Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoE/131/2012 z 28. 10. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 28. októbra 2012, sp. zn. 15CoE/131/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6109221542.1 Krajský súd Banská Bystrica | 15CoE/131/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6109221542.1 | 2012-10-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f25236d3-9fe7-4214-a6a6-89e769d0ecac Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6109221542.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/131/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109221542
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6109221542.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Gr?
sslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému T. D., nar. XX.XX.XXXX, hlásený
pobyt bezdomovca -B. S., t.č. pobyt na adrese Ul. X.. K. č. XXXX/XX, XXX XX W. X., H. T., vedenej
pod sp.zn. EX 9586/09 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorského úradu Ul.
Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 564,84 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 4Er/1723/2009-20, zo
dňa 09. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 9586/09 súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Banskej Bystrici dňa
28.10.2009 pod č. 5601 055443, zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie vo výške 39,83 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu
podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia
vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Rozsudok bol vydaný na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Okresný súd usúdil, že v exekučnej veci by malo byť vymáhané plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, kedy právny vzťah účastníkov zmluvy podlieha režimu spotrebiteľského práva.
Preskúmaním Zmluvy o úvere zo dňa 28.02.2008 a predložených Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru (VPÚ) z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky,
aplikáciou ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl. týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa, vyhodnotil okresný súd ako podmienku zmluvy neprijateľnú podľa ust. § 53
ods. 1 a ods. 4 písm. r) a neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 cit. zákona rozhodcovskú doložku (čl.
17). Rozhodcovská doložka nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VPÚ
ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek
možnosti voľby. Tým dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech
spotrebiteľa (dlžníka). Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom, potom aj výkon
práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Zákonodarca upravil postup ako zabrániť,
aby sa plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom vymohlo, ak zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže poverenie na
vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 2 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a §
45 ods. 2 ZoRK.



V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného
poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a s
prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, keď oprávnený predložil súdu
nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Trovy priznal
podľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
účinnom od 01.05.2008 vo výške uplatnenej exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Trval na pokračovaní v exekúcii.

Aplikujúc Smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách exekučný
súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v slovenskej republike
povahu prameňa práva, preto nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné
rozhodnutie.

Rozhodcovská doložka, tak ako je uvedená v čl. 17. VPÚ sa neprieči zákonu ani dobrým mravom.
Dlžníkovi nebráni, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň
umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v
zmysle doložky.

Oprávnený nesúhlasí s výrokom súdu, ktorým mu bolo uložené nahradiť trovy exekúcie.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Súdny exekútor sa k veci nevyjadril, s poukazom na jeho kompetencie v exekúcii.

V priebehu odvolacieho konania dňa 10.09.2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské
znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných
úradných jazykoch únie. Slovenský súd nemohol používať ako prameň práva smernicu Rady č. 93/13/
EHS (priamo aplikovať), ktorá bola implementovaná do právneho systému na území SR ešte v rámci tzv.
„prístupového obdobia“, ale musí aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá
(zák. č. 150/2004 Z.z. je zabezpečená jej úplná účinnosť). Prerušenie konania navrhol s poukazom na
všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?



3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil
vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.).

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na
predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať
zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (v
záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka) nie je prekážkou
na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl.,
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Zmluvu o úvere
zo dňa 28.02.2008 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008.

Zisteniu právnej povahy (spotrebiteľskému charakteru) zmluvného vzťahu bolo potrebné podriadiť,
ako to správne urobil okresný súd, jeho ďalší procesný postup, v ktorom sa prednostne zaoberal
otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul a skúmal či exekučným
titulom (rozhodcovským rozsudkom) priznané plnenie ne/vykazuje znaky zákonodarcom upravené v §
45 ods. 1 písm. c) ZoRK ako dôvody brániace nútenému vymáhaniu priznaného plnenia (ak plnenie je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Výsledkom bolo zistenie o
neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka) a v konečnom dôsledku neplatnosti
(§ 53 ods. 5 a § 39 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej doložky, od ktorej rozhodcovský súd
odvodzuje svoju právomoc konať. Okresný súd konštatoval, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa
prieči dobrým mravom, nakoľko okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy o úvere (vrátane rozhodcovskej
doložky) nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného, slobodne sa rozhodnúť, pri podpise
zmluvy. Potom aj výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. V prejednávanej
veci je namieste zákonodarcom upravený postup brániaci v tom, aby sa plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom, ktoré spĺňa znaky § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK, vymáhalo.

Možno dodať, že zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne
účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 28.02.2008 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak
bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka
bola účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá
veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto



uzavretej doložky, je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať za vydané
oprávnenou osobou.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon (§ 57 až § 59 Exekučného poriadku). Každý z týchto
dôvodov má za následok zastavenie exekúcie.

Okresný súd, ako súd exekučný (§ 45 Exekučného poriadku) rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57
ods. 1 písm. a) a ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), podľa ktorého exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo
osobitného zákona (súd poukázal na osobitný zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK)
a tiež na Občiansky zákonník).

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil z tých istých
dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť
rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej
do zákona od 01.04.2004.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na právnej úprave platnej v rozhodnom čase - Občianskeho
zákonníka - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), vrátane tých, v
ktorých je obsiahnutá aj smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nek alých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú
právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal, či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159
ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie z vecne správnych
dôvodov.

Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil
súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie,
je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesne zavinil zastavenie
exekúcie), alebo 2 (povinný je nemajetný), dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť
povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného.

Ide o exekúciu na peňažné plnenie, kedy sa výška odmeny spravuje ust. § 4 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení novely účinnej
od 1.5.2008 čo značí, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora je zásadne výška vymáhanej
(do 30.4.2008 to bola výška „vymoženej“) pohľadávky, to však neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a §
14 až § 16 Vyhlášky určuje inak.

Exekúcia bola zastavená v štádiu prebiehajúcej exekúcie, po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
V takomto prípade sa odmena exekútora určuje spôsobom stanoveným podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky,



ktoré zakotvuje, že ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví,
odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony
exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura (ods. 1). Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej
činnosti je 3,32 eura (ods. 2). § 15 Vyhlášky stanovuje, ktoré úkony exekučnej činnosti sa odmeňujú
paušálnou sumou. Takýto postup exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3 M Cdo 16/2005.

Súdny exekútor vo vyúčtovaní trov exekúcie zo dňa 14.02.2011 vyčíslil svoju odmenu vo výške 33,19
eur (bez DPH) s poukazom na ust. § 14 ods. 1 vyhlášky. Śpecifikoval, z akých úkonov exekučnej
činnosti táto odmena pozostáva: odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice (§
21 a) 16,60 eur, získanie poverenia na vykonanie exekúcie 3,32 eur, upovedomenie o začatí exekúcie
oprávnenému 3,32 eur, príkaz na začatie exekúcie. Spôsob určenia odmeny exekútora bol správny,
v súlade s ust. § 14 ods. 1, 2 Vyhlášky. Hoci exekútorovi neprináleží odmena podľa § 21a Vyhlášky
vo výške 16,60 eur, za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice (pretože sa jedná o
činnosť exekútora, ktorú vykonal ešte pred začatím exekúcie, ak tento výdavok vznikol je výdavkom
oprávneného, ktorý ho vynakladá v prípade, ak podá návrh na vykonanie exekúcie do zápisnice v sídle
súdneho exekútora a je povinný uhradiť ho okamihom spísania zápisnice. Nie je to výdavok súdneho
exekútora, ktorý by mu vznikol v priebehu exekučného konania, nakoľko je to jeho príjem odmena, ktorú
získava od oprávneného okamihom spísania zápisnice.) táto zistená skutočnosť nemá vplyv na výsledok
rozhodnutia v prejednávanej veci z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie súdnemu exekútorovi.
Pretože prinajmenšom minimálna odmena (33,19 eur) exekútorovi prináleží, pretože je nepochybné, že
súdny exekútor v danej veci vykonal odôvodnene aspoň jeden úkon - získanie poverenia na vykonanie
exekúcie, za ktorý by mu patrila odmena 3,32 eur (čo je menej než 33,19 eur - zákonné minimum odmeny
bez DPH, na ktoré má súdny exekútor pri zastavení exekúcie nárok podľa § 14 ods. 2 Vyhlášky). Okresný
súd priznal exekútorovi odmenu na úrovni tohoto minima a k tomu 20 % daň z pridanej hodnoty, ktorá
exekútorovi patrí tiež, nakoľko preukázal, že je platiteľom tejto dane.

Rozhodnutie okresného súdu je správne aj z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona



platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská
doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k
záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,
dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a
neplatnou podmienkou.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie
konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom
prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica
(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.
Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži
ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy
v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe



smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre
rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž
môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu
ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy
ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď
nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť
tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov,
pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných
podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj
odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby
porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd
akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí
to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o
férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát
má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ). “

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V



zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z
nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského
rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd
na to prihliada.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.