Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/151/2013 z 16. 12. 2013
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 16. decembra 2013, sp. zn. 19CoE/151/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3804899851.1
Krajský súd Trenčín | 19CoE/151/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3804899851.1 | 2013-12-16 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 191 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/72b59c04-36e8-4f59-b3fa-2207cc5972b8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3804899851.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/151/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3804899851
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3804899851.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného L., so sídlom X., L. XX, IČO XX XXX XXX,
zastúpeného K., so sídlom X., R. X, IČO XX XXX XXX proti povinnej Y. Z., bytom V., C. XXXX/X,
t.č. na neznámom mieste, ustanovený opatrovník Y.C., súdna tajomníčka Okresného súdu Prievidza,
pre vymoženie príslušenstva pohľadávky, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza, č.k. 15Er/1265/2004-29 zo dňa 23. novembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania     z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu     p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie                na podklade
exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, spísaná notárkou
Y.. Y. W. dňa 12.09.2004. Súd citoval § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g), § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku a § 52 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že novelou Občianskeho zákonníka č.
150/2004 Z. z. s účinnosťou                od 01.04.2004 bol do všeobecnej občianskoprávnej úpravy
zavedený systém spotrebiteľských zmlúv. Podľa prechodného ustanovenia § 879e ods. 3,4 Občianskeho
zákonníka spotrebiteľské zmluvy uvedené v § 52  uzavreté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv,
ktoré nie sú dané do súladu s ustanovenia §  53, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú
neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Súd skúmal samotnú
zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným a povinnou a dospel k záveru, že medzi
účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by
povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo
je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa.
Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť
ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých
prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Ďalej súd poukázal                      na znenie § 53 od. 1, 4, § 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a na čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1-3 Smernice Rady 93/13/EHS, pričom
je túto smernicu nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku,
upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Európsky súdny dvor rozsudkom z 27.06.2000 v spojených
prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S.
proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. konštatoval, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej
povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je



potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred                a povinná (ako spotrebiteľ)
nemohla mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy. Exekučným titulom
je notárska zápisnica, podľa ktorej T.. O. W. na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o
úvere č. XXXXXXX  z 07.01.2004, vyhlásil za povinnú, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej
výške 206,27 Eur (dlh pozostáva z úroku z omeškania, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie
notárskej zápisnice). Povinná ďalej prostredníctvom zástupcu vyjadrila aj súhlas s tým, aby sa notárska
zápisnica stala exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Súčasťou zmluvy
o úvere, ktorú vopred pripravil a vyhotovil ako formulárovú zmluvu oprávnený, bola predtlač, ktorá
obsahovala splnomocnenie dlžníka (povinnej), ktorý splnomocnil osobu                 T.. O. W. na právne
úkony, okrem iného i na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Osobu splnomocnenca
T.. O. W. jednoznačne vybral oprávnený, pretože jeho meno bolo v zmluve uvedené bez akejkoľvek
účasti povinnej. Rovnaké splnomocnenia sú súčasťou aj ďalších zmlúv, ktoré uzatváral oprávnený s
dlžníkmi. Pokiaľ teda oprávnený ako veriteľ sám vybral osobu, ktorá následne za povinnú prejavila
vôľu a uznala dlh vo výške, ktorú určil zástupca dlžníka s príslušenstvom, ktoré taktiež určil zástupca
dlžníka, súd zastával názor, že takáto dohoda o plnej moci je neplatná v súlade                  s §  22
ods. 2 Občianskeho zákonníka pre kolíziu záujmov zástupcu a zastúpeného. Mal za to, že T.. O. W.
musel byť vo vzťahu k oprávnenému najmä v tom smere, že musel dať oprávnenému súhlas na takéto
zastupovanie,  následne oprávnený za neho v exekúcii vymáha plnenia, ktoré podľa plnej moci mali
patriť len zástupcovi, a to náklady spojené so spísaním notárskej zápisnice, trovy právneho zastúpenia
pri spisovaní notárskej zápisnice a podobne. Je zrejmá kolízia záujmov povinnej a jeho zástupcu, ktorý
bol  vo vzťahu  k oprávnenému osobou, ktorá mala záujem na vyhlásení formou notárskej zápisnice
a následne odmeny                   za takýto úkon, ktorú vyplácal zástupcovi oprávnený. Okrem toho
celé splnomocnenie obsahuje dojednania, ktoré sú výrazne v neprospech povinnej ako spotrebiteľa.
Spočívajú jednak v tom, že zástupca bez akejkoľvek účasti povinnej uznáva dlh za neho, jeho výšku
a celé príslušenstvo, ďalej má oprávnenie uzavrieť záložnú zmluvu a zmluvu                                     o
zabezpečovacom prevode práva a podobne. Celé  dojednanie - splnomocnenie obsiahnuté                  v
zmluve o úvere zo dňa  07.01.2004, preto súd zhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v
zmysle §  53 ods.  4 Občianskeho zákonníka neplatná a je neplatná aj              v zmysle §  39 v spojitosti
s §  22 ods.  2 Občianskeho zákonníka. Keďže zástupca povinnej T.. O. W. vyhlásil vôľu za povinnú vo
forme notárskej zápisnice na základe neplatnej plnej moci, ide o exekučný titul, ktorý je nespôsobilý a
vydaný v rozpore                            s citovanými ustanoveniami zákona. Dlžník (povinná) teda nevyjadril
súhlas                                      s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu podľa
Exekučného poriadku, preto sa exekúcia viedla na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Súd ďalej
uviedol, že Občiansky zákonník v spojitosti s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. kogentne  ustanovujú
maximálnu výšku úrokov z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného občianskoprávneho záväzku.
Daný vzťah považoval súd za zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko deň
jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnej. Súd mal za to, že veriteľ
neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú
časť zmluvy o úvere v zmysle §  497 ods.  1 Obchodného zákonníka, ale že k poskytnutiu peňažných
prostriedkov došlo súčasne                          s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky dlžníkovi predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže
s poukazom                 na §  269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere
podľa §  497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd bol toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie
úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy.
Účastníci teda uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka (i keď v zmysle §  52 ods. 1
Občianskeho zákonníka je bez právneho významu právna forma zmluvy). Na strane povinnej tak môže
vzniknúť povinnosť platiť úrok z omeškania len v rozsahu dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej v
čase omeškania, a nie 91,25 % ročne. S poukazom                         na uvedené súd považoval dojednanie
úrokov z omeškania v bode 06 Všeobecných  podmienok poskytnutia úveru - v časti upravujúcej úrok
z omeškania v prípade splatnosti celého dlhu vo výške  0,25 % denne, čo predstavuje  91,25 % ročne,
za ustanovenie v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka, a teda pre rozpor so zákonom (§  517 ods.  2
Občianskeho zákonníka) za absolútne neplatné. Naviac súd mal za to, že v prípade takto dojednaných
úrokov z omeškania ide aj o neprijateľnú podmienku v zmysle §  53  ods.  3 , ktorá je podľa              §
53 ods.  4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Poukázal na to, že v tomto prípade
súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Dikcia zákona       § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku stanovuje súdu povinnosť preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,



návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie môže
súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. K otázke udeleného poverenia
uviedol, že po doručení návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného, súdny exekútor požiadal
o udelenie poverenia, ktoré mu bolo po preskúmaní žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie a notárskej
zápisnice ako exekučného titulu udelené. Z uvedeného mal za to, že notárska zápisnica bola predmetom
skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto
konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie. Rovnako namietal tvrdenie súdu prvého stupňa o vadnosti udeleného plnomocenstva na
spísanie notárskej zápisnice, nakoľko ide                       o hmotnoprávne zastúpenie povinného v zmysle §
22 v nadväznosti na ust. § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré bolo udelené advokátovi T.. O. W..
V súvislosti s tým poukázal na skutočnosť, že povinná ako dlžník mohla kedykoľvek                   po
uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2004 udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka
odvolať, pričom tak neurobila. Uviedol, že v zmysle § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka pri práve na
plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť, alebo sa malo začať s
jeho plnením, pričom predmetným uznesením súdu sa predmetná exekúcia vyhlásila za neprípustnú
a následne sa zastavila, hoci nedošlo počas celého trvania exekučného konania k zmene skutkového
ani právneho stavu, v dôsledku čoho nastane v prípade nadobudnutia jeho právoplatnosti situácia, kedy
si oprávnený už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už bude
premlčaná. Dôvodil, že v danom prípade je potrebné vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v zákone
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platnej a účinnej ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, pretože v čase
uzavretia zmluvy neboli v Občianskom zákonníku ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv a za spotrebiteľské zmluvy sa považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluvy podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ                   a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Aj ust. § 23a zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 25.11.2004, teda po uzavretí zmluvy o úvere.
Ďalej k tvrdeniu súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť
dohodnutú v zmluve. Dohodnutú výšku úrokov  0,25 % denne nepovažoval za neprimeranú ani v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z
vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká
oprávneného. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu
povahu, pričom ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť                          pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým
poukázal aj na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Obdo 3/96 zo dňa 16.05.1996, 1Obdo 34/2004 zo dňa
21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Oprávnený taktiež
poukázal na judikát Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005, na ktorý odkazuje komentár k
Občianskemu zákonníku (Švestka, j., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.: Občanský zákonník I.
§ 1 až § 459. Komentář. 2 vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, str. 67). Citované rozhodnutie uvádza, že u
nebankových subjektov nie je možné obvyklú výšku úrokov odvodzovať z výšky úrokov požadovaných
bankami. V súvislosti s uvedeným oprávnený poukázal aj na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR 20/2003 a na stanovisko Najvyššieho súdu, sp. zn. Obpj 3/2002, v ktorom sa
uvádza, že ustanovenie § 3 Nariadenia vlády SR                  č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania
s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom. Opätovne zdôraznil, že
dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu
z dohodnutej zmluvy. Podľa jeho názoru sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý
svojím konaním porušil. Uviedol, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania
zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas plní. Na
základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle ust.
§ 221 O.s.p. v platnom znení zrušil v celom rozsahu.

Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby
odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky. Namietal, že súd prvého
stupňa sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil, prečo považuje                     za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve



splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby
účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho
následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1) či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby
v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a
na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy, 2) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty
základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom                       na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach,                       v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie
na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom             na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger
Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy
Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie
(rozsudok zo dňa 06.10.2005,                        My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky,
ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky -
predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie
spadá výlučne                 do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že
rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje,
že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by
bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, Krajský súd v Trenčíne ako
odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods.
1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom uzavretá dňa
07.01.2004. V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text,                    z ktorého vyplýva,
že povinná (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnila advokáta                       T.. O. W., advokátska
kancelária Z. X, X. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal
záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny



výkon rozhodnutia podľa §  274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, alebo pre exekúciu podľa § 41
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov na celý jeho majetok do výšky vzniknutej
pohľadávky (alebo jej zostatku) a jej príslušenstva. Dňa 12.09.2004 bola notárom               Y.. Y. W., so
sídlom v X. spísaná notárska zápisnica                                            č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXX/XXXX, v
ktorej v bode 3. T.. O. W. vyhlásil v mene povinnej, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške
6.214,- Sk. Na základe uvedeného je aj odvolací súd toho názoru, že plnomocenstvo udelené povinnou
advokátovi T.. O. W. priamo v úverovej zmluve nie je platným právnym úkonom povinnej, pretože T.. O. W.
nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice v mene povinnej, a to  pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý mal
povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere
veriteľom, čo znamená, že T.. O. W. si ako svojho zástupcu povinná na základe svojej vôle nevybrala.
Na základe uvedeného odvolací súd v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa  § 39 Občianskeho
zákonníka považuje za neplatné vyhlásenie T.. O. W.                          v predmetnej notárskej zápisnici.
Notárska zápisnica tak nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu.

Ďalej odvolací súd dodáva, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Preto súd prvého stupňa správne postupoval,
keď skúmal aj po vydaní poverenia              na vykonanie exekúcie ex offo, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie exekučného konania v danej veci. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (R 58/1997).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .