Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/136/2013 z 30. 10. 2013 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 30. októbra 2013, sp. zn. 19CoE/136/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3800898343.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/136/2013 | ECLI:SK:KSTN:2013:3800898343.1 | 2013-10-30 | Rozhodnutie Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b2228e03-0c83-4e6c-ad23-23a4675403c9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3800898343.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/136/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3800898343
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3800898343.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., pobočka
Prievidza, so sídlom Včelárska 1, Prievidza, IČO: 35 937 874, proti povinnému: H., s.r.o., naposledy so
sídlom J. X. XXX/XX, Q., IČO: XX XXX XXX, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie istiny
vo výške 1.455,45 Eur (43.847,- Sk), o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 26. februára 2013, č.k. 0Er/2203/2000-16, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti - vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom
doručeným súdnej exekútorke dňa 10.07.2000 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti
povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný výmer Všeobecnej zdravotnej poisťovne,
a.s., pobočka Prievidza č. XXXX/XXa zo dňa 08.09.1999. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnej
exekútorke JUDr. W. Z. udelené dňa 21.08.2000. Súdny exekútor JUDr. X. F., náhradník poverenej
súdnej exekútorky, podaním zo dňa 14.06.2012 navrhol zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu, že povinný bol vymazaný z obchodného registra. Súd zistil
z výpisu z obchodného registra povinného, že Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3K 103/04-85
zo dňa 13.08.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.09.2007, zamietol návrh na vyhlásenie
konkurzu na majetok dlžníka H., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom J. X. XXX/XX, Q., pre nedostatok
majetku dlžníka. Spoločnosť bola dňa 30.10.2007 ex offo vymazaná z obchodného registra. Súd citoval
ustanovenie § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 107 ods. 4 O.s.p.. Súd
kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. Ak
však ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví (§ 104
ods. 1 O.s.p.). Medzi takéto podmienky konania patrí spôsobilosť účastníkov konania. Súdny exekútor
si podaním zo dňa 14.06.2012 vyčíslil trovy exekúcie vo výške spolu 179,03 Eur. Súd poukázal na §
196 a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v čase začatia exekúcie. Podľa § 203 Exekučného poriadku
platného v čase začatia exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,
aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie
nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Podľa § 251 ods.
4 O.s.p., na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich
častí O.s.p., ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Občiansky súdny poriadok má teda voči
Exekučného poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný poriadok
má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné použiť
ustanovenia O.s.p. o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto možné
pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného poriadku. V
zásade platí, že súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku,
a tieto v princípe znáša povinný. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného
k náhrade trov a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku. Rozsah tejto povinnosti na



náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie
je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože
prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku,
a to ukončeniu exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po
vyše siedmich rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra,
nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať
dôvod zastavenia exekúcie. Súd bol toho názoru, že súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii
nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie
je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je
na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojím súhlasom stať sa súdnym exekútorom a
vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch
dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania (v časti trov).
Poukázal na právny názor vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele
proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983). Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých
rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR (napr. IV. ÚS 27/08 z 24.1.2008, uznesenie č. II. ÚS 272/08 z
22.10.2008, uznesenie I. ÚS 438/08 zo 17.12.2008, uznesenie I. ÚS 256/08 zo 7.8.2008 a iné), v ktorých
opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené
všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným dôsledkom.
Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate
monopolným postavením pri výkone exekúcie. Obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich
skorších rozhodnutiach, ako napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV. ÚS 180/06, III. ÚS
118/05, III. 158/05, II. ÚS 294/05 a iné.

Proti tomuto uzneseniu, v časti vo výroku o trovách exekúcie, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie súdny exekútor. Poukázal na rozhodnutie ÚS ČR č. II. ÚS
150/04, nález ÚS ČR zo dňa 8.8.2005 sp. zn. II. ÚS 372/04 a na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo
58/2009, v zmysle ktorého právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže
považovať za súkromnoprávny vzťah. Má za to, že rozhodnutím, ktoré je nesprávne interpretované
súdmi v neprospech súdnych exekútorov je aj rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 23/06 zo dňa 12.09.2006. Je
toho názoru, že nepriznanie trov exekúcie exekútorovi pri zastavení exekúcie, na ktoré má zákonné
právo podľa § 196 Exekučného poriadku je vždy porušením základného práva exekútora zaručeného v
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a porušením základného práva - zákazu
povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 a vzhľadom na skutočnosť, že absentuje vnútroštátna úprava
na priznanie trov exekúcie v prípade špecifikovaných prípadov pri zastavení exekúcie a porušenie
základného práva na pokojné užívanie majetku, bolo porušené aj základné právo podľa čl. 6 Európskeho
dohovoru, ako i čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1. Rozhodnutie ESĽP Van der Mussele proti Belgicku
nie je rozhodnutím, ktoré je možné obdobne použiť aj v prípade profesie exekútora. Dané rozhodnutie
je v exekučnom konaní pri zastavení exekúcie a rozhodovaní o priznaní trov exekúcie bezpredmetné
a neakceptovateľné. Na základe uvedeného žiadal zrušenie napadnutého uznesenia a priznanie trov
exekučného konania podľa predloženého vyčíslenia.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade
s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné v napadnutej časti
vo výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Predmetná exekúcia bola napadnutým uznesením zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, pretože v danej veci súdny exekútor návrhom zo dňa
14.06.2012 navrhol zastaviť exekúciu. V tejto časti predmetné uznesenie odvolaním napadnuté nebolo,
a preto výrok o zastavení exekúcie nadobudol právoplatnosť. Zároveň uvedeným uznesením okresný
súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Z obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 10.07.2000, kedy bol
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnej exekútorke.

Dňa 21.08.2000 bolo súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie.



Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že povinný bol dňa 30.10.2007 ex offo vymazaný z
obchodného registra. Z tohto dôvodu, nakoľko povinný stratil v dôsledku výmazu z obchodného registra
spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 a o trovách exekúcie rozhodol podľa § 203
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002.

Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní vznesené a dospel k záveru,
že okresný súd správne vec právne posúdil.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa
dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa
tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie,
môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval
oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia
exekúcie.

Súdny exekútor má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových
výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania
znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže
tento zanikol ku dňu 30.10.2007 ako subjekt práv a povinností.

V danej veci mohol súd zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie len v prípade naplnenia
znenia zákonného ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002. Podľa
daného ustanovenia v spojení s § 235 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže uložiť oprávnenému
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v
priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje
výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do
úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený
mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti.

Po preskúmaní veci krajský súd konštatuje, že okresný súd správne dospel k záveru, že oprávnený
v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie
- zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 10.07.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri
zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Povinný bol vymazaný ku dňu 30.10.2007, t.j. viac
ako 7 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti
predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra,
a nie jeho nemajetnosť. Preto v tomto prípade nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov
exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002.

Vzhľadom na právnu úpravu náhrady trov exekúcie v Exekučnom poriadku a súdnu prax platí, že v
exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone
exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v
podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku
možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom
je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za
súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku,
teda v podnikateľskom režime. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti
v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť
vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Správne súd prvého stupňa poukázal



aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.
novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované
v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane
vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Súd môže zaviazať k náhrade trov exekúcie oprávneného iba v zákonom vymedzených dôvodoch, a
preto nie je možné v danom prípade použiť analógiu legis ani analógiu juris.

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .