Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3CoZm/30/2015 z 9. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. decembra 2015, sp. zn. 3CoZm/30/2015, ECLI:SK:KSPO:2015:8113209182.1 Krajský súd Prešov | 3CoZm/30/2015 | ECLI:SK:KSPO:2015:8113209182.1 | 2015-12-09 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7eba5869-4558-4dc5-be5a-d114e816300e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8113209182.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoZm/30/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209182
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113209182.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 264 29 705, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporkyni: L. H., XXX XX Z. XXX, o zaplatenie 414 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 18CbZm/50/2013-35 zo dňa 9.4.2015 zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom návrh zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
navrhovateľ podal dňa 28.3.2013 na tunajšom súd návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia zmenkovej sumy vo
výške 414 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 414 eur od 7.1.2010 do zaplatenia,
6 % ročný úrok zo zmenkovej sumy 414 eur od 23.3.2010 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške
1,38 eura, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že je ako indosatár nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 23.3.2009 na zmenkovú sumu 414 eur, pričom sa
zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 7.1.2010. Indosonovaná zmenka je
vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia.“

Zmenka bola vystavená dňa 23.3.2009 (dátum vystavenia) na sumu 414 eur, pričom do jej textu bol
poňatý záväzok odporcu zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú
sumu spolu s 0,25 % denným úrokom od 7.1.2010. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného
zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil 0 eur,
pričom na zmenkovú sumu uhradil 0 eur a na úroky uhradil 0 eur. Keďže zmenková listina je opatrená
doložkou „bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Súd
prevzal originál zmenky do súdnej úschovy.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že odporca uzavrel dňa 23.3.2009 s obchodnou
spoločnosťou Pohotovosť s. r. o. zmluvu o úvere č. 8650691, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
vo výške 200 eur s tým, že odporca sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok
vo výške 196 eur, celkovo zaplatiť čiastku 396 eur v 12 mesačných splátkach po 33 eur počnúc dňom
23.4.2009 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. V spodnej



časti tejto formulárovej zmluvy, ktorá podľa názvu bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, odporca vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, aj s obsahom
plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú
na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k ním žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa čl. 14
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nazvaného Dohoda o vyplnení zmenky, na zabezpečenie
peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúcej z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi
ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ.
Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy
sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri
po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal
splatný celý dlh.

Navrhovateľ predložil originál zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 23.3.2009 na zmenkovú sumu 414 eur,
pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 7.1.2010. Indosonovaná
zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia.“.
Podľa originálu predloženej zmenky, táto v ľavom dolnom rohu obsahovala údaj číslo zmluvy: 8650691
a za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa a spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.

Odporca na pojednávaní prehlásil, že peniaze potreboval na obživu svojich siedmich
detí.

Po právnom posúdení veci prvostupňový súd uzavrel, že predmetom nároku navrhovateľa, ktorý si
uplatňuje v zmysle ustanovení nariadenia, je nárok vyplývajúci podľa neho z uzavretej vistazmenky a
domáha sa, aby súd formálne posudzoval predmetný právny vzťah výlučne podľa zásad zmenkového
práva. V danom prípade je zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, a preto je potrebné
vyporiadať sa aj s otázkou platnosti uzavretej zmluvy o úvere, ktorá bola kauzálnym vzťahom na
vystavenie tejto zmenky ako blankozmenky. Zmluva o úvere ako je možné konštatovať po oboznámení
sa s formulárovým textom zmluvy bola uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, pričom podľa ustanovenia § 4 tohto zákona, zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať o.i. podľa písm. k) priemernú
hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou
priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách
o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok, je priemerná hodnoty ročnej
percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.

Citujúc ustanovenie § 4 ods. 3 tohto zákona podľa ktorého, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje tento údaj, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov súd prvého stupňa uzavrel, že
v danom prípade je teda evidentné, že spoločnosť Pohotovosť, s. r. o. uzavrela s odporcom zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, v ktorom chýbala táto podstatná náležitosť zmluvy a následkom toho sa
poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Blankozmenka, ktorá bola vyplnená ešte
pôvodným veriteľom zabezpečovala tak evidentne záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to
napriek tomu, že vo formulárovej zmluve je uvedený len odkaz na ustanovenie § 497 Obchodného
zákonníka a v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru si účastníci dohodli režim
Obchodného zákonníka.

Podľa prvostupňového súdu za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také,
s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť
ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a
spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Mal za to, že za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom



konaní. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Otázky vystavenej
blankozmenky je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 10 zákona č. 191/1950 Zb. /zákon zmenkový
a šekový/ podľa ktorého, ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní neúplná vyplnená tak, ako bolo
dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto dojednania neboli dodržané okrem, ak majiteľ
nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil
hrubou nedbanlivosťou.

Podľa odbornej literatúry /Josef Kotásek - Změnečné právo, Vydavateľstvo: Prospektrum spol. s r.
o. 2006;/ podstatou blankozmenky je dohoda o vyplňovacom zmenkovom práve, ktorú súčasne s
vystavením listiny uzatvára vystaviteľ blankozmenky s nadobúdateľom. Dohoda nemusí mať písomnú
formu a dôkazom jej uzavretia môže byť aj jednostranne formulované vyhlásenie dlžníka o udelení
vyplňovacieho práva. Na základe tejto dohody získava majiteľ istiny právo doplniť nehotovú listinu
na zmenku za vopred určených kritérií. Ide o zvláštne neodvolateľné majetkové právo, ktoré je
spojené s listinou. Vyplňovacie právo vzniká dohodou strán a zaniká predovšetkým jeho využitím.
Vystavením blankozmenky sa podpísaný vystavuje rizikám, tlakom a situáciám, ku ktorým by inak
mohol zostať spravidla ľahostajný. Všetky nepriaznivé následky dopadajú na podpísaného. Pokiaľ bola
listina vyplnená inak, než ako bolo dohodnuté, svedčí dlžníkovi námietka protizmluvného doplnenia
blankozmenky. Ak bola doplnená vyššia suma, než ako bolo dohodnuté, je v tejto nesprávnej čiastke
obsiahnutá i správna suma nižšia. Do výšky čiastky zodpovedajúcej dohode - o porušenie dohody nejde
a námietka by preto v tejto časti nemala mať úspech. Situácia sa pre dlžníka komplikuje indosáciou
zmenky. Aby sa touto námietkou mohol brániť dlžník voči novému majiteľovi, musí mu o.i. dokázať, že
bol pri nadobúdaní zmenky v zlej viere alebo pri nadobúdaní zmenky sa previnil hrubou nedbanlivosťou.
V zlej viere jedná typicky ten, kto vedel o dohode o vyplňovacom práve, s ktorou je text zmenky v
rozpore a zmenku napriek tomu nadobudol. V hrubej nedbanlivosti koná ten, kto sa pri zachovaní
základného úsilia a starostlivosti mohol dozvedieť o vadnom doplnení blankozmenky a neurobil tak.
Nadobúdateľ zmenky má s náležitou starostlivosťou zistiť obsah dohody. Pokiaľ mohol bez väčších
prekážok zistiť obsah dohody o vyplňovacom práve a napriek tomu tak neurobil, jedná pri nadobúdaní
zmenky v hrubej nedbanlivosti a možno proti nemu uplatniť príslušnú námietku dlžníka. Pokiaľ pôvodný
majiteľ blankozmenky vyplnil údaje v rozpore s dohodou, mala by byť námietka dlžníka braná do úvahy
v každom prípade.

Odklon od tej všeobecnej teórie je prezentovaný aj v Náleze Ústavného súdu Českej republiky č.
Pl.ÚS 16/12, v ktorom sa konštatuje, že zmenky, ktoré zabezpečujú spotrebiteľské záväzky, musia byť
prístupné na preskúmanie kauzy zmenky z hľadiska ochrany spotrebiteľa v záujme zachovania ich
práva tak, aby nedošlo k zneužitiu neznalosti prísne formalistických zákonných zmenkových ustanovení
veriteľmi v neprospech spotrebiteľov. Právna úprava zmeniek nie je všeobecne známou ani prevažne
odborne právnicky zdatnému okruhu účastníkov medzi ktorých spotrebitelia bez týchto znalostí určite
nemôžu patriť.

Z predložených listinných dokladov je podľa prvostupňového súdu evidentné, že ustanovenia o Dohode
o vyplnení zmenky sú uvedené na druhej strane formulárovej zmluvy - na prvej strane, ktorá je
spotrebiteľom podpísaná a ktorá by mala byť rozhodujúcou pre deklarovanie najdôležitejších zmluvných
ustanovení, nie je o zabezpečení záväzku blankozmenkou ani zmienky. Drobné písmo, ktorým je aj
bod 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, písaný, je nepriehľadný a táto zmluvná podmienka
ani nebola individuálne dojednaná a je zrejmé, že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Tým došlo k skutočnosti, že takéto zmluvné dojednanie je potrebné
považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku a v rozpore ako s dobrými mravmi tak poctivým
obchodným stykom.

Navyše prvý nadobúdateľ zmenky, obchodná spoločnosť Pohotovosť s. r. o. vyplnila zmenku v rozpore
so skutočnou dlžnou sumou, ktorá ku dňu vyplnenia blankozmenky pre neho vyplynula z uzavretej
zmluvy o úvere vzhľadom na to, že v zmluve nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov a
týmto nárok prvého nadobúdateľa zmenky mohol v zmenke obsahovať iba suma poskytnutého úveru
bez poplatkov a bez úrokov. Následne na to, čo sa Pohotovosti s. r. o. na základe takto vyplnenej
zmenky nepodarilo v rozhodcovskom konaní uspieť a nadobudnúť predmetné sumy, zmenku rubopisom
postúpil ďalšiemu nadobúdateľovi zmenky. Keďže ako tvrdí nadobúdateľ zmenky, v tomto spore žalobca,
nadobudol rubopisom iba práva zo zmenky, nie práva zo zmluvného vzťahu, vznikla nepochybne pre



dlžníka nepriehľadná situácia, kedy nebolo zrejmé, aký nárok vlastne voči nemu uplatňuje Pohotovosť,
s. r. o. z titulu uzavretej úverovej zmluvy a aký nárok a z akého dôvodu uplatňuje žalobca.

Súdu sú pritom z iných súdnych sporov známe prípady, kedy po indosácii blankozmenky Pohotovosť,
s. r. o. vymáhala a prijímala platby od dlžníka z titulu tohto kauzálneho vzťahu.

Keďže súd má v zmysle ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka a smernice 93/13/EHS
poskytnúť spotrebiteľovi ochranu jeho spotrebiteľských práv ex offo, súd konštatuje, že v danom prípade
došlo ako zo strany Pohotovosti, s. r. o. , tak aj zo strany žalobcu k nerešpektovaniu základných zásad
ochrany spotrebiteľa podľa ustálenej európskej spotrebiteľskej legislatívy. Oba subjekty zjavne jednali
v snahe vedome na škodu dlžníka, hoci je potrebné konštatovať, že to bol predovšetkým dlžník, ktorý
neplnil povinnosti z uzavretej zmluvy o úvere, aj keď by mal zaplatiť len požičanú istinu.

Súd však zistil, že Pohotovosť, s. r. o. napriek tomu, že dlžník neplnil svoje povinnosti z uzavretej zmluvy,
neuplatňovala svoj nárok z titulu uzavretej zmluvy o úvere v súdnom konaní, ale postúpil práva zo
zmenky na nového nadobúdateľa, a tak musela mu byť protiprávnosť jeho konania známa a napriek
tomu tak urobil. Nový nadobúdateľ zmenky mal s odbornou starostlivosťou žiadať o poskytnutie všetkých
údajov týkajúcich sa uplatnenia vyplňovacieho práva blankozmenky a rovnako tento nárok posúdiť s
ohľadom na ochranu práv spotrebiteľa, ale ani on tak neurobil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd nárok navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Posledným výrokom rozsudku bolo rozhodnuté o nepriznaní náhrady trov konania odporkyni.

Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p., kedy právo na náhradu trov konania
prináležalo odporkyni, ale tejto trovy konania nevznikli.

2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok zmeniť tak,
že sa návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie, a že sa mu prizná náhrada trov
odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými dokladmi“,
alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania iných,
ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán
v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa
všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne, úplne
a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky
zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd mohol a mal
rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Odporkyňa
mohla na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobila, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
v Nariadení. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta
prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie
princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter odporkyne ako spotrebiteľa. Odporkyňa sa tejto obrany nedovolávala,
uplatnenú pohľadávku nerozporovala a svojím konaním ju prakticky uznala. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné skutočnosti
neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania,
ktoré si sám navrhol. Odporkyňa, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili. Súd dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii
príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie
iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že odporkyňa vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú



z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť odporca, tým
menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR spisovej
značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne
námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým
odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto
úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5
ods.1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia
vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002
sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná
aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10 je
dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane -
odporca vzniesol námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12
ide o postup podľa skráteného konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175
O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej
zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal aby
na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola
len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva,
že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia
zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase
vyplnenia“ zo slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť
neplatná a nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Z ustanovenia § 153 ods. 2
O.s.p. vyplýva, že vyhlásenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je prípustné, len ak ide o spor zo
spotrebiteľskej zmluvy. V tomto konaní sa prejednáva spor zo zmenky, a ak súd sám vykonal dôkazy
spotrebiteľskou zmluvou bez možnosti navrhovateľa sa k nim vyjadriť, nie je možné uzavrieť, že ide o
spor zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade, ak by výrok o vyhlásení zmluvnej podmienky za neprijateľnú
nadobudol právoplatnosť, stane sa tak záväzným pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány, teda
najmä súdy. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia. Uvádza, že odporkyňa v čase uzatvárania dotknutej
zmluvy o úvere nebola schopná posúdiť zákonné dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto
súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp.
zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané skutkovo a právne v zhodnej veci navrhovateľa, ako
aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

3) Odporkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4) Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) potom preskúmal napadnutý rozsudok
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku
uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok
vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods.2,
§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Odvolací súd mal na zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP
a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na
základe procesného práva Slovenskej republiky, bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať
opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom



podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa
procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ ako právnická osoba so sídlom v Českej republiky, podal dňa
28.3.2013 na Okresnom súde Prešov návrh na začatie konania proti odporkyni s bydliskom na území
Slovenskej republiky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom
konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie cezhraničného konania v spotrebiteľských a
obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4 Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania
by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti. Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom
trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych
členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké
podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii (bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme
uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal rozsudok vydaný v jednom členskom štáte
v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu uznať a byť vykonateľný v inom členskom
štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod
30 Preambuly Nariadenia).

Predmetom preskúmavaného rozhodnutia je teda nárok zo zmenky uplatnený navrhovateľom na základe
uvedeného Nariadenia č. 861/2007. Navrhovateľ k návrhu pripojil zmenku vystavenú dňa 23.3.2009 na
zmenkovú sumu 414 eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 7.1.2009. Prvostupňový súd tento návrh
aj s prílohami návrhu na začatie konania, doručil dňa 2.8.2014 do vlastných rúk odporkyne. Odporkyňa
na výzvu súdu na vyjadrenie k návrhu nereagovala.

Prvostupňový súd aj pri neuplatnenej obrane odporkyne zabezpečil pre účely konania a rozhodnutia
predmetnej veci zmluvu o úvere č. 8650481, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (č.l. 27 až 28
spisu).

Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvého stupňa na ňom realizoval
dokazovanie i listinami, ktoré pre účely konania o podanom návrhu zabezpečil od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. či navrhovateľa i bez procesnej iniciatívy odporkyne .

Z písomnej povahy konania podľa Nariadenia č.861/20007 (viď čl.5 ods.1, čl. 8, čl. 9 ods.1) vyplýva, že
by súd mal vo veci rozhodnúť bez ústneho pojednávania. Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania
ukáže ako potrebná (nutná), alebo ak o to požiada niektorá zo strán súd by mal nariadiť vo veci
pojednávanie. Nutným je nariadiť ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v
ktorých súd považuje za potrebné vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti.

Odvolací súd je toho názoru, že v predmetnej veci prvostupňový súd mohol i sám bez procesnej
iniciatívy účastníkov realizovať ex offo prieskum uplatnených zmenkových nárokov aj z pohľadu
samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky. Dôvodnosť takéhoto jeho postupu napokon
potvrdzujú aj závery zo spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR prijaté dňa 20.10.2015, podľa ktorých

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.



II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

Prvostupňový súd svojim procesným postupom, keď na prejednanie veci nariadil pojednávanie neporušil
pravidlá určené vyššie uvedenými ustanoveniami Nariadenia, pretože išlo o skúmanie skutočnosti
nutných pre rozhodnutie o podanom návrhu. Nariadením pojednávania (a riadnym predvolaním
účastníkov na nariadené pojednávanie) poskytol priestor účastníkom konania, aby sa mohli vyjadriť i
ku skutočnostiam, ktoré z realizovaných dôkazov vyplynuli.

Skutkové závery prijaté súdom prvého stupňa (konštatované v dôvodoch napadnutého
rozhodnutia) majú oporu vo vykonanom dokazovaní, realizovanom spôsobom súladným i s úpravou
obsiahnutou v Nariadení.

Odvolacie námietky navrhovateľa poukazujúce na nedôvodnosť nariadenia pojednávania, na realizáciu
dôkazov bez procesnej iniciatívy strán i na to že nemal možnosť sa vyjadriť k týmto skutočnostiam sú
zjavne neopodstatnené.

Ak odvolateľ odkazuje na rozhodnutia odvolacích súdov, konštatujúcich iný názor na posudzovanie
týchto skutočnosti, potom treba odkázať na vyššie uvedené závery obsiahnuté v zjednocujúcom
stanovisku Najvyššieho súdu SR.

Časti žalobného návrhu napokon nebolo možné vyhovieť už aj v súvislosti so samotným obsahom
zmenky i obsahom podaného návrhu a to aj bez realizácie ďalšieho dokazovania na nariadenom
pojednávaní.

Aj pri neuplatnenej obrane odporcu (vyplnením tlačiva C) mohol súd prvého stupňa i z úradnej povinnosti
(ex offo) prihliadať na také vady, ktoré sú zistiteľné z textu samotnej zmenky. Mohol a bol povinný pri
právnom posudzovaní nároku preskúmavať i správnosť doby platenia zmenkového úroku stanoveného
v zmenke, ktorého výška bola uvedená už pri vystavení zmenky, a to aj bez námietky, či inak prejavenej
včasnej formy nesúhlasu dlžníka. Nejedná sa totiž o vadu zmenky, ale o správny výklad jej skutočného
obsahu. To platí aj v konaní podľa Nariadenia o Európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Z obsahu predmetnej zmenky vyplýva i záväzok zmenkového dlžníka zaplatiť zmenkový úrok 0,25 %
denne od 7. januára 2010. Navrhovateľ sám v podanom návrhu (podľa Nar. EP a R č.861/2007) uvádza,
že predmetná zmenka bola ešte indosantom predložená vystaviteľovi na platenie, čím sa stala splatnou
a od nasledujúceho dátumu (t.j. od 23.3.2010) žalobca uplatňuje podaným návrhom aj zákonný 6 %
ročný úrok.

Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle čl. I § 5 ods.1, 2, 3 zákona č. 191/1950 Zb. o zmenkách
a šekoch (ďalej a ZZŠ) úrok je príslušenstvo istiny a jeho výška je závislá od doby, za ktorú sa istina
zúročuje. V ods. 3 ten údaj zákon supluje ustanovením, že úroky treba rátať odo dňa vystavenia zmenky,
ak nebol určený iný deň. Vystaviteľ môže počiatočný deň stanoviť i pred dňom vystavenia zmenky.
Konečným termínom pre beh úrokov je deň „sroku“, od sroku bežia úroky podľa § 48 ods.1 písm. b) (viď:
Zmenkové právo - Komentár: Dr. Karol Kizlink, Dr. Ján Spišiak, Heureka, r. 2005, s.66)

Podľa uvedeného ust. čl. I. § 5 ods. 1 ZZŠ v zmenke zročnej na videnie alebo na určitý čas po videní
môže vystaviteľ ustanoviť zúrokovanie zmenkovej sumy. V inej zmenke platí táto doložka za nenapísanú.

Podľa čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.:
1/ majiteľ môže postihom žiadať zmenkovú sumu, pokiaľ nebola zmenka prijatá alebo zaplatená, s
úrokmi, ak boli dojednané;
2/ šesťpercentové úroky odo dňa zročnosti
3/ trovy protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy;



4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy alebo v menšej dohodnutej výške.

Prvý odsek citovaného § 48 vymedzuje, aké nároky má majiteľ zmenky pri postihu v prvom stupni, ktorý
môže viesť proti všetkým zmenkovým dlžníkom bez výnimky. Majiteľ má vždy právo žiadať to, na čo
zmenka znie, t.j. zmenkový peniaz, nominálnu hodnotu zmenky. Pokiaľ je prípustné úročenie zmenky
podľa čl. I § 5 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., možno požadovať aj úroky zo zmenky vyplývajúce. Len
zmenky na videnie (vistazmenky) a zmenky splatné v určenej lehote po videní (lehotné vistazmenky),
nemajú pri vystavení splatnosť exaktne stanovenú, pretože tá je závislá na činnosti majiteľa zmenky v
budúcnosti. Preto len tu sa pripúšťa úročenie.

Úroková sadzba musí zo zmenky vyplývať, a to od počiatku.

Dikciu vyplývajúcu z ust. čl. I § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. „boli dojednané“ nemožno brať doslova,
a nie je dôvod predstavovať si za tým určitú zmluvu, ale len skutočnosť, že výstavca zmenku na videnie
alebo lehotnú zmenku vystavil s úrokovou doložkou a remitent ju prevzal. Úroková doložka obsiahnutá
na zmenke nespĺňa funkciu zmluvnej pokuty.

Začiatok úročenia zmenkovej sumy nemožno regulérne stanoviť na dátum spadajúci do doby pred
vystavením zmenky. Začiatok doby úročenia zmenkovej sumy nie je prípustné stanoviť ani na dátum
neexistujúci alebo nemožný. Zákon však opomína otázku, dokedy sa zmenková suma v dôsledku
opatrenia zmenky relevantnou úrokovou doložkou úročí.

Odvolací súd je toho názoru, že koniec lehoty úročenia zmenkovej sumy úrokovou doložkou nemožno
stanoviť ľubovoľne, teda záver lehoty nemožno stanoviť na dátum neexistujúci alebo na dátum
nemožný. Koniec lehoty úročenia zmenkovej sumy úrokovou doložkou nemožno rovnako určiť tak,
aby bol situovaný do doby po splatnosti zmenkovej pohľadávky. Tým nie je však dotknutá požiadavka
veriteľa na úročenie pohľadávky až do okamihu zaplatenia, pretože uhradzovaciu funkciu od splatnosti
zmenkovej pohľadávky do doby zaplatenia zmenkového dlhu od dohodnutých úrokov, preberajú
zákonné šesťpercentné úroky, ktoré sú v súlade s obsahom ust. § 48 a § 49 Článku I zákona č. 191/1950
Zb. súčasťou postihového zmenkového plnenia.

Aj s odkazom na vyššie uvedený názor z právnej teórie, ale i názor vyplývajúci z právnej praxe
(rozhodnutie Vrchného sudu v Olomouci 4Cmo/214/2002) preto odvolací súd je toho názoru, že už
súd prvého stupňa podľa obsahu zmenky i žalobného návrhu nemohol priznať navrhovateľovi popri
zákonnom 6%-nom ročnom úroku od 1.10.2009 aj v zmenke dohodnutý 0,25 %-ný úrok denne. Takéto
právne posúdenie bolo možné súdom prvého stupňa realizovať (iura novit curia) aj bez procesnej
iniciatívy účastníka (odporcu). Tak, ako je uvedené vyššie, odvolací súd pre takéto právne posúdenie
poskytol účastníkom konania priestor na vyjadrenie, ale ani jedna zo sporových strán ho nevyužila.
Za takéhoto stavu bol správne zamietnutý žalobný návrh v časti o zaplatenie 0,25 % zmenkového
úroku za čas od 23.3.2010 do zaplatenia a nebolo potrebné za tým účelom ani realizovať dokazovanie
na pojednávaní.

Skutkové závery týkajúce sa obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, obsahu dohody o vyplňovacom
práve k zmenke, tak ako sú pojaté do dôvodov prvostupňového rozhodnutia v zásade ani odvolateľ
podaným odvolaním nenamieta. Pri absencii takýchto odvolacích námietok ani odvolací súd nemá dôvod
pri viazanosti uplatnenými odvolacími dôvodmi na zmenu konštatovaného skutkového stavu.

Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z dôvodov
vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v



takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej
ako abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom
na abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,
poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp.zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej
úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak
nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za
základ pre svoje rozhodnutie
záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku kauzálnym námietkam prihliadať.
Nemecká judikatúra dokonca v konkrétnom prípade označila odvolanie sa žalobcu na § 17 ZZŠ za
zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

Ak prvostupňový súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil záver
o tom, že na strane odporcu je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody
o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie podaného návrhu, je jeho záver správny. Opäť sa
žiada uviesť, že tieto skutočnosti týkajúce sa „kauzy“, predchádzajúcej vystaveniu predmetnej zmenky
odvolateľ v podanom odvolaní vyslovene nenamieta.

Ak sa zameral v konaní len na zdôrazňovanie abstraktnosti nárokov zo zmenky a toto je i jeho zásadnou
odvolacou námietkou, nemôže len toto privodiť zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo
výroku o zamietnutí návrhu.

Z týchto dôvodov podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výrokoch o zamietnutí návrhu i o náhrade trov konania.

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní v neúspešný. Odporkyňa si náhradu trov neuplatnila, preto jej
odvolací súd nepriznal náhradu trov konania. (§ § 224 ods. 1, 142 ods. 2, § 151 ods. 1 O.s.p.).



Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.