{"guid": "2501d9f7-9d47-4c95-b8d0-94252f9d02e4:13441a47-deef-409c-a129-3483097277c2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2", "spisova_znacka": "8Co/92/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/92/2018 z 24. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. júna 2019, sp. zn. 8Co/92/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2", "identifikacne_cislo": "1613215811", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ján Burik", "sudca_id": 178, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jan-burik-178", "datum_vydania": "2019-06-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-135b.odsek-1", "nazov": "§ 135b ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-135b.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-135b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-135b.odsek-2", "nazov": "§ 135b ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-135b.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-135b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-135b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/13441a47-deef-409c-a129-3483097277c2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/92/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1613215811
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Mesto Stupava, so sídlom Hlavná 1/24,
Stupava, IČO: 305081, proti žalovanému: CEVAREC, spol. s r. o., so sídlom Cementárska 15, Stupava,
IČO: 35 722 860, zastúpenému advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou, AK so sídlom Studenohorská
42, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Malacky zo dňa 25. mája 2017, č. k. 6C/458/2013 - 195, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 25. mája 2017, č. k. 6C/458/2013 - 195 súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva                   k nehnuteľnosti
vedenej na Okresnom úrade Malacky - katastrálnom odbore na LV č. XXXX               v katastrálnom
území U. ako parcela č. XXXX - ostatné plochy vo výmere 82807 m2.                   O nároku na
náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100%. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil
podľa § 135b ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka;      a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia
vlastníctva k  parc. č. XXXX - ostatné plochy o výmere 82870 m2 vo vlastníctve žalovaného. Konštatoval,
že aj keď sa žalobca už v minulosti domáhal žalobou určenia vlastníctva k spornému pozemku, tak
túto skutočnosť nepovažoval za vec už právoplatne rozhodnutú (res iudicata), ako to namietal žalovaný,
keď touto žalobou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva z iného právneho titulu (spracovanie
veci), pričom v skoršom konaní (konanie vedené pod sp. zn. MA 4C139/1997) sa domáhal určenia
vlastníctva z dôvodu, že vlastnícke právo prešlo na jeho osobu podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, keďže mal k pozemku v minulosti jeho právny predchodca právo hospodárenia. Uviedol, že v
tomto konaní si žalobca uplatnil vlastnícke právo a ako právny titul uviedol spracovania veci podľa §
135b Občianskeho zákonníka a to tým, že ako vlastník špeciálnej stavby \"skládka odpadov\" vykonával
skládkovanie odpadu na spornom pozemku žalovaného a v súčasnosti aj z dôvodu vykonávanej
rekultivácie skládky s tým, že žalovaný by nikdy nemohol užívať svoj pozemok, pretože povrch sporného
pozemku žalovaného je povrchom špeciálnej stavby skládky odpadov žalobcu. Na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná, keďže v danom prípade nemôže ísť o
spracovanie veci. Konštatoval, že predmetom spracovania síce môže byť aj nehnuteľnosť, avšak len
stavba, nie pozemok. Mal za to, že v danom prípade ide o dve samostatné nehnuteľné veci a v rámci nich
nemôže dôjsť k spracovaniu v súlade s § 120 odsek 2 Občianskeho zákonníka (stavba nie je súčasťou
pozemku). Uviedol, že žalobca ako vlastník stavby \"skládka odpadov\" nemohol v danom prípade ani
spracovaním vytvoriť novú vec, keďže fakticky svojou činnosťou len upravoval pozemok žalovaného



podľa schváleného projektu rekultivácie pozemku žalovaného                          a navozením skládky
odpadu na pozemok žalovaného sa nevytvorila iná nová vec v pravom zmysle slova. Konštatoval,
že žalobca ako vlastník stavby skládky odpadov túto neprevádzkuje  a nemá na jej prevádzkovanie
príslušné povolenie. Mal za to, že povolenie na činnosť v prevádzke skládka odpadov bola povolená
najskôr Mestskému podniku TS Stupava (pôsobila do roku 2007), a následne od roku 2008 spoločnosti
Technické služby Stupava,                s. r. o., ktorú spoločnosť si žalobca založil ako jediný spoločník v roku
2007 medzi iným aj na podnikanie v oblasti nakladania s odpadmi, pričom tejto spoločnosti následne
v roku 2007 po jej založení žalobca dal nájomnou zmluvou do nájmu celú skládku odpadu. Uviedol,
že prevádzkovateľovi bolo udelené povolenie na výkon činnosti v prevádzke \"skládky odpadov\" a to so
súhlasom žalovaného a len za podmienky, že buď prevádzkovateľ alebo žalobca je povinný uzatvoriť
bezodkladne nájomnú zmluvu s vlastníkom pozemku, resp. iným spôsobom vyporiadať majetkový vzťah
k predmetnému pozemku. Konštatoval, že keďže žalobca, resp. jeho prevádzkovateľ skládky odpadov
nesplnil túto podmienku Slovenská inšpekcia životného prostredia v roku 2014 s okamžitou platnosťou
zakázala prevádzkovateľovi navážanie ďalšieho odpadu na teleso skládky do času, kedy prevádzkovateľ
nezíska súhlasné stanovisko vlastníka sporného pozemku s rekultiváciou skládky podľa inšpekciou
schváleného projektu. Uviedol, že podaná žaloba sa mu potom, vzhľadom na konanie, ktoré sa viedlo na
Okresnom súde Malacky pod sp. zn. MA 4C/139/97 a výsledok tohto súdneho konania, javí ako účelová.
Mal za to, že žalobca dlhé roky má vedomosť o vzájomných majetkových vzťahoch, ktoré nie je schopný
so žalovaným riešiť.                 Z uvedených dôvodov preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, respektíve jeho zmeny tak, aby bolo jeho
návrhu vyhovené. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam    (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.); a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že považuje
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za nesprávny a nezákonný. Poukázal na
skutočnosť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil len veľmi stručne - keď sa fakticky v tomto
smere len obmedzil na strohé konštatovanie, podľa ktorého v danom prípade nemôže ísť o spracovanie
veci, nakoľko predmetom spracovania môže byť len stavba, nie pozemok. Tvrdil, že súd prvej inštancie
sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou - a to najmä
vo vzťahu ku špecifickému charakteru jednotlivých nehnuteľností, ich existencie a vzájomného vzťahu
a v konečnom dôsledku predovšetkým vplyvu uvedených skutočností na otázku nadobudnutia jeho
vlastníckeho práva titulom spracovania. Konštatoval, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie však vôbec
nevyplýva, ako sa tento vysporiadal s jeho argumentáciou - t.j. ako posúdil jeho podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Uviedol, že na základe uvedeného je preto
toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vyslovene arbitrárne a prakticky nepreskúmateľné,
čím nepochybne došlo jednak k nesprávnemu procesnému postupu a zároveň i k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivý súdny proces. Tvrdil, že v konečnom dôsledku mu tak bola ako
strane uvedeným postupom odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že pri posudzovaní otázky
spracovania veci je v danom prípade potrebné predovšetkým dôsledne skúmať a následne i zohľadniť
všetky špecifické skutočnosti, a to, že sporný pozemok - parc. KN C č. XXXX, ostatné plochy o
výmere                   82.807 m2 nebol po ukončení vykonávania banskej činnosti pozemkom v
pravom slova zmysle, ale z hľadiska svojho charakteru bol de facto len cca 15m hlbokou ťažobnou
jamou. Ďalej konštatoval, že v dôsledku jeho rekultivačnej činnosti, resp. spočiatku i jeho právneho
predchodcu došlo k vybudovaniu stavby - skládky odpadov na uvedenom pozemku, pričom                   k
rekultivácii uvedeného pozemku pritom nielen že došlo bez akéhokoľvek odporu zo strany žalovaného
resp. jeho právnych predchodcov, ale naopak za ich plnej súčinnosti. Tvrdil, že takto uskutočnená stavba
skládky odpadov prakticky \"vyplnila\" už spomínanú ťažobnú jamu, nachádzajúcu sa na uvedenom
pozemku, pričom povrch tejto stavby fakticky splynul so zemským povrchom. Mal za to, že samotná
stavba skládky odpadov sa tak nepochybne stala neoddeliteľnou súčasťou uvedeného pozemku v
dôsledku ich vzájomného splynutia. Uviedol, že v prípade spomínanej stavby - skládky odpadov sa teda
nejedná o tzv. \"bežnú\" stavbu postavenú na zemskom povrchu, ale o stavbu sui generis - ktorá je len
vyplnením pôvodne zdevastovaného pozemku žalovaného. V tejto súvislosti zdôraznil aj tú skutočnosť,
že akékoľvek súčasné i budúce samostatné užívanie stavby - skládky odpadov, alebo pozemku - parc.
č. XXXX z objektívneho hľadiska nie je možné. Mal za to, že nie je teda možné faktické užívanie stavby



skládky odpadov bez užívania pozemku - a naopak, a že v uvedenom prípade nepochybne došlo k
spojeniu oboch vecí aj z funkčného hľadiska. Uviedol, že spracovanie predstavuje samostatný právny
dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva a rozumejú sa ním prípady, keď sa z jednej veci vytvorí iná
vec, ktorá sa líši od pôvodnej veci. Mal za to, že môže ísť jednak o vyhotovenie celkom novej veci, ale
aj o takú úpravu už existujúcej veci, ktorou sa mení jej podstata. Konštatoval, že k spracovaniu môže
dôjsť spojením vecí, zabudovaním jednej veci do druhej veci, riedením, zatavením alebo zmiešaním.
Tvrdil, že                 k tomu, aby mohlo vzniknúť nové vlastnícke právo, je potrebné, aby došlo k
spojeniu vecí, ktoré patria odlišným vlastníkom. Uviedol, že je presvedčený, že v danom prípade boli
splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním, a to:                         v
dôsledku vybudovania stavby skládky odpadov a následnej rekultivačnej činnosti došlo                   k
zásadnej zmene veci - pozemku parc. č. XXXX z pôvodnej ťažobnej jamy na pozemok                     v
pravom slova zmysle - a teda došlo k takej úprave už existujúcej veci, ktorou sa celkom zmenila jej
podstata; preukázateľne došlo k spojeniu oboch vecí, resp. eventuálne                         k zabudovaniu
jednej veci do druhej, a to takým spôsobom, že obe veci fakticky splynuli                   v jeden
funkčný a neoddeliteľný celok; došlo k spojeniu vecí, ktoré patrili odlišným vlastníkom; vzniknuté spojenie
oboch vecí, je nemenné - t.j. z objektívneho hľadiska nie je možné spojené veci oddeliť a ani ich
samostatne a oddelene užívať. Tvrdil, že za nesprávnu považuje i tú časť odôvodnenia, v ktorej sa
súd prvej inštancie zaoberá úvahami                           o prevádzkovaní skládky odpadov, resp. o
povolení na vykonávanie uvedenej činnosti. Uviedol, že hoci to súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
explicitne neuvádza, uvedené názory súdu evokujú závery spochybňujúce jeho aktívnu legitimáciu v
uvedenom súdnom konaní. Tvrdil, že akékoľvek úvahy spochybňujúce jeho aktívnu legitimáciu považuje
za nedôvodné, pretože rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie aktívnej legitimácie v danom prípade
je otázka vlastníckeho práva. Uviedol, že v tomto smere bolo nepochybne preukázané, že vlastníkom
stavby - skládky odpadov je on. Mal za to, že skutočnosť, či samotné prevádzkovanie skládky odpadov
vykonáva on priamo, alebo túto činnosť zabezpečuje prostredníctvom iného subjektu - je vo vzťahu
k posudzovaniu otázky aktívnej legitimácie v uvedenom spore bez akéhokoľvek právneho významu,
pričom rovnako je                     v danom prípade irelevantné i to, ktorý subjekt (a či vôbec) je držiteľom
povolenia na prevádzkovanie uvedenej skládky.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny, pričom súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, ktorý napokon ani nebol medzi stranami
konania sporný a správne aplikoval a interpretoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový
stav. S námietkou žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu stručného
odôvodnenia nesúhlasil. Poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáha určenia vzniku vlastníckeho
práva spracovaním podľa § 135b Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v zmysle uvedeného ustanovenia
pre posúdenie vzniku vlastníckeho práva spracovaním je podstatná dobromyseľnosť, pričom splnením
tejto podmienky sa zaoberal súd prvej inštancie v bode 12 odôvodnenia rozsudku. Uviedol, že žalobca
nikdy nebol dobromyseľný pri spracovaní cudzej veci, čo zákon vyžaduje ako prioritnú podmienku pre
určenie vlastníckeho práva. Konštatoval, že dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie
svojho práva v omyle, no u žalobcu nemožno hovoriť v tomto prípade o omyle. Tvrdil, že svedčí o
tom jednak zápis vlastníckeho práva                   v katastri nehnuteľností, ktorý je dôkazom o
existencii vlastníckeho práva, ďalej konanie žalobcu, ktorý uzavrel zmluvu č. 32/95 zo dňa 01.11.1995 o
dočasnom užívaní pozemkov, pričom dňa 27.03.2001 zaslal žalobca návrh na odkúpenie časti pozemku.
V tejto súvislosti ďalej konštatoval, že dňa 03.09.2007 vydala Slovenská inšpekcia životného prostredia
rozhodnutie, ktoré bolo doručované aj žalobcovi, v ktorom povolila vykonávať činnosť                     v
prevádzke: U. - Ž., skládka odpadov do 31.12.2008 pre prevádzkovateľa Mestský podnik Stupava,
v ktorom zaviazala Mesto Stupava na uzavretie nájomnej zmluvy                  s vlastníkom
pozemku pre prípad zamietnutia jeho návrhu na určenie vlastníckeho práva. Uviedol, že dňa 23.12.2010
vydala Slovenská inšpekcia životného prostredia rozhodnutie                  o zmene integrovaného
povolenia, ktorým bola povolená činnosť v prevádzke - U. - Ž., skládka odpadov pre prevádzkovateľa
- Technické služby Stupava, kde zaviazala Mesto Stupava bezodkladne uzavrieť zmluvu s vlastníkom
pozemku. - rozhodnutie bolo doručované aj Mestu Stupava. Konštatoval, že dňa 06.08.1996 predložil
primátor Mesta U. N.. H. J. návrh na odkúpenie pozemkov od spoločnosti Cevaservis, a.s. Uviedol,
že v prípade ak by bol žalobca dobromyseľný mal by za to, že je vlastníkom pozemku a nepovažoval
by za potrebné podávať návrh na jeho odkúpenie. Ďalej uviedol, že               o tom, že žalobca
nemohol byť dobromyseľný, svedčí aj fakt, že od roku 1997 viedol na Okresnom súde Malacky súdny
spor o určenie vlastníckeho práva (konanie bolo vedené pod č. k. MA 4C 139/97). Konštatoval, že v
predmetnom konaní sa žalobca snažil preukázať, že na neho prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti



podľa zák. 139/97 Zb. o majetku obcí, avšak nepreukázal existenciu svojho práva hospodárenia, preto
bol jeho návrh zamietnutý. Mal za to, že vzhľadom na to, že sa žalobca nechcel uspokojiť s týmto
záverom súdu podal návrh na určenie vzniku vlastníckeho práva spracovaním. Ďalej poukázal na to,
že skutočnosťou ohľadne nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva spracovaním z dôvodu, že v
danom prípade nevznikla nová vec sa súd prvej inštancie zaoberal v bode 15 odôvodnenia rozhodnutia,
pričom zákon nerobí rozdiel podľa charakteru pozemku ale neumožňuje vznik vlastníckeho práva
spracovaním pozemku. Konštatoval, že pri každom druhu pozemku platí, že postavením stavby na
ňom nevznikne nová vec,  a teda ani nemôže vzniknúť vlastnícke právo k tejto novej veci, pričom
vlastník pozemku a stavby môžu byť rôzne osoby. Uviedol, že všetky okolnosti, ktoré uvádza žalobca
- zriadenie dobývacieho priestoru, zrušenie dobývacieho priestoru, podpísanie zmluvy o dočasnom
užívaní nehnuteľnosti, zriadenie stavby - U. C. Ž. vnútri parcely boli súdu v predchádzajúcom konaní
vedenom na Okresnom súde Malacky pod č. k. MA 4C 139/97 známe. Konštatoval, že spis MA 4C
139/97 bol priložený ako jeden z dôkazov a strany boli s ním oboznamované v rámci dokazovania. Mal za
to, že súdu bola tiež známa skutočnosť, že ide o pozemok špeciálneho určenia s osobitnými užívacími a
majetkovoprávnymi režimami podľa špeciálnych predpisov, pričom túto skutočnosť tiež zobral do úvahy
a konštatoval, že nemá vplyv na prechod vlastníckeho práva na žalobcu ani spracovaním ani iným
spôsobom. Konštatoval, že                           z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie
sa zaoberal všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na vznik vlastníckeho práva
spracovaním. Mal za to, že námietka žalobcu ohľadne nerešpektovania otázky charakteru pozemku
je teda irelevantná. K námietke žalobcu ohľadne nevysporiadania sa s jeho právnou argumentáciou
uviedol, že je zrejmé, že súd prvej inštancie sa zaoberal všetkými relevantnými okolnosťami, ktoré mohli
mať vplyv na vznik vlastníckeho práva spracovaním a nie je povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými
námietkami strán sporu a odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Mal za to, že súd prvej inštancie zobral do úvahy všetky dôkazy
a argumenty a tieto vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na okolnosti, ktoré vyšli najavo
počas konania vrátane toho, čo uviedli strany sporu, pričom na základe zistených skutkových zistení
vyvodil správne právne závery a správne aplikoval právnu normu vzťahujúcu sa na predmetnú vec.
Konštatoval, že skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie neznamená, že
rozhodnutie vychádza                           z nesprávnych právnych záverov súdu. Poukázal taktiež na to, že
súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nedostatok aktívnej legitimácie zo strany žalobcu. Uviedol, že
napriek tomu, že zotrváva na stanovisku, že vlastnícke právo k pozemku nemôže vzniknúť spracovaním,
poukázal na to, že žalobca v žalobe pod spracovaním podľa § 135b ods. 1 Obč. zák. mal na mysli
prevádzkovanie skládky odpadov. Mal za to, že žalobca však skládku odpadov neprevádzkoval, ani
nemal na takéto prevádzkovanie povolenie, pričom povolenie na činnosť v prevádzke skládky odpadov
mal najskôr Mestský podnik TS Stupava, s.r.o a od roku 2008 spoločnosť Technické služby Stupava,
s.r.o. Tvrdil, že jediný úkon, ktorý vo vzťahu                        k pozemku (žalovaného) urobil žalobca, bolo
postavenie stavby označenej ako \"skládka odpadov\", pričom postavenie stavby na cudzom pozemku
však nezakladá vznik vlastníckeho práva k tomuto pozemku.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 18.09.2017 opätovne zhrnul a zopakoval
všetky svoje argumenty a námietky, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodol v zmysle jeho odvolacieho návrhu.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 08.11.2017 opätovne poukázal na to,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a dostatočne odôvodnený, pretože sa zaoberá
všetkými podstatnými námietkami žalobcu. Uviedol, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že sa súd prvej
inštancie nevysporiadal s otázkou, prečo pozemok nemôže byť predmetom spracovania, keďže sa
ňou zaoberal v časti 15 odôvodnenia. K predmetnému odôvodneniu konštatoval, že v danom prípade
pozemok ostáva stále pozemkom bez ohľadu na to, či sa pod jeho povrchom nachádza stavba, pričom
zákon nerozlišuje o aký druh pozemku ide a ustanovenie platí pre všetky pozemky a stavby vrátane
stavieb špeciálneho určenia. Konštatoval, že argumentáciou ohľadne špecifického charakteru pozemku
sa súd tiež riadne zaoberal, a to v časti 16 príslušného odôvodnenia. Poukázal na to, že zákon pri
stanovení vzniku vlastníckeho práva spracovaním a ani v ustanovení § 120 ods. 2 Obč. zák. nevyníma
špecifické stavby z pôsobnosti týchto ustanovení. Uviedol, že podľa argumentácie žalobcu ohľadne
špecifickosti stavieb \"skládok odpadov\" všeobecne, by                          v každom prípade takejto
skládky muselo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na prevádzkovateľa skládky, k čomu nedochádza,
práve naopak, prevádzkovatelia skládok - obce, resp. organizácie nimi vytvorené riešia prevádzkovanie
skládky formou nájomných zmlúv na pozemky. Konštatoval, že v danom prípade skutočnosť, že žalobca
nie je vlastníkom skládky vyplýva aj z rozhodnutí Slovenskej inšpekcie životného prostredia z roku 2014,
kde správny orgán zakázal prevádzkovateľovi skládky navážanie odpadu do doby získania súhlasu



vlastníka pozemku. Opätovne poukázal na to, že súdu prvej inštancie bola známa skutočnosť, že ide o
pozemok špeciálneho určenia s osobitnými užívacími                         a majetkovoprávnymi režimami
podľa špeciálnych predpisov, pričom súd prvej inštancie túto skutočnosť zobral do úvahy a konštatoval,
že nemá vplyv na prechod vlastníckeho práva na žalobcu ani spracovaním, ani iným spôsobom. Taktiež
opätovne poukázal na nedobromyseľnosť žalobcu pri spracovaní cudzej veci. Zotrval na svojej námietke
týkajúcej sa aktívnej legitimácie žalobcu. Záverom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.
6. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 17.01.2018 opätovne zhrnul a zopakoval
všetky svoje argumenty a námietky, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní, ako aj vo svojom vyjadrení
zo dňa 08.11.2017. Navyše vo vzťahu k žalovaným uvádzaným námietkam týkajúcich sa nedostatku
dobromyseľnosti uviedol, že žalovaný v tejto súvislosti celkom opomenul skutočnosť, že k rekultivácii
uvedeného pozemku od počiatku nielenže dochádzalo bez akéhokoľvek odporu zo strany žalovaného,
respektíve jeho právnych predchodcov, ale naopak za ich plnej súčinnosti. Tvrdil, že vzhľadom na
uvedené tak počas niekoľkoročného obdobia nepochybne bol dobromyseľný, a to už od začiatku
rekultivácie počiatkom osemdesiatych rokov. Konštatoval, že je toho názoru, že námietka žalovaného
týkajúca sa jeho údajnej nedobromyseľnosti respektíve jeho právneho predchodcu je zjavne nedôvodná,
nakoľko žalovaný účelovo poukazuje výlučne na skutočnosti týkajúce sa neskoršieho časového obdobia.
Opätovne navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho odvolacieho návrhu.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu                   a
v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.  1 C.s.p. a contrario) a  viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. V prejednávanej veci súd prvej inštancie venoval posúdeniu dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca
domáhal v dôsledku spracovania veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenej na Okresnom
úrade Malacky - katastrálnom odbore na LV č. XXXX v katastrálnom území U. H. L. Č.. XXXX
- ostatné plochy vo výmere 82807 m2, náležitú pozornosť,  správne zameral svoje dokazovanie
na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do
úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré             z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových
strán a z obsahu spisu vyplynuli  najavo,  následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie
dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení                  s § 191 C.s.p.);  správne vyhodnotil  a dospel tak
k správnym skutkovým záverom, z ktorých  vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval
zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 135b ods. 1 a 2), ktoré aj správne vyložil a svoje
dôvody vedúce                 k zamietnutiu žaloby žalobcu; z dôvodu, že v danom prípade nemôže
ísť o spracovanie veci, keďže predmetom spracovania nemôže byť pozemok, žalobca ako vlastník
stavby \"skládka odpadov\" nemohol v danom prípade spracovaním vytvoriť novú vec, keďže fakticky
svojou činnosťou len upravoval pozemok žalovaného podľa schváleného projektu rekultivácie pozemku
žalovaného a navozením skládky odpadu na pozemok žalovaného sa nevytvorila iná nová vec v pravom
zmysle slova; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď  svoj
myšlienkový postup   dôkladne vysvetlil, a to nielen                       s poukazom na rozhodujúce skutočnosti
zistené na základe výsledkov  vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery, uviedol  dostatočné                            a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po
stránke skutkovej, tak aj po  právnej stránke, a zároveň sa  dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými
argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky
strán sporu  súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní                   z hľadiska
správnosti zaujatých záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca  náležite skutkovo
a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces,
nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len                  z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia
nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom  uplatnený odvolací dôvod založený
na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. Odvolanie
žalobcu  nie je spôsobilé;                         z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich
obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a v odvolacom konaní
neboli zistené; a ani procesne účinným spôsobom uplatnené;  také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
9.  Žalobca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa  v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite  vysporiadal s tým, prečo  na



ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie
možno považovať za  presvedčivé z hľadiska záveru, že žalobca sa nestal vlastníkom novej veci
spracovaním pozemku žalovaného tým, že na ňom  ako vlastník špeciálnej stavby skládky odpadov
vykonával  skládkovanie odpadu                a následnú rekultiváciu skládky. So zreteľom na uvedené
odvolací súd považuje skutkové                  a právne závery súdu prvej inštancie  za správne a v celom
rozsahu sa preto stotožňuje                       s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na
ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,                   s
ktorými sa  odvolací súd v celom rozsahu  stotožnil,  napadnutý rozsudok  súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil podľa  § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
10.    Odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že predmetom spracovania môže byť
len stavba, nie však pozemok, pričom stavba, ktorej vytvorenia na pozemku žalovaného sa žalobca
dovoláva, nie je súčasťou pozemku žalovaného, ale ide o dve samostatné veci a prevádzkovaním
špeciálnej stavby skládky odpadov a následnou rekultiváciou skládky nemohlo dôjsť žiadnym spôsobom
k zániku pozemku žalovaného                     a taktiež sa nevytvorila ani nová samostatná vec, ale išlo výlučne
o formu úpravy pozemku. Sporný pozemok bol aj po ukončení vykonávania banskej činnosti nehnuteľnou
vecou                        v právnom slova zmysle, bez ohľadu na skutočnosť, že sa  na  ňom  nachádzala 15m
hlboká  ťažobná jama. Bezpredmetné je tiež, že k vybudovaniu stavby - skládky odpadov na uvedenom
pozemku a k rekultivácii uvedeného pozemku došlo bez akéhokoľvek odporu zo strany žalovaného resp.
jeho právnych predchodcov. Pokiaľ žalobca argumentoval, že  uskutočnená stavba skládky odpadov
prakticky \"vyplnila\" ťažobnú jamu na pozemku žalovaného, čím  povrch tejto stavby fakticky splynul
so zemským povrchom a  samotná stavba skládky odpadov sa tak  stala neoddeliteľnou súčasťou
uvedeného pozemku v dôsledku ich vzájomného splynutia, odvolací súd konštatuje, že tento  faktický
stav nemal za následok zánik pozemku žalovaného jeho splynutím so stavbou skládky. Z hľadiska vzniku
vlastníckeho práva spracovaním pozemku žalovaného sú bez právnej relevancie aj tvrdenia žalobcu, že
v prípade  stavby - skládky odpadov sa  nejedná o tzv. \"bežnú\" stavbu postavenú na zemskom povrchu,
ale o stavbu sui generis - ktorá je len vyplnením pôvodne zdevastovaného pozemku žalovaného, ako aj
jeho argumentácia postavená na tvrdení, že  akékoľvek súčasné i budúce samostatné užívanie stavby
- skládky odpadov, alebo pozemku - parc. č. 4104, z objektívneho hľadiska nie je možné a že  tak
neprichádza do úvahy  ani faktické užívanie stavby skládky odpadov bez užívania pozemku.
11.  Súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutočnosť, že v danom prípade nie je splnená podmienka
dobromyseľnosti žalobcu pri nadobudnutí vlastníctva - o tejto skutočnosti svedčí zápis vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností, ktorý je dôkazom o existencii vlastníckeho práva, ako aj konanie žalobcu,
ktorý uzavrel zmluvu č. 32/95 zo dňa 01.11.1995 o dočasnom užívaní pozemkov, pričom dňa 27.03.2001
zaslal žalobca návrh na odkúpenie časti pozemku - v tejto súvislosti treba uviesť aj to, že dňa 23.12.2010
vydala Slovenská inšpekcia životného prostredia rozhodnutie o zmene integrovaného povolenia, ktorým
bola povolená činnosť                     v prevádzke - U. - Ž., skládka odpadov pre prevádzkovateľa - Technické
služby Stupava, kde zaviazala Mesto Stupava bezodkladne uzavrieť zmluvu s vlastníkom pozemku
(žalovaným - o vlastníckom práve k predmetnému pozemku už bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie
v konaní pod sp. zn. MA 139/1997 s tým, že vlastnícke právo k tejto parcele bolo priznané žalovanému).
Ani skutočnosť, že ide o pozemok špeciálneho určenia s osobitnými užívacími a majetkovoprávnymi
režimami podľa špeciálnych predpisov, nemá vplyv na iné posúdenie otázky vzniku vlastníckeho práva
žalobcu spracovaním pozemku žalovaného odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené  odvolací súd
vyhodnotil všetky námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní ako nedôvodné.
12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.               v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný                          v
odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už



prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                   (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/458/2013", "guid": "57e5895f-c979-462f-969d-32c17d41bfb4:94ae235f-6890-4917-b0c5-2533489600ff", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "2501d9f7-9d47-4c95-b8d0-94252f9d02e4:d7b73712-e0e7-419a-a939-8467cbd02cfb", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2", "spisova_znacka": "8Co/92/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/92/2018 z 24. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-06-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1613215811.2"}]}