Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/83/2017 z 26. 2. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2019, sp. zn. 9Sžsk/83/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5014200373.4 Najvyšší súd | 9Sžsk/83/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:5014200373.4 | 2019-02-26 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/db1e0f5a-276b-4bbb-b3f4-b8779af765ce Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200373.4 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/83/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200373
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5014200373.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: L.
N., bytom F.. V. B. R. XXb/X, XX-XXX, N. - N., Poľská republika, právne zastúpeného: JUDr. Ing.
Zuzanou Kvakovou, advokátka so sídlom J. M. Geromettu 146/1, 010 01 Žilina, Slovenská republika,
proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti: Q. V. W.,
bytom B. Xb/XX, XXX XX N. - N., Poľská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej
č. 8725-3/2014-BA, zo dňa 29.01.2014, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline, č. k. 20Scud/17/2014-106 z 21. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 20Scud/17/2014-106 z 21.
februára 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 8725-3/2014-BA zo dňa 29.01.2014 z r u š
u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaná j e p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania na krajskom súde a trovy kasačného
konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20Scud/17/2014-106 z 21.02.2017 zamietol žalobu, ktorou
žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovanej č. k. 8725-3/2014-BA, zo dňa 29.01.2014 a vec jej vrátiť na
ďalšie konanie.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ako prvostupňový orgán rozhodnutím č. k. 700-0217/2011-23 zo
dňa 09.09.2011 rozhodla, že žalobcovi ako zamestnancovi nevznikla účasť na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 15.04.2010. Svoje rozhodnutie odôvodnila
tým, že u zamestnávateľa žalobcu Q. V. W. - GM CONZULTING, 919 10 Buková, IČO: 45 506 108, nebolo
možné ani fyzickou kontrolou preukázať reálny výkon činnosti zamestnanca, a preto zamestnancovi
nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti od
15.04.2010. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal porušenie zásad
konania vo veciach sociálneho poistenia, konkrétne neupovedomenie o začatí konania (porušenie § 185
ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
461/2003 Z. z.“)), odopretie práv účastníka konania (porušenie § 173 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.
a čl. 48 bod 2 Ústavy Slovenskej republiky), neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne posúdenie
veci (porušenie § 195 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) a neprihliadnutie na dôkazy predložené v konaní
zamestnávateľom (porušenie § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.).

3. O podanom odvolaní rozhodla žalovaná rozhodnutím č. k. 8725-3/2014-BA, zo dňa 29.01.2014 (ďalej
len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím zmenila prvostupňové rozhodnutie



Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava tak, že z výrokovej časti vypustila text „... nevznikla účasť na
nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti...“ a nahradila ho textom:
„...nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti...“. V ostatnom prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení žalovaná uviedla,
že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci iba status osoby ako zamestnanca, resp.
samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Vzhľadom k tomu, že na základe vykonanej
fyzickej kontroly v sídle zamestnávateľa nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky, nemôže byť poistený na území SR ani podľa čl. 11
(3) (a), čl. 13 (1) a čl. 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú slovenské právne predpisy
sociálneho zabezpečenia. Na základe listu poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013 Sociálna poisťovňa dňa
10.12.2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody v súlade s čl. 16
(4) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má
konečnú platnosť. Zároveň žalovaná poukázala na ust. § 172 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z. a uviedla,
že konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové
konanie, ktoré podľa § 184 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z. môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne.

4. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca žalobu, v ktorej namietal neprimerané použitie čl. 11
ods. 2 písm. a/ základného nariadenia, ktoré sa na jeho prípad neuplatňuje a uplatňuje sa výlučne
čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože nevykonával iba prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj
nájomnú prácu na Slovensku. Poukázal na to, že v dôsledku tohto neprimeraného použitia došlo k
situácií, že napriek ustanoveniam základného nariadenia žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve
dvoch rôznych členských štátov. Ďalej uviedol, že v pracovnú zmluvu uzavrel v dobrej viere a nemyslel,
že zamestnávateľ GM Consulting je svojou činnosťou v rozpore so zákonom. Žalobca nemal žiadny
vplyv na konanie zamestnávateľa, ktorý nepodal proti preskúmavanému rozhodnutiu odvolanie, pričom
zamestnávateľ má k dispozícií všetky príslušné dôkazy, ktoré pravdepodobne nepredloží. Ďalej namietal
porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok vo veci, a to čl. 5 vykonávacieho
nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu o
prihlásení žalobcu k sociálnemu poisteniu, a ľubovoľné a nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie
pripustiť ako dôkaz doklady uvedené žalobcom, keď predložené dôkazné návrhy žalobcu prispievali
k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie veci a tieto rozhodnutia boli vydané pre podnikateľov
v totožnom skutočnom a právnom stave. Žiadal zrušiť rozhodnutie žalovanej a predchádzajúce
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava a postúpiť vec prvostupňovému správnemu orgánu
s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov Spoločenstva o koordinácií systémov sociálneho
zabezpečenia počas opätovného preskúmania. Navrhol výsluch žalobcu formou právnej pomoci na
príslušnom súde v Poľskej republike, súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti a žiadal priznať náhradu
trov konania.

5. V dôvodoch žaloby ďalej žalobca uviedol, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej
platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 15.04.2010 dodatočne uzavrel pracovnú zmluvu
s firmou Q. V. W. - GM CONZULTING s miestom podnikania 109 19 Buková 22 na území Slovenskej
republiky. Uviedol, že podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy, podľa čl. 16 ods.
1 vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola poukázaná legislatíva slovenská, v
súlade s obsahom čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, t. j. legislatíva štátu, na území ktorého žalobca
vykonáva nájomnú prácu. Nevedel, že zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom. Pracovnú zmluvu
podpísal, pretože sa chcel naučiť nové zručnosti a poznať nových ľudí a hľadať nových partnerov.
Tvrdil, že dostával odmenu za svoju prácu, a preto nemal žiadny dôvod sa domnievať, že spoločnosť
si neplní povinnosti zamestnávateľa. Žalobca podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na
území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej
činnosti zamestnávateľa. O porušení zákona zo strany zamestnávateľa aj o neprihlásení zamestnancov
na poisťovňu sa dozvedel až po dlhej dobe. Predpokladá, že zamestnávateľ nie je schopný ho brániť,
pretože napadnuté rozhodnutie bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre
nezaplatené príspevky. Má za to, že je poškodeným a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky
záznamy o zamestnaní má jeho zamestnávateľ, čo potvrdzuje aj ignorovanie kontroly a nesúlad s
pokynmi subjektu, ktoré kontrolu vykonávali. Správne orgány podľa neho porušili čl. 5 vykonávacieho
nariadenia. Poukázal na to, že bol registrovaný pre potreby poistenia v Slovenskej republike a príslušná
slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval doklad



vydaný inštitúciou potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej
pracovnej zmluvy.

6. Žalovaná k námietkam žalobcu obsiahnutým v žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky sa
uplatňujú v oblasti sociálneho zabezpečenia koordinačné nariadenia nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71
z 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Poukázala
na čl. 13 (2) písm. a/ základného nariadenia, čl. 14 a uviedla, že v oboch prípadoch sa na osobu
vzťahuje legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná, avšak pri určovaní legislatívy je
rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti. Na podnet poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia začala Sociálna poisťovňa vykonávať kontroly zamerané na reálny
výkon činnosti zamestnancov z dôvodu, že v mnohých prípadoch cieľom nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti. Uviedla, že len v tých prípadoch, kedy sa
nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje
Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.
Vzhľadom k tomu, že kontrolou vykonanou Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činnosti žalobcu ako aj ďalších zamestnancov dotknutého zamestnávateľa,
nevzniklo žalobcovi od 15.04.2010 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Ďalej uviedla, že prihláška na
sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky a nemôže zakladať povinné sociálne poistenie ani vznik
povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc
z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je
právne neúčinná. Zároveň žalovaná poukázala na list Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 10.12.2013,
ktorým Sociálna poisťovňa akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS zo
dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou
sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej
bolo aj žalobcovi určené poľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Navrhla, aby krajský súd
žalobu zamietol.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovanej zaslal vyjadrenie, v ktorom namietal tvrdenie, že reálne nevykonával
prácu na území Slovenskej republiky a tvrdil, že Sociálna poisťovňa rozhoduje zaujato. Dohoda, na ktorú
sa žalovaná odvoláva, poukazuje podľa názoru žalobcu na plánovanú činnosť porušovania predpisov
Európskej únie. Ďalej uviedol, že je v podstate bezmocný, pretože ZUS ako aj žalovaná môžu na základe
svojej autority diktovať riešenia, ktoré poškodzujú žalobcu. V prípade žalobcu neexistuje možnosť,
aby ZUS určila pre neho inú legislatívu, ako je príslušná slovenská legislatíva, pretože sa na neho
priamo vzťahujú nariadenia Európskej únie. Cíti sa diskriminovaný, pretože jeho spolupracovníci dostali
potvrdenia A1.

8. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20Scud/17/2014-65 zo dňa 14.04.2015 žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. 9Sžso/86/2015 zo dňa 28.06.2016 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd uviedol, že krajský súd postupoval nesprávne, keď do
konania ako účastníka nepribral zamestnávateľa žalobcu - fyzickú osobu Q. V. W., ktorému zaniklo
živnostenské oprávnenie dňom 02.06.2012, pretože bol účastníkom správneho konania a aj po zániku
jeho živnostenského oprávnenia v súlade s § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. ide o fyzickú
osobu, o ktorej právach alebo povinnostiach sa má konať alebo ktorej práva alebo povinnosti môžu byť
rozhodnutím správneho orgánu dotknuté. Po vrátení veci krajský súd zaslal zamestnávateľovi žalobcu
Q. V. W., bytom B. Xb/XX, XXX XX N. - N., Poľská republika, žalobu spolu s ďalšími písomnosťami na
vyjadrenie. Ďalší účastník sa k žalobe ani k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.

9. Krajský súd v rozsudku 20Scud/17/2014-106 z 21.02.2017 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná
a žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia citoval čl. 11, čl. 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej
len „základné nariadenia“), čl. 16 ods. 1 - 4 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009
z 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenia“) a ust. § 6 ods. 1 a § 20 písm. a/ zákona č. 461/2003



Z. z. v znení účinnom k 31.12.2010. Uviedol, že pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia.
Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktoré
zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej činnosti
boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň vylučujú,
aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali systémy
dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto pravidlá majú
výhradný účinok, a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie systémy sociálneho
zabezpečenia, alebo aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostali poistení v štáte
bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci pokrytí systémom sociálneho
zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich bydliska, sídla zamestnávateľa,
či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) usadená. Uplatniteľná
legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t. j. na sociálne poistenie (nemocenské
poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie, garančné poistenie) a
verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným
dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú
na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v
inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri
súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre
všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je
pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie
A1 z dôvodu, nevyslania neznamená, že zamestnanec (SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť
na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná alebo SZČO len v jednom členskom štáte,
podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom činnosť vykonáva aj napriek
tomu, že sa jej bydlisko či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v inom členskom štáte. V takých prípadoch
sa A1 nevystavuje.

10. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať základné nariadenie a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na
čl. 13 ods. 3 ako aj vykonávacie nariadenie čl. 14-16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva
činnosť zamestnanca a činnosť SZČO súčasne v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci
žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania
v správnom konaní však nebolo preukázané, že by reálne, fakticky žalobca vykonával činnosť
zamestnanca u zamestnávateľa Q. V. W. - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na
území SR. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou bolo zistené,
že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza
žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste
podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené žiadne
doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Nebola vedená
evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko
výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín
týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov
bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ ani na výzvu správneho orgánu nepredložil relevantné dôkazy
preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, predložil len štvrťročné správy o vykonaní
prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Zo správy o vykonaní kontroly zo
14.07.2011 krajský súd zistil, že podľa p. E. O., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo
označené ako miesto podnikania zamestnávateľa, a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a zároveň
bola ekonómkou zamestnávateľa žalobcu, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej republiky na
Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra vyučovania
obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali konkrétny
výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj jeho
zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi konania neprodukovali dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác
žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. Žalobca predložil ako listinné dôkazy štvrťročné
správy o vykonaných prácach, v ktorých však absentuje dátum ich vyhotovenia a nie je zrejmé, za
ktorý konkrétny štvrťrok je správa realizovaná. Absentuje v nich dátum vykonania prác a konkrétnejšie
miesto výkonu okrem označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré žalobca mal v uvedených firmách,
ktorých vizitky sú súčasťou fotokópií štvrťročných správ, realizovať. Podľa krajského súdu žalobca ani z



týchto dokumentov nepreukázal reálny výkon práce promotéra internetových online kurzov a realizáciu
pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve zo dňa 15.04.2010.

11. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na
území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonával
súčasne činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Iba táto skutočnosť môže
zakladať postup podľa základného nariadenia čl. 13 ods. 3 a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov
príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).

12. Záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy je podľa krajského súdu súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z. z.
ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu zamestnanca v
pracovnom pomere. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1, § 14 ods. 1
písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.. Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa
s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom
vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia). Krajský súd
konštatoval, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 vo väzbe na čl. 11 ods. 1
prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako
zamestnanca v Slovenskej republike a SZČO v Poľskej republike.

13. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodu, že krajský súd
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440
ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)). V rámci sťažnostných
bodov žalobca uviedol, že v žalobe namietal neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a/ základného
nariadenia a spochybňovanie pracovnej zmluvy. Podľa názoru žalobcu tento článok nebol v prípade
žalobcu aplikovateľný, pretože žalobca nevykonával len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj závislú
prácu ako zamestnanec na Slovensku od 15.04.2010 u zamestnávateľa Q. V. W. - GM CONZULTING,
IČO: 45506108, ktorý ukončil svoju podnikateľskú činnosť ku dňu 02.06.2012. Uvedené preukázal
dôkazmi, ktorými ako zamestnanec disponoval (pracovná zmluva, štvrťročné správy o vykonaní prác,
výpisy z účtu). Z dôvodu súbehu výkonu SZČO v Poľsku a zamestnanca na Slovensku, má za to,
že sa voči nemu má aplikovať čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, čo žalovaná nerešpektovala v
dôsledku čoho žalobca fakticky podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov.
Namietal, že otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia
je predmetom hmotnoprávneho posúdenia a s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
namietal oprávnenie správneho orgánu prvého aj druhého stupňa vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí
povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z, pretože toto nie
je v ich kompetencii. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015, v ktorom
Najvyšší súd SR vyslovil rovnaký právny názor. Bez ohľadu na uvedené ďalej namietal aj skutočnosť,
že krajský súd ani žalovaná sa nevysporiadali so záznamom o vykonaní kontroly dňa 14.07.2011 u
zamestnávateľa žalobcu, ktorého súčasťou ako príloha je Správa o kontrole. Krajský súd mal podľa
žalobcu nesprávne právne vec posúdiť tým, že zákonným spôsobom nevyhodnotil jediný zákonným
spôsobom a vôbec uskutočnený a získaný dôkaz v rámci prvostupňového správneho konania vykonaný
Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava v rámci kontroly uskutočnenej u zamestnávateľa žalobcu dňa
14.07.2011, ktorej výsledkom bol záznam v zmysle § 246 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.. Z ustanovenia
§ 246 ods. 6 vyplýva, že ak sa počas kontroly nezistí porušenie právnych predpisov, vypracuje sa len
záznam o kontrole. Namietal, že otázka reálneho výkonu práce žalobcu už bola vyriešená v rámci
konania o kontrole a túto skutočnosť krajský súd odignoroval. Žalobca mal za to, že krajský súd
flagrantným spôsobom odignoroval záznam a správu z kontroly zo dňa 14.07.2011 ako základný podklad
pre vydanie rozhodnutia, zo strany krajského súdu nebol vyvrátený záver o tom, že práca nebola
reálne vykonávaná, a to napriek tomu, že dôkaz o opaku neposkytli, slepo nasleduje nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie prvostupňového a druhostupňového orgánu, ktoré okrem iného nedostatočne
a neobjektívne zistili skutkový stav. Poukázal na skutkovo a právne obdobnú právnu vec, v ktorej Krajský
súd v Prešove v rozsudku č. k. 1S/12/2014 zo dňa 28.10.2014 dospel k záveru o nedostatočnom zistení
skutkového stavu správnym orgánom, v prípade, ak správny orgán prijal záver o nevykonávaní činnosti



zamestnanca iba na základe vykonanej kontroly. Žiadal, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

14. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrila žalovaná, podľa ktorej žalobca neuviedol také námietky k
správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu
alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Uviedla, že vo svojich písomných podaniach v konaní pred
krajským súdom zaujala stanovisko ku každej námietke žalobcu obsiahnutej v žalobe. Opätovne uviedla,
že na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia musí byť splnených niekoľko podstatných náležitostí
ako napr.: aj reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Nesúhlasila s názorom
žalobcu, že na základe pracovnej zmluvy automaticky nadobúda status zamestnanca. Poukázala na
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, podľa ktorého za pracovníka
musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Uviedla, že reálny výkon
činnosti predpokladá aj priamo čl. 13 (3) základného nariadenia a s týmto názorom sa stotožnil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžso/77/2015. Mala za to, že dôkazy predložené
žalobcom nepreukázali, že došlo k reálnemu výkonu činnosti. Zopakovala zistenia z kontroly zo dňa
07.07.2011, z ktorej bola vypracovaná správa dňa 14.07.2011 a súčasne bol zamestnávateľ vyzvaný
na predloženie relevantných dokladov. Ďalej poukázala na čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a
uviedla, že dôkazné bremeno leží aj na žalobcovi a jeho zamestnávateľovi. Ďalej k námietkam v kasačnej
sťažnosti uviedla, že o kontrole bola vypracovaná správa a nie záznam, pričom chybné označenie
výsledku kontroly nemá vplyv na obsah textu, z ktorého je zrejmé, že bolo zistených viacero pochybení.
Žalovaná ďalej poukázala aj na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého je možné určiť
právne predpisy vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcií. Žiadala rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdiť.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 492 ods. 2
SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.

16. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“).

17. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

19. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

20. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

21. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

22. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

23. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.



Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

24. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

25. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

26. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

27. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

28. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:

a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

29. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

30. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

31. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

32. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.



33. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument
zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

34. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

35. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,
styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami
dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

36. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je:

a/ nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a
na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,
b/ dôchodkové poistenie, a to:
1. starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia,
2. invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v
dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia,
c/ úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania,
d/ garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na
uspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa
osobitného predpisu 2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len
„príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu
príspevkov na starobné dôchodkové sporenie,
e/ poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku
nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

37. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

38. V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v
Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela
dňa 15.04.2010 pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle
čl. 2 ods. 1 základného priamo nariadenia vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie
nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o
Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné
vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom
unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je
možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

39. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda
či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na
vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná
na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie
príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby,
ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného
členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych
predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia).
Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo



by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho
zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo
štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie
nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje
postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

40. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution
of the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13
základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike,
a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

41. Žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou ZUS. Správne
orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie
danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia.

42. Pokiaľ žalovaná poukazuje na čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a na existenciu dohody
medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou, ktorá nemusí mať podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu,
kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v každom prípade musí byť existencia takejto dohody
žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov
alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu,
aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly
vykonávacieho nariadenia).

43. Z administratívneho spisu žalovanej existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
nevyplýva. Pokiaľ žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odkazuje na dohodu medzi ňou
a poľskou inštitúciou ZUS uzatvorenou na základe listu poľskej inštitúcie ZUS, kasačný súd uvádza, že
list zo dňa 10.12.2013, ktorým mala žalovaná akceptovať návrh dohody a ktorý sa má vzťahovať na
1.236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo do obsahu a subjektov, na ktoré sa
vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj keď nemusí mať písomnú formu,
musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na ktorú konkrétnu osobu sa určenie
konkrétnej legislatívy vzťahuje.

44. Nad rámec uvedeného kasačný súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či stane
konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca
jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve
predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo
dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na
vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia
sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou
slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a
spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom
poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež
určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu
legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne
nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má
právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.

45. Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca
reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania
zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné.

46. K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd dodáva,
že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení
č. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že



definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu
podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na
rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16
ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má
určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte
a založená do spisu.

47. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne
posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho,
aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich
určeným príslušným orgánom. Preto podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok Krajského súdu Žilina č. k.
20Scud/17/2014-106 z 21.02.2017 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie.

48. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie
uvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu. Žalovaná vyčká na určenie
uplatniteľnej legislatívy, prípadne využije postup podľa čl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v
spojení s rozhodnutím A1.

49. O náhrade trov konania ako aj trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1
a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania na krajskom
súde ako aj náhradu trov kasačného konania.

50. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.