Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/351/2013 z 12. 10. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. októbra 2014, sp. zn. 23Co/351/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2512204237.1 Krajský súd Trnava | 23Co/351/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2512204237.1 | 2014-10-12 | Rozsudok Citované ustanovenia: § 127 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b873bdd-dbb1-4a75-8c35-3f02c71e9185 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2512204237.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/351/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512204237
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2512204237.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ivety Jankovičovej a členiek
senátu: JUDr. Lea Stovičková a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci žalobcov: 1. C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XX, H., 2. S. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, H., navrhovatelia v 1. a 2. rade
zastúpení: PaedDr., Mgr. C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D., proti žalovanému: Ľuboš Klimeš
- KBC, nar. XX.XX.XXXX, bytom K. D. X, H., zastúpený: JUDr. Dalibor Pavelka, advokát, so sídlom
Hlohovec, Pribinova 46, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľov v 1. a 2. rade proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany č. k. 5C/45/2012-72 zo dňa 03. júna 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali, aby súd
uložil žalovanému, ako vlastníkovi (prevádzkovateľovi) pohostinstva Karpina na S. ulici XX v H.,
zabezpečiť povinnosť zdržať sa: 1. predlžovania prevádzkového času v zariadení mimo času rozpätia
od 06.00 hod. do 22,00 hod., pričom o 22,00 hod. je povinný ukončiť prevádzku zariadenia tak, že po
tomto čase sa v priestoroch zariadenia nesmie nachádzať žiaden návštevník a zo zariadenia nesmie
vychádzať žiaden hluk, 2. púšťania reprodukovanej a živej hudby v časovom rozpätí po 22,00 hod.
do 06,00 hod. rannej, 3. púšťania príliš hlasitej reprodukovanej a živej hudby aj mimo času určeného
nočného kľudu, teda počas celého dňa a ďalej je povinný zamedziť kriku a inému neprimeranému hluku
počas celého dňa, 4. zneužívania opakovaného doručovania písomného ohlásenia o jednorazovom
predĺžení prevádzkovej doby mestu H., okrem prípadu, ak pôjde o udalosť, ktorú možno považovať za
výlučnú, jednorazovú s jednoznačne preukázateľným a náležite zdokladovaným dôvodom jej konania
a zároveň okrem prípadu, ak pôjde o doručenie neprevyšujúce dve písomné ohlásenia v priebehu
jedného kalendárneho roka, teda v priebehu od 01.01. do 31.12. bežného roka. Po právnej stránke
súd rozsudok odôvodnil ust. § 11, 13, § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 16
ods. 1, čl. 19. ods. 2 Ústavy SR. Vecne rozsudok odôvodnil tým, že predmetom konania je nárok
žalobcov na ochranu pred obťažovaním nadmerným hlukom a rušením nočného kľudu zo susediaceho
pohostinstva. Žalovanou osobou je vlastník susediacej nehnuteľnosti. Žalobcovia podľa ich tvrdenia od
roku 2008 trpia z dôvodu často sa opakujúceho hluku zo susediacej nehnuteľnosti a častého rušenia
nočného kľudu zásahmi do ich osobnostných práv, predovšetkým súkromného a rodinného života, ale
aj zdravia. Za toto robia zodpovedným žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti, ktorý ju prenajíma na
prevádzkovanie pohostinstva a chcú, aby mu súd uložil obmedzenia uvedené vyššie, ktoré by zabránili
pokračovaniu tohto stavu. Hoci žalobcovia právne zdôvodnili žalobu ustanovením § 11 OZ a ďalšími
právnymi predpismi na ochranu osobnosti, súd bol toho názoru, že na uvedený prípad je treba aplikovať
ustanovenie § 127 OZ. Úprava obsiahnutá v druhej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka zaručuje



každej fyzickej osobe právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11) a súčasne upravuje
spôsob, akým sa fyzická osoba môže ochrany domáhať. Aj keď konaním žalovaného je podľa tvrdenia
žalobcov zasahované do ich základných ľudských práv, na súdený prípad sa však vzťahuje osobitná
úprava obsiahnutá v prvej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka, ktorá v súvislosti s úpravou
vlastníctva zakotvuje okrem práv vlastníka aj určité jeho obmedzenia pri výkone vlastníckeho práva, a
v § 127 upravuje súbor pravidiel správania sa medzi vlastníkmi navzájom tak, aby nad mieru primeranú
pomerom neobťažovali iných, alebo aby vážne neohrozovali výkon ich práv, ktorý súbor pravidiel sa
v teórii i praxi označuje ako „susedské práva“. Vlastník veci najmä nesmie okrem iného nad mieru
primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, atď. Ustanovenie odseku 1
vymedzuje obmedzenia práv vlastníka iba príkladmo, pričom ide o zásahy, ktoré sa v spoločenskej
a právnej praxi najčastejšie vyskytujú, medzi nimi aj zákaz obťažovať susedov hlukom (ako v danom
prípade) nad mieru primeranú miestnym pomerom. Ak vlastník veci nerešpektuje uvedené obmedzenia
jeho vlastníckeho práva, ten, kto je ohrozený jeho neoprávnenými zásahmi, sa môže domáhať súdnej
ochrany v sporovom konaní. V § 127 OZ ide o špecifickú úpravu vzťahov medzi vlastníkmi veci, ktorá
sa vzťahuje aj na uvedený prípad, kedy vlastník nehnuteľnosti (žalovaný, ktorý je v spore pasívne
legitimovaný), obťažuje susedov (žalobcov, ktorým prislúcha aktívna legitimácia) rušením nočného kľudu
nadmernou hlučnosťou, keď pri výkone svojho vlastníckeho práva nerešpektuje obmedzenia, ktoré mu
určuje toto ustanovenie zákona. Obťažovať môže vlastník nielen konaním, ale aj nekonaním. Žalovaný
je od roku 2008 vlastníkom objektu, pohostinstva Karpina a ako vlastník musí vykonávať svoje vlastnícke
právo v súlade so zákonom a to tak, aby nezasahoval do práv iných. V roku 2011 preukázateľne ako
vtedajší prevádzkovateľ pohostinstva, porušil viacnásobne všeobecne záväzné nariadenie mesta, za čo
bol aj mestom sankcionovaný pokutou. K tomuto porušeniu nariadenia mesta došlo opakovaným 10-
násobným porušením nočného kľudu (prevádzkovaním pohostinstva nad rámec povolenej prevádzkovej
doby), navyše z výpovedí žalobcov možno dôvodne vyvodiť, že podobných prípadov porušenia bolo
oveľa viac, nie všetky však boli zadokumentované políciou. V ďalšom období žalovaný prenajímal svoje
pohostinstvo a ako vlastník sa nestaral o to, či nedochádza k opätovným rušeniam nočného kľudu, hoci
si musel byť tohto protiprávneho konania vedomý, čo aj sám nepriamo uviedol (štamgasti mu hovorili, že
susedia majú problémy). Je síce pravdou, že v roku 2012 to už nebol žalovaný, kto bol za porušovanie
všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len VZN) pokutovaný, bol to nový prevádzkovateľ pohostinstva,
treba však vziať do úvahy, že vlastníkom a prenajímateľom nehnuteľnosti je naďalej žalovaný. Teda
hoci žalovaný od r. 2012 pohostinstvo sám neprevádzkuje, je jeho povinnosťou ako vlastníka pri
prenajímaní nastoliť také pravidlá, ktoré budú rešpektovať právne predpisy, a to nielen všeobecne
záväzné nariadenia mesta. Žalovaný sa prenajatím pohostinstva nezbavil zodpovednosti za prípadné
obťažovanie susedov, vlastníkom je naďalej on a jemu zákon ukladá celkom jasné povinnosti, resp.
obmedzenia pri výkone jeho vlastníckeho práva. Nie je možné, aby toleroval u nájomníka porušovanie
právnych predpisov a pokiaľ si je vedomý, že nájomník ruší nočný kľud susedov a žalovaný mu to
toleruje, potom za jeho správanie zodpovedá. Výkonom vlastníckeho práva je aj prenájom nehnuteľnosti,
pričom aj v tomto prípade je nutné, aby vlastník ako prenajímateľ zabezpečil, aby nájomca nad mieru
primeranú pomerom neobťažoval susedov okrem iného hlukom, ale ani inak (ani napr. rušením nočného
kľudu). Pokiaľ toto nezabezpečí, pri porušení obmedzení ustanovených § 127 OZ sa stáva za porušenie
susedských práv zodpovedný. V súdenom prípade je teda povinnosťou žalovaného urobiť opatrenia
na rešpektovanie susedských práv, vrátane neobťažovania žalobcov nad mieru primeranú pomerom
hlukom, prípadne inými imisiami ako aj rušením nočného kľudu. Vykonaným dokazovaním mal súd
preukázané, že zásahy do práv žalobcov zo susednej nehnuteľnosti sú také podstatné, že možno hovoriť
o obťažovaní nad mieru primeranú pomerom. So zreteľom na všetky okolnosti prípadu mal súd za to,
že tvrdenia žalobcov sú objektívne podložené, svedčí o tom petícia desiatich obyvateľov S. ulice v H.
sťažujúcich sa na neprimeraný hluk v dôsledku hlasitej živej a reprodukovanej hudby, ale aj opakované
uloženie poriadkovej pokuty prevádzkovateľom pohostinstva zo strany mesta v r. 2012 za viacnásobné
prekračovanie zatváracích hodín, kedy bolo políciou zistené, že hostia zostávajú aj po záverečnej hodine
určenej všeobecne záväzným nariadením mesta. Vzhľadom na to, že susedná budova s pohostinstvom
je v tesnej blízkosti domu žalobcov, možno dôvodne usudzovať, že pokračovanie prevádzky nad rámec
povolených prevádzkových hodín je počas nočného kľudu (keď všade inde je ticho) veľmi rušivé pre
žalobcov, ktorí sú staršími osobami a ich spánkový režim je iný, než u mladých ľudí. Navyše je treba
vziať do úvahy, že v tomto prípade nejde o rušenie nočného kľudu jednorazové, ale opakované a viac
než štyri roky trvajúce obťažovanie, ktoré treba vnímať v jeho celku ako neprimerané a z dlhodobého
hľadiska spôsobilé privodiť vážnu ujmu na zdraví žalobcov, osobitne žalobcu v 2. rade, trpiaceho už
v súčasnosti vážnymi zdravotnými problémami, umocnenými podľa vyjadrenia lekára práve hlučným



prostredím. Z prvej vety odseku 1 § 127 OZ vyplýva, že žalobným návrhom sa možno voči vlastníkovi,
ktorý nerešpektuje susedské práva, domáhať len toho, aby sa zdržal presne opísaného a vymedzeného
rušenia, ktorým žalovaný obťažuje svojho suseda, alebo ktorým vážne ohrozuje výkon jeho práv, pričom
musí ísť o takú formuláciu, aby výrok bol materiálne vykonateľný v exekučnom konaní. Pri tomto právnom
dôvode nie je možné uložiť vlastníkovi povinnosť niečo konkrétne konať. Žalobcovia sa domáhajú toho,
aby žalovaný zabezpečil povinnosť zdržať sa v návrhu uvedených konaní. Ak by aj súd mal za to, že
táto mierna odchýlka vo formulácii petitu žaloby by nemala byť dôvodom pre zamietnutie eventuálnej
inak úspešnej žaloby, aby nedošlo k odopretiu práva z dôvodu prílišného formalizmu, sú tu však ďalšie
skutočnosti, ktoré bránia čo i len čiastočnému vyhoveniu žalobe. V bode 1. žaloby žalobcovia žiadajú
zdržať sa predlžovania prevádzkového času v zariadení mimo času rozpätia od 06.00 hod. do 22,00
hod., pričom o 22,00 hod. je povinný ukončiť prevádzku zariadenia tak, že po tomto čase sa v priestoroch
zariadenia nesmie nachádzať žiaden návštevník a zo zariadenia nesmie vychádzať žiaden hluk, pričom
ale podľa VZN 104/2008 je povolená prevádzková doba v letných mesiacoch od 01.04. do 30.09. od
06.00 hod. až do 23.00 hod., čiže súd by týmto stanovil väčšie obmedzenia než mesto Hlohovec, ktoré
prevádzkovú dobu na území mesta reguluje a znemožnil by vlastne prevádzkovateľovi pohostinstva
využívať oficiálne povolenú prevádzkovú dobu, to isté platí pre bod 2. žalobného návrhu. Pokiaľ ide o
bod 3. v tejto časti je povinnosť žalovaného nedostatočne špecifikovaná, pretože výraz púšťanie príliš
hlasitej reprodukovanej a živej hudby je príliš vágny a nevykonateľný rovnako ako povinnosť žalovaného
zamedziť kriku a inému neprimeranému hluku počas celého dňa, ktoré povinnosti bez stanovenia
akýchkoľvek presných limitov hlučnosti by znamenali neprimerané obmedzenie pre žalovaného (a jeho
nájomníkov) a tiež sú nevykonateľné. Pokiaľ ide o posledný bod žaloby, súd mu tiež nemohol vyhovieť.
Vo veciach územnej samosprávy a prenesenej štátnej správy mesto môže vydávať všeobecne záväzné
nariadenia. Tieto nariadenia majú na území mesta silu zákona, z čoho vyplýva, že sú záväzné pre
všetkých obyvateľov mesta, osoby podnikajúce na území mesta ako aj pre všetky osoby nachádzajúce
sa na území mesta, t.j. pre všetky osoby a subjekty pôsobiace na území daného samosprávneho celku.
Využívanie oprávnenia ustanoveného v čl. 5 bod 5 VZN č. 104/2008 (žiadať o jednorazové povolenie
predĺženia prevádzkových hodín), je umožnené výslovne týmto právnym predpisom a požadovaným
zákazom by súd neprimerane zasiahol do sféry výkonu práva subjektu, ktorý je nositeľom tohto
oprávnenia. Využívaním tohto oprávnenia nedochádza k žiadnemu protiprávnemu konaniu a podávanie
žiadostí o povolenie predĺženia prevádzky nie je ani obťažovaním susedov, resp. zásahom do práv
žalobcov. VZN mesta Hlohovec takýto postup vyslovene povoľuje a je úlohou Mesta Hlohovec, aby
dôsledne zvažovalo výnimočnosť prípadu a neodsúhlasovalo každú jednu podanú žiadosť, resp. aby
nastavilo pravidlá tak, že zneužívanie tohto ustanovenia nebude možné. Všeobecne záväzné nariadenie
musí rešpektovať ústavu a zákony Slovenskej republiky a musí byť v súlade s princípmi právneho štátu.
Pokiaľ žalobcovia sú toho názoru, že VZN vo svojom čl. 5 bod 5 povoľujúcom jednorazové predĺženia
prevádzkového času bez ustanovenia dostatočne prísnych kritérií znemožňujúcich jeho zneužívanie,
porušuje zákon (napr. § 11 OZ, čl. 16 Ústavy SR, čl. 13 Ústavy SR), nie je vylúčený postup žalobcov podľa
zák. č.153/2001 Z.z. o prokuratúre, v ktorom dajú podnet na zrušenie VZN mesta Hlohovec č.104/2008.
Vychádzajúc z uvedeného, súd dospel k záveru, že návrhu nie možné vyhovieť a preto ho v celosti
zamietol. O trovách konania súd rozhodne dodatočne, po právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali žalobcovia z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva,
že skutkový stav veci považoval prvostupňový súd za preukázaný tak, ako je popísaný v žalobe, pričom
mal za to, že miera obťažovania žalobcov zo strany žalovaného je nad mieru primeranú pomerom.
Nestotožnil sa však s názorom žalobcov v tom, že súdnu ochranu možno požadovať podľa ustanovení
o ochrane osobnosti a mal za to, že v danom prípad možno poskytnúť súdnu ochranu výlučne podľa
§ 127 OZ, žalobný petit tak, ako je formulovaný je nevykonateľný. Odvolatelia predmetný záver
súdu prvého stupňa považovali za nesprávny za nasledovných dôvodov: § 11 OZ zabezpečuje, že
fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zložky osobnosti chránené podľa
§ 11 sú pomerne rozsiahle a patriť ním aj právo na rešpektovanie rodinného života, obydlia i jeho
pokojného užívania. Táto ochrana zabezpečuje i záštitu pred priamymi a bezprostrednými účinkami
imisií rôzneho druhu, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických
osôb. Nadmerným hlukom, rušením nočného pokoja sa zasahuje do práva na ochranu zdravia, práva na
ochranu súkromia a práva na ochranu priaznivého životného prostredia, ktoré sú čiastkovými zložkami
práva na ochranu osobnosti. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo
212/2010 na ktoré sa žalobcovia odvolávali aj v rámci konania na prvostupňovom súde, v ktorom



okrem iného NS SR poznamenal, že ochrana pred hlukom, prachom a vibráciami je právom každej
fyzickej osoby. Najširšiu ochranu pred uvedenými imisiami poskytuje Občiansky zákonník, najmä svojimi
prostriedkami na predchádzanie týmto zásahom, ale i prostriedkami následnej ochrany proti imisiám.
Takýmto prostriedkom ochrany je nepochybne aj žaloba na ochranu osobnosti podľa § 11. V odôvodnení
rozsudku absentuje stanovisko, prečo v danom prípade nemožno poskytnúť ochranu podľa § 11 OZ.
Okrem toho v danej súvislosti odvolateľ odkázal aj na právnu teóriu napríklad na článok zverejnený na
webovej stránke rušenie nočného kľudu a jeho riešenia, zaoberajúci sa jednotlivými typmi žalôb, ktoré
možno využiť pri ochrane zdravia a zdravých životných podmienok ľudí pred hlukom. V predmetnom
článku sa ako jeden z druhov žalôb uvádza aj žaloba na ochranu osobnosti. Žaloba na ochranu osobnosti
bola v danom prípade podaná z dôvodu, že predmetnými zásahmi je primárne ohrozované najmä právo
na ochranu zdravia žalobcov a právo na ich súkromie chránené § 11 OZ ako aj právo na priaznivé životné
prostredie úzko súvisiace s právom na ochranu súkromia, obsahom ktorého je aj právo na pokojné a
nerušené užívanie obydlia. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie, judikatúra totožného prípadu
nie je známa, avšak bola riešená v iných prípadoch poskytovania súdnej ochrany podľa ustanovení o
ochrane osobnosti, z ktorých možno odkázať na ustálenú judikatúru. Aj súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia zaujal stanovisko k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, kde pokiaľ
mal zato, že na súdený prípad sa vzťahuje § 127 OZ považoval za pasívne vecne legitimovaného
jednoznačne žalovaného, ako vlastníka susednej nehnuteľnosti, keď poukázal na to, že ak vlastník veci
nerešpektuje obmedzenia vlastníckeho práva, v zmysle ustanovení OZ, môže sa ten, kto je ohrozený
jeho neoprávnenými zásahmi domáhať súdnej ochrany v sporovom konaní. V danom prípade žalovaný
nie osobou, ktorá obťažuje žalobcov, teda osobou priamo zasahujúcou do práv žalobcov. Okresný súd v
tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný je vlastníkom a prenajímateľom nehnuteľnosti a aj keď sám
pohostinstvo neprevádzkuje, je jeho povinnosťou ako vlastníka pri prenajímaní nastoliť také pravidlá,
ktoré budú rešpektovať právne predpisy a to nielen všeobecne záväzné nariadenia mesta. Súd prvého
stupňa ďalej uvádza, že žalovaný sa prenajatím pohostinstva nezbavil zodpovednosti za prípadné
obťažovanie susedov a zdôraznil, že nie možné, aby toleroval u nájomníka porušovanie prípadných
predpisov a pokiaľ si je vedomý, že nájomník ruší nočný kľud susedov a žalovaný mu to toleruje,
potom za jeho spravenie zodpovedá, pričom povinnosti by si mal vymieniť v nájomnej zmluve, tieto
náležite kontrolovať a zabezpečovanie ich dodržiavanie vhodnými opatreniami (odstúpenie od zmluvy,
zmluvná pokuta). Podobne ako posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie súd prvého stupňa, možno
posudzovať otázku pasívnej vecnej legitimácie, ak sa uplatňuje súdna ochrana podľa ustanovení o
ochrane osobnosti, pričom odvolateľ poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 5/2012. Z uvedeného
uznesenia vyplýva, že ak bol zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou, či inou fyzickou osobou, alebo aj štátom k realizácii činnosti týchto osôb, či štátu, majú
občianskoprávne sankcie postihnúť práve tieto právnické, či fyzické osoby alebo štát, lebo sa im tento
zásah prisudzuje. Iba vo výnimočnom prípade, t.j. keby išlo o vybočenie z realizácie činnosti právnickej,
fyzickej osoby, či štátu, postihli by občianskoprávne sankcie priamo túto použitú osobu. V predmetnej
súvislosti odvolateľ uvádzal, že žalovaný sám v konaní potvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť využíval ako
prevádzkovateľ pohostinstva a následne začal prenajímať ako fyzická osoba, podnikateľ, tiež na účely
prevádzkovania pohostinstva. Predmetný účel prenajímania vyplýva aj z uzavretých nájomných zmlúv
žalovaného ako prenajímateľa s nájomcami, pričom zároveň nájomcom vymedzuje povinnosti súvisiace
s danou podnikateľskou činnosťou. Žalovaný ako prenajímateľ vymedzil nájomcovi napr. povinnosť
zabezpečiť dodržiavanie nočného pokoja ním, jeho zamestnancami ako i akýmkoľvek tretími osobami
vstupujúcimi alebo zdržujúci sa so súhlasom nájomcu v predmete nájmu, avšak plnenie týchto povinností
nijakým spôsobom nekontroluje, ani ich plní nijako nevyžaduje, naopak ako vyplýva z jeho výpovedi
pred prvostupňovým súdom, má za to, že k takémuto konaniu nedochádza a to napriek predloženým
dôkazom, ktoré prvostupňový súd nijako nespochybnil. Žalobný petit obsahoval štyri výroky, pričom
súd nevyhovel žiadnemu z nich. K odôvodneniu zamietnutého prvého výroku prvostupňovým súdom
žalobca uviedol, že VZN mesta Hlohovec ustanovuje maximálne prípustné rozpätie prevádzkového
času danej prevádzky, avšak fyzické osoby oprávnené na podnikanie a právnické osoby si sami určujú
prevádzkový čas prevádzkarne, ktorý musí byť v súlade s ustanoveniami VZN, čo však neznamená,
že je povinnosťou týchto osôb si stanoviť prevádzkový čas tak, ako je určené maximálne prípustné
rozpätie. Povinnosťou týchto osôb je určené rozpätie prevádzkového času iba neprekročiť, čo znamená,
že určenie prevádzkového času pohostinstva v rozsahu nižšom, ako je maximálne prípustné rozpätie,
nie je v rozpore s VZN. Povinnosťou súdu je pri rozhodovaní vždy prihliadnuť na konkrétne okolnosti
daného prípadu, v ktorej súvislosti odvolateľ poukázal na to, že žalobcovia sú staršie osoby a ich
spánkový režim je iný, než u mladých ľudí. Dlhodobá spánková deprivácia môže prispieť k oslabeniu
imunitných schopnosti organizmu a k zvýšenej náchylnosti k infekčným chorobám, okrem toho u žalobcu



v 2. rade prispieva k značnému zhoršovaniu jeho zdravotného stavu, nakoľko tento trpí viacerými
chorobami a má doporučený prísny kľudový režim. Petit číslo tri považoval prvostupňový súd za
dostatočne nešpecifikovaný, pretože výraz púšťanie príliš hlasitej reprodukovanej a živej hudby je vágny
a nevykonateľný, ako aj výraz zamedzenie kriku a inému neprimeranému hluku, ktorý tiež považuje
prvostupňový súd za nevykonateľný. Napriek tomu, že petit neobsahuje určené konkrétne hodnoty,
ktoré nesmú byť prekročené, tieto limity sú ustanovené právnym predpisom, konkrétne vyhláškou
Ministerstva zdravotníctva SR č. 549/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných
hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií
v životnom prostredí. Hluk zo zariadení poskytujúcich služby obyvateľstvu a hluk z verejnej produkcie
hudby nesmie prekročiť najvyššie prípustné hodnoty, osobitne určené pre denný a nočný čas, pričom na
účely kontroly dodržiavania hygienických limitov pre denný a nočný čas sa za nočný čas považuje čas
medzi 22.00 a 6.00 hod. V rámci tejto časti petitu sa žalobcovia teda nedomáhajú iných obmedzení, ako
tých, ktoré sú upravené v príslušných právnych predpisoch SR Súd nevyhovel petitu štyri z dôvodu, že
VZN majú na území mesta silu zákona, s poukazom, že žiadateľ o jednorazové povolenie predĺženia
prevádzkových hodín je výslovne upravené týmto právnym predpisom a požadovaným zákazom by súd
neprimerane zasiahol do výkonu práva subjektu, ktorý je nositeľom tohto oprávnenia. Odvolateľ sa
nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, pokiaľ ide o tvrdenie, že využívaním oprávnenia podľa
článku 5 bod 5 VZN mesta Hlohovec nedochádza k žiadnemu protiprávnemu konaniu a podávanie
žiadostí o povolenie predĺženia prevádzky nie ani obťažovaním susedov, resp. zásahom do práv
žalobcov. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na to, že prvostupňový súd nezaujal žiadne stanovisko
a nijakým spôsobom sa nezaoberal pojmom „jednorazové povolenie“, resp. „jednorazové ohlásenie“. S
poukazom na slovník slovenského jazyka význam slova „jednorazový znamená len jeden raz vykonaný,
uskutočnený, neopakujúci sa. Odvolateľ mal za to, že v danom prípade nejde o uplatňovanie práva
žalovaného, resp. prevádzkovateľa predmetného zariadenia podľa VZN Mesta Hlohovec, ale naopak,
o jeho zneužívanie, porušovanie, nakoľko s prihliadnutím na význam slova „jednorazový“ za žiadnych
okolností nemožno považovať využitie tohto práva, kde v relatívne krátkom čase boli predložené Mestu
Hlohovec opakujúce sa ohlásenia, ktoré možno označiť za „pravidelné“, keď napríklad v období od
01.01.2012 do 18.05.2012 bolo zo strany nájomcu žalovaného toto oprávnenie využité 25 krát, čo
nemôže zodpovedať pojmu „jednorazový“. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobcovia navrhli, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu žalobcov v celom rozsahu vyhovel. Zároveň
si uplatnili trovy konania.

K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným
súdu 07.08.2013. Vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danom
prípade nejde o nárok na ochranu osobnosti a ust. § 11 OZ je neaplikovateľné. Pasívne legitimovaným
v žalobe o ochranu osobnosti je subjekt, ktorý sa zásahu do práva na ochranu osobnosti dopustil.
Žalobcovia sami uviedli, že žalovaný do ich osobnostných práv nezasahuje, preto nemôže byť v spore
o ochranu osobnosti pasívne legitimovaný. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovia nepredložili
žiaden dôkaz o tom, že by prevádzkovateľ pohostinstva prekračoval limity hluku a svoj návrh odôvodnili
ich subjektívnymi tvrdeniami, že ich prevádzkovateľ obťažuje nadlimitným hlukom. Ak aj správny orgán
uložil prevádzkovateľovi pohostinstva sankciu, nebolo to na základe zistenia prekročenia limitov hluku,
ale pre nedodržanie prevádzkových hodín. Aj keď žalovaný predložil súdu nájomnú zmluvu, v ktorej
zaviazal prevádzkovateľa pohostinstva k určitým povinnostiam a to hlavne dodržiavať prevádzkové
hodiny a nočný pokoj. Sám žalovaný však nie je oprávnený kontrolovať dodržiavanie prevádzkových
hodín a pre prípad ich porušenia ukladať pokuty. Ide o úlohu zverenú orgánom štátnej správy, ktorú
nemožno prenášať na subjekt, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Povinnosti, ktorých uloženia sa
žalobcovia domáhajú v bode 1 a 2 petitu (otváracia doba a reprodukovaná hudba) už upravuje legislatíva
Mesta Hlohovec a ich dodržiavanie vynucuje mesto Hlohovec ako príslušný správny orgán, preto by bola
úprava tej istej otázky nadbytočná. V ostatných častiach rozsudku sa žalovaný stotožňuje so závermi
súdu prvého stupňa a rozsudok ako vecne správny navrhuje potvrdiť a uplatňuje si trovy odvolacieho
konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania



(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu v danom prípade je nárok žalobcov, ktorí tvrdia, že sú
obťažovaní hlukom nad mieru primeranú pomerom žalovaným, pričom nehnuteľnosť žalobcov, ktorí sú
vlastníkmi rodinného domu a v ktorom bývajú je v tesnej blízkosti nehnuteľnosti patriacej žalovanému.
Žalovaný svoju nehnuteľnosť neužíva, prenajíma ju za účelom prevádzkovania pohostinstva. Žalobcovia
tvrdia, že z pohostinstva sa často aj počas denných hodín, aj počas nočných hodín šíri nadmerný
hluk produkovaný jednak často opitými návštevníkmi pohostinstva ale aj hlasnou hudbou, či už živou
alebo reprodukovanou. Prevádzkovateľ pohostinstva navyše nerešpektuje nočný kľud a otváracie
hodiny a pohostinstvo je otvorené často aj po 22.00 hod. Pohostinstvo je prevádzkované počas leta
aj vo vonkajších priestoroch, v záhrade (na terase), ktorá sa nachádza len 4m od okien žalobcov.
Obťažovanie hlukom narúša riadny výkon vlastníckeho práva žalobcov, negatívne ovplyvňuje kvalitu
ich bývania, zasahuje do práva na ochranu zdravia, práva na ochranu súkromia a práva na ochranu
priaznivého životného prostredia. U žalobcov, ktorí sú staršími osobami v dôchodkovom veku, ide
obzvlášť o negatívne ovplyvňovanie kvality spánku s následnými reakciami, ako sú zvýšená únava,
zvýšená telesná teplota, znížená výkonnosť. Žalobcovia disponujú lekárskymi správami preukazujúcimi
zhoršenie zdravotného stavu následkom neprimeraného hluku. Žalobcovia v žalobe uvádzajú, že sa
svojho nároku domáhajú na základe ustanovení OZ upravujúcich ochranu osobnosti, ale citujú aj
ustanovenia obsahujúce otázky riešenia susedských sporov.

Medzi účastníkmi bolo v prvom rade sporným, o akú žalobu ide, t.j. či ide o nárok vyplývajúci z ustanovení
na ochranu osobnosti, alebo ide o susedský spor, tiež ostala spornou otázka pasívnej legitimácie
žalovaného v prípade sporu na ochranu osobnosti, prípadne susedského sporu.

Žaloba na ochranu osobnosti je jednou z možných žalôb, ktorú možno využiť pre účely právnej ochrany
pri obťažovaní nadmerným hlukom. Občiansky zákonník zakotvuje ochranu osobnosti v ustanovení §
11, podľa ktorého má každá fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Je možné
súhlasiť s názorom žalobcov, že ak sú neprimerane obťažovaní hlukom, dochádza k porušovaniu ich
osobnostných práv, konkrétne do ich práva na ochranu zdravia a ochranu súkromia (prípadne práva na
ochranu zdravého životného prostredia). V prípade, ak chce byť žalobca v konaní o ochranu osobnosti
úspešný, v rámci dokazovania musí preukázať, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, že je
tento zásah neoprávnený a že žalovaný je tým, kto zásah spôsobil, pričom je potrebné preukázať všetky
tri predpoklady súčasne. Posudzujúc predpoklady úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti je potom
možné dospieť k záveru, že žalovaným v danom prípade má byť narušiteľ osobnostných práv žalobcov
(podľa doposiaľ ustálenej súdnej praxe). Žalobcovia sa domáhajú svojho práva v príčinnej súvislosti s
obťažovaním nadmerným hlukom, ktorý nespôsobuje vlastník nehnuteľnosti (ten len svoju nehnuteľnosť
prenajal), ale nájomca, ktorý pohostinstvo prevádzkuje, t.j. podľa názoru odvolacieho súdu v prípade
uplatneného nároku na ochranu osobnosti nie je pasívne legitimovaným vlastník nehnuteľnosti, (hluk
nespôsobuje), preto bola žaloba na ochranu osobnosti voči žalovanému zamietnutá správne.

Na daný prípad nemožno použiť žalobcami citované uznesenie NS SR 5 Cdo 5/2012, pretože toto
má na mysli iné prípady, keď za zásah do osobnostných práv zodpovedná právnická osoba, fyzická
osoba, resp. štát aj v prípade, ak bol zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol týmito
osobami (právnickou, fyzickou, štátom) použitý. Ide ale o niekoho, kto je v určitom vzťahu (napr. je
zamestnancom v pracovnom vzťahu, je konateľom, splnomocneným zástupcom) k zodpovednej osobe
(právnická, fyzická, štát). Vo väčšine prípadov, na ktoré je možné aplikovať uvedené uznesenie ide
o zodpovednosť zamestnávateľa (právnickú, fyzickú osobu, štát) za konanie svojho zamestnanca,
podobne ako pri nárokoch na náhradu škody, pri ktorých je v prípade úspechu potrebné preukázať veľmi
podobné predpoklady ako pri ochrane osobnosti. Len v prípade excesu, t.j. ak zamestnanec vybočí
pri plnení úloh zamestnávateľa, zodpovedá za spôsobenú ujmu sám. Podľa názoru odvolacieho súdu
otázka pasívnej legitimácie pri ochrane osobnosti musí byť v každom jednom prípade posudzovaná
rovnako. Ak by napríklad nájomca ohovoril žalobcov a zasiahol by tým do ich cti a dôstojnosti (ako



zložiek osobnostných práv) určite by za jeho konanie nezodpovedal vlastník nehnuteľnosti, ktorý mu
prenajíma nehnuteľnosť. V prejednávanej veci vlastník a nájomca v žiadnom obdobnom vzťahu (ako je
napr. pracovný vzťah) nie sú, každý koná sám za seba, navzájom sa nezastupujú a voči tretím osobám
nenesú zodpovednosť jeden za druhého.

Susedská žaloba je podľa názoru odvolacieho súdu najvhodnejším typom žaloby, ktorú možno k ochrane
pred hlukom využiť. Základom pre túto žalobu je ustanovenie § 127 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého vlastník veci nesmie hlukom nad mieru neprimeranú miestnym pomerom obťažovať suseda
a podstatne obmedzovať obvyklé užívanie nehnuteľnosti. Žalobcom môže byť každý človek, ktorý je
obťažovaný nadmerným hlukom. Súdna prax ustálila, že žaloba proti obťažovaniu nad mieru primeranú
pomerom v zmysle § 127 ods. 1 OZ nemusí smerovať len proti tomu, kto svojou činnosťou priamo
druhého obťažuje, ale môže smerovať i proti vlastníkovi nehnuteľnosti z ktorej rušenie pochádza, i
keď sám vlastník rušivú činnosť nevykonáva, je potom na tomto vlastníkovi, aby priamemu rušiteľovi v
ďalšom rušení zabránil (porovnaj rozsudok NS ČR sp.zn. 22Cdo 223/2005 z 26.04.2006, uznesenie NS
ČR 22Cdo 1578/2010 z 24.11.2011, dostupné na google, alebo vo vyhľadávači NS ČR).

Právne významným obťažovaním môže byť aj také obťažovanie, ktoré síce neprekračuje limity
stanovené všeobecne záväzným právnym predpisom, ale prekračuje mieru obvyklú v danom mieste a to
s prihliadnutím k miere danej v iných obdobných miestach (porovnaj rozsudok NS ČR 22Cdo 2808/2007
z 30.08.2007).

Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu, že oblasť, kde sa pohostinstvo nachádza, je
oblasť rodinných domov a kľudného bývania. Reprodukovaná a živá hudba z pozemku žalovaného
(z pohostinstva) je hlučná a počuť ju nie len na nehnuteľnosti žalobcov, ale aj v ďalších, okolitých
domoch, ktorých vlastníci dňa 19.09.2011 adresovali Mestskému úradu v Hlohovci písomné vyjadrenie
obsahujúce informáciu o rušení nočného pokoja a obťažovaní neprimeraným hlukom reprodukovanou
a živou hudbou z prevádzky pohostinstva. Hudbu počuť nepravidelne, počas denných aj nočných
hodín. Je ju počuť aj cez zatvorené okná v dome žalobcov a žalobcovia majú vzhľadom na
nedostatok kľudu spôsobeného hlukom zdravotné problémy. Obťažovanie žalobcov tak prevyšuje mieru
primeranú miestnym pomerom. Následne súd potom súd prvého stupňa dospel správne k záveru, že je
povinnosťou žalovaného urobiť opatrenia na rešpektovanie susedských práv, vrátane neobťažovania
žalobcov nad mieru primeranú pomerom hlukom, prípadne inými imisiami ako aj rušením nočného kľudu
a za protiprávny stav zodpovedá.

Aj keď súd vyvodil zodpovednosť žalovaného za protiprávny stav, žalobe vyhovieť nebolo možné,
pretože žalobný petit, ktorého sa žalobcovia domáhali nevyplýval zo žiadneho ustanovenia právneho
predpisu. Výrok žaloby vždy musí vychádzať z hmotného práva. Ak súd žalobe vyhovie, prikáže
rozsudkom žalovanému, aby sa nezákonného konania zdržal. Vysloví teda zákaz obťažovania, ktoré je
neprimerané pomerom alebo zakáže konanie, ktoré vážne ohrozuje práva žalobcov. Akým spôsobom
žalovaný zdroj hluku obmedzí, zostáva na ňom. Súd mu nemôže rozsudkom prikázať konkrétne
opatrenie (porovnaj uznesenie NS ČR 22Cdo 3532/2006 z 19.02.2008). Opatrenia prijaté žalovaným
musia byť efektívne a musia viesť k splneniu výroku rozsudku, inak mu hrozí exekučné konanie.
Žalovaný sa musí do dátumu uvedenému v rozsudku zdržať obťažovania žalobcov hlukom. Ak
žalovaný nesplní rozsudok súdu, je možné proti nemu podať návrh na exekúciu. Exekúcia sa bude
vykonávať predovšetkým ukladaním pokút, a to i opakovane, kým nebude splnená povinnosť zdržať
sa obťažovania. Súd nie je oprávnený ani povinný poučovať účastníkov konania, akého nároku sa
majú v spore domáhať. Súd ich nárok, vyjadrený v petite žaloby posúdi v tom smere, či má oporu v
hmotnom práve a v takom prípade žalobe vyhovie a ak zistí, že nemá, iné mu neostane, žalobu môže
len zamietnuť.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Z dôvodu, že súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol o náhrade trov konania, bude jeho povinnosťou
rozhodnúť o náhrade trov konania vrátane náhrady trov odvolacieho konania v súlade s § 224 ods. 4
O.s.p.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.