Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/550/2011 z 30. 1. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. januára 2012, sp. zn. 19CoE/550/2011, ECLI:SK:KSTN:2012:3806212319.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/550/2011 | ECLI:SK:KSTN:2012:3806212319.1 | 2012-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 45 ods. 1 ZRK, § 23 zákona č. 634/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c69357a1-5e37-4f39-94c2-09fc4477487c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3806212319.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/550/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3806212319
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3806212319.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. S. S., advokátom, K. XX, G. proti povinnému Z. O.,
bytom N. XXX, o vymoženie 884,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. augusta 2011, č.k. 9Er/2480/2006-17, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Uviedol, že
oprávnený návrhom podaným dňa 25.10.2006 navrhol vykonať exekúciu proti povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 2950/06
zo dňa 28.07.2006, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 26.640,- Sk s úrokom z omeškania 0,25
% denne zo sumy 26.400,- Sk od 25.04.2006 do zaplatenia, ako i trov konania 6.685,- Sk. Rozsudok
bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 14.02.2006. I keď vo veci bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie
exekúcie a potom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v danej veci je nespôsobilý exekučný titul,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Okresný súd zistil, že dňa 14.02.2006 bola medzi oprávneným a
povinným uzatvorená zmluva o úvere, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky,
ktoré sa zaviazal vrátiť v dohodnutých splátkach a lehotách. Právny vzťah medzi
oprávneným a povinným, založený touto zmluvou, súd považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy mal okresný súd za to, že ide
o reálnu zmluvu o pôžičke. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom
prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného mal súd za to, že veriteľ neposkytol
peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ale, že k poskytnutiu peňažných prostriedkov
došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky
dlžníkovi predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere, bez existencie ktorej nemôže s poukazom na §
269 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť k vzniku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka.
Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by
povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci svojej
obchodnej činnosti. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol
individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa
uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Okresný súd taktiež dospel k záveru,
že hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania možno považovať za spotrebiteľský úver v zmysle §
2 písm. a), resp. za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené konštatovanie má význam pre záver, že zmluva neobsahuje
základné náležitosti uvedené v § 4 ods. 1, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady
spotrebiteľa spojené s úverom a považuje sa takýto úver za bezúročný a bez poplatkov. Oprávnený



pritom evidentne požadoval od povinného aj poplatok v sume 12.400,- Sk. Preskúmaním Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), ktoré tvoria neoddeliteľnú časť zmluvy, konkrétne článku
17 - rozhodcovská doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú
zmluvnú podmienku. Uviedol, že v čl. 17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo
zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní a jednak cestou súdu. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným je podľa názoru okresného súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia
prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu, oprávnený. V
prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských zmlúv je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako
spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť
ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom
konaní oprávneným stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom.
Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky
stanovenej v článku 17 súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V
danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená
jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca
predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť
spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený. V predmetnej veci vydal
rozsudok Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.,
ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr. A. E.. Rozhodca, ktorého si vyberá oprávnený, je oprávnený
vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje
právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda
spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu
a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania dochádza
k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Okresný súd ďalej vyjadril názor, že pri výkone
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, súd ex offo prihliada na nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a
spotrebiteľom, pričom poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo dňa 6.
októbra 2009 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Okresný súd taktiež
uviedol, že podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné
za podmienok ustanovených v § 40 - § 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a
tak dosiahnuť jeho zrušenie. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť
viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Pre účely
posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza
nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa § 53 ods. 3
Občianskeho zákonníka, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v
právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou
právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským
súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť
rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje
ako oprávnený spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o
úvere, podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu § 53, § 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná
ako nekalá. Táto doložka je zároveň v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej
neplatnosti. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej rozhodcovskej doložky odvodil a na jej
základe vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na
to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by bola
vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej
moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.



Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby krajský súd
napadnuté uznesenie zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že smernice vydávané v
rámci acquis communautaire (t. j. v rámci tzv. „európskeho práva“) majú len
nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ
ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže
v tomto prípade bola Smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na
území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať
ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto
smernica obsiahnutá. Ďalej namietal, že predmetná zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou,
nakoľko právna úprava platná v čase uzatvorenia zmluvy vylučovala možnosť podradenia predmetnej
zmluvy o úvere po právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Tento
druh zmluvy mal v čase uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení zákona o
ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia danej zmluvy o úvere, avšak nie v zmysle ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K tvrdeniam konajúceho súdu, že predmetnú zmluvu možno
považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uviedol, že oprávnený poskytuje úvery klientom ako
dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy
o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli,
že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi
budú spravovať Obchodným zákonníkom. Ďalej namietal, že klienti oprávneného neuhrádzajú celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý
úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou. Predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné
prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere teda nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na vyššie
uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený
poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí
do pôsobnosti tohto zákona. Nesúhlas vyjadril aj s tvrdením súdu, že medzi účastníkmi bola uzavretá
reálna zmluva o pôžičke. Čo sa týka rozhodcovskej doložky, oprávnený uviedol, že je nepochybné,
že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s
oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Namietal, že tzv. alternatívne rozhodcovské
doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V
zmysle Smernice Rady č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá
pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez
príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie podľa rozhodcovskej
doložky prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní.
Záverom oprávnený namietal, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už
pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný
titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdiť.

Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Trnavská cesta 70, Bratislava, sp. zn. SR 2950/06 zo dňa
28.07.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným
predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 14.02.2006.



Krajský súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné
rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného
titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať
z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu
zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o
zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre
exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky
uvedené v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj
pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor
konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky,
len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti
existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci
súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú
zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa
platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto
zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné.
Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú
od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce
požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu
spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná
smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom
časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy
účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.
V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero
(C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano
Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES
konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného
znenia a účelu smernice.

Z obsahu exekučného spisu krajský súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá
medzi povinným a oprávneným dňa 14.02.2006, je štandardnou spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §
23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu
nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli inkorporované do
zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti
povinnému peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ.
V čase uzavretia zmluvy (14.02.2006) právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a
ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon rovnako ako § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné
podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán.



Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka, t. j., že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú
ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods.
2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy
spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú súčasťou
zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa
z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo
veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi,
v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem
toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými
v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné
pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný
charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie
spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.
V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to
zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže
na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106
O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
a oprávneným je dodávateľ. Ako správne uviedol aj okresný súd, rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje
ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský
úver. Okresný súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej
spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto
zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na
základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.

Krajský súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu, ktorým exekúciu
zastavil, potvrdil ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .