, a to v druhej časti (označená ako „Predmet zmluvy“) ods.
4. bod 4.1.2, 4.1.7; v tretej časti (označená ako „Výstavba projektu“) ods. 14. bod 14.1, 14.2, 14.4; v
piatej časti (označená ako „Odplata“) ods. 16. bod 16.1, 16.2, 16.3, 16.4; v siedmej časti (označená
ako „Spoločné ustanovenia“) ods. 22. bod 22.1.1, 22.1.4 - len v časti týkajúcej sa kalu, je neplatná. Vo
zvyšnej časti žalobu zamietol.



Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že medzi účastníkmi konania bola dňa
30.10.2008 uzatvorená Zmluva o nájme podľa zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou - Prílohou bolo geodetické zameranie, predmetom nájomnej zmluvy boli časti
pozemkov vo vlastníctve žalobcu definované v čl. 1. bod 1.1 - 1.5 nájomnej zmluvy („Predmet nájmu“),
a to pozemky zapísané na LV č. XXXX - parc. č. 948/1, parc. č. 948/13, parc. č. 948/14, parc. č. 948/15
a parc. č. 953/2, keď predmet nájmu bol definovaný ako:
„1/ prvá časť predmetu Nájomnej zmluvy bola vymedzená ako časť parc. č. 948/1, parc. č. 948/13,
parc. č. 948/14, parc. č. 948/15 o celkovej výmere 6.860 m2 s tým, že východnú hranicu výmery parciel
tvorí pozdĺžna stredová os prístupovej komunikácie o celkovej dĺžke 96 m, meranej od stĺpu vysokého
napätia po juhovýchodnú hranicu parcely (po hranice areálu ČOV Liptovský Mikuláš). Juhovýchodnú
hranicu výmery parciel tvorí juhovýchodná hranica areálu ČOV Liptovský Mikuláš o celkovej dĺžke 49,5
m, počítanej od najjužnejšieho bodu parc. č. 948/1. Juhozápadnú hranicu výmen - parciel tvorí
juhozápadná hranica areálu ČOV Liptovský Mikuláš o celkovej dĺžke 93,9 m, počítanej od najjužnejšieho
bodu parc. č. 948/1.“
„2/ druhá časť predmetu Nájomnej zmluvy bola vymedzená ako parc. č. 953/2 o výmere 2180 m2 s
tým, že výmera sa vypočíta ako súčin pozdĺžnej vzdialenosti najzápadnejšieho lomového bodu parc. č.
953/2 po najjužnejší (75,2 m) a pozdĺžnej vzdialenosti najzápadnejšieho lomového bodu parc. č. 953/2
po najsevernejší lomový bod parc. č. 953/2 (29 m) s tým, že celý predmet nájmu je podrobne vyznačený
v geodetickom zameraní, ktoré tvorí Prílohu Zmluvy“. Originál Zmluvy o nájme, vrátane jej prílohy,
bol založený v prílohovej obálke na č.l. 228 spisu a bol opatrený podpisom vtedajšieho štatutárneho
zástupcu žalobcu, Ing. Vladimírom Svrbickým, a to na každej listine nájomnej zmluvy, ako aj na jej
prílohe, ktorú skutočnosť mal okresný súd za preukázanú výsluchom Ing. Hlaváča. Tvrdenie žalobcu,
že nedisponoval prílohou k zmluve nemalo podľa okresného súdu vplyv na platnosť alebo neplatnosť
právneho úkonu ako takého. Žalobcom predložený geometrický plán č. 204-81/2010, overený Správou
katastra Liptovský Mikuláš dňa 25.11.2010, pod č. 1040/10, nebol prílohou Zmluvy o nájme. Tento si dal
vyhotoviť žalobca až v r. 2010, čo potvrdil aj svedok Ing. F., teda viac ako jeden rok po tom, ako bola
nájomná zmluva uzavretá, údajne z dôvodu, že nedisponoval prílohou k nájomnej zmluve.

Vzhľadom na namietanú neurčitosť predmetu nájomnej zmluvy okresný súd vo veci nariadil znalecké
dokazovanie uznesením č.k. 4Cb/31/2011-327 zo dňa 14.6.2012 a do konania pribral geodetku Ing.
L. Q., ktorej úlohou bolo na mieste samom, za prítomnosti okresného súdu a účastníkov konania,
vytýčiť predmet zmluvy o nájme, a to podľa zmluvy o nájme uzavretej medzi účastníkmi konania
dňa 30.10.2008 a geodetického znázornenia, ktoré tvorilo prílohu k zmluve. Zameranie predmetu
nájomnej zmluvy sa za účasti okresného súdu uskutočnilo dňa 25.06.2012 (zápisnica z ohliadky na
č.l. 338 spisu). Ohliadkou na mieste samom bolo zistené, že východná hranica pozemku č. 1, ktorý je
predmetom nájomnej zmluvy, kopíruje hranicu pozemkov technickej obnovy železníc, západná hranica
kopírovala plot. Ohliadkou na mieste samom bolo zistené, že jeden lomový bod (v geometrickom pláne
č. 45347191-48/2012 vyznačený ako bod 2) sa nachádza cca 2,5 m smerom do vnútra dosadzovacej
nádrže, avšak vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že táto dosadzovacia nádrž
bola vybudovaná až v r. 2011, t.j. po uzavretí nájomnej zmluvy. Na predmete nájomnej zmluvy č.
1 sa nachádzajú kalové polia, keď medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že uvedené kalové
polia sú na príslušnom liste vlastníctva zapísané ako stavba. Je bez právneho významu, či v čase
uzavretia nájomnej zmluvy boli kalové polia zapísané na príslušnom „LV“ ako stavba, keďže jednoznačne
predmetom nájomnej zmluvy kalové polia boli. Ohliadkou na mieste samom sa ďalej zistilo, že v druhej
časti predmetu nájomnej zmluvy sa v „súčasnej dobe nachádza zariadenie staveniska - motorové vozidlá
a unimobunky s tým, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy tu bola voľná plocha“. V zmysle pokynu
okresného súdu súdom ustanovená geodetka zamerala predmet nájomnej zmluvy bez akýchkoľvek
pochybností a vypracovala geometrický plán č. 45347191-48/2012 (č.l. 343 spisu) a na pojednávaní
potvrdila, že predmet nájomnej zmluvy vytýčila bez akýchkoľvek problémov. Žalobca okresnému súdu
predložil technickú správu a vyjadrenie Geodézie Žilina, a.s. (č.l. 351 - 354 spisu), avšak sám potvrdil,
že takéto vyjadrenie vychádzalo len z textovej časti zmluvy o nájme a nie z jej prílohy - geodetického
zamerania, z ktorého dôvodu potom Geodézia Žilina, a.s. pri zameraní predmetu nájmu dospela k inému
výsledku. V textovej časti, týkajúcej sa prvého predmetu nájomnej zmluvy, sa neuvádzal lomový bod
č. 2 zameraný v predmetnom geometrickom pláne, avšak bol uvedený v geodetickom náčrte, pretože
aj samotná nájomná zmluva uvádzala, že predmet nájmu bude podrobne vyznačený v geodetickom
zameraní, ktoré tvorilo prílohu zmluvy a rovnako sa v textovej časti nájomnej zmluvy, ktorá sa týkala
druhého predmetu nájomnej zmluvy, neuvádza, že predmet zmluvy zasahuje aj do iných parciel ako



parc. č. 953/2, avšak z prílohy nájomnej zmluvy - náčrtu bolo zrejmé, že predmet nájomnej zmluvy
zasahuje aj do iných parciel. Čísla týchto parciel neboli uvedené v textovej časti zmluvy z toho dôvodu,
že žalobca mal k dispozícii len výrez z katastrálnej mapy. Po vypočutí znalkyne a zameraní predmetu
nájmu na mieste samom okresný súd dospel k záveru, že predmet nájomnej zmluvy je určený dostatočne
určitým spôsobom, a to popisným spôsobom, ako aj geodetickým zameraním, ktoré tvorilo neoddeliteľnú
prílohu zmluvy. Predmetom nájomnej zmluvy môžu byť aj časti pozemkov, a preto hranice prenajatého
pozemku nemusia byť totožné s katastrálnymi hranicami pozemkov zapísaných na liste vlastníctva.
V súdenom prípade sa jednalo o nájomnú zmluvu, nie o zmluvu o prevode vlastníckeho práva, kedy
by jej neoddeliteľnou súčasťou musel byť aj geometrický plán na rozdelenie nehnuteľnosti spôsobilý
pre vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností formou vkladu. Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a
nie zásadou, pretože princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy
pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Len tak je
vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním
spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy tak, ako na to poukázal Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom Náleze sp.zn. I. ÚS/242/07-29 zo dňa 03.07.2008, ako aj Ústavný súd Českej
republiky, tak ako na to prvostupňový súd už bližšie poukázal vo svojom rozsudku (č.l. 247 spisu).

Okresný súd nevyhovel návrhu právneho zástupcu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom
pracovníka Katastrálneho úradu Žilina, Správa katastra Liptovský Mikuláš ohľadne tej skutočnosti, či
predmetná nájomná zmluva bola spôsobilá pre vykonanie záznamu v katastri nehnuteľnosti, a to z toho
dôvodu, že táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola (ust. § 120 ods. 3 OSP), okresný súd si
teda osvojil skutkové zistenie založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania, t.j. že nájomná zmluva,
vrátane jej Prílohy, keďže jej predmetom boli len časti pozemku, ktoré neboli zamerané geometrickým
plánom, nebola spôsobilá pre vykonanie záznamu v katastri nehnuteľnosti. Okresný súd sa riadil aj
zásadou hospodárnosti konania, pretože právne posúdenie veci je úlohou súdu. Ustanovenie § 1 ods.
1 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(ďalej len „Katastrálny zákon“) definuje kataster nehnuteľností ako geometrické určenie, súpis a popis
nehnuteľností, ktorého súčasťou sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a to o vlastníckom
práve, záložnom práve, vecnom bremene, o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva,
ako aj o právach vyplývajúcich zo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku
vyšších územných celkov, o nájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať
najmenej päť rokov. V súdenom prípade bola Nájomná zmluva uzatvorená 30.10.2008 na dobu určitú
do 31.12.2050, teda na dobu viac ako päť rokov. Z § 1 ods. 1 Katastrálneho zákona nevyplýva povinnosť
vlastníka alebo oprávnenej osoby v prípade, ak nájomná zmluva trvá dlhšie ako päť rokov, podať takýto
návrh a rovnako vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností nemá žiadne vecno-právne účinky, pretože
uzavretím nájomnej zmluvy vzniká záväzkovo-právny vzťah. Záznam je taký zápis do katastra, ktorý
nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva, teda práva sa konštituujú nezávisle, či záznam je alebo
nie je prevedený v katastri. Má len deklaratórne účinky. Podľa § 5 ods. 2 Katastrálneho zákona záznam
je úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu, ani na zánik
práv k nehnuteľnostiam.

Podľa okresného súdu nájomná zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania spĺňa všetky obligatórne
náležitosti (určenie zmluvných strán, predmetu nájmu, účel, doba nájmu a výška nájomného). Predmet
nájmu je definovaný dostatočne určitým spôsobom s uvedením listu vlastníctva, parcelného čísla,
výmery, druhu pozemku, vymedzením hraníc, výmer jednotlivých parciel s uvedením ich dĺžky a bodov,
ktoré ho vymedzujú, s odkazom na geodetické zameranie, čo bolo potvrdené aj ohliadkou na mieste
samom, ako aj vypracovaným geometrickým plánom. Takýto namietaný právny úkon netrpí vadou
prejavu vôle, ktorá jednoznačne zodpovedá vôli obidvoch zmluvných strán prenajať časti pozemkov vo
vlastníctve žalobcu žalovanému na účel vymedzený v zmluve o spolupráci. Nájomnú zmluvu, jej textovú
časť, vrátane jej prílohy - geodetického zamerania, vypracoval žalobca po tom, ako si zmluvné strany
zadefinovali predmet nájomnej zmluvy, na mieste samom, t.j. po tom, ako sa dohodli, čo je predmetom
nájmu. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí, zmluvné strany sa dohodli
na dlhodobom, finančne náročnom projekte. Tento si vyžadoval zložitú prípravu aj po stránke právnej,
aj faktickej, súhlasy a rozhodnutia príslušných štátnych orgánov. V žiadnom prípade nemožno hovoriť o
zastretom právnom úkone a teda, že vzhľadom na dobu nájmu do 31.12.2050 sa jedná o kúpnu zmluvu,
keďže vôľou zmluvných strán nebol prevod vlastníckeho práva, ale dočasné prenechanie pozemkov vo
vlastníctve žalobcu žalovanému za odplatu na konkrétny účel. Hlavným predmetom zmluvy o vzájomnej
spolupráci bola aj realizácia projektu, a to výstavby výrobne biopaliva a energetického celku žalovaným



na pozemku vlastnícky patriacemu žalobcovi. Z tohto dôvodu aj Zmluvu o spolupráci, aj zmluvu o nájme,
je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti, keďže sú si neoddeliteľnou súčasťou. Zmluvné strany
uzavreli oba právne úkony so zamýšľanými účinkami. Po ich uzavretí začali vyvíjať zmluvné strany kroky
smerujúce k naplneniu obidvoch zmlúv a plniť si záväzky z nich vyplývajúce.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že všeobecná úprava právnych úkonov je
obsiahnutá v Občianskom zákonníku v ust. § 34 - § 51. Ako vyplývalo už zo samotného nadpisu II.
dielu Hlavy I Tretej časti Obchodného zákonníka, ten obsahuje iba niektoré ustanovenia o právnych
úkonoch, ktoré dopĺňajú všeobecnú úpravu s platnosťou pre obchodno-záväzkové vzťahy. Jedná sa o
§ 266 - § 268 OBZ, ktoré sú v zmysle ust. § 263 ods. 1 OBZ ustanoveniami kogentnými, od ktorých sa
nemožno odchýliť a ktoré riešia predovšetkým otázku výkladu prejavu vôle konajúcich osôb, pričom sa
za rozhodujúci pokladá ich úmysel. Iba vtedy, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa úmyslu konajúcej
osoby, ktorý by mal byť známy aj osobe, ktorej bol určený, uplatnia sa ďalšie výkladové pravidlá. Výklad
právnych úkonov podľa týchto ustanovení Obchodného zákonníka je však potrený len v prípade, keď
prejav vôle konajúcej osoby nie je celkom zrozumiteľný alebo určitý, takže pripúšťa rôzny výklad (z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/66/2002). Podľa okresného súdu predmet
nájomnej zmluvy bol v nájomnej zmluve definovaný dostatočne určitým spôsobom a nevzbudzoval
pochybnosti o úmysle zmluvných strán. V čase uzavretia nájomnej zmluvy obidve zmluvné strany mali
vedomosť o tom, že na prvej časti predmetu nájmu sa nachádzajú kalové polia, ktoré sú ako stavba
zapísaná v katastri nehnuteľností. O prípadnom odstránení stavby bude v zmysle § 88 a nasl. zák.
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „Stavebný zákon“) rozhodovať
príslušný stavebný úrad. Následná nemožnosť plnenia alebo jeho časti nemala za následok neplatnosť
právneho úkonu, môže mať za následok len zánik záväzku alebo jeho časti podľa ust. § 352 a nasl.
OBZ. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že nemožnosť plnenia existovala v čase vzniku
záväzku, čo by malo za následok neplatnosť právneho úkonu. Predmet nájomnej zmluvy (resp. jej časti)
je dovolený a možný. Realizácia projektu a s tým súvisiace stavebné konania sú vecou plnenia záväzkov
zo zmluvy vyplývajúcich a nemajú vplyv na platnosť, resp. neplatnosť zmluvy.

Pokiaľ sa týkalo skúmania právneho postavenia žalobcu vo vzťahu k zákonu o verejnom obstarávaní
tak okresný súd „dospel k týmto skutkovým a právnym názorom: V súčasnom období je v Slovenskej
republike oblasť verejného obstarávania upravená zákonom č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „cit. zákon“), ktorý bol plne aproximovaný s vtedy
platnými smernicami ES upravujúcimi oblasť verejného obstarávania.“ Podľa § 112 cit. zákona Úrad
pre verejné obstarávanie metodicky usmerňuje účastníkov procesu verejného obstarávania a zverejňuje
všetky svoje metodické usmernenia pre účastníkov procesu verejného obstarávania a všetky svoje
rozhodnutia o námietkach, vrátane odôvodnenia. V zmysle metodického usmernenia Úradu pre verejné
obstarávanie (č.l. 169 spisu) zo dňa 26.7.2006 žalobca ako vodárenská spoločnosť vykonávajúca
činnosti podľa § 8 ods. 4 a 5 cit. zákona je obstarávateľom podľa § 8 cit. zákona a pri zadávaní
nadlimitných zákaziek týkajúcich sa uvedených činností bola povinná aplikovať citovaný zákon, a to
pri zadávaní nadlimitných zákaziek týkajúcich sa aspoň jednej z činností uvedených v § 8 ods. 3-9 cit.
zákona. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal aj z Protokolu Úradu pre verejné obstarávanie zo
dňa 05.12.2011 č. 1172-7000/2011-OK/3 o výsledku kontroly dodržiavania citovaného zákona, ktorou
príslušný štátny orgán konštatoval, že postup žalobcu pri zadávaní časti zmluvy o vzájomnej spolupráci,
ktorá sa týkala likvidácie kalu, za odplatu, bez použitia postupu zadávania zákazky v zmysle citovaného
zákona, bol v rozpore so základnými povinnosťami kontrolovaného, t.j. žalobcu, ustanovenými v
ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona, a teda s povinnosťou kontrolovaného postupovať pri zadávaní
zákazky podľa tohto zákona, z ktorého dôvodu okresný súd dospel k záveru, že zmluva o vzájomnej
spolupráci uzavretá medzi účastníkmi konania, bola v časti týkajúcej sa dodávky kalu absolútne
neplatným právnym úkonom, podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so Zákonom o verejnom
obstarávaní. Okresný súd vychádzal z rozhodnutia príslušného orgánu, a to Metodiky Úradu pre verejné
obstarávanie (ust. § 135 ods. 2 veta druhá OSP). Absolútna neplatnosť pôsobí priamo zo zákona, ktorej
neplatnosti sa môže dovolávať každý, teda žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby,
keďže bolo nepochybné, že pri uzatváraní zmluvy o vzájomnej spolupráci sa nepostupovalo podľa
zákona o verejnom obstarávaní. Úrad vykonávajúci dohľad nad dodržiavaním povinností obstarávateľov,
vykonávajúci kontrolu postupu zadávania zákaziek a rozhodovania o námietkach ani nemohol, podľa
vtedy platného ust. § 148 cit. zákona, podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy na súd.



V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že oddeliteľnosť časti právneho úkonu
od ostatného jeho obsahu je treba vždy dovodiť výkladom z povahy právneho úkonu alebo z jeho
obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo. Neoddeliteľnosť je potrebné chápať v zmysle
obsahovom, nie reálnej neoddeliteľnosti; podľa zásady favor negotii je potom treba dávať prednosť
prístupu, ktorý inak zachováva ostatné časti zmluvy (z uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 33Cdo/4082/2008). Uvedené napokon aj zodpovedalo vôli obidvoch zmluvných strán uvedených
v čl. 23 Zmluvy o spolupráci (Salvatoriánska doložka), v ktorom ustanovení sa zmluvné strany dohodli, že
v prípade, ak ktorékoľvek ustanovenie tejto zmluvy je alebo sa stane neplatným alebo nevykonateľným,
nemal tento fakt vplyv na zvyšné ustanovenia tejto zmluvy, ktoré zostávali v úplnej platnosti. Zámer
alebo úmysel zmluvných strán bol definovaný v Preambule zmluvy o vzájomnej spolupráci ako realizácia
projektu, a to výstavby výrobne biopaliva a energetického celku dodávateľom - žalovaným v rozsahu a
za podmienok uvedených v zmluve, za účelom zlepšenia kvality životného prostredia a života občanov
Mesta Liptovský Mikuláš a okolitých obcí, v ktorej časti zmluvy žalovaný deklaroval skúsenosti a
know-how s realizáciou projektov obdobných, akým je projekt, a to prípravou výstavby, výstavbou a
predajom produktov projektu v regióne Slovenskej republiky; ako aj jeho záujem poskytnúť spoločnosti
- žalobcovi ostatné služby súvisiace s realizáciou projektu, a to za podmienok dohodnutých v zmluve.
Projekt bol vymedzený v druhej časti zmluvy v bode 3 a bol rozdelený na dve etapy, a to v I. etape
projektu príprava výstavby Výrobne biopaliva a energetického celku na pozemkoch, realizácia výstavby
výrobne biopaliva na pozemkoch, prevádzkovanie výrobne biopaliva na pozemkoch alebo predaj
produktov výrobne biopaliva a v II. etape ako realizácia výstavby energetického celku a prevádzkovanie
energetického celku. V ďalších ustanoveniach si zmluvné strany definovali vzájomné práva a povinnosti
a záväzky uvedené v bode 4.1.1 - 4.1.12 ako záväzok žalobcu prenechať do užívania žalovanému
pozemky za podmienok uvedených v nájomnej zmluve, ktorá bude neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o spolupráci; záväzok žalobcu dodávať žalovanému celoročnú produkciu kalu; poskytnúť mu všetku
zmluvne dohodnutú súčinnosť a dodávať žalovanému všetko na ČOV, vyrobený bioplyn a záväzky
žalovaného: zabezpečiť projektovú činnosť a projektovú dokumentáciu; vykonávať inžiniersku činnosť;
poskytovať projektový manažment výstavby projektu; odoberať všetok kal; poskytnúť zariadenie na
odstránenie zápachu v dostatočnej kapacite; zabezpečiť dodávku tepelnej energie, dodávku elektrickej
energie pre ČOV a prevádzkovej budovy a odovzdať 10 % podielu zo zisku za predpokladu, že nájomné
za pozemok bude 1 Sk (ročne). Po preskúmaní zmluvy o spolupráci okresný súd dospel k záveru, že
dodávka kalu je oddeliteľné plnenie, ako na to zhodne poukázal aj Úrad pre verejné obstarávanie vo
svojom protokole. Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, uzavretom podľa
Obchodného zákonníka, ktorý však možno oddeliť od ostatného obsahu, je podľa ust. § 41 Občianskeho
zákonníka neplatná len táto časť právneho úkonu. Pri posudzovaní otázky, či možno časť právneho
úkonu postihnutú dôvodom neplatnosti oddeliť od ostatného obsahu tohto úkonu, je treba dbať, aby
bola rešpektovaná vôľa účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím k účelu, ktorého dosiahnutie osoba
vykonávajúca právny úkon, resp. všetci účastníci dvoj (viac) strán právneho úkonu sledovali (z uznesenia
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 28Cdo/1752/2011). Vôľa zmluvných strán, aby ostatné ustanovenia zmluvy
o spolupráci zostali v platnosti vyplývala zo Salvatoriánskej doložky. V prípade záväzku žalovaného
odoberať kal, zmluva o spolupráci tento záväzok nepodmieňovala ukladaním povinností žalobcovi.
Predmetom zmluvy o vzájomnej spolupráci bola realizácia projektu, a to výstavby výrobne biopaliva a
energetického celku.

Výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného mal okresný súd preukázané, že dodávka kalu nebola
podmienkou pre výrobu elektrickej energie, z čoho vyplývalo, že žalovaný si splnil svoj záväzok
vyplývajúci zo zmluvy, zabezpečiť dodávku tepelnej a elektrickej energie aj v prípade, že nebude
odoberať kal. Dodávky kalu sa týkali ustanovenia zmluvy o vzájomnej spolupráci v druhej časti
(označená ako „Predmet zmluvy“) ods. 4. bod 4.1.2, 4.1.7; v tretej časti (označená ako „Výstavba
projektu“) ods. 14. bod 14.1, 14.2, 14.4; v piatej časti (označená ako „Odplata“) ods. 16. bod 16.1, 16.2,
16.3, 16.4; v siedmej časti (označená ako „Spoločné ustanovenia“) ods. 22. bod 22.1.1, 22.1.4, v ktorej
časti okresný súd určil, že zmluva o spolupráci bola pre rozpor s cit. zákonom a vo zvyšnej časti okresný
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali samostatné odvolania žalobca aj žalovaný.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal procesné pochybenia a postup
súdu pri vyhodnocovaní dôkazov produkovaných žalobcom, pričom konštatoval, že prvostupňový súd
po zrušujúcom uznesení odvolacím súdom opakovane porušil základné princípy procesného práva



obsiahnuté v OSP pri svojej činnosti. Žalobca poukázal najmä na jednostranné vyhodnocovanie
a posudzovanie dôkazov, ktoré boli navrhované a vykonávané žalovanou stranou a dôkazy, ktoré
boli navrhnuté a vykonané žalobcom, prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom
nevyhodnotil a ani sa nimi nezaoberal. V priebehu pojednávania dňa 15.05.2012 právny zástupca
žalobcu priamo upozornil konajúcu sudkyňu, keď štatutárnemu zástupcovi žalovaného p. Kohútovi
položila otázku: „Tak nám teda p. Kohút povedzte, ako to teda je, veď Vy tomu rozumiete“, že má
dôvodnú pochybnosť o nestrannosti konajúceho súdu a zabezpečení základného demokratického
princípu ústavného práva rovnosti účastníkov konania (strana 5 zápisnice).

V odvolaní žalobca tiež namietal, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dokonca
uviedol údaje, ktoré boli v rozpore s objektívnym stavom, ktorého výpovedná hodnota bola zrejmá buď
z právnych dokumentov (zmluva); alebo v rozpore s právnymi normami, na ktoré už bolo poukazované
pred prvým rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového súdu.
Žalobca jednak v žalobe, ako aj počas celého súdneho konania poukazoval na to, že predmet zmluvy
v Zmluve o nájme predmetných nehnuteľností nebol dostatočne zrozumiteľný a nebol určitý. Údaje
týkajúce sa jednotlivých pozemkov, ktoré boli predmetom nájmu a boli uvedené v písomnej zmluve o
nájme nehnuteľností, boli v rozpore s právnym stavom, ktorý bol evidovaný na katastri nehnuteľností
a súčasne bol v rozpore aj s geometrickým náčrtom, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalovaného prílohou
nájomnej zmluvy. „Prvostupňový súd na strane č. 5 svojho rozhodnutia uvádza, že originál zmluvy o
nájme, vrátane jej prílohy (náčrt) je založený v prílohovej obálke na č. 1. 228 spisu a je opatrený podpisom
vtedajšieho štatutárneho zástupcu navrhovateľa Ing. Svrbického, a to na každej listine nájomnej zmluvy,
ako aj na jej prílohe. Súd uvádza, že tvrdenie navrhovateľa, že nedisponuje prílohou k zmluve, nemá
vplyv na platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu ako takého. Žalobca tvrdí, čo bolo preukázané
výpoveďou svedkyne p. E. A. na pojednávaní zo dňa 09.08.2012, že zmluva o nájme nehnuteľností
nemala žiadnu prílohu v podobe geometrického náčrtu.“ Žalobca takouto prílohou nedisponoval, a to,
že je na prílohe podpísaný bývalý štatutárny zástupca ako jediný vtedajší člen štatutárneho orgánu,
spochybnilo právnu záväznosť takejto listiny, nakoľko podľa výpisu z obchodného registra žalobcu
ako obchodnú spoločnosť zaväzovali členovia predstavenstva právnymi úkonmi, pričom pre platnosť
právneho úkonu za spoločnosť sa vyžadoval podpis dvoch členov predstavenstva.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že okresným súdom pribratá geodetka síce uskutočnila geometrické
zameranie, ale pri jeho vykonávaní vychádzala z parametrov a výmer, ktoré boli identické s
geometrickým náčrtom, ktorý mal tvoriť podľa žalovaného prílohu predmetnej nájomnej zmluvy. Z tohto
dôvodu boli výmery a parametre rovnaké. Žalobca spochybnil a poukázal na nesúlad výmery a popisu
pozemkov, ktoré mali byť predmetom nájmu a boli uvedené v predmetnej písomnej zmluve o nájme,
s právnym stavom, ktorý bol evidovaný na príslušnom katastri nehnuteľností a na liste vlastníctva
a súčasne boli tieto výmery a popisy pozemkov v rozpore s geometrickým náčrtom, ktorý mal byť
prílohou nájomnej zmluvy a podľa ktorého bol uskutočnený geometrický náčrt okresným súdom pribratou
geodetkou. Konštatovanie prvostupňového súdu, že pribratá geodetka „bez akýchkoľvek problémov“
vytýčila predmet nájomnej zmluvy a vypracovala geometrický plán, bolo konštatovanie, ktoré nemalo
oporu ani v skutkovom, ani v právnom základe. Žalobca predložil okresnému súdu technickú správu zo
dňa 27.06.2012 vypracovanú Geodéziou Žilina a.s. a vyjadrenie Geodézie Žilina a.s. zo dňa 08.08.2012
ku geometrickému plánu, ktorý vypracovala okresným súdom pribratá geodetka, z ktorých bolo zrejmé,
že text nájomnej zmluvy týkajúci sa predmetných nehnuteľností (predmetu nájomnej zmluvy), nebol
identický s priebehom geometrického plánu (vypracovaného okresným súdom pribratou geodetkou),
ale ani text nájomnej zmluvy sa nedal jednoznačne vykresliť do katastrálnej mapy. Súčasne bolo
konštatované, že na parcelách, ktoré mali byť predmetom nájmu, boli zapísané stavby - kalové polia.
Z tohto vyjadrenia bol zrejmý nesúlad predmetu nájomnej zmluvy uvedený v písomnej zmluve o nájme
nehnuteľností s právnym stavom vedeným na liste vlastníctva a súčasne s geometrickým plánom, ktorý
vychádzal z geometrického náčrtu, ktorý mal byť prílohou nájomnej zmluvy. Vzhľadom na tento nesúlad,
predmetom nájmu napadnutej nájomnej zmluvy boli nehnuteľnosti (pozemky), „ktoré v podobe, v akej
sú uvedené v predmete nájomnej zmluvy, právne neexistujú.“

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že pokiaľ prvostupňový súd v napadnutom rozsudku na strane č.
6 uvádza: „Je bez právneho významu, či v čase uzavretia nájomnej zmluvy boli kalové polia zapísané
na príslušnom LV ako stavba, keďže jednoznačne predmetom nájomnej zmluvy kalové polia boli“,
tak žalobca poukazoval „na absolútnu nepravdivosť“ takéhoto konštatovania prvostupňovým súdom,
nakoľko nájomná zmluva neobsahuje ani zmienku o existencii kalových polí, a nie to ešte ako predmet



nájmu v uvedenej nájomnej zmluve. Žalobca vyhodnotil uvedený záver okresného súdu ako nepravdivé
konštatovanie, a to aj po opakovaných tvrdeniach žalobcu na pojednávaniach a uvedených v písomných
podaniach, poukazujúcich na tú skutočnosť, že práve existencia a vlastníctvo stavby - kalové polia,
ktorá sa nachádzala na pozemkoch uvedených v nájomnej zmluve, znemožňuje užívanie predmetných
pozemkov, a to zo strategických dôvodov, ktoré sú dôležité pre žalobcu a verejný záujem spracovania
kalu okolitých obcí a Mesta Liptovský Mikuláš žalobcom.

Prvostupňový súd návrh žalobcu vypočuť pracovníka príslušného katastra nehnuteľností k spôsobilosti
zápisu predmetnej nájomnej zmluvy do katastra nehnuteľností z dôvodu dĺžky nájmu presahujúcej päť
rokov, zamietol s konštatovaním, že žalovaný rovnako skonštatoval, že táto zmluva nebola spôsobilá na
zápis do katastra nehnuteľností a okresný súd si osvojil „skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
účastníkov konania, t.j. že nájomná zmluva, keďže jej predmetom boli len časti pozemku, ktoré neboli
zamerané geometrickým plánom, nebola spôsobilá pre vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností“.
Súčasne prvostupňový súd uviedol, že „podľa ust. § 1 ods. 1 katastrálneho zákona nevyplýva povinnosť
vlastníka alebo oprávnenej osoby v prípade, ak nájomná zmluva trvá dlhšie ako päť rokov, podať takýto
návrh a rovnako vykonanie záznamu v katastri nehnuteľností nemá žiadne vecnoprávne účinky, pretože
uzavretím nájomnej zmluvy vzniká záväzkový vzťah“. Okresný súd tiež uviedol, že „zápis do katastra
nehnuteľností má len deklaratórne účinky, a podľa ust. § 5 ods. 2 katastrálneho zákona, záznam je
úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu, ani na zánik práv
k nehnuteľnostiam“. Podľa prvostupňového súdu bol predmet nájmu definovaný dostatočne určitým
spôsobom, prenajať časti pozemkov vo vlastníctve žalobcu žalovanému. Záznamom ako osobitným
druhom správneho konania nedochádzalo ku vzniku, zmene, alebo zániku práv k nehnuteľnostiam.
Zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon) historicky právne patrí k základným právnym normám pozemkového práva SR, preto
konštatovanie prvostupňového súdu, že podľa katastrálneho zákona nevyplýva povinnosť pre vlastníka
alebo oprávnenú osobu, v prípade, ak nájomná zmluva trvá dlhšie ako päť rokov, podať takýto návrh do
katastra, je v príkrom rozpore s katastrálnym zákonom a je v celom rozsahu nepravdivé.

Podľa ust. § 1 ods. 1 katastrálneho zákona sa do katastra zapisujú okrem iného nájomné práva k
pozemkom, ak nájomné práva trvajú, alebo majú trvať najmenej päť rokov. Podľa ust. § 2 katastrálneho
zákona, kataster slúži ako informačný systém najmä na ochranu práv k nehnuteľnostiam. Podľa §
7 katastrálneho zákona, kataster obsahuje geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľnosti
a katastrálnych území, číselné označenie pozemkov a stavieb, ako aj ich výmery, údaje opravách
k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkoch nehnuteľností a údaje o iných oprávnených správ k
nehnuteľnostiam, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam. Podľa § 19
katastrálneho zákona, sú vlastníci a iné oprávnené osoby povinní dbať, aby všetky údaje katastra,
týkajúce sa nehnuteľnosti, alebo vlastníka nehnuteľnosti, ako aj zmeny týchto údajov, mohli byť v katastri
riadne evidované a ohlásiť každú zmenu správe katastra do 30 dní odo dňa vzniku, zmeny alebo zániku
rozhodujúcej skutočnosti. Podľa § 34 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam, vyplývajúce
z nájomných zmlúv, sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín.
Podľa § 35 ods. 2 katastrálneho zákona sa návrh na vykonanie záznamu musí podať písomne. Podľa
§ 36a katastrálneho zákona, ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a na
vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá nevychádza z údajov
katastra, správa katastra nevykoná záznam a vráti verejnú listinu alebo inú listinu tomu, v koho prospech
právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny, alebo tomu, kto ju predloží a vyzve dotknuté osoby, aby
uzavreli dohodu alebo podali na súde návrh na určenie práva k nehnuteľnosti. Podľa § 70 katastrálneho
zákona, údaje katastra uvedené v § 7 katastrálneho zákona sú hodnoverné a záväzné. Podľa § 71 ods.
2 katastrálneho zákona, záväzné údaje katastra slúžia ako podklad na písomné vyhotovenie verejných
listín a iných listín. Podľa uvedenej právnej úpravy bolo zrejmé, že evidencia údajov katastra má záväzný
charakter a nedodržanie a porušenie jednotlivých noriem tejto právnej úpravy je správnym deliktom s
presne vymedzenou sankciou (§ 74, § 75 katastrálneho zákona).

Žalobca v odvolaní zdôraznil, že v nájomnej zmluve, ktorá mala písomnú formu, sú v predmete zmluvy
uvedené údaje o nehnuteľnostiach (pozemkoch), ktorých výmery a označenia sú v rozpore s právnym
stavom evidovaným v príslušnom katastri nehnuteľností. Rovnako v náčrte, ktorý mal byť prílohou
nájomnej zmluvy, sú uvedené údaje, ktoré sú jednak v rozpore s údajmi v predmete nájomnej zmluvy a
naviac sú v rozpore s právnym stavom evidovaným v príslušnom katastri nehnuteľností. Takýto rozpor
predmetu písomnej nájomnej zmluvy s objektívnym právnym stavom (evidencia katastra) spôsobuje



jeho neurčitosť z dôvodu neexistencie predmetu nájmu (v právnom slova zmysle) v príčinnej súvislosti
k záväznosti údajov katastra ako podklad na písomné vyhotovenie verejných listín a iných listín (§
71 ods. 2 katastrálneho zákona). Ak si teda prvostupňový súd osvojil skutkové zistenie založené na
zhodnom tvrdení účastníkov konania, t.j., že nájomná zmluva nebola spôsobilá pre vykonanie záznamu
v katastri nehnuteľností, znamená to, že príslušná správa katastra by predmetnú nájomnú zmluvu v
súlade s ust. § 36a katastrálneho zákona vrátila žalobcovi z dôvodu, že predmet nájomnej zmluvy
nevychádzal zo záväzných údajov katastra. S prihliadnutím na tieto skutočnosti a na právnu úpravu,
právny názor vyslovený prvostupňovým súdom na str. 7 napadnutého rozhodnutia, že „predmet nájmu
je definovaný dostatočne určitým spôsobom s uvedením listu vlastníctva, parcelného čísla, výmery,
druhu pozemku, vymedzením hraníc, výmer jednotlivých parciel s uvedením ich dĺžky a bodov, ktoré ho
vymedzujú, s odkazom na geodetické zameranie, čo bolo potvrdené aj ohliadkou na mieste samom, ako
aj vypracovaným geometrickým plánom“, nemal oporu ani v skutkovom stave, ani v záväznej právnej
úprave. Prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozpormi uvedeného predmetu
nájomnej zmluvy a záväznými údajmi katastra (§ 71 ods. 2 katastrálneho zákona), „čo umocňuje
nesprávnosť rozhodnutia prvostupňového súdu a vady v jeho procesnom postupe“. Závažnosť a miera
nedostatkov, ktoré podľa tvrdenia žalobcu predmetná nájomná zmluva vykazovala, je v jej neurčitosti,
nezrozumiteľnosti, nemožnosti užívania pre právnu prekážku (stavba - kalové polia) a nespôsobilosti
zápisu do katastra nehnuteľností, čo malo za následok jej neplatnosť. Konštatovanie okresného súdu,
že predmetná nájomná zmluva netrpí žiadnou vadou, bolo rozporuplné, nepresvedčivé a v rozpore s
platnou právnou úpravou.

K zastretosti právneho úkonu predmetnou nájomnou zmluvou žalobca v odvolaní poukázal na
konštatovanie okresného súdu na strane č. 7 napadnutého rozhodnutia: „Ako už bolo konštatované
v zrušenom rozhodnutí, zmluvné strany sa dohodli na dlhodobom, finančne náročnom projekte“. ...„V
žiadnom prípade nemožno hovoriť o zastretom právnom úkone, a teda že vzhľadom na dobu nájmu do
31.12.2050 sa jedná o kúpnu zmluvu, keďže vôľou zmluvných strán nebol prevod vlastníckeho práva,
ale dočasné prenechanie pozemkov vo vlastníctve navrhovateľa odporcovi za odplatu na konkrétny
účel“, s poukazom na konkrétne údaje a veličiny, vyznieva podľa žalobcu kontraproduktívne. Žalovaný
ako právny subjekt vznikol 01.07.2008. Zmluva o nájme bola uzavretá dňa 30.10.2008. Žalovaný ako
právny subjekt ku dňu podpisu nájomnej zmluvy nemal žiadnu ekonomickú ani vlastnícku históriu,
z ktorej by bolo zrejmé, že je spôsobilý užívať a nakladať s cudzou vecou po dobu 42 rokov tak,
aby bol spôsobilý túto vec po uplynutí doby nájmu vrátiť v dohodnutom stave vlastníkovi. Vlastník
nehnuteľností, ktoré sú predmetom nájmu, je akciová spoločnosť, ktorej akcionármi sú výlučne obce
a Mesto Liptovský Mikuláš. Z toho bolo zrejmé, že sa jedná o majetok, ktorý nie je vo vlastníctve
súkromných osôb. Doba nájmu 42 rokov niekoľkonásobne prevyšovala priemernú životnosť obchodných
spoločností na území SR. Žalovaný ako nájomca právne existoval pred uzavretím nájomnej zmluvy 4
mesiace. Výška nájomného podľa ČI. IV. nájomnej zmluvy je 1,- Sk ročne za pozemok. Z tohto článku
predmetnej nájomnej zmluvy nebolo zrejmé, za aký pozemok je dohodnutá odplata 1,- Sk. Z vyššie
uvedených skutočností s poukazom na dobu trvania nájmu, výšku a neurčitý a nezrozumiteľný spôsob
platby nájomného, charakter a povahu prenajímateľa a nájomcu, žalobca tvrdil, že takýto právny úkon
nevyjadroval vôľu dočasne prenechať do užívania predmetné nehnuteľnosti, ale faktickým spôsobom
sa zbavil základných atribútov, ktoré sú definované ako vlastníctvo k nehnuteľnostiam.

Vo výroku napadnutého rozsudku prvostupňový súd podľa žalobcu selektívnym spôsobom vymedzil
niektoré ustanovenia z obsahu zmluvy o vzájomnej spolupráci, a to tie, ktoré buď obsahovali pojem
„kal“, alebo sa vzťahovali k predmetnému pojmu „kal“ a určil, že zmluva obsahujúca tieto pojmy, je
v tejto časti neplatná. Takáto selekcia uskutočnená prvostupňovým súdom v napadnutom rozhodnutí
nemala oporu v skutkovom základe, ktorý bol preukázaný v rámci dokazovania pred prvostupňovým
súdom (zmluva o vzájomnej spolupráci, nájomná zmluva, výpovede svedkov) a ani v právnej úprave.
Zdôvodňovanie oddeliteľnosti časti právneho úkonu od ostatného jeho obsahu, tak ako okresný súd
uviedol vo svojom odôvodnení na strane 9, zjednodušeným spôsobom, jednostranne v prospech
žalovanej strany, bez bližšieho vysvetlenia a zdôvodnenia predmetu zmluvy, ktorý bol uvedený v
písomnej zmluve o vzájomnej spolupráci, považoval žalobca za nepravdivé a v rozpore s platnou
právnou úpravou. Žalobca je akciovou spoločnosťou, ktorej akcionármi sú Mesto Liptovský Mikuláš a
okolité obce liptovského regiónu. Hlavnou náplňou a predmetom činnosti žalobcu Liptovskej vodárenskej
spoločnosti, a.s., je vodárenská činnosť, spočívajúca aj v čistení a spracúvaní odpadových vôd Mesta
Liptovský Mikuláš a okolitého regiónu. Ako hlavný produkt spracovania a čistenia odpadových vôd
je likvidácia a spracovanie kalu v čističke odpadových vôd žalobcu, čo tvorí samostatnú kategóriu



kalového hospodárstva žalobcu a ako také má strategický význam pre Mesto Liptovský Mikuláš a
okolité obce. Zmluva o vzájomnej spolupráci, ktorá bola predmetom súdneho sporu, mala zabezpečiť
riešenie problematiky likvidácie kalov, spôsobom a za podmienok dohodnutých v predmetnej zmluve.
Konštatovanie prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 9: „Oddeliteľnosť
časti právneho úkonu od ostatného jeho obsahu je treba vždy dôvodiť výkladom z povahy právneho
úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo. Neoddeliteľnosť je potrebné
chápať v zmysle obsahovom, nie reálnej neoddeliteľnosti; podľa zásady favor negotii je potom treba
dávať prednosť prístupu, ktorý inak zachováva ostatné časti zmluvy. Uvedené napokon aj zodpovedá
vôli obidvom zmluvných strán uvedených v čl. 23 Zmluvy o spolupráci (salvatoriánska doložka), v ktorom
ustanovení sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak ktorékoľvek ustanovenie tejto zmluvy je alebo
sa stane neplatným alebo nevykonateľným, nemá tento fakt vplyv na zvyšné ustanovenia tejto zmluvy,
ktoré zostávajú úplne v platnosti“, bolo nepravdivé, v rozpore s obsahom a jednotlivými dohodnutými
podmienkami zmluvy o vzájomnej spolupráci a výkladové pravidlo, ktoré okresný súd uplatnil pri
vyslovení takéhoto právneho názoru, bolo vytrhnuté z kontextu právnej úpravy (§ 41 Občianskeho
zákonníka) a dôvodových správ uvedených v jednotlivých publikáciách k tejto právnej norme. Poukázal
na dôvodovú správu k ust. § 41 Občianskeho zákonníka uvedenú v publikácii „Občiansky zákonník,
Veľký komentár, 1. diel, autor Imrich Fekete, str. 312, Bratislava 2011, vydavateľstvo Paneurópska
vysoká škola“. Judikatúra súdov zdôrazňovala, že pri posudzovaní otázky, či časť právneho úkonu
postihnutého dôvodom neplatnosti možno oddeliť od ostatného obsahu tohto úkonu (§ 41 OZ), je
potrebné dbať, aby bola rešpektovaná vôľa účastníkov právneho úkonu, s prihliadnutím na účel,
dosiahnutie ktorého strany konajúce právny úkon sledovali. Zo samotného názvu inominátnej zmluvy
uzatvorenej medzi účastníkmi súdneho konania bolo zrejmé, že sa jedná o zmluvu o spolupráci
(zmluva o vzájomnej spolupráci). Zo všetkých ustanovení, ktoré zmluva obsahuje, bolo zrejmé, že
účelom, pre ktorý bola zmluva uzatvorená, je riešenie kalového hospodárstva žalobcu a spracovanie
produktu pri tejto činnosti, ktorým je kal a vedľajší produkt kalu - bioplyn. Predmetná zmluva o
vzájomnej spolupráci nemala zmienku o inom produkte, ktorý by mala predmetná „výrobňa biopaliva“
ako „energetický celok“ spracúvať. Ani všeobecné ustanovenia, ktoré obsahujú definície jednotlivých
pojmov v zmluve, neobsahujú žiadne iné produkty, ktoré majú byť spracúvané žalovaným vo výrobni
biopaliva ako energetickom celku. Selekciou jednotlivých ustanovení predmetnej zmluvy vo výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, prvostupňový súd fakticky vymedzil celý predmet
zmluvy, bez toho, aby popísal a vyšpecifikoval, aká časť predmetu zmluvy zostáva platnou, účinnou
a záväznou pre zmluvné strany. Takýmto vymedzením a selekciou spôsobil nevykonateľnosť svojho
rozhodnutia (napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu), nakoľko v skutočnosti ani predmetná
zmluva iný predmet zmluvy neobsahuje. Zdôvodňovanie možnosti oddeliteľnosti časti právneho úkonu
predmetnej zmluvy v napadnutom rozhodnutí a poukazovanie na salvatoriánsku doložku je preto
bez právneho významu, pretože sa priečila obsahu dohodnutých zmluvných podmienok v Zmluve
o vzájomnej spolupráci. Vymedzením predmetu zmluvy tak, ako je uvedený vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia, sa stratila podstata zmluvného vzťahu, ku ktorému smerovali prejavy vôle
účastníkov zmluvy a ktorý plynul aj zo samotného názvu zmluvy, t.j. spolupráca. Ak žalovaný nebude
odoberať dohodnutú produkciu kalu od žalobcu, postavením výrobne biopaliva ako energetického celku
by zanikol základný princíp a účel, pre ktorý žalobca akceptoval dohodnuté podmienky uvedené v
predmetnej Zmluve o vzájomnej spolupráci.

Žalobca v odvolaní poukázal aj na to, že na strane 10 napadnutého rozhodnutia prvostupňový súd
uviedol: „Výsluchom štatutárneho zástupcu odporcu mal súd za preukázané, že dodávka kalu nie je
podmienkou pre výrobu elektrickej energie, z čoho vyplýva, že odporca si splní svoj záväzok vyplývajúci
zo zmluvy zabezpečiť dodávku tepelnej a elektrickej energie aj v prípade, že nebude odoberať kal“.
Takéto konštatovanie a vyhodnotenie jedného z dôkazov (výsluch svedka) okresným súdom považoval
žalobca za jednostranné a neobjektívne posúdenie skutkového stavu bez vyhodnotenia a vysporiadania
sa so svedeckou výpoveďou svedka, ktorého navrhol žalobca. Na pojednávaní zo dňa 09.08.2012 bol
vypočutý ako svedok Ing. Miroslav Trizna, ktorý pracuje ako generálny riaditeľ žalobcu (zápisnica -
strana 4). Na otázku právneho zástupcu žalobcu: „Pri činnosti akú vykonáva obchodná spoločnosť,
ktorej ste generálnym riaditeľom, či by bola uzavretá zmluva o spolupráci, ak jej predmetom by nebolo
spracovanie kalu, či by Vaša spoločnosť mala záujem na uzavretí takejto zmluvy“, svedok uviedol:
„Určite nie, pretože táto zmluva mala riešiť problematiku kalu. Momentálne s kalom nemáme problémy,
nakoľko sme vysúťažili dve firmy, ktoré nám kal likvidujú“. To, že prvostupňový súd sa vyššie uvedenou
svedeckou výpoveďou vôbec nezaoberal a nevyhodnotil ju (obsahovo bola opakom svedeckej výpovede
štatutárneho zástupcu žalovaného), opakovane vzbudzovala podľa žalobcu pochybnosť o správnosti



postupu prvostupňového súdu pri jeho činnosti (v procesnom postupe, v hodnotení dôkazov, v právnom
názore). Čo sa týkalo odvolania žalovaného, dôvody, ktoré uviedol v odvolaní, považoval žalobca
za účelové, nemajúce oporu v právnej úprave. K problematike verejného obstarávania sa zákonným
spôsobom vyjadril kompetentný Úrad pre verejné obstarávanie, v ktorého právomoci je zaujímať
stanoviská, právne vyhodnotiť zistený skutkový stav a z neho vyhodiť konzekvencie v podobe úradnej
listiny, ktorá má záväzný charakter. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a
žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku pri posúdení otázky
„(dodržania Zákona o verejnom obstarávaní)“ vychádzal z Metodického usmernenia Úradu pre verejné
obstarávanie (ďalej len „ÚVO“) zo dňa 26.7.2006 a z Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona
o verejnom obstarávaní spísaný ÚVO dňa 5.12.2011 (ďalej aj „Protokol“). Žalovaný poukazoval na to, že
predmetné Metodické usmernenie a Protokol „nie sú verejnými a ani inými listinami, ktoré by osvedčovali
alebo potvrdzovali vecnú správnosť (pravdivosť) postupu žalobcu pri uzatváraní predmetných zmlúv (§
134 O.s.p.) a nejde ani o rozhodnutia štátneho orgánu, ktorými by bol súd v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p.
viazaný“. V každom prípade, či už v zmysle § 134 OSP alebo v zmysle § 135 OSP otázka, či
pri uzatváraní zmluvy bol porušený Zákon o verejnom obstarávaní (ďalej aj „ZVO“) a či táto skutočnosť
spôsobila neplatnosť zmluvy, bolo vždy na posúdení súdu a jeho rozhodnutí. Protokol z výsledku kontroly
vydaný ÚVO v zmysle § 146c ZVO nebol verejnou, ani inou listinou, ktorou by mal byť okresný súd
viazaný alebo z nej vychádzať, alebo ktorá by mala osvedčovať alebo potvrdzovať pravdivosť toto, čo
je v nej uvedené. V nadväznosti na ustanovenie § 135 ods. 2 OSP ide nepochybne o otázku, ktorú si
súd môže posúdiť sám.

Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že žalobca nebol oprávnený domáhať sa neplatnosti zmluvy.
Žalovaný už v konaní pred súdom prvého stupňa poukazoval na to, že v zmysle § 148 ZVO účinného
v čase uzavretia zmluvy sa neplatnosti zmluvy mohol (výslovne len z dôvodu, že zmluva je výsledkom
postupu verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa, ktorý bol v rozpore so Zákonom o verejnom
obstarávaní) domáhať len úrad, a to len v lehote jedného roka od jej uzavretia. Ide o špeciálne
ustanovenie vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka, preto ho bolo potrebné aplikovať
prednostne pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného, ak (vo všeobecnosti)
verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ postupoval v rozpore so ZVO, nemôžu byť aplikované
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Vychádzalo sa z toho,
že zmluva ako taká svojim obsahom alebo účelom neodporovala zákonu, ani ho neobchádzala, pretože
zmluva samotná mala všetky esenciálne náležitosti, ktoré zákon na platnosť takéhoto právneho úkonu
vyžadoval. Pritom bolo nepochybné, že ani účel zmluvy nebol v rozpore so zákonom a ani zákon
neobchádzal. V rozpore so Zákonom o verejnom obstarávaní môže byť len postup
verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa, ktorý predchádza samotnému uzavretiu zmluvy, čo malo
za následok, že len vymenované subjekty môžu podať žalobu o neplatnosť zmluvy a v zákonom
stanovenej lehote. Dôvodom neplatnosti zmluvy (ktorý ZVO špeciálne pripustil) je totiž postup, ktorý
predchádzal uzavretiu zmluvy, a nie zmluva ako taká. Tomuto záveru jednoznačne napovedala aj
neskoršia právna úprava, keď v § 148a ods. 1 ZVO sú taxatívne vymenované osoby, ktoré môžu po
uzavretí zmluvy požiadať súd, aby určil jej neplatnosť, pričom v zmysle odseku 9 tohto ustanovenia,
právo domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy zaniká, ak sa neuplatní najneskôr v lehote šiestich
mesiacov (písm. b) bod 2 tohto ustanovenia). V tomto prípade ide o prekluzívnu lehotu, pretože úmyslom
zákonodarcu bolo zamedzenie stavu právnej neistoty.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že „3. Nesprávnosť záverov uvedených v Protokole: V prvom rade je
potrebné poukázať na to, že v zmysle § 1 ods. 2 písm. g/ Zákona o verejnom obstarávaní účinného
ku dňu uzatvorenia Zmluvy o vzájomnej spolupráci (zák. č. 25/2006 Z.z. - ďalej len „ZVO“) sa tento
zákon nevzťahuje na nadobúdanie alebo nájom nehnuteľností a s tým súvisiacich práv okrem finančných
služieb, ktoré s tým súvisia.“ Žalobca nebol ani obstarávateľom v zmysle § 8 ZVO, ako to tvrdil žalobca,
resp. ako to vyplývalo z protokolu. Podľa § 8 ods. 1 písm. b) ZVO účinného v čase, kedy bola uzavretá
Zmluva o spolupráci, sa za obstarávateľa považovala právnická osoba, na ktorú má verejný obstarávateľ
priamy alebo nepriamy rozhodujúci vplyv na základe vlastníckeho práva, finančného podielu alebo
pravidiel, ktorými sa spravuje, a vykonáva aspoň jednu z činností uvedených v odsekoch 3 až 9. Z
uvedeného bolo zrejmé, že, aby právnickú osobu bolo možné považovať za obstarávateľa v zmysle §
8 ZVO, musí ísť o právnickú osobu, ktorá vykonáva aspoň jednu z činností uvedených v odsekoch 3
až 9 tohto ustanovenia, a len pri zadávaní zákazky súvisiacej s vykonávaním týchto činností je povinný



postupovať podľa pravidiel a postupov verejného obstarávania ustanovených pre obstarávateľa týmto
zákonom, čo vyplýva z § 9 ods. 2 ZVO. Podľa žalovaného na to, aby žalobca bol považovaný za
obstarávateľa, musí ísť o vykonávanie aspoň jednej z činností uvedených v odsekoch 3 až 9 a musí ísť o
zadávanie zákazky súvisiacej s vykonávaním týchto činností. Celkom zreteľne táto skutočnosť vyplývala
z § 1 ods. 2 písm. r) ZVO, podľa ktorého sa tento zákon nevzťahoval na zákazku určenú na iné účely ako
vykonávanie činností uvedených v § 8 ods. 3 až 9, ak obstarávateľ „nie je verejným obstarávateľom“. Už v
predchádzajúcich vyjadreniach žalovaný poukázal na to, že žalobca nebol verejným obstarávateľom. To
v konaní pred súdom prvého stupňa nakoniec netvrdil ani samotný žalobca. V predmetnom prípade nešlo
ani o jednu z činností uvedených v § 8 odseky 3 až 9 ZVO. Odseky 3, 6 až 9 možno vylúčiť z hľadiska
predmetu tam uvedených činností. Žalobca nebol obstarávateľom ani z hľadiska ods. 4, nakoľko išlo o
činnosť v odvetví vôd a v tomto prípade nešlo o prevádzkovanie verejných vodovodov a ani zásobovanie
verejných vodovodov pitnou vodou. Taktiež žalobcu nemožno považovať ani za obstarávateľa v zmysle
činností uvedených v ods. 5. V tomto prípade nešlo o žiadnu z činností uvedených v písm. a) tohto
odseku a ani o žiadnu z činností uvedených v písm. b) tohto odseku, t.j. čistenie, odvedenie alebo
likvidácia odpadovej vody. Možno teda zhrnúť, že podľa § 8 ods. 5 písm. b) ZVO je obstarávateľ
povinný pri zadávaní zákazky alebo pri súťaži návrhov postupovať podľa tohto zákona, ak vykonáva
činnosti podľa odseku 4 a súčasne vykonáva činnosti spojené s čistením, odvedením alebo likvidáciou
odpadovej vody. Pritom musí ísť o zákazku súvisiacu s týmito činnosťami. Posudzovaná činnosť žalobcu
podľa predmetnej zmluvy (ktorá má komerčný charakter) teda nespĺňala z hľadiska Zákona o verejnom
obstarávaní podmienky pre postup podľa tohto zákona, a to tak z hľadiska subjektu, ako aj z hľadiska
činnosti, na ktorú sa má tento zákon vzťahovať. Dodávku kalu žalobcom žalovanému za obvyklých
podmienok v rámci záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o vzájomnej spolupráci nemožno podriadiť ani
pod jednu z týchto činností. Nejde ani o čistenie, odvedenie alebo likvidáciu odpadovej vody (odpadová
voda je definovaná v § 2 písm. g) Zákona č. 364/2004 o vodách).

Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že pokiaľ žalobca v priebehu konania poukazoval na metodické
usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 14.03.2006 a 26.07.2006, tak podľa žalovaného
išlo o metodické usmernenia v tej ktorej konkrétnej veci a zároveň tieto metodické usmernenia (najmä
metodické usmernenie zo dňa 26.7.2006) len potvrdzovali tvrdenia žalovaného, že podľa tohto zákona
je potrebné postupovať pri zadávaní nadlimitných zákaziek tykajúcej sa aspoň jednej z činností podľa
„§ 8 ods. 3 až 9 ZVO“. Uvedené metodické usmernenia teda jednak nemožno použiť na tento prípad
a jednak len uvádzali tie skutočnosti, ktoré na svoju obranu uvádzal aj žalovaný, t.j. muselo by ísť o
činnosti uvedené v § 8 ods. 3 až 9 ZVO. Na tento výklad napokon nadväzoval aj § 1 ods. 2 písm. r) ZVO,
podľa ktorého tento zákon sa nevzťahuje na zákazku určenú na iné účely ako vykonávanie činností
uvedených v § 8 ods. 3 až 9, ak obstarávateľ nie je verejným obstarávateľom. Je zrejmé, že obstarávateľ
nie je verejným obstarávateľom a už vôbec nejde o činnosti uvedené v § 8 ods. 3 až 9 ZVO.

K „4. Čiastočná neplatnosť právneho úkonu“: žalovaný v odvolaní uviedol, že sa nestotožnil s
rozhodnutím okresného súdu, že zmluva bola v časti neplatná pre rozpor so Zákonom o verejnom
obstarávaní (viď argumentáciu vyššie), žalovaný sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo
vzťahu k oddeliteľnosti plnenia týkajúceho sa kalu. „K tomu žalovaný odkazuje na svoje vyjadrenie zo
dňa 14.03.2012 adresované Krajskému súdu v Žiline k sp. zn. 14 Cob/203/2011“. Žalovaný žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že aj v tejto časti
žalobu žalobcu zamietne.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu.
Uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvého stupňa v časti, v ktorej okresný súd žalobu žalobcu zamietol,
stotožnil, okresný súd rozhodol vecne správne na základe riadne a úplne zisteného skutkového stavu
veci. Okresný súd sa správne vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi tvrdeniami
žalobcu týkajúcimi sa neplatnosti predmetných zmlúv a tieto správne vyhodnotil ako nedôvodné (v
časti, v ktorej súd žalobu žalobcu zamietol). Žalovaný aj týmto vyjadrením v celom rozsahu poukázal
na skutočnosti uvedené vo svojom vyjadrení zo dňa 6.10.2011 k skoršiemu odvolaniu žalobcu zo dňa
22.8.2011 proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 23.6.2011, ako aj na svoje
vyjadrenie zo dňa 14.3.2012 adresované Krajskému súdu v Žiline k sp. zn. 14Cob/203/2011, z ktorých
dôvodov sa žalovaný v ďalšom vyjadril len k jednotlivým parciálnym tvrdeniam uvedeným v odvolaní
žalobcu zo dňa 17.9.2012. K žalobcom tvrdeným procesným pochybeniam okresného súdu, a to v
úvodnej časti odvolania žalobcu, v ktorom poukázal na „závažné pochybenia v procesnom postupe
súdu“ a na „jednostranné vyhodnocovanie a posudzovanie dôkazov“, žalovaný uviedol, že tieto svoje



tvrdenia žalobca žiadnym konkrétnym spôsobom neodôvodnil. Z odvolania nebolo zrejmé, v čom mali
spočívať procesné pochybenia okresného súdu, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozsudku
súdu prvého stupňa. Tvrdené „jednostranné vyhodnocovanie a posudzovanie dôkazov“ žalobca vyvodil
len z otázky, ktorú konajúca sudkyňa položila na pojednávaní dňa 15.5.2012 štatutárnemu zástupcovi
žalovaného. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 15.5.2012 (str. 5) je zrejmé, že konajúca sudkyňa
túto otázku položila v súvislosti s otázkou suroviny, ktorá sa mala spracúvať podľa zmluvy v tzv.
Energetickom celku, t.j., či sa mala spracúvať aj iná surovina než kal (viď otázku samosudcu: „čo
iné sa malo spracovávať, ak nie kal“ a odpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného p. Kohúta na túto
otázku), pričom išlo o technickú otázku, ktorá vo veci nebola ani rozhodná, keď z predchádzajúceho
dokazovania bolo zrejmé, že štatutárny zástupca žalovaného J. Kohút je osobou odborne spôsobilou na
zodpovedanie takýchto technických otázok, nakoľko tento aj bol autorom úžitkového vzoru, z ktorého
vychádzal projekt stavby. Subjektívne vnímanie právneho zástupcu žalobcu týkajúce sa takéhoto
procesného postupu konajúcej sudkyne vôbec v ničom nezakladalo akékoľvek odôvodnené pochybnosti
o zákonnosti procesného postupu okresného súdu. Skutočnosť, že okresný súd posudzoval vykonávané
dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti ešte neznamená, že súd je povinný v dôvodoch svojho
rozhodnutia reagovať na akékoľvek tvrdenia a návrhy (vrátane dôkazných) procesnej strany, najmä nie
na také, ktoré nemajú základ vo vykonaných dôkazoch alebo ktoré nie sú vo veci rozhodné.

K bodu tvrdenej nezrozumiteľnosti a neurčitosti zmluvy o nájme, za stavu keď žalobca tvrdil, že zmluva
o nájme bola neurčitá a nezrozumiteľná, žalovaný uviedol, že údaje týkajúce sa jednotlivých pozemkov,
ktoré sú uvedené v písomnej zmluve, sú „v rozpore s právnym stavom“. Tento „rozpor s právnym
stavom“ žalobca odôvodnil okolnosťami a právnymi predpismi, ktoré nemali žiaden relevantný základ a
vzťah k veci samej. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v čl. I. bod 2. zmluvy o nájme je popisným
spôsobom uvedený predmet nájmu, ktorý je navyše konkretizovaný v tzv. „geodetickom zameraní“,
ktoré tvorí prílohu zmluvy. Je potrebné si uvedomiť, že ide o zmluvu o nájme, v ktorej zmluvné strany
prejavili vôľu prenajať časti pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa tak, ako sú podrobne popísané v čl.
I. bod 2. zmluvy a v jej prílohe. Zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť túto zmluvu písomne, preto bolo
potrebné vychádzať z jej písomného znenia. Zo žiadneho prejavu vôle zmluvných strán nevyplývalo,
že by predmetom nájmu mali byť pozemky v hraniciach a vo výmere tak, ako sú evidované v katastri
nehnuteľností (t.j. v súbore popisných informácií katastra a v súbore geodetických informácií katastra).
Predmetom nájmu boli časti pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa tak, ako bolo popísané v zmluve a
znázornené v jej prílohe. Pre účely nájmu bolo takéto vymedzenie predmetu nájmu dostatočne určité a
zrozumiteľné, čo bolo potvrdené aj vykonaným dokazovaním geodetom pribratým do konania. Geodetka
Ing. L. Q., vychádzajúc len z písomného textu zmluvy a jej prílohy, bez akýchkoľvek problémov určila
na mieste samom jednotlivé lomové body a hranice takto vymedzených prenajatých častí pozemkov
(viď výsluch tejto geodetky na str. 11 a nasl. Zápisnice z pojednávania zo dňa 9.8.2012). Žalobca
namietal, že zmluva o nájme nemala žiadnu prílohu, vychádzal pritom z tvrdení svedkyne E.. A., ktorá
po zmene štatutárnych orgánov u žalobcu takúto prílohu zmluvy v príslušnej evidencii zmlúv nenašla.
Skutočnosť, že neskoršie vedenie spoločnosti takúto prílohu nenašlo, ešte neznamená, že zmluva bola
uzavretá bez takejto prílohy. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotná Zmluva o nájme zo
dňa 30.10.2008 bola podpísaná štatutárnymi zástupcami žalobcu v potrebnom počte (dvaja členovia
predstavenstva) a navyše každá strana zmluvy a jej príloha boli parafované Ing. Vladimírom Svrbickým,
členom predstavenstva a generálnym riaditeľom spoločnosti. Taktiež bolo potrebné poukázať na to, že
popis predmetu nájmu v čl. I. bod 2. zmluvy presne korešpondoval s jej prílohou (a naopak), pričom
bolo zrejmé, že osoba, ktorá vyhotovovala písomný text zmluvy už mala k dispozícii takúto prílohu.
Bolo teda evidentné, že príloha nemohla byť vyhotovená „dodatočne“, ako sa to snažil tvrdiť žalobca,
pričom v tomto smere dôkazné bremeno ani neuniesol. Z výsluchu svedka Ing. Martina Hlaváča na
pojednávaní dňa 9.8.2012 (str. 9 a 10 zápisnice z pojednávania) jednoznačne vyplynulo, že písomný
text zmluvy o nájme a aj jej prílohu vyhotovoval samotný žalobca (jeho odborné útvary) a až po ohliadke
na mieste samom, kde si zmluvné strany vzájomne vymedzili predmet nájmu. Tento svedok podrobne
popísal prípravu tejto zmluvy a jej vyhotovenie zo strany samotného žalobcu, vrátane geodetického
náčrtu ako prílohy zmluvy. Ak zmluvu takto pripravoval samotný žalobca a po ohliadke na mieste
samom za prítomnosti oboch zmluvných strán, tak potom nemôže tvrdiť, že zmluva je neurčitá alebo
nezrozumiteľná. Tvrdenie žalobcu (jeho nových štatutárnych orgánov), že im nebol zrejmý predmet
nájmu, bolo teda podľa žalovaného len účelové. Žalovaný nerozumel tvrdeniam žalobcu, že údaje
týkajúce sa jednotlivých pozemkov, ktoré sú predmetom nájmu, boli v rozpore s „právnym stavom“,
ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností, a súčasne boli v rozpore aj s geometrickým náčrtom, ktorý
bol prílohou nájomnej zmluvy. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že všetky časti pozemkov tak, ako



boli popísané v nájomnej zmluve a znázornené v geodetickom zameraní, ktoré bolo jej prílohou, sú
súčasťami pozemkov, ktoré boli vo vlastníctve prenajímateľa (žalobcu). Z toho bolo zrejmé, že žalobca
bol oprávnený disponovať s týmito pozemkami a ich prenajať, pričom prenajal nie ucelené pozemky
v hraniciach a vo výmere tak, ako boli zapísané v katastri nehnuteľnosti, ale prenajal časti pozemkov
tak, ako boli popísané v zmluve a jej prílohe. Pre účely nájomnej zmluvy bolo takéto vymedzenie
predmetu nájmu dostatočné, pretože predmetom nájmu môžu byť aj len časti pozemkov, pričom tieto
jednotlivé časti pozemkov a ich hranice (týchto častí) boli v zmluve a v prílohe popísané takým dostatočne
určitým spôsobom, že geodetka pribratá do konania nemala problém určiť jednotlivé lomové body a
ich hranice pre účely nájmu vymedzených častí pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa. Tiež nebolo
zrejmé, že predmet nájmu bol špecifikovaný samotným prenajímateľom a takto zadefinovaný v nájomnej
zmluve, a teda nepochybne prejavy vôle zmluvných strán boli dostatočne určité a zrozumiteľné tak, aby
bolo zrejmé, ktoré pozemky boli predmetom nájmu. Preto konštatovanie okresného súdu, že pribratá
geodetka bez akýchkoľvek problémov vytýčila predmet nájomnej zmluvy a vypracovala geometrický
plán, absolútne zodpovedal vykonanému dokazovaniu. Ak žalobca poukazoval na technickú správu
zo dňa 27.06.2012 vypracovanú Geodéziou Žilina, a.s. a vyjadrenie Geodézie Žilina, a.s. zo dňa
08.08.2012, medzi účastníkmi nebolo sporné, že osoba ktorá vypracovala tieto listiny, nemala k dispozícii
grafickú prílohu nájomnej zmluvy (viď str. 12, predposledný odsek - vyjadrenie právneho zástupcu
žalobcu v Zápisnici zo dňa 09.08.2012). Žalobca neustále tvrdil, že predmet nájmu bol v rozpore s
„právnym stavom“, že pozemky v podobe, v akej sú uvedené v predmete nájomnej zmluvy, právne
neexistujú. Už bolo uvedené, že predmetom nájmu boli časti pozemkov vo vlastníctve prenajímateľa, a
nie pozemky v hraniciach a výmere tak, ako sú zapísané v katastri nehnuteľností.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ žalobca na str. 3 posledný odsek
odvolania poukazoval na „nepravdivosť“ konštatovania okresného súdu v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že „jednoznačne predmetom nájomnej zmluvy kalové polia boli“, tak k tomu žalovaný uviedol,
že ide o evidentnú chybu okresného súdu v písaní „odôvodnenia rozsudku, čo vyplýva z celého
kontextu tejto časti dôvodov rozsudku súdu, keď z prednesov obidvoch strán na pojednávaniach súdu
a vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetom nájmu neboli kalové polia, predmetom nájmu neboli
žiadne stavby“.

Vo vyjadrení žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že na str. 4 a 5 odvolania žalobca poukázal na „akúsi
povinnosť zapísať predmetnú Nájomnú zmluvu do katastra nehnuteľností“. S touto otázkou sa okresný
súd správne vysporiadal, a preto správne okresný súd ani nevykonával navrhované dokazovanie
výsluchom pracovníka príslušného katastra. Ide výsostne o právne otázky, preto by bol výsluch
pracovníka katastra nehnuteľností absolútne nerelevantný. Už len zo skutočnosti, že zápis nájomného
práva, ktoré trvá alebo má trvať najmenej 5 rokov (§ 1 ods. l Katastrálneho zákona), sa podľa § 34
ods. 1 Katastrálneho zákona zapisuje záznamom, je zrejmé, že akékoľvek úkony účastníkov zmluvy
vo vzťahu ku katastru by nemali vplyv na vznik, zmenu alebo zánik nájomného práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Táto skutočnosť teda nemala žiaden vplyv na platnosť, či neplatnosť zmluvy. Okresný
súd správne konštatoval, že v zmysle § 5 ods. 2 Katastrálneho zákona, zápis do katastra nehnuteľností
záznamom má len deklaratórne účinky a je úkonom správy katastra plniacim len evidenčnú funkciu,
ktorá nemá vplyv na vznik, zmenu a ani na zánik práva k nehnuteľnostiam. Práva z nájomných zmlúv
k pozemkom, ktoré trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov, sa do katastra zapisujú len, ak sa na tom
účastníci dohodnú, alebo ak niektorá zo strán takýto návrh podá. Z Katastrálneho zákona nevyplývala
povinnosť podať takýto návrh, takýto záznam má len evidenčné funkcie a slúži len na ochranu práv
zmluvných strán, prípadne tretích osôb, v žiadnom prípade nemá vplyv na vzájomné práva a povinnosti
zmluvných strán z nájomnej zmluvy a na určitosť predmetu nájmu.

K žalobcom tvrdenej zastretosti právneho úkonu žalovaný vo svojom vyjadrení k odolaniu uviedol, že
žalobca vôbec neuniesol dôkazné bremeno, pričom ním vyvodzovaná a tvrdená zastretosť právneho
úkonu vychádzala z takých okolností, ktoré vôbec nemali za následok jeho zastretosť. Okresný súd
správne konštatoval, že pri tak finančne a časovo náročnom projekte bola dohodnutá doba nájmu
obvyklá, bolo nerozhodné, v akom čase pred uzavretím zmluvy vznikol žalovaný a tiež nebolo rozhodné,
akú priemernú životnosť majú obchodné spoločnosti na území SR. Taktiež nebola rozhodná výška
nájomného, pretože výšku nájomného bolo treba chápať v súvislosti so samotnou zmluvou o spolupráci
a tam dohodnutými záväzkami.



K oddeliteľnosti plnení tykajúcich sa kalu, žalovaný zdôraznil, že sa už vyjadril podaním zo dňa
14.03.2012 adresovaným Krajskému súdu v Žiline k spisovej značke 14Cob/203/2011 (str. 4 a nasl.
uvedeného vyjadrenia) a na tieto vyjadrenia poukazoval „aj týmto podaním“. Ak žalobca tvrdil, že zmluva
o spolupráci, ktorá bola predmetom súdneho sporu, mala zabezpečiť riešenie problematiky likvidácie
kalov, tak zo žiadneho ustanovenia zmluvy takáto skutočnosť nevyplývala. Hlavným predmetom zmluvy
bola výstavba Energetického celku a Výrobne biopaliva (čl. 3. zmluvy) a v súvislosti s tým jednotlivé
vzájomné záväzky zmluvných strán, tak ako boli definované v čl. 4. zmluvy. Tento žalobcom tvrdený
„účel“ zmluvy, teda nevyplýval ani z jej predmetu a jednotlivých záväzkov v zmluve dohodnutých a
nevyplýval ani z jej Preambuly. Tento žalobcom tvrdený účel zmluvy žalobca vyvodzoval len z názvu
zmluvy a z toho, že Zmluva o vzájomnej spolupráci nemala ani zmienku o inom produkte, ktorý by mala
predmetná Výrobňa biopaliva a Energetický celok spracúvať.

Okresný súd sa správne vysporiadal s otázkou oddeliteľnosti plnení týkajúcich sa kalu (odhliadnuc
od ním tvrdenej neplatnosti zmluvy v tejto časti - viď odvolanie žalovaného zo dňa 04.09.2012 proti
tejto časti rozsudku). Napokon zmluva o spolupráci takúto oddeliteľnosť plnenia predpokladala v tzv.
Salvatoriánskej doložke dojednanej v čl. 23. zmluvy. Skutočnosť, že kal nebol jedinou a rozhodnou
surovinou pre dôvod výstavby a existencie celého projektu, vyplývala aj z projektovej dokumentácie,
ktorú žalobca v počiatočných fázach zmluvnej spolupráce (pred zmenou v jeho štatutárnych orgánoch)
schválil. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplývalo, že dodávka kalu je jedinou a nevyhnutnou
surovinou pre výstavbu a prevádzkovanie tohto projektu vôbec, a už vôbec z nej nevyplývala vzájomná
podmienenosť jednotlivých záväzkov v súvislosti s dodávkou, resp. odoberaním kalu. Na akýsi opak
takto objektívne zisteného skutkového stavu veci, vychádzajúceho zo samotného textu zmluvy a
vyjadrení žalovaného, resp. vyjadrení predchádzajúcich štatutárnych zástupcov žalobcu, ktorí boli v
tomto konaní vypočutí ako svedkovia, žalobca poukazoval na výpoveď svedka Ing. Miroslava Triznu na
pojednávaní dňa 09.08.2012. Tam citované vyjadrenia tohto svedka absolútne nesúviseli s tým, či táto
časť zmluvy bola oddeliteľná alebo nie. Išlo o svedka, ktorý sa nezúčastňoval prípravy tejto zmluvy, ani
jej realizácie, v tom čase nebol štatutárnym zástupcom žalobcu a jeho tvrdenia boli absolútne účelové,
pretože práve nové štatutárne orgány žalobcu túto zmluvu účelovo spochybňovali. Žalovaný žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním žalobcu ako vecne
správny potvrdil.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne v osobitne podanom vyjadrení nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156
ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým
súd určuje, že Zmluva o spolupráci uzavretá dňa 28.8.2008 medzi spoločnosťou Liptovská vodárenská
spoločnosť, a.s. a družstvom Liptovské družstvo OBNOVA, družstvo v časti týkajúcej sa dodávky kalu,
a to v druhej časti (označená ako „Predmet zmluvy“) ods. 4. bod 4.1.2, 4.1.7; v tretej časti (označená
ako „Výstavba projektu“) ods. 14. bod 14.1, 14.2, 14.4; v piatej časti (označená ako „Odplata“) ods. 16.
bod 16.1, 16.2, 16.3, 16.4; v siedmej časti (označená ako „Spoločné ustanovenia“) ods. 22. bod 22.1.1,
22.1.4 - len v časti týkajúcej sa kalu, je neplatná potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
rozhodnutie a v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol zmenil v zmysle § 220
OSP tak, že Zmluva o nájme zo dňa 30.10.2008 uzatvorená medzi spoločnosťou Liptovská vodárenská
spoločnosť, a.s., a družstvom Liptovské družstvo OBNOVA, družstvo a Zmluva o vzájomnej spolupráci
uzatvorená dňa 28.8.2008 medzi spoločnosťou Liptovská vodárenská spoločnosť, a.s., a družstvom
Liptovské družstvo OBNOVA, družstvo (teda ako celok) sú neplatné a v zmysle § 238 ods. 3 OSP
pripustil dovolanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP, došlo na
základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/356/2012-446 zo dňa 16.10.2013 v zákonnej
lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského
súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 16.10.2013 na č.l. 447 v spojení s doručenkami.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.



Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 220 OSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný (§
212 ods. 1 OSP), a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom
konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP), bolo v
prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné
dokazovanie.

Z rozsahu dôvodov vymedzených v odvolaní tak žalobcom ako aj žalovaným bolo zrejmé, že odvolacie
dôvody sa týkali tak procesnej, ako aj vecno-právnej roviny napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

S prihliadnutím na obsah odvolania žalobcu a odvolania žalovaného a v ňom vytýkané nesprávnosti
postupu okresného súdu krajský súd uvádza, že boli vytýkané okresnému súdu aj iné vady konania, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom vo vecno-právnej rovine boli napadnuté
vady tak v skutkovej rovine, ako aj v rovine hmotno-právneho posúdenia. Za skutkové vady je potrebné
považovať aj také pochybenia súdu, ktoré spočívajú v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho
skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, porušenie niektorého
z paragrafov (§ 132 - 135 OSP). Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že
pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym
právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový
stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval
správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Žalobca v odvolaní namietal „jednostranné vyhodnotenie a posudzovanie dôkazov, ktoré boli
navrhované a vykonávané žalovanou stranou a dôkazy, ktoré boli navrhnuté žalobcom, prvostupňový
súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyhodnotil ani sa ním nezaoberal“. V súvislosti s
touto odvolacou námietkou považuje krajský súd za nevyhnutné poukázať na to, že uvedená odvolacia
námietka bola žalobcom vznesená vo všeobecnej rovine, bližšie túto námietku nešpecifikoval a
neuviedol skutočnosti, ktoré by mali byť predmetom odvolacieho prieskumu. Z vykonaného dokazovania
súdom prvého stupňa však krajský súd za stavu, že žalobca presne nešpecifikoval, o vykonanie ktorých
dôkazov, resp. o posudzovanie ktorých dôkazov postupom okresného súdu malo dôjsť k porušeniu jeho
práv, poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania okresným súdom nevyplýva, že by nepostupoval
v súlade so zákonnou úpravou, z obsahu spisového materiálu nevyplynuli pochybenia v súvislosti s
procesným postupom, žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné za všeobecne vznesenej námietky
žalobcu vyhodnotiť ako postup v rozpore so zákonnou úpravou. V tejto súvislosti len podporne krajský
súd vo väzbe na postup okresného súdu pri vykonaní dokazovania poukazuje na závery Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v
medziach ktorého posudzoval i procesný postup okresného súdu a v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132
O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“ Práve v súvislosti s námietkou žalobcu v rovine
rozsahu vykonaného dokazovania a vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov okresným súdom
za podstatné považuje krajský súd poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na
spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky



a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. Ani z tejto roviny nazerania nebolo možné
postup okresného súdu vyhodnotiť ako rozporný so zákonom, a to napriek vyjadrenému nesúhlasu
žalobcu.

V odvolaní žalobca poukázal na priebeh pojednávania dňa 15.05.2012 a na zápisnicu z tohto
pojednávania (č.l. 5 predmetnej zápisnice). Krajský súd sa oboznámil so Zápisnicou spísanou Okresným
súdom v Liptovskom Mikuláši zo dňa 15.05.2012 (č.l. 312 a nasl. spisu) a zistil, že pojednávať sa
začalo o 8,30; pojednávanie skončilo o 10,30. Z obsahu zápisnice (č.l. 316 spisu) vyplývalo, že pred
okresným súdom bol vypočutý ako štatutárny zástupca žalovaného pán Kohút a tiež sa v nej konštatuje,
že právny zástupca žalobcu uviedol: „Ja žiadam, aby súd zaprotokoloval, ako položil otázku, že: „Tak
nám teda pán Kohút povedzte, ako to teda je, veď Vy tomu rozumiete“. Z ďalšieho obsahu zápisnice
na predmetnej strane vyplývalo, že právny zástupca žalobcu uviedol, že otázky nemajú nič spojené
s predmetom Zmluvy o spolupráci, a že len vysvetľovali ekonomický záver žalovaného a uvedenie
právneho zástupcu žalobcu „na to, aby sa uzatvorila zmluva, musí byť dodržaný procedurálny postup, k
zmluvným záväzkom by nikdy nedošlo, keby neboli porušené kogentné normy“. V súvislosti s obsahom
predmetnej zápisnice krajský súd konštatuje, že z č.l. 313 spisu vyplýva, že pred otvorením pojednávania
prítomní právni zástupcovia požiadali o opis zápisnice z pojednávania, uvedené bolo realizované
prostredníctvom elektronickej pošty, o čom svedčí podanie č.l. 318. Spisový materiál neobsahuje
námietky voči predmetnej zápisnici a tiež z jeho obsahu nie je možné konštatovať vznesenie námietky
zaujatosti žalobcom voči zákonnej sudkyni, ktorou vec bola prejednávaná, ktoré skutočnosti žalobca
v podanom odvolaní netvrdil, avšak vzhľadom na uvedenú odvolaciu námietku, bolo nevyhnutné tieto
skutočnosti konštatovať. Ak žalobca práve v súvislosti s uvedením v zápisnici zo dňa 15.05.2012 uviedol,
že majú dôvodnú pochybnosť o nestrannosti konajúceho súdu a zabezpečení demokratického princípu
ústavného práva rovnosti účastníkov konania (str. č. 5 zápisnice), tak krajský súd konštatuje, že z
obsahu zápisnice nevyplývajú námietky žalobcu, ktoré by bolo možné stotožniť s námietkami v podanom
odvolaní.

Krajský súd tiež poukazuje na to, že podľa § 55 ods. 1, 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení
neskorších predpisov, ak účastník konania alebo strana v konaní požiada pred začatím alebo v priebehu
súdneho pojednávania o kópiu zápisnice o súdnom pojednávaní, súd mu ju vydá bezodkladne po
jej spracovaní technickými prostriedkami bezodplatne, ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú
dotknuté. Ak účastník konania alebo strana v konaní požiada o kópiu zápisnice o súdnom pojednávaní
po skončení súdneho pojednávania, súd mu ju vydá bezodkladne po uhradení vecných nákladov
spojených s vyhotovením kópie zápisnice, § 195 ods. 6 sa použije primerane. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti a obsah odvolacej námietky krajský súd nemohol konštatovať porušenie zákonných
predpisov, zákonnej právnej úpravy, vzhľadom na postup okresného súdu a tiež ani nemohol konštatovať
porušenie rovnosti účastníkov konania. V prípade, že žalobca považoval postup okresného súdu za taký,
ktorý vzbudzoval pochybnosť o nestrannosti konajúceho súdu, tak mal postupovať v rámci zákonnej
úpravy a namietať postup okresného súdu a tiež i protokoláciu okresného súdu zachytenú v zápisnici z
ústneho pojednávania. Napriek týmto skutočnostiam, však odvolací súd práve v rovine tejto odvolacej
námietky žalobcu považuje za nevyhnutné uviesť, že zo sumáru tvrdení uvádzaných žalobcom ide
jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností o námietky, ktoré smerujú k postupu sudcu v prvostupňovom
konaní, teda že ide o námietky proti postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, na ktoré sa v
súlade s § 14 ods. 3 OSP a § 15 ods. 5 OSP neprihliada. Z uvedeného námietky žalobcu v odvolaní,
týkajúce sa postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, nemohli tvoriť relevantný predmet prieskumu a
rozhodovania krajského súdu v rovine posudzovania, či napadnutý rozsudok bol vydaný nezaujatým, t.j.
zákonným sudcom. Odvolací súd dodáva, že nezaujatosť sudcu sa predpokladá a žalobca tento zákonný
stav pri prejednaní a rozhodnutí vo veci v prvostupňovom konaní v rámci podanej nekvalifikovanej
námietky až v odvolaní nespochybnil a ani nevyvrátil.

Žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu, ktorý sa nestotožnil s jeho argumentáciou v
súvislosti s výpoveďou svedkyne, pani E. A. na pojednávaní dňa 09.08.2012, že zmluva o nájme
nehnuteľnosti nemala žiadnu prílohu v podobe geometrického plánu a že žalobca takouto prílohou



nedisponuje a zotrval napriek podpisu bývalého štatutárneho zástupcu žalobcu na predmetnej prílohe
na spochybnení právnej záväznosti tejto listiny vzhľadom na skutočnosť, že podľa výpisu z obchodného
registra ako obchodnú spoločnosť zaväzujú členovia predstavenstva právnymi úkonmi, pričom pre
platnosť právneho úkonu za spoločnosť sa vyžadoval podpis dvoch členov predstavenstva. V súvislosti
s touto odvolacou námietkou považuje krajský súd za nevyhnutné poukázať na samotnú výpoveď
svedkyne p. E. A., na ktorú sa odvolával i žalobca (č.l. 363 spisu). Z výpovede uvedenej svedkyne
vyplývalo, že na pokyn vtedajšieho generálneho riaditeľa p. Ing. Svrbického bola uložená predmetná
zmluva do trezoru, ktorý sa nachádza na sekretariáte. Na tento pokyn si zmluvu zbežne prezrela a jej
prílohou nebol žiadny doklad. Do registra bola táto zmluva zapísaná koncom roku 2010, ale svedkyňa
ju osobne nezapisovala. Svedkyňa ďalej uviedla, že pokiaľ nájomná zmluva bola zapísaná na posledné
miesto roku 2008 až v roku 2010, tak túto zmluvu prevzala od generálneho riaditeľa v roku 2008, avšak
nezapísala ju do registra zmlúv. Zotrvala na výpovedi, že „generálny riaditeľ mi ju dal do roku 2008
bez prílohy“. Zo samotného tvrdenia svedkyne potom, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania
zdôrazňujúc skutočnosti, že príloha bola podpísaná generálnym riaditeľom a tiež, že svedkyňa vo svojej
výpovedi uviedla, že zmluvu prezrela len zbežne, podľa krajského súdu nemožno bez ďalšieho vyvodiť
záver, že uvedená zmluva skutočne nemala predmetnú prílohu a navyše, ak túto zmluvu do registra
nezapisovala daná svedkyňa, čo sama nakoniec aj zdôraznila: „ale nezapísala som ju do registra zmlúv“.

K námietke žalobcu ohľadom výsledkov geodetického zamerania, kde žalobca spochybnil a poukázal
na nesúlad výmery a popisu pozemkov, ktoré majú byť predmetom nájmu a sú uvedené v predmetnej
písomnej zmluve o nájme, s právnym stavom, ktorý bol evidovaný na príslušnom katastri a s poukazom
na technickú správu zo dňa 27.06.2012 vypracovanú Geodéziou Žilina a.s. a na vyjadrenie Geodézie
Žilina a.s. zo dňa 08.08.2012 ku geometrickému plánu, ktorý vypracovala okresným súdom pribratá
geodetka, sa krajský súd oboznámil s uvedenými listinnými dôkazmi, ktoré boli pripojené do spisového
materiálu zo strany žalobcu. Po oboznámení sa s Technickou správou zo dňa 27.06.2012 (č.l.
351 spisu) a následne vyjadrením zo dňa 08.08.2012 (č.l. 354 spisu) krajský súd konštatuje, že
okresný súd v rámci vyhodnotenia dôkazov sa uvedeným predloženým listinným dôkazom dostatočne
venoval, vyhodnocoval ich ako listinné dôkazy, pričom okresný súd považoval za nosné, práve v
rovine vyhodnotenia uvedených listinných dôkazov, že sám žalobca potvrdil, že takéto vyjadrenie
vychádzalo len z textovej časti zmluvy o nájme a nie z jej prílohy geodetického zamerania, z ktorého
dôvodu potom Geodézia a.s. pri zameraní predmetu nájmu dospela k inému výsledku. Práve v tejto
súvislosti okresný súd uviedol, že po vypočutí znalkyne a zameraní predmetu nájmu na mieste samom,
dospel k záveru, že predmet nájomnej zmluvy bol dostatočne určený určitým spôsobom, popisným
spôsobom, ako aj geodetickým zameraním, ktoré tvorilo neoddeliteľnú prílohu zmluvy. Krajský súd
zároveň konštatoval, že v danom prípade predmetom zmluvy nebol predaj nehnuteľnosti, ale len nájom
uvedených nehnuteľností; ak za tohto stavu okresný súd výsledky vykonaného znaleckého dokazovania
považoval za rozhodujúce, tak krajský súd sa vzhľadom na dôkaznú silu vykonaného znaleckého
dokazovania stotožnil s takýmto záverom okresného súdu. V textovej časti týkajúcej sa prvého predmetu
nájomnej zmluvy sa neuvádzal lomový bod č. 2 zameraný v predmetnom geometrickom pláne, avšak
bol uvedený v geodetickom náčrte, pretože aj samotná nájomná zmluva uvádza, že predmet nájmu
bude podrobne vyznačený v geodetickom zameraní, ktoré tvorí prílohu zmluvy a rovnako sa v textovej
časti nájomnej zmluvy, ktorá sa týkala druhého predmetu nájomnej zmluvy, neuvádzalo, že predmet
zmluvy zasahuje aj do iných parciel, ako parc. č. 953/2, avšak z prílohy nájomnej zmluvy náčrtu bolo
zrejmé, že predmet nájomnej zmluvy zasahuje aj do iných parciel. Čísla týchto parciel neboli uvedené v
textovej časti zmluvy z toho dôvodu, že žalobca mal k dispozícii výrez z katastrálnej mapy. Po vypočutí
znalkyne a zameraní predmetu nájmu na mieste samom okresný súd dospel k záveru, že predmet
nájomnej zmluvy bol dostatočne určený určitým spôsobom, popisným spôsobom, ako aj geodetickým
zmeraním, ktoré tvorilo neoddeliteľnú prílohu zmluvy. Krajský súd práve v súvislosti s touto odvolacou
námietkou žalobcu poukazuje podporne a len primerane i na závery prijaté v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2012 sp.zn. 7 Cdo 122/2011, s ktorými sa stotožnil a
v zmysle ktorých „Pokiaľ má dôjsť k zmene zápisu vecných práv k nehnuteľnostiam zapísaných
v katastri nehnuteľnosti, vyžaduje sa, aby nehnuteľnosť bola označená tak, aby ju nebolo možné
zameniť s inou nehnuteľnosťou. Neznamená to, že nehnuteľnosť evidovaná a popisovaná v evidencii
nehnuteľnosti, musí byť nutne identifikovaná všetkými údajmi vyžadovanými predpismi o evidencii
nehnuteľnosti, požiadavka jej určitosti - nezameniteľnosť pritom musí byť bezpodmienečne zachovaná.
Z uvedeného plynie, že hodnotiace kritériá určitosti v takýchto prípadoch, ktorým je i nehnuteľnosť
zapísaná (evidovaná) v katastri nehnuteľnosti, sa nemusí nevyhnutne opierať o údaje z príslušnej
evidencie, postačuje ich označenie takým spôsobom (prípadne i niektorým z údajov evidencie), aby



boli nezameniteľne rozpoznateľné od iných (porovnaj stanovisko Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2000,
sp.zn. Cpjn 38/98, uverejnené v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 44, ročník 2000)“.

K odvolacej námietke žalobcu s poukazom na § 1 ods. 1, § 19, § 34 ods. 1, § 36a, § 70 Katastrálneho
zákona, že okresný súd sa nevysporiadal s rozpormi predmetu nájomnej zmluvy a záväznými údajmi
katastra, krajský súd uvádza, že si je vedomý zákonnej právnej úpravy, ktorá vyplýva z Katastrálneho
zákona, avšak i napriek tomu dospel k záveru, že nie je možné, aby len zo skutočnosti, že účastníci
v namietanej rovine nepostupovali v zmysle Katastrálneho zákona, bez ďalšieho vyvodil neplatnosť
predmetnej Nájomnej zmluvy, a to i za stavu vnímania právnej argumentácie žalobcu a tiež napriek jeho
poukazu na ním tvrdené vady predmetnej zmluvy.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu v súvislosti k ním tvrdenej zastretosti
právneho úkonu, tak krajský súd sa s touto argumentáciou nestotožnil, a to napriek jeho poukazu na
vznik subjektu - žalobcu dňa 01.07.2008, s tým, že zmluva o nájme bola uzavretá dňa 30.10.2008,
z ktorého dátumu žalobca, vzhľadom na krátkosť existencie tohto subjektu, potom vyvodil zrejmú
nespôsobilosť žalovaného s takouto vecou nakladať. Žalobca tiež v odvolaní argumentoval tým, že doba
nájmu vysoko prevyšuje priemernú životnosť obchodných spoločností Slovenskej republiky a uvedenú
námietku viazal žalobca i na Čl. IV. nájomnej zmluvy, v zmysle ktorej bolo dohodnuté nájomné 1,- Sk
za pozemok, z ktorého článku podľa predmetnej nájomnej zmluvy nebolo zrejmé, za aký pozemok
je dohodnutá odplata 1,- Sk, v dôsledku čoho vyvodil záver, že sa žalobca zbavuje „základných
atribútov, ktoré sú definované ako vlastníctvo k nehnuteľnostiam“. Krajský súd uvádza, že vníma i túto
argumentáciu žalobcu, avšak vzhľadom na jej obsah ju nemohol vyhodnotiť ako relevantnú, pretože
len zo samotnej dĺžky existencie žalovaného v čase uzatvárania zmluvy a z výšky nájomného, ktoré
podľa krajského súdu bolo dostatočne určité, a to stožniac sa s odôvodnením okresného súdu v danej
rovine, nebolo možné vyvodiť záver zastretosti právneho úkonu. Žalobca vyhodnotil argumentáciu
okresného súdu ako kontraproduktívnu, a to v rovine vyhodnotenia zastretého právneho úkonu, krajský
súd sa však s týmto záverom nemohol stotožniť. Napriek tomu, že vlastníkom nehnuteľností, ktoré
sú predmetom nájmu, bola akciová spoločnosť, ktorej akcionármi sú výlučne obce a Mesto Liptovský
Mikuláš (ktorá skutočnosť nebola v konaní spochybnená), nie je možné ani tomuto subjektu upierať
zmluvnú voľnosť, ktorej limity boli obmedzené v určitej miere skutočnosťami vyplývajúcimi zo Zákona
o verejnom obstarávaní, a pokiaľ práve z doby trvania nájmu, z výšky nájomného, potom žalobca bez
toho, aby posudzoval tieto skutočnosti v kontexte celej zmluvy, vyhodnocoval ich izolovane, tak podľa
krajského súdu netvorili sami o sebe dostatočný základ pre žalobcom vyvodený záver o zastretosti
právneho úkonu.

Žalobca v odvolaní namietal rozhodnutie okresného súdu, ktorým oddelil časť právneho úkonu od
jeho ostatného obsahu zjednodušeným spôsobom, jednostranne a v prospech žalovanej strany, ktorý
postup považoval žalobca za rozporný s platnou právnou úpravou. Žalobca tiež namietal práve v
rovine tejto odvolacej námietky i aplikáciu tzv. Salvatoriánskej doložky a zdôraznil, že okresný súd
mal postupovať tak, aby bola rešpektovaná vôľa účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím na účel,
dosiahnutie ktorého strany konajúce právny úkon sledovali. Zdôraznil, že predmetná zmluva o vzájomnej
spolupráci nemá zmienku o inom produkte, ktorý by mala predmetná výrobňa biopaliva ako energetický
celok spracovávať. Preto „prvostupňový súd fakticky vymedzil celý predmet zmluvy bez toho, aby
popísal a vyšpecifikoval, aká časť predmetu zmluvy zostáva platnou, účinnou a záväznou pre zmluvné
strany. Takýmto vymedzením a selekciou spôsobil nevykonateľnosť svojho rozhodnutia“. Namietal, že
poukaz okresného súdu na Salvatoriánsku doložku je bez právneho významu, pretože sa prieči obsahu
dohodnutých zmluvných podmienok v Zmluve o vzájomnej spolupráci.

V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalobcu, po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, dospel krajský súd ku konštatovaniu opodstatnenosti tohto odvolacieho
dôvodu žalobcu. Nosným dôvodom pre prijaté závery krajského súdu boli samotné zmluvné dojednania
účastníkov konania obsiahnuté v predmetnej Zmluve o spolupráci zo dňa 28.8.2008. Pokiaľ okresný súd
vyhodnotil neplatnosť Zmluvy o spolupráci zo dňa 28.8.2008 v častiach uvedených vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku, ktorá sa týkala kalu a to pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, vo väzbe
na zákonnú úpravu vyplývajúcu zo Zákona o verejnom obstarávaní, tak krajský súd sa s uvedeným
záverom okresného súdu stotožnil.

V tejto rovine, vzhľadom na odvolací dôvod žalovaného o nemožnosti aplikácie § 39 Občianskeho
zákonníka v prejednávanej veci, je nevyhnutné podľa krajského súdu poukázať na závery Ústavného



súdu Slovenskej republiky vyplývajúce z jeho rozhodnutia III. ÚS 69/2010 zo 7. júla 2010, v zmysle
ktorých „V posudzovanom prípade dovolací súd, ako aj súd prvého stupňa (so skutkovými a právnymi
závermi ktorého sa dovolací súd stotožnil) dostatočne vysvetľuje, že právnu úpravu ustanovenia
§ 148 zákona č. 25/2006 Z.z. (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase) treba považovať
za komplementárnu vo vzťahu k právnej úprave § 39 Občianskeho zákonníka, teda za
právnu úpravu rozširujúcu ochranu poskytovanú označeným ustanovením Občianskeho zákonníka
zakotvením oprávnenia Úradu pre verejné obstarávanie napadnúť platnosť zmluvy uzavretej v rozpore s
ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní vo verejnom záujme aj vtedy, ak by tak neurobili účastníci
spornej zmluvy. Ustanovenia zákona č. 25/2006 Z.z. teda nevylučujú aplikáciu ustanovenia §
39 Občianskeho zákonníka v prípadoch, keď právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza, prípadne sa prieči dobrým mravom. Aj z odôvodnení rozhodnutí dovolacieho
súdu a súdu prvého stupňa možno pritom vyvodiť, že nie každé porušenie právnych predpisov o
verejnom obstarávaní možno kvalifikovať za dôvod neplatnosti zmluvy uzatvorenej na základe takéhoto
verejného obstarávania v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Musí ísť o také porušenie zákona
o verejnom obstarávaní, ktorého povaha a závažnosť spôsobujú rozpor samotného obsahu takejto
zmluvy s ustanoveniami zákona, alebo majú za následok, že takáto zmluva z hľadiska účelu odporuje
zákonu alebo ho obchádza.“ Z predmetného rozhodnutia ústavného súdu ďalej vyplýva, že „Vzhľadom
na skutočnosť, že obsahom zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu je, okrem určenia obsahu
práv a povinností, nevyhnutne aj určenie samotných subjektov zmluvy, je zrejmé, že takáto zmluva
sa svojím obsahom dostala do rozporu s obsahom a účelom zákona č. 25/2006 Z.z..“ Ak potom za
stavu, keď si okresný súd osvojil i závery vyplývajúce z Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania
Zákona o verejnom obstarávaní zo dňa 05.12.2011, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nesporne vyplýva, že k vysloveniu neplatnosti predmetnej zmluvy dospel po konštatovaní rozporu s
§ 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so Zákonom o verejnom obstarávaní, pričom konštatoval,
že „je nepochybné, že pri uzatváraní Zmluvy o vzájomnej spolupráci sa nepostupovalo podľa Zákona
o verejnom obstarávaní“, a teda na základe vlastného právneho posúdenia konštatoval rozpor so
zákonom, v dôsledku čoho vyslovil, že zmluva je v predmetných častiach neplatná, nemožno takýto
záver okresného súdu považovať za nesúladný so zákonom a krajský súd sa s ním stotožnil. Ak
žalovaný práve v súvislosti s týmto záverom okresného súdu namietal, že okresný súd vychádzal z
Metodiky Úradu pre verejné obstarávanie, tak z napadnutého rozsudku (z č.l. 395 spisu) vyplýva, že
okresný „Súd vychádzal z rozhodnutia príslušného orgánu a to metodiky pre verejné obstarávanie (ust.
§135 ods. 2 veta druhá Obč. súd. por.)“. Pokiaľ žalovaný uvedený záver okresného súdu namietal,
tak krajský súd mal zato, že aplikácia § 135 ods. 2 OSP vo väzbe na listinný dôkaz Metodiku úradu
pre verejné obstarávanie nebola namieste, a nemožno ju vyhodnotiť ako vecne správnu. V súvislosti
so svojím záverom krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.
februára 2009 sp.zn. 2 Sžo 69/2008, z ktorého vyplýva, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky k
metodickému usmerneniu žalovaného č. 141-2000/2007 zo dňa 1. marca 2007, na ktoré sa žalobca
odvoláva, uvádza, že ide o vnútorný akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému
orgánov verejnej správy. Zaväzuje len podriadené útvary, prípadne adresátov (normatívne inštrukcie,
usmernenia, služobné pokyny). Tieto akty nie sú všeobecne záväzné, nie sú prameňom správneho
práva, a preto nemôžu byť pre súd záväzné. Úrad pre verejné obstarávanie poskytuje v súvislosti
s aplikáciou zákona o verejnom obstarávaní metodické usmernenie pre verejných obstarávateľov a
obstarávateľov, čo jednoznačne vyjadruje charakter usmernení ako vnútorného aktu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z toho vyplýva,
že nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky (III. ÚS 64/2000).“ Krajský súd však vzhľadom na odvolaciu námietku
žalovaného považuje za podstatné konštatovať, že tento záver krajského súdu nemal vplyv na vecnú
správnosť výroku, ktorým okresný súd určil, že Zmluva o vzájomnej spolupráci je v častiach, ktoré sa
týkajú kalu, neplatná. Ak aj okresný súd v súvislosti s posudzovaním záväznosti Metodiky Úradu pre
verejné obstarávanie mal za to, že sú záväzné podľa § 135 ods. 2 OSP, s ktorým záverom sa krajský
súd nestotožnil, tak sa podľa krajského súdu nevylučuje, aby skutočnosti z neho vyplývajúce si mohol v
rámci vlastného právneho posúdenia veci osvojiť, resp. sa s nimi stotožniť.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývalo, že okresný v rámci vlastného právneho posúdenia
vyhodnocoval a vychádzal i z Protokolu úradu pre verejné obstarávanie 5.12.2011, pričom uviedol, že
príslušný orgán štátnej správy konštatoval, že postup žalobcu pri zadávaní časti Zmluvy o vzájomnej



spolupráci, ktorá sa týka likvidácie kalu, za odplatu, bez použitia zákazky v zmysle Zákona o verejnom
obstarávaní, bol v rozpore so základnými povinnosťami žalobcu v zmysle § 9 ods. 1 Zákona o verejnom
obstarávaní, z ktorého dôvodu následne okresný súd dospel k záveru, že Zmluva o vzájomnej spolupráci
je v časti týkajúcej sa dodávky kalu absolútne neplatným právnym. Z uvedených záverov okresného
súdu však nevyplývalo, že Protokol o výsledku kontroly dodržiavania Zákona o verejnom obstarávaní zo
dňa 5.12.2011 by bol okresným súdom posudzovaný za aplikácie § 135 ods. 2 OSP. Záver okresného
súdu o neplatnosti Zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008 v časti týkajúcej sa kalov, vzhľadom
na odôvodenie písomného vypracovania napadnutého rozsudku, nebolo možné vyhodnotiť krajským
súdom inak, než ako výsledok vykonania vlastného právneho posúdenia vykonaného okresným súdom,
s ktorým záverom sa krajský súd stotožnil a poukazuje na závery okresného súdu vyplývajúce zo
zodpovedajúcej časti písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku okresného súdu.

Žalovaný v odvolaní namietal, že posudzovaná činnosť žalobcu podľa predmetnej zmluvy nespĺňala z
hľadiska Zákona o verejnom obstarávaní podmienky pre postup podľa tohto zákona, a to tak z hľadiska
subjektu, ako aj z hľadiska činnosti, na ktorú sa má tento zákon podľa okresného súdu vzťahovať. V
súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného je nevyhnutné zdôrazniť, že žalobca je právnickou
osobou, ktorej akcionármi sú obce a mestá a ktorá skutočnosť zostala v konaní nespornou. Z výpisu z
obchodného registra okresného súdu Žilina oddiel Sa, vložka č. 1547/ L, vyplýva, že predmetom
činnosti žalobcu sú okrem iných aj činnosti:
prevádzkovanie verejnej kanalizácie pre kategóriu K-1 (od: 07.09.2006)
prevádzkovanie verejného vodovodu pre kategóriu V-1 (od: 07.09.2006)

Z uvedených činností, samotného charakteru žalobcu, kde akcionármi sú obce a mestá, a vo
väzbe na predmet Zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008, ktorej nosnou činnosťou malo
byť spracovanie kalu ako odpadu, nemožno napriek argumentácií žalovaného vyvodiť záver, že
neprichádzala do úvahy aplikácia Zákona o verejnom obstarávaní. Je ťažko predstaviteľné, aby pri
prevádzkovaní verejnej kanalizácie pre kategóriu K-1, s ktorou prevádzkou je nevyhnutne spätá i
odpadová voda, no nielen jej odvedenie, ale tiež zabezpečenie jej likvidácie, by nebolo možné
konštatovať väzbu na „kal“, ktorý bol predmetom Zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008.
Ak žalovaný v odvolaní namietal, že podľa § 8 ods. 5 písm. b) Zákona o verejnom obstarávaní je
obstarávateľ povinný pri zadávaní zákazky alebo pri súťaži návrhov postupovať podľa tohto zákona, ak
vykonáva činnosti podľa odseku 4 a súčasne vykonáva činnosti spojené s čistením, odvedením alebo
likvidáciou odpadovej vody, pritom musí ísť o zákazku súvisiacu s týmito činnosťami, ktoré podmienky
u žalobcu podľa žalovaného splnené neboli, pretože dodávku kalu žalobcom žalovanému za obvyklých
podmienok v rámci záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o vzájomnej spolupráci nemožno podriadiť ani
pod jednu z týchto činností, pretože nejde ani o čistenie, odvedenie alebo likvidáciu odpadovej vody
(odpadová voda je definovaná v § 2 písm. g) zákona č. 364/2004 o vodách), tak krajský súd sa s týmito
závermi nemohol stotožniť. Ak žalovaný v odvolaní poukázal na § 2 písm. g) zák. č. 364/2004 Z.z. o
vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (vodný zákon), tak je potrebné na tomto mieste precizovať, že § 2 písm. g) predmetného
zákona účinného v čase uzavretia Zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2013 znel: „Na účely
tohto zákona písm. g odpadovou vodou je voda použitá v obytných, výrobných, poľnohospodárskych,
zdravotníckych a iných stavbách a zariadeniach alebo v dopravných prostriedkoch, pokiaľ má po použití
zmenenú kvalitu (zloženie alebo teplotu), ako aj priesaková voda zo skládok odpadov a odkalísk;
odpadová voda môže byť splašková, priemyselná a komunálna; za použitú vodu sa nepovažuje voda
vypúšťaná z rybochovných zariadení, rybníkov a vodných nádrží osobitne vhodných na chov rýb“.
Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že ak žalobca podľa výpisu z obchodného registra prevádzkuje
verejnú kanalizáciu, tak práve obsahom tejto činnosti je i odvedenie odpadovej vody a v neposlednom
rade i zabezpečenie ďalšieho „osudu“ tejto odpadovej vody. V súvislosti s týmito závermi, v rovine
odvolacej námietky žalovaného, poukazuje krajský súd i na zákonnú úpravu vypúšťania odpadových vôd
a osobitných vôd do povrchových vôd, ktorá v § 36 ods. 1 veta zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný
zákon) práve stanovuje, že komunálne odpadové vody, ktoré vznikajú v aglomeráciách, možno odvádzať
len verejnou kanalizáciou. Podľa krajského súdu kal (samotné nakladanie s ním) ako súčasť odpadových
vôd nie je možné potom vyhodnotiť ako produkt nezávislý na činnosti vykonávanej žalobcom v zmysle
výpisu z obchodného registra a nemožno konštatovať, že nesúvisí s odvedením a likvidáciou odpadovej
vody, pričom nemožno opomenúť ani jeho pôvod. Neunikli pozornosti krajského súdu ani skutočnosti
vyplývajúce z Protokolu Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 05.12.2011 č. 1172-7000/2011-OK/3 o



výsledku kontroly dodržiavania citovaného zákona, ktorou príslušný štátny orgán konštatoval, že postup
žalobcu pri zadávaní časti Zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008, ktorá sa týkala likvidácie
kalu, za odplatu, bez použitia postupu zadávania, bol v rozpore so zákonom pre verejné obstarávanie.
Krajský súd pre úplnosť udáva, že si je vedomý, že záväznosť Protokolu Úradu pre verejné obstarávanie
zo dňa 05.12.2011 č. 1172-7000/2011-OK/3 nemožno vyhodnotiť v zmysle § 135 ods. 2 OSP, avšak ak
v konaní bolo nepochybne okresným súdom vykonané dokazovanie aj touto listinou, ktorú krajský súd
vyhodnotil ako listinný dôkaz, tak potom ho nebolo možné aj napriek argumentácií žalovaného opomenúť
pri postupe podľa § 132 OSP.

Žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, ktorý určil, že predmetná Zmluva o vzájomnej
spolupráci, je neplatná v časti kalu, avšak sa dostatočne nevysporiadal s (ne)oddeliteľnosťou právneho
úkonu, pričom argumentoval zmluvnými ustanoveniami, tzv. Salvatoriánskou doložkou, teda zmluvným
dojednaním čl. 23 ods. 1, v zmysle ktorého v prípade, ak ktorékoľvek ustanovenie tejto Zmluvy je alebo
sa stane neplatným alebo nevykonateľným, nemá tento fakt vplyv na zvyšné ustanovenia tejto Zmluvy,
ktoré zostávajú v platnosti. Pri vyhodnotení a aplikácií predmetného zmluvného ustanovenia však podľa
krajského súdu bolo potrebné, aby okresný súd uvedené zmluvné ustanovenie nevykladal izolovane od
ostatných zmluvných ustanovení, ktoré boli výsledkom kontraktačného postupu, bolo potrebné zmluvné
ustanovenia vykladať komplexne, pričom nemožno opomenúť samotnú preambulu, v zmysle ktorej
„Spoločnosť má v úmysle spoločne s Dodávateľom realizovať Projekt, a to výstavbu Výrobne biopaliva
a Energetického celku Dodávateľom v rozsahu a za podmienok uvedených v tejto Zmluve za účelom
zlepšenia kvality životného prostredia a života občanov Mesta Liptovský Mikuláš a okolitých obcí.
Dodávateľ má skúsenosti a know-how s realizáciou projektov obdobných, akým je Projekt, a to prípravou
výstavby, výstavbou a predajom produktov Projektu v regióne Slovenskej republiky a má záujem
poskytnúť Spoločnosti ostatné služby súvisiace s realizáciou Projektu, a to za podmienok dohodnutých
v tejto Zmluve“, ale i ďalšie zmluvné ustanovenia, z ktorých nepochybne vyplývalo, že v prípade určenia
neplatnosti zmluvných ustanovení Zmluvy o vzájomnej spolupráci zostáva zvyšná časť ustanovení síce
v platnosti práve podľa čl. 23.1 zmluvy, avšak okresný súd pri tomto závere opomenul aplikovať i čl.
23.2 zmluvy, ktoré ďalej upravovalo postup pri aplikácií tzv. Salvatoriánskej doložky dohodnutej v čl.
23.1 zmluvy. V zmysle čl. 23.2 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že sa budú v dobrej viere usilovať,
aby úplne alebo čiastočne neplatné ustanovenie nahradili platným, ktoré by svojím hospodárskym
obsahom sa najviac približovalo neplatnému ustanoveniu, pričom toto nahradenie sa vykoná v súlade
s ich spoločným úmyslom, ktorý je vyjadrený v tejto Zmluve. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vo
väzbe na odvolací dôvod žalobcu v rovine konštatovanej oddeliteľnosti časti predmetného právneho
úkonu, krajský súd uvádza, že vzhľadom na rozsah určenej neplatnosti Zmluvy o vzájomnej spolupráci
zo dňa 28.8.2008, a to vo všetkých častiach týkajúcich sa kalu, vyslovenej okresným súdom, pri
vyhodnotení zmluvných ustanovení, ktorých sa vyslovená neplatnosť netýkala, dospel k záveru, že
nemožno súhlasiť so záverom okresného súdu, o možnej oddeliteľnosti neplatných častí od tých, ktorých
neplatnosť vyslovená nebola. Krajský súd vníma argumentáciu okresného súdu v rovine oddeliteľnosti
časti právneho úkonu v konštatovanej všeobecnej rovine, nevidí dôvod, pre ktorý by nebolo možné
prihliadať i na judikatúra uvádzanú okresným súdom, avšak pre konkrétnu posudzovanú vec mal za to,
že najmä s prihliadnutím na povahu samotného posudzovaného právneho úkonu Zmluvy o vzájomnej
spolupráci zo dňa 28.89.2008 a z okolností pri ktorých k jeho vzniku došlo, nemožno vyvodzovať
oddeliteľnosť častí týkajúcich sa kalu. Krajský súd uvádza, že si je vedomý zásady uvádzanej okresným
súdom, že neoddeliteľnosť je potrebné chápať v zmysle obsahovom, a nie reálnej oddeliteľnosti - zásada
favor negotii, teda že je potrebné dávať prednosť prístupu, ktorý inak zachováva platnosť ostatných častí
zmluvy, avšak uvedená zásada bola podľa krajského súdu prelomená práve obsahovým substrátom
ustanovení, ktoré boli okresným súdom vyhlásené za neplatné, z ktorého dôvodu potom nebolo možné
uvedenú zásadu okrem iného uvádzanú i v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Cdo
4082/2008 aplikovať. Ak okresný súd práve za tohto stavu aplikoval Salatoriánsku doložku dohodnutú
v zmluve, ktorú vyložil a následne aplikoval len cez čl. 23.1 zmluvy, ku ktorému sa však viaže i ďalšie
zmluvné ustanovenie čl. 23.2. zmluvy, tak s takýmto postupom sa krajský súd nemohol stotožniť.
Vzhľadom na uvedené krajský súd akcentuje, že ani predmetná doložka aplikovaná okresným súdom
nemôže vylúčiť v prípade, že dôjde k určeniu niektorých zmluvných ustanovení za neplatné pre rozpor
so zákonom, v dôsledku ktorého určenia nosná zložka zmluvných vzťahov zostala bez zmluvného
základu, ktorá zložka v danom prípade bola kal, aby za takéhoto stavu bolo možné konštatovať obsahový
zmysel ostatných častí predmetnej zmluvy ako napr. projektu, vrátane ostatných služieb s realizáciou.
Tiež je potrebné akcentovať, že v zmysle zmluvného dojednania čl. 23.2 zmluvy, v danom prípade a s
dôrazom na závažnosť a osobitosť úpravy verejného obstarávania, nie je možné neplatné ustanovenia



nahradiť, tak aby sa v zmysle č.l. 23. bod. 2 ustanovenia vyhodnotené ako neplatné stali platnými, a to
práve pre konštatovaný rozpor so Zákonom o verejnom obstarávaní. Z uvedených dôvodov vyhodnotil
krajský súd Zmluvu o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008 ako neplatnú. V súvislosti so svojimi
závermi krajský súd poukazuje i na to, že účastníci si v rámci uzavretých zmlúv dojednali hospodárske
ciele, z ktorých je zrejmé, že dôraz bol kladený práve na tieto hospodárske ciele, pričom vzájomná
prepojenosť Zmluvy o spolupráci zo dňa 28.8.2008 a Zmluvy o nájme zo dňa 30.10.2008 (č.l. 25
spisu), vyplývala jednak z obsahu samotných zmlúv a v neposlednom rade je dotvrdená aj úvodnými
časťami Zmluvy o nájme. Krajský súd bol toho názoru, že nie je možné bez tých ustanovení, ktoré
boli okresným súdom určené za neplatné, uvedené hospodárske ciele, teda mienený účel predmetných
oboch pripojených zmlúv, dosiahnuť, resp. ich realizovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol krajský
súd odlišného právneho názoru ako okresný súd a napriek tomu, že Nájomnú zmluvu zo dňa 30.10.2008
samotnú by bolo možné z formálno-právneho hľadiska vyhodnotiť ako platnú zmluvu, avšak vo väzbe na
konštatovanú prepojenosť Zmluvy o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008, ktorej neplatnosť odvolací
súd konštatoval v celom rozsahu a Nájomnej zmluvy zo dňa 30.10.2008, bolo nevyhnutné i Nájomnú
zmluvu zo dňa 30.10.2008 vyhodnotiť ako neplatnú.

Pre úplnosť krajský súd uvádza, že pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie
absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej
núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva
dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva).
Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje
hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom
dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). Je potrebné na
tomto mieste pripomenúť, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného vo výroku,
ktorým okresný súd určil, že Zmluva o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008 v časti týkajúcej sa kalu
je neplatná ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP a rozsudok okresného súdu v
napadnutej výrokovej časti, ktorou okresný súd vo zvyšku žalobu zamietol, podľa § 220 OSP zmenil
tak, že Zmluva o nájme zo dňa 30.10.2010 ako aj Zmluva o vzájomnej spolupráci zo dňa 28.8.2008 vo
zvyšnej časti, avšak v konečnom dôsledku ako celok, sú neplatné, z ktorých jednoznačne vyplýva ich
vzájomná závislosť, cez ktorú vzájomnú previazanosť, najmä cez účastníkmi v zmluvách deklarovaný
hospodársky cieľ, účel zmlúv, došlo k vysloveniu ich neplatnosti.

Odvolací súd súčasne podľa § 238 ods. 3 OSP pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Dôvodom
takéhoto postupu odvolacieho súdu bola skutočnosť, že v rámci odvolacieho konania odvolací súd
čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, a určil, že Zmluva o vzájomnej
spolupráci zo dňa 28.8.2008 je neplatná ako celok a vzhľadom na hospodársky účel a vzájomné
prepojenie oboch posudzovaných zmlúv vyslovil, že neplatná je aj Zmluva o nájme zo dňa 30.10.2008.
Z dôvodu zmeny rozsudku okresného súdu odvolacím súdom v napadnutom výroku potom prichádza
do úvahy podľa § 238 ods. 1 OSP podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, preto s
akcentom na vzájomnú prepojenosť oboch posudzovaných zmlúv bolo podľa odvolacieho súdu žiaduce
v prípade odchylného posúdenia dovolacieho súdu vytvoriť priestor i pre posúdenie potvrdenej časti
rozhodnutia .

Vo vzťahu k vysloveniu prípustnosti dovolania odvolací súd pre úplnosť poukazuje i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 185/2009, v zmysle ktorého právnej vety: „O
rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu ide nielen vtedy, ak odvolací
súd posudzoval právnu otázku, či má po právnej stránke zásadný význam z hľadiska rozhodovacej
činnosti súdov vôbec (majúci všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy), ale predovšetkým a
zároveň vtedy, ak mala posudzovaná otázka zásadný význam pre rozhodnutie v konkrétnej právnej veci“.
Tiež (primerane) podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 186/08, „ak je právo
na dovolanie zakotvené v právnom poriadku, požíva ústavnú ochranu. Preto podmienku prípustnosti
dovolania podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, aby bola naplnená



jednak ústavou stanovená povinnosť najvyššieho súdu poskytnúť jednotlivcovi (dovolateľovi) ochranu
jeho základného práva, a jednak aj účel daného typu súdneho konania. Právne posúdenie veci sa týka
nielen noriem hmotného práva, ale aj noriem procesného práva“.

Krajský súd rozhodoval v odvolacom konaní len v rozsahu podaných odvolaní vo veci samej, keďže v
prvostupňovom konaní nebolo rozhodované o trovách konania z dôvodu postupu okresného súdu podľa
§ 151 ods. 1, 3 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne preto súd prvého stupňa, s odkazom na
ust. § 224 ods. 4 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.