Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/215/2015 z 31. 5. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 31. mája 2016, sp. zn. 8CoE/215/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3515204008.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/215/2015 | ECLI:SK:KSTN:2016:3515204008.1 | 2016-05-31 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/edd390d9-9cae-4f9d-9c95-6916fbacd898 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3515204008.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/215/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3515204008
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3515204008.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného S.. C. J., N.., advokátkou, so sídlom
D., K. XX, proti povinnému: N. N., bytom K., T. Q. XX, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie
1.431,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 3. septembra 2015, č. k. 10Er/434/2015 - 19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 29.04.2015 bola tamojšiemu okresnému súdu doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2014-3827 vydaného dňa 14.11.2014 Stálym rozhodcovským
súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. V predmetnej exekučnej veci sa vymáha
plnenie zo Zmluvy o kreditnej karte uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
dňa 07.04.2009 podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, ktorej neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy boli obchodné podmienky. Vychádzajúc z obsahu predložených dokladov mal súd prvého stupňa
za to, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorej základnú charakteristiku upravuje
Občiansky zákonník v ustanovení § 52 a nasledujúcich. Súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia §
52 Občianskeho zákonníka posúdil predmetnú zmluvu svojou povahou spotrebiteľskú, pretože bola
uzatvorená medzi dodávateľom - právnym predchodcom oprávneného (C. a.s.) ako právnickou osobou,
ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti okrem iného poskytovanie úverov a pri uzatváraní a
plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Zmluva uzatvorená medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv,
ktorých základnou črtou je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné
zmluvné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre
veľký počet spotrebiteľov. Následne súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v
predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje
spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v rozhodcovskom konaní, ak
dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným zmluvným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovské
konanie je pritom paušálnym spôsobom zakotvené v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom
samotnej štandardnej zmluvy. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú



pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu a o poučení spotrebiteľa o rozdiele
medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Už len tieto skutočnosti možno
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodcovská doložka
je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká
je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Uviedol, že rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú právny predchodca oprávneného v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale i úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatný spôsobom ovplyvniť ich obsah. V danom prípade povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a
len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou
dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Exekučný súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa
o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná
jeho obsah. Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa bankoví úradníci
nijako nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Tvrdenie o tom,
že si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou
tendenciou dosiahnuť arbitráž za každú cenu. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite
rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu
nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík. V čase podpisu
zmluvy, ktorej súčasťou sú obchodného podmienky obsahujúce rozhodcovskú doložku, spotrebiteľ
nepoznal ani relevantné pravidlá rozhodcovského procesu. S poukazom na vyššie uvedené dospel
súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka tvoriaca podklad pre vydanie rozhodcovského
rozsudku, ktorý je exekučným titulom v predmetnom konaní, jej neprimeranou (neprijateľnou) a preto
neplatnou zmluvnou podmienkou. Z uvedeného vyplýva, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla
platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov súd
prvého stupňa podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.

Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený, ktoré odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/, e/ O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/
O.s.p. Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd
oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a
hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný
vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku,
ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159
O.s.p. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej
veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním
súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s uvedeným
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS
21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca C., a.s. bol povinný postupovať v súlade s
ustanoveniami rozhodcovského zákona. C. M. D., a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách,



ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom
bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je
prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol
vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný
klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona
o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením
zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikuje
ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 499/2012, pričom poukázal aj na ďalšie uznesenia a nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej
zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje.
Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok
pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno, bez skutkových, či právnych dôvodov ju označil za
neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným
právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvého stupňa. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické
osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany sporových strán. Exekučný súd pri skúmaní
žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe
ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený
nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.
Exekučný súd mu uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho
práva podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani zákon
č. 244/2002 Z. z. neposkytuje absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať
vo veci samej dokazovanie, alebo napríklad rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Poukázal na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 499/2012. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd
zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti
rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt,
ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny
význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný.
Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy
judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa
na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je
voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Ďalej oprávnený
poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Zastával názor, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže
bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho
postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III. ÚS 23/2013-8, na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07
zo dňa 18.10.2007, sp. zn. III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007 a na uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, č. k. 43CoE/85/2015-26 zo dňa 19.03.2015. Uviedol, že exekučný súd svojím postupom
znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami
právoplatného rozsudku. Dal do pozornosti, že spoločnosť, ktorá je zriaďovateľom súdu, ktorý vydal
exekučný titul, je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory. Navrhol, aby príslušný súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v



rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní“), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo
odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní),
resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a/ a b/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je
zastavenie exekučného konania aj bez návrhu.

Odvolací súd uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule
a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný
titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie
(ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je
totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na
posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o
poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a
povinného (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2013, sp. zn.
3 Cdo 74/2012)

V štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn.
6 Cdo 105/2011).

Odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je
dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom



konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o
vydaní a používaní kreditnej karty (ďalej len „predmetná zmluva“) je zmluvou spotrebiteľskou, teda
že medzi oprávneným (resp. jeho právnym predchodcom) a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že predmetná zmluva, ktorá bola
uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného (C. a.s.) a povinným dňa 07.04.2009, vykazuje
znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom
a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril
dodávateľ - právny predchodca oprávneného ako právnická osoba (banka), pričom pri uzatváraní a
plnení tejto zmluvy nepochybne konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom
- povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v
rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ochrana spotrebiteľovi musí byť následne
zachovaná aj v prípadoch, keď došlo k postúpeniu pohľadávky. Na základe uvedeného súd prvého
stupňa postupoval správne, keď na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v príslušnom znení, bolo preto potrebné vychádzať aj z
ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy), s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého
stupňa v tomto smere správne zisťoval, či predmetná zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok
oprávnenému v rozhodcovskom konaní, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je
preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán
značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, upravenú v bode 4 písmeno C
predmetnej zmluvy v spojení s článkom XII bod 91 Záverečných ustanovení Obchodných podmienok



C., a.s., na vydanie a používanie kreditných platobných kariet pre fyzické osoby - občanov (ďalej
len ,,všeobecné obchodné podmienky“), dôvodne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice Európskej únie v zásade nemajú ako prameň
európskeho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
eurokonformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto
posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa
zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť
považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho
právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v
prejednávanej veci vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so
spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej
formulárovej zmluvy, vrátane všeobecných obchodných podmienok, ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd,
ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste
svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne
sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej
zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú
podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z
komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku
v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách v príslušnom znení boli banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že oprávnený (resp. jeho právny
predchodca) neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný
návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do typovej
adhéznej zmluvy a vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok, ktoré používal veriteľ vo
vzťahu k neuzatvorenému veľkému počtu svojich klientov. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že
buď zmluvu aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane,
alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že
stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená,
že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako tomu
bolo v predmetnom prípade. Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj
príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Odvolací súd tiež uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória aj prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie



skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a
rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak je
takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa
ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie
práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.
Oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného
súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil. Záverom odvolací
súd dodáva, že súd posudzuje právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a vydať rozhodcovský
rozsudok podľa právnych predpisov účinných v čase vydania exekučného titulu, t. j. pred nadobudnutím
účinnosti zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pričom aj predmetná zmluva v spojení so
všeobecnými obchodnými podmienkami, obsahujúca úpravu rozhodcovskej doložky, bola uzatvorená
pred nadobudnutím účinnosti uvedeného právneho predpisu.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .