{"guid": "240f7e84-3c6d-44d0-8b0e-34627682f99f:7a86d918-0a69-4aa4-b975-028e1bdcd064", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2113204731.1", "spisova_znacka": "24Co/785/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/785/2014 z 25. 8. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. augusta 2015, sp. zn. 24Co/785/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204731.1", "identifikacne_cislo": "2113204731", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Juričko", "sudca_id": 169, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-juricko-169", "datum_vydania": "2015-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7a86d918-0a69-4aa4-b975-028e1bdcd064", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204731.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204731.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204731.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/785/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204731
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204731.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členov senátu:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 8C/203/2013-42 zo dňa 16.09.2014, na odvolanie
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 8C/203/2013-57 zo dňa 05.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 269,57 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 53,91 Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. c), d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej
len „Exekučný poriadok“).

Vecne súd argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu nie
je možné vyhovieť, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že by bol v neistote počas doby od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, nepreukázal hrozbu
škody, nepreukázal riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky a ani nepreukázal, že v postupe
Okresného súdu Senica boli zistené pochybenia a prieťahy v konaní. Navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku. Navrhovateľ si v konaní uplatnil
nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní, keď nesprávny úradný postup mal
spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
s omeškaním viac ako 460 dní. Údaje navrhovateľa sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že



navrhovateľ ako oprávnený nemal o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej
majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Súd zistil, že súdny
exekútor dňa 04.02.2011 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný
súd Senica uznesením zo dňa 04.05.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia,
teda nie po 460 dňoch ako to tvrdil navrhovateľ. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa
vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej
moci než rozhodovacou - nesprávnym úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou
postupu. Uvedené ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá
predpokladá splnenie súčasne troch podmienok, a to 1/ nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci, 2/ vznik škody poškodenému, a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Exekučný poriadok v čase podania návrhu na súd, určoval zákonnú pätnásťdňovú lehotu
len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na iné rozhodnutia súdu o žiadosti o vydanie
poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok neurčoval žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom takéto rozhodnutie nemožno
považovať za jednoduché, pre ktoré rozhodnutie by zákon stanovil pätnásťdňovú lehotu  a teda v danom
prípade nie je možné konštatovať, že vo veci Okresného súdu Senica vedenej pod sp. zn. 3Er/82/2011
nebola nedodržaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia, ktorým súd zamietol žiadosť na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež že táto doba viedla k strate jeho
legitímnych očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia,
nakoľko exekučný poriadok účinný v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neurčoval žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a preto je možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k
uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu,
a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a tento nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých
vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa považoval za neopodstatnený. Navrhovateľ svoje
tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nepreukázal a určenie, resp.
vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za relevantný dôkaz o jej vzniku. Súd v
tejto súvislosti konštatuje, že znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, znaleckým ústavom (na ktorý ako na dôkaz o vzniku a výške majetkovej škody
odkazuje navrhovateľ) nie je možné považovať za dôkaz o vzniku škody a jej výške v tomto konkrétnom
prípade - v znaleckom posudku je vyčíslená výška škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť iba
všeobecne. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie z
vyššie uvedených dôvodov. Samotné vedenie exekučného konania, bez ohľadu na jeho dĺžku,  nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a ani nie
je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní, keď tieto riziká sú i rizikom
každého podnikateľského subjektu. Navrhovateľom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy nebola zo
strany navrhovateľa podložená reálnymi skutočnosťami a dôvody jej priznanie boli v žalobe uvedené len
všeobecne a nevzťahujú sa priamo na navrhovateľa ako obchodnej spoločnosti. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody, či
ujmy, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za vznik škody, či ujmy. Teda nesprávny
úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu ku škode, či ujme, ktoré boli
priamo spôsobené práve a iba týmto postupom, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo. Vzhľadom
na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by postupom Okresného súdu
Senica v konaní vedenom pod spisovou značkou 3Er/82/2011 došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou,



a preto súd návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Súd rozhodol o náhrade trov konania
podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9
ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali
v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom
č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, preukazujúcim
výšku škody. Na záver odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil žalobcovi, aby v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil v kolkoch na rube tohto tlačiva súdny poplatok, ak súdny poplatok
neprevyšuje 300,- Eur alebo príkazom na úhradu na účet súdu, súdny poplatok za odvolanie v sume
20,- Eur s tým, že ak poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie žalobca,
ktoré odôvodnil tým, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne skutkové a právne dôvody, ktoré
viedli súd k jeho vydaniu. Súdny poplatok vo výške 20,- Eur mu bol vyrubený zrejme za podané
odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava. Súd však uviedol, že súdny poplatok bol vyrubený v
zmysle položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. Podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobený nezákonným úradným
rozhodnutím orgánom verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehajú len žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu
nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1
sadzobníka súdnych poplatkov. Sám podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Nemôže preto byť vyzvaný na
zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007  sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe
na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navyše



podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012
konanie teda začalo s účinnosťou zákona č. 286/2012 a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. d) Zákona o
súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe
uvedeného preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že obe odvolania boli podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214  ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že ani
jednému odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre ich potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa žalobou doručenou súdu dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil medzitýmnym
rozsudkom,  že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
Zmluvy o úvere č. 2590017 dlžníkom (povinným) H.X., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 1058/2011, v zákonom stanovenej
lehote a aby rozhodol rozsudkom, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody
sumu 269,57 Eur, z titulu nemajetkovej ujmy sumu 53,91 Eur a náhradu trov konania. Navrhovateľ v
návrhu na začatie konania uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2590017 dlžníkom
(povinným) H.X., nar. XX.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 1058/2011. Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti  zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia tejto žiadosti,
keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej
komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.04.2012 a to zamietnutím
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby (omeškanie viac ako 460 dní).  Ako dôkaz označil navrhovateľ  príslušný spis exekučného súdu,
ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný
postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie



je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Uviedol, že navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že
si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody
ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda v celkovej
výške 269,57 Eur, predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv  a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii
povinného. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil navrhovateľ možnú analógiu
z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní,
je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk,
t.j. cca 660,- Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na
rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 53,91 Eur. Výpočet nároku uskutočnil
alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na
základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660,- Eur za rok. V danej veci bol exekučný súd
nečinný viac ako 460 dní.

Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu
Senica, sp. zn. 3Er/82/2011 zistil, že súdny exekútor dňa 04.02.2011 doručil súdu žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 1058/11.
Okresný súd Senica uznesením č.k. 3Er/82/2011-10 zo dňa 04.05.2011 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia, nakoľko dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol
exekučným titulom, bol vydaný v rozpore so zákonom, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňom 15.06.2011 a uznesením zo dňa 07.09.2011, č.k. 3Er/82/2011-14 súd exekúciu zastavil, ktoré
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 22.09.2011.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle  § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave, preukazujúcim výšku škody, ani táto jeho námietka neobstojí,
nakoľko z obsahu spisu a z obsahu odôvodenia napadnutého prvostupňového rozsudku jednoznačne
vyplýva, že súd sa s týmto dôkazom oboznámil a vysporiadal, keď správne skonštatoval, že znalecký
posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, znaleckým
ústavom (na ktorý ako na dôkaz o vzniku a výške majetkovej škody odkazuje navrhovateľ) nie je možné
považovať za dôkaz o vzniku škody a jej výške v tomto konkrétnom prípade - v znaleckom posudku



je vyčíslená výška škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť, iba všeobecne. Naviac v danom prípade
neboli splnené základné zákonné podmienky pre priznanie náhrady škody.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď  rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 01.06.2010 do 31.05.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Senica v
predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní
neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia
žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy,
ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora ale  zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom
na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu
v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné
lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery
prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003  je
aplikovateľné  len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli  od 01.01.2013.



Súd prvého stupňa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na
predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci  použitých zákonných ustanovení  v  znení
spred 01.01.2013. Toto zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z.  účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase.

Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na



zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na
prerušenie konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím      § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania,  (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne aj o uložení poplatkovej povinnosti žalobcovi za podané
odvolanie proti rozsudku, a to vo výške 20,- Eur.

Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú obsiahnuté
v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže odvolacie konanie na
základe odvolania žalobcu bolo začaté podaním jeho odvolania dňom 03.11.2014, na vyrubenie súdneho
poplatku za odvolanie je potrebné aplikovať Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom
v čase začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od 01.05.2013 (ďalej
len „cit. zák.“).

V zmysle § 2 ods. 4 cit. zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5
ods. 1 písm. a) cit. zákona poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ
a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 cit zák.). Sadzba poplatku je pritom
uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1). Ak je
sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.05.2013 zo  žaloby na náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobcovi za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20,- Eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od
01.05.2013. Odvolací súd zastáva názor, že poplatková povinnosť žalobcu za podané odvolanie sa
neviaže na znenie zákona č. 71/1992 Zb. účinného  ku dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona
účinného, kedy vznikla poplatková povinnosť, t.j. kedy žalobca podal odvolanie, čím začalo odvolacie
konanie  a to s poukazom na znenie ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. V danom prípade
sa tak stalo za účinnosti zákona č. 64/2013 Zb., ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 20,- Eur a preto je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí
preto námietka žalobcu, že súd prvého stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny
poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je
oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto odvolateľ nemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak
sa tieto vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
(ďalej len \"poplatkový úkon\") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len \"sadzobník\"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony,
ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred



súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 cit. zák.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá
i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 cit. zák.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce
pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov
sadzobníkom tvoriacim prílohu zákona č. 71/1992 Zb. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj
poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom
konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane
sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu
poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok
za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobca napadol predmetný rozsudok vo veci samej v
zákonnej lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch) žalobcovi uložil
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie a to v správnej výške 20,- Eur.

Odvolací súd dodáva, že správnosť ukladania poplatkovej povinnosti za podané odvolanie bola
predmetom prieskumu aj Ústavného súdu SR, na ktorý sa obrátil žalobca s ústavnou sťažnosťou, pričom
Ústavný súd SR uznesením č.k. IV. ÚS 340/2014-8 zo dňa 19.06.2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v
celom rozsahu vecne správne, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/203/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:955c1640-a008-4995-b3a8-c522e0189cef", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/2014 z 19. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-19", "citacie_n": 533, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:955c1640-a008-4995-b3a8-c522e0189cef"}, {"guid": "74ef6b9e-cf42-4a82-b3b5-223402ed989c:88b96463-d317-4ac5-b57a-74073e10f59c", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Er/82/2011", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Svidník sp. zn. 3Er/82/2011 z 16. 11. 2012", "sud": "Okresný súd Svidník", "datum_vydania": "2012-11-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/74ef6b9e-cf42-4a82-b3b5-223402ed989c:88b96463-d317-4ac5-b57a-74073e10f59c"}], "citovane_v": []}