Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 11CoE/10/2013 z 30. 1. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Nitra z 30. januára 2013, sp. zn. 11CoE/10/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4406212877.1 Krajský súd Nitra | 11CoE/10/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4406212877.1 | 2013-01-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d519d2f-c5f9-49ec-a6f3-a52fd2c0e4a7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4406212877.1 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/10/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4406212877
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4406212877.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinnej: L. B., nar.: XX. XX. XXXX, F. XXX, o vymoženie sumy 306,71 eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 14Er/887/2006 a u súdnej exekútorky JUDr. Soni Stodolovej,
Kmeťkova 25, Nitra pod sp. zn. Ex 1796/2006, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 14Er/887/2006-46 zo dňa 7. marca 2012 v časti o zastavení exekúcie, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť
súdnej exekútorke JUDr. Soni Stodolovej trovy exekúcie vo výške 72,57 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil
citáciou ustanovení § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a
ustanovení § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov. Uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR
0752/06 zo dňa 24. 03. 2006, ktorého vydaniu predchádzala zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi
konania dňa 05. 09. 2005, na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnému
ako dlžníkovi úver v sume 199,16 eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o
príslušný poplatok vo výške 99,58 eur, teda celkovo zaplatiť sumu 298,74 eur, a to v piatich mesačných
splátkach po 59,75 eur počnúc dňom 28. 09. 2005. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých bola obsiahnutá rozhodcovská doložka.

Konštatoval, že cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát
sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba
rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie
princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená.

Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo
štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v
závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne



na mieste. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda
aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšie
situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym
spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy,
a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu.
Rozhodcovskú doložku, ktorá nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale
na začiatku zmluvného vzťahu, súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubý nepomer v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Za neprehliadnuteľnú nemohol neoznačiť súd úroveň rozhodcovského rozsudku z hľadiska reflektovania
rozhodcu na spotrebiteľské právo. Rozhodnutie rozhodcu sa výrazne javí ako zjavne formalistické,
preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Rozhodca akceptoval aj neprimeraný poplatok za
poskytnutý úver a 0,25 % denný úrok (91,25 % p. a.), ktorý súd považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku - neprimeranú sankciu. Nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu
spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Klauzula o
aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 alebo tzv. úver ako absolútny obchod pritom nie je
žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria
i ustanovenia § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka.

O trovách exekúcie súdnej exekútorky súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 37 ods. 1, § 196,
§ 197 ods. 1, § 199, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov účinnej do 30. 04. 2008, tak, že súdnej exekútorke priznal
trovy exekúcie vo výške 72,57 eur vrátane DPH z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia,
ktoré pozostávali z odmeny súdnej exekútorky vo výške 56,44 eur za 4 hodiny účelne vynaložené na
exekúciu a za 9 úkonov exekučnej činnosti a z náhrady hotových výdavkov (poštovné) vo výške 5,41 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie v časti o zastavení exekúcie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii
exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení
s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a
materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu
meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie
uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom
nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný
skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi,
z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi)
nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný
(dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v
konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne
ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že



exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu
k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu
s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom
konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými
mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny
poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak
ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o
úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
(VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril
svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o
úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne
sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju
povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal
od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu
účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj
na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal
ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na
dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal
možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok,
ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho
a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri
úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť
tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru
uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade
príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania
k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť
oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99
eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci
exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil
žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny
postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. §
45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.
Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania, t. j. v časti o
zastavení exekúcie, podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo
dňa 07. 03. 2012 v časti prvého výroku ako vecne správne podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto
rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).



Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 08. 08. 2006,
kedy bol súdnej exekútorke JUDr. Soni Stodolovej doručený návrh oprávneného zo dňa 16. 07. 2006
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 0752/06
zo dňa 24. 03. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 04. 2006 a vykonateľnosť dňa 13. 04.
2006. Následne súd prvého stupňa vydal dňa 27. 11. 2006 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdnu
exekútorku JUDr. Soňu Stodolovú na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Písomným podaním
zo dňa 03. 09. 2009 oprávnený navrhol zmenu súdneho exekútora z JUDr. Soni Stodolovej na JUDr.
Rudolfa Krutého. Podaním zo dňa 22. 11. 2010 súdna exekútorka podala podnet na povolenie odkladu
exekúcie a na zastavenie exekúcie a vyúčtovala si trovy exekúcie v sume 134,36 eur, na náhradu
ktorých navrhla zaviazať oprávneného. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 14Er/887/2006-25 zo dňa
07. 02. 2011 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Soni
Stodolovej trovy exekúcie vo výške 72,57 eur. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 11CoE/81/2011-37 zo dňa 30. 06. 2011
tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dňa 07.03.2012
súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekúciu
zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Soni Stodolovej trovy exekúcie
vo výške 72,57 eur z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto
dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či
sú splnené podmienky na vedenie exekučného konania. Jednou z týchto podmienok je relevantný
exekučný titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 0752/06 zo dňa 24. 03. 2006, o vydanie ktorého požiadala
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na základe zmluvy o úvere č. 4191698 zo dňa 05. 09. 2005 a na jej
základe bol povinnej poskytnutý úver v sume 199,16 eur (6.000,- Sk), ktorý mala dlžníčka splatiť v piatich
mesačných splátkach v sume 59,75 eur (1.800,- Sk) spolu s poplatkom za uzatvorenie zmluvy v sume
99,58 eur (3.000,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých
je obsiahnutá i rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory
vzniknuté z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.

V tejto súvislosti a na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza i s poukazom
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 02. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19, že rozhodcovská doložka,
ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu nebola v predmetnej veci povinnou osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo zmluvných dojednaní štandardnej formulárovej zmluvy č. 4191698 zo dňa 05. 09. 2005
a tento právny vzťah teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. S poukazom na uvedené potom treba považovať
rozhodcovskú doložku uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bez ohľadu na jej
formu a znenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože nebola povinnou osobitne vyjednaná a núti



ju v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská
doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z
takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej podmienky je plnením právom
nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto plneniam.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka
vyvoláva nepomer v úverovej zmluve v neprospech povinného a je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech povinného, nemali by byť pochybnosti o tom, že takáto
zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola
samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov umožňuje exekučnému
súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom rozhodcovského súdu, ktorý
vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom - ust. §
45 ods. 1, písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je súd oprávnený hľadieť
na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle
ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je
materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná,
pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonávaní exekúcie. Exekučný súd zistil vyššie uvedené nedostatky, preto správne postupoval podľa §
57, § 58 Exekučného poriadku a exekúciu zastavil. Týmto postupom exekučný súd správne a v súlade so
zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom.

Odvolací súd uvádza, že znenie § 52 a nasl. bolo zmenené novelou (zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinným od 01. 01. 2008), v ktorej sa na rozdiel od
predchádzajúcej úpravy za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V predmetnej veci však právny vzťah medzi oprávneným a
povinnou vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 05. 09. 2005, ktorú treba považovať za štandardnú
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu jej uzavretia a § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
platnom ku dňu jej uzavretia. Súčasťou tejto zmluvy sú i všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré
obsahujú i rozhodcovskú doložku, ktorú súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože spotrebiteľ (v exekučnom konaní povinná) nemal na výber a bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4, písm. r/ Občianskeho zákonníka bolo do tohto
právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto
okolností odvolací súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa
generálnej klauzuly upravenej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, na čo správne poukázal i súd prvého
stupňa vo svojom uznesení.

Oprávnený sa podaním zo dňa 26. 07. 2012 a označeným ako „Návrh na prerušenie konania postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie
k podanému odvolaniu“ domáhal, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a



Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne
otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú
otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka
znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu prerušiť
exekučné konanie (§ 36 ods. 5) a v súvislosti s prerušením konania (§ 109 ods. 1 písm.
c/ OSP) považuje za potrebné uviesť, že súd môže, ale nemusí prerušiť konanie. Preskúmaním návrhu
oprávneného zo dňa 26. 07. 2012 súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala možnosť vyhovieť
tomuto návrhu na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu, že skutočnosti uvádzané oprávneným v jeho
podaní už boli riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa
21. 03. 2012) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 368/2010-18 zo dňa 07. 10. 2010).

Naviac je potrebné uviesť, že zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
spadá do výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

V súvislosti s druhým návrhom oprávneného na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázal na smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, konkrétne
na čl. 3, pričom smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy iba demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Uvedený článok bol
transponovaný do Občianskeho zákonníka (zákonom č. 150/2004 Z. z.), konkrétne § 53 ods. 1. Možno
konštatovať, že ak príslušný súd dospeje k záveru, že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú. To
znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Preto i v prípade, ak
dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou
štandardnej formulárovej zmluvy, so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice, exekučný súd správne dôvodil, že takáto rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou z dôvodu, že nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom nerovnováha bola daná v neprospech
spotrebiteľa.

Čo sa týka tretieho návrhu oprávneného na prejudiciálnu otázku, odvolací súd poukázal na judikáty
Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05),
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je



zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať
nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k
záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva
Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že
pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno
konštatovať, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, pričom toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj
s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.