Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/11/2012 z 26. 3. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. marca 2012, sp. zn. 10Co/11/2012, ECLI:SK:KSTT:2012:2111209738.1
Krajský súd Trnava | 10Co/11/2012 | ECLI:SK:KSTT:2012:2111209738.1 | 2012-03-26 | Uznesenie
Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti
Citované ustanovenia: § 62 ods. 2 zákona č. 37/2005 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0db5b2ae-0e88-43fb-88a9-3d272a905889
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2111209738.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/11/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111209738
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2111209738.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, S., zast. JUDr.
Barborou Šrutekovou, advokátkou, Hlavná 44, Trnava, proti odporcovi: H. X., nar. XX.X.XXXX, bytom
L. XX, S., o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletým
deťom D., nar. XX.X.XXXX, X., nar. XX.X.XXXX X., zast. kolíznym opatrovníkom Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Trnava, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 20. septembra 2011
č. k. 16C/68/2011-29, 2111209738 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výživy  r u š í   a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa: I. rozviedol manželstvo účastníkov uzavreté 21. februára
1998 pred Okresným úradom Trnava, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu v Trnave vo
zväzku 61, ročník 1998, strana 80, por. č. 36, II. maloleté deti D. X., nar. XX. Y. XXXX a X. X., nar.
XX. C. XXXX na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky (matky), ktorá ich bude
zastupovať a spravovať ich majetok, III. odporcovi (otcovi) uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej
D. sumou 200,- eur  a maloletého X. sumou 90,- eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k
rukám navrhovateľky s účinnosťou od právoplatnosti rozhodnutia, IV. styk odporcu s maloletými neupravil
a V. účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil právne použitím
ustanovení § 18, § 23, § 24, § 62 ZR (zákona č. 37/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení
- zákona o rodine), keď v danom prípade súd prvého stupňa skonštatoval, že manželstvo účastníkov
neplní svoj účel, keďže v dôsledku predchádzajúcich nezhôd účastníci nežijú manželským životom a k
obnoveniu spolužitia nedošlo a ani nie je predpoklad obnovenia spolužitia, pričom za príčinu rozvratu
manželstva určil povahové a názorové nezhody účastníkov a terajšiu známosť navrhovateľky. Maloleté
deti zveril súd prvého stupňa do osobnej starostlivosti navrhovateľky a otcovi uložil povinnosť prispievať
na ich výživu (správne má byť platiť výživné), pri určení výživného vychádzal (?) z príjmu otca 3.000,-
eur, ktorý príjem dosahoval naposledy, predtým ako ukončil pracovný pomer dobrovoľne, skonštatoval,
že  otec v súčasnosti dosahuje príjem 1.000,- eur mesačne, spláca úver nadobudnutý počas trvania
manželstva vo výške 350,- eur mesačne a plní i za matku, sám znáša náklady na domácnosť (býva v
byte patriacom obom rodičom - účastníkom). Ďalej vychádzal zo zistení, že matka je nezamestnaná,
pracovný pomer skončila pre nevyplácanie mzdy, býva s priateľom, ktorému na domácnosť neprispieva.
Súd prvého stupňa ustálil, že súčasný príjem otca, vzhľadom na jeho výdavky, nie je dostatočný na
výživné požadované matkou, ktorá je síce v súčasnosti bez príjmu, ale má tiež voči deťom vyživovaciu
povinnosť a je povinná počínať si tak, aby bola schopná si ju plniť. O trovách konania rozhodol (súd
prvého stupňa) podľa § 144 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení -
Občianskeho súdneho poriadku).

Proti tomuto rozsudku v časti určenia výšky vyživovacej povinnosti odporcu, otca podala odvolanie
navrhovateľka, matka maloletých detí, ktorá navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v tejto časti



podľa § 220 O. s. p. tak, že otcovi uloží povinnosť platiť výživné na maloletú D. vo výške 350,- eur a
na maloletého Samuela 250,- eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky
(matky). Odvolanie podala z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O. s. p., keď výšku vyživovacej
povinnosti súdom prvého stupňa určenú považuje za neprimerane nízku, nesprávnu a v rozpore s
vykonaným dokazovaním. Súd prvého stupňa mal podľa jej názoru vychádzať pri určení výšky výživného
zo sumy 3.000,- eur (ako príjmu odporcu), pretože pracovný pomer ukončil dobrovoľne a teraz zarába
1.000,- eur mesačne a zdôrazňuje pritom, že sám spláca úver vo výške 350,- eur mesačne, znáša sám
náklady na domácnosť, zatiaľ čo ona (navrhovateľka) ich má znížené kvôli tomu, že býva v spoločnej
domácnosti s priateľom. Poukázala na to, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie ohľadom
ukončenia pracovného pomeru odporcu, nezisťoval akú prácu vykonával, nežiadal predložiť žiadne
relevantné listinné podklady za účelom zistenia príjmu. Dodala, že má vedomosť o tom, že odporca
pôsobí v Spolkovej republike Nemecko, v spoločnej domácnosti žije s partnerkou Y. Q., ktorá byt užíva
aj v neprítomnosti odporcu, ktorý sa pracovne nachádza v zahraničí - s maloletými realizoval styk v
ostatnom období iba raz, aj to iba na cca 5 hodín. Uviedla, že jej priemerný mesačný príjem bol do
19.8.2011 vo výške 320,- eur mesačne, kedy ukončila pracovný pomer z dôvodu nevyplácania mzdy,
teraz je vedená ako nezamestnaná, pričom má problém nájsť si vyhovujúcu prácu a v súčasnosti
nemá žiaden príjem, nemôže sa ani spoliehať na pomoc priateľa, ktorý ešte len začína s podnikaním
a žije z úspor. Uviedla, že opustila domácnosť s odporcom pre jeho požívanie alkoholických nápojov,
agresivitu, psychické a fyzické ataky. Súd prvého stupňa bez náležitého preskúmania pomerov určil
výšku výživného v rozpore s jednotlivými ustanoveniami zákona o rodine v neprimerane nízkej výške
oproti príjmu odporcu, ako aj vo vzťahu k ďalším relevantným okolnostiam.

K odvolaniu navrhovateľky, matky maloletých detí sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý navrhol odvolaniu
matky vyhovieť, pričom určenie výšky výživného ponechal na úvahu súdu. Uviedol, že nemá ďalšie
návrhy na dokazovanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti bez
ohľadu na rozsah a dôvody odvolania, (pretože tu šlo o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté
deti, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu - § 212 ods. 2 písm. a/ a § 81 O. s. p.) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky je  dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je
vecne správny, a preto je potrebné ho zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p.) a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 a 2 O. s. p.).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, podľa písm. h/ tak učiní, ak súd prvého stupňa nesprávne právne
vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 221 ods. 1 písm. f)  O. s. p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.5.2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a
tiež Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach
Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril



odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (keď inak táto úprava zjavne dopadá ako na tzv.
sporové konania s postavením účastníkov ako žalobcu a žalovaného, tak i na tzv. konania nesporové
obdobné tomu v prejednávanej veci). Korektným a i ústavne konformným výkladom ustanovení O. s. p.
citovaných zhora (najmä však § 157 ods. 2 O. s. p.) potom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a
napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
príslušné zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa tak vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, je zjavné, že výskyt takejto vady zakladá
ako nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s.
p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa), tak sám osebe i dôvodnosť odvolania.

Podľa názoru odvolacieho súdu bol potom takouto vadou postihnutý i napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v prejednávanej veci.

Podľa § 62 ods. 2 ZR (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - zákona o
rodine) obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa odseku 4 pri určení rozsahu
vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará.
Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa odseku 5 výživné
má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov
povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa § 63 ods. 1 ZR rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu,
je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov
a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších
skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška
jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

Podľa § 75 ods. 1 ZR pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako
aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

Z vyššie citovaných ustanovení ZR vyplýva, že pri určení výšky vyživovacej povinnosti rodiča sa
vychádza z jeho individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z nich. Na
uvedené skutočnosti treba prihliadnuť aj z hľadiska kritéria potencionality príjmov, t. j. či sa povinný
nevzdal bez dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, resp. či neberie
na seba neprimerané majetkové riziká. Z fiktívnej sumy potom bude súd vychádzať napríklad vtedy,
ak dospeje k záveru, že povinný bezdôvodne zastáva horšie platené miesto nezodpovedajúce jeho
kvalifikácii, hoci niet prekážok, aby zastával lepšie platené miesto. Výživné musí byť určené tak, aby
neviedlo k existenčným problémom povinného rodiča a jeho snahe sa z tohto dôvodu vyhnúť plneniu
tejto povinnosti. Zo spisu v prejednávanej veci však nemožno zistiť, z akej výšky zárobku súd prvého
stupňa vychádzal pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti otca maloletých. Ten pri výsluchu uviedol,



že do času rozvodu zarábal 3.600,- eur (v rozsudku je uvedená suma 3.000,- eur), avšak práve kvôli
rozvodu toto zamestnanie v zahraničí zanechal a jeho súčasný zárobok je asi 1.000,- eur (stále pracuje
v zahraničí), pričom tento svoj príjem nijako nezdokladoval - súd prvého stupňa to od neho ani nežiadal
(v spise sa nachádza len potvrdenie o podaní daňového priznania za rok 2010 a faktúra spolu s
výdavkovým a príjmovým dokladom, v ktorej je odporca označený ako dodávateľ). Súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, nie je zrejmé z akých dôkazov vychádzal pri určení rozsahu výživného.

V konaní o určení výživného je potrebné nevyhnutne zisťovať aj výdavky rodičov (pravidelné i
nepravidelné), najmä tie spojené s bývaním, stravou, ošatením, zdravotným stavom, starostlivosťou
o dieťa a domácnosť, inými vyživovacími povinnosťami, poistnými plneniami, sporením, pôžičkami,
splátkovými platbami, daňovými plneniami, výdavkami na výkon povolania. Žiadne z týchto šetrení
súd prvého stupňa nevykonal, nezisťoval výdavky rodičov maloletých, uspokojil sa len s vyhlásením
odporcu o platení úveru 350,- eur mesačne a nájomného 248,- eur, napriek tomu vo veci rozhodol.
Súd prvého stupňa mal vymedziť vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne na základe jeho
individuálnych potrieb. Tieto potreby však ani u jedného z maloletých neskúmal, nie je tak možné zistiť,
prečo práve sumy 120,- eur (mal. D. X., nar. XX. X. XXXX) a 90,- eur (mal. X. X., nar. XX. X. XXXX)
považoval za primerané vyživné.

Odvolaciemu súdu tak neostalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm. f/ a čiastočne i písm. h/ per analogiam O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 tohto ustanovenia mu vec
vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie bez ohľadu na aktivitu
účastníkov (t. j. zistiť príjmy a výdavky oboch rodičov a potreby maloletých detí), výsledky celého konania
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť len o tej časti veci, v ktorej
táto ostala predmetom konania (výživné), a to s povinnosťou nové rozhodnutie vypraviť konkrétnym a
dostatočne presvedčivým odôvodnením.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.