Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13CoE/33/2014 z 23. 4. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 23. apríla 2014, sp. zn. 13CoE/33/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3707208586.1 Krajský súd Trenčín | 13CoE/33/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3707208586.1 | 2014-04-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e3aa5004-e4b0-432f-9994-b7ed483b1b7f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3707208586.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13CoE/33/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3707208586
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3707208586.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnej: C. Z., bytom U. H. XXX, o vymoženie 3,75 eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa
04. februára 2014, č. k. 8Er/605/2007-22, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že oprávnený podal dňa 4. októbra 2007 na Exekútorský úrad F.. R. Z. návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnej na vymoženie sumy 113,- Sk (3,75 eur) spolu s úrokom z omeškania 0,25 %
denne zo sumy 6.840,- Sk (227,05 eur) od 15. februára 2007 do 14. mája 2007, zo
sumy 5.840,- Sk (193,85 eur) od 15. mája 2007 do 23. mája 2007, zo sumy 3.840,- Sk
(127,46 eur) od 24. mája 2007 do 12. júna 2007, zo sumy 2.840,- Sk (94,27 eur) od 13. júna
2007 do 12. júla 2007, zo sumy 1.840,- Sk (61,08 eur) od 13. júla 2007 do 1. augusta 2007, zo sumy
840,- Sk (27,88 eur) od 2. augusta 2007 do 20. augusta 2007, trov rozhodcovského konania
3.736,- Sk (124,01 eur) a trov exekučného konania, a to na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava spis. zn. SR 3094/07
zo dňa 22. mája 2007. Poverením zo dňa 22. októbra 2007 súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie v zmysle návrhu oprávneného. Exekučným titulom v predmetnej exekučnej
veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské
rameno 8, Bratislava spis. zn. SR 3094/07 zo dňa 22. mája 2007, s vyznačenou právoplatnosťou 11.
júna 2007 a vykonateľnosťou 14. júna 2007. Predmetným rozsudkom bola povinná zaviazaná zaplatiť
oprávnenému do 3 dní od právoplatnosti rozsudku 9.113,- Sk (302,50 eur) s
úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 6.840,- Sk (227,04 eur) od 15. februára 2007 do
zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania 3.736,- Sk (124,01 eur), a to na základe predloženej
zmluvy o úvere zo dňa 8. septembra 2006. Za účelom preskúmania právomoci rozhodcovského súdu
prejednať spor oprávneného a povinného, si súd od oprávneného vyžiadal rozhodcovskú doložku. Výzvu
na predloženie rozhodcovskej doložky si oprávnený prevzal dňa 26. septembra
2013, no v primeranej lehote na ňu nereagoval, preto si súd vyžiadal rozhodcovskú doložku priamo
od rozhodcovského súdu. Oprávnený uzavrel s povinnou dňa 8. septembra 2006 zmluvu o úvere č.
XXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi úver v
sume 7.000,- Sk (232,36 eur). Za poskytnutie úveru sa povinná zaviazala zaplatiť oprávnenému poplatok
1.840,- Sk (61,08 eur), t.j. celkovo sa zaviazala zaplatiť oprávnenému sumu 8840,- Sk (293,43 eur),
a to v 2 mesačných splátkach po 4.420,- Sk (146,72 eur) počnúc dňom 9. októbra 2006. V zmluve je
povinná označená svojím menom, priezviskom, rodným číslom, číslom OP, bydliskom. V Zmluve o úvere



je uvedené, že bola uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). V bode 6. VPPÚ je stanovené, že v prípade ak sa stane
splatný celý dlh naraz, oprávnený má právo proti povinnej na úrok z omeškania 0,25 % denne z
dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do jeho uhradenia. V bode
17. VPPÚ je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). V bode 19. VPPÚ je obsiahnuté ustanovenie o
dohode zmluvných strán, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku a zmluvy o úvere zo dňa 8. septembra 2006 dospel súd
k záveru, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b/,
§ 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere. Oprávnený v čase uzavretia zmluvy vystupoval v pozícii veriteľa, pretože
poskytoval spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Povinná je spotrebiteľom, pretože zo zmluvy
vyplýva, že jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. V zmluve chýba údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, v dôsledku čoho sa považuje
úver podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej je zrejmé,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a § 23a ods. 1 a 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná nebola v zmluve
označený ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Oprávnený - podnikateľ mal vopred
pripravené znenie VPPÚ, ktoré používa vo všetkých prípadoch. Povinná teda pred uzavretím zmluvy
nemohla obsah zmluvy nijakým podstatným spôsobom ovplyvniť. Na právny vzťah z tejto
spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nutné vždy aplikovať citované
spotrebiteľské právne normy, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje
klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené
zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza
ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech
spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo
zákona neplatná. Súčasťou zmluvy boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru /VPPU/, ktoré povinná
ovplyvniť nemohla, nakoľko boli oprávneným vyhotovené vopred ako formulár. Po preskúmaní veci súd
konštatoval, že v bode 17 VPPU, ktoré sú súčasťou zmluvy, je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorú
treba považovať za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa čl. 3
ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Výpočet neprijateľných zmluvných podmienok v §
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, nie je konečný a súd môže podľa
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka po preskúmaní veci ako neprijateľnú podmienku vyhodnotiť aj iné
tam výslovne neuvedené zmluvné ustanovenie, pokiaľ spĺňa zákonom vyžadované predpoklady. Cieľom
rozhodcovskej zmluvy/doložky je dosiahnuť prejednanie veci pred rozhodcom, alebo rozhodcovským
súdom. Ak však nebola dojednaná individuálne v štandardnej zmluve, ale bola „nanútená“
jednou zmluvnou stranou, je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže v
prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Doložku obsiahnutú v bode 17 VPPU si v konkrétnom
prípade spotrebiteľ/povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na
jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, vrátane VPPU mohol ako celok len prijať
a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. Rozhodcovská doložka neobsahuje
žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním
na všeobecnom súde. Doložka ďalej bola do úverových zmluvných podmienok vsunutá oprávneným
ešte pred vznikom samotnej zmluvy (pretože tieto nepochybne používal vo vzťahu k neurčitému okruhu
väčšieho množstva spotrebiteľov). V bode 17 VPPU bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov
zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu povinnou je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v
prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť
alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. V danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky
touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného



dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej
zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky
vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Súd poukazuje na skutočnosť, že spotrebiteľ sa v
porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené
vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna
2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj
z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Neprijateľné
zmluvné podmienky sú absolútne neplatné. Bez platnej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovský súd
nemal právomoc v spore z úverovej zmluvy rozhodovať a rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore
so zákonom. Nemožno preto rozhodcovský rozsudok považovať za spôsobilý exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. d/ Ex. por.. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bez platnej
rozhodcovskej zmluvy je plnením právom nedovoleným a nemožno ho vymáhať. Z
uvedených dôvodov súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, ods.
2 zákona č. 244/2002 Z.z. zastavil. O trovách exekúcie súd rozhodne, keď ich exekútor uplatní a vyčísli.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal,
že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že exekučný súd
neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie
a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť
rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. februára 2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice
93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a
dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému
stanovisku povinnej. Zastával názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie
vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej
musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je
podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozsudky
Spolkového súdneho dvora z 13. januára 2005, III ZR 265/03, z 19. mája 2011, III ZR 16/11 a na
uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11. októbra 2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10
z 5. októbra 2011 a taktiež citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa
30. novembra 2012, sp. zn. 18CoE 641/2011. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu,
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu,
totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe,
alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako,
ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd



naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval
a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods.
1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo exekučného konania
na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo
s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom
pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej
hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Dôvodil, že exekučný súd je
v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie,
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je
totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd
a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.. V závere
vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného
nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko
činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25
% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do
dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych
predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania
má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým,
že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť nesplnila a preto by mala
za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo -
právneho vzťahu súhlasila. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol,
že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok
pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie
zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd
iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie
sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá
zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a
zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré
by mali viesť k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že podľa ostatných verzií
smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne
nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Dôvodil, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore, alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže



podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha,
bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ďalej uviedol, že Súdnemu
dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v
rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej
z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej
republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v
prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá
v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Povinná a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval
odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých
účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci
zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie
na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej
odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa
1. apríla 2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený
uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov,
prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6. októbra 2005, My Travel, C-291/03, bod
43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej
zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a
ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený
má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací
súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom
konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení
spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal vec
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru,



že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť, pričom v
náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého
stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že predmetná zmluva o úvere zo dňa
8. septembra 2006 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený
na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v
oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy
len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi
neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods.
2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ
aj bod 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka, t.j. že všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských
zmlúv v Občianskom zákonníku. Treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne
vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom
práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to,
podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe
práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2, § 53 a § 54
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.
Súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku
z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, toto plnenie posudzoval aj podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého bola smernica
implementovaná. V zmysle uvedeného preto súd prvého stupňa správne skúmal zmluvu o úvere,
ktorá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú
doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie, budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany sa dohodli,
že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd
sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka tak, ako bola dojednaná
medzi účastníkmi konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnej) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi
inak, ako v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii
nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu mohol ako celok
len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Výber osoby rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú
zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Za týchto



okolností preto aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej, a preto je absolútne neplatná.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .