Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/141/2012 z 11. 9. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 11. septembra 2012, sp. zn. 17Co/141/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6111229528.1 Krajský súd Banská Bystrica | 17Co/141/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6111229528.1 | 2012-09-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 517 OZ, § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/df50c4cb-e44a-4c5e-a677-e8d7090dd29e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111229528.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/141/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111229528
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111229528.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing.
Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci
navrhovateľa COFIDIS, a. s., so sídlom Suché mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 816 337, v konaní
právne zastúpeného - Advokátska kancelária Antovszká, s. r. o., so sídlom Žabotova 2/B, 811 04
Bratislava, IČO: 36 866 881, proti odporcovi B. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. R. XXXX/X, XXX XX
K. K., o zaplatenie 792,21 EUR s príslušenstvom, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/257/2011-35 zo dňa 08. 03. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol a v
súvisiacich výrokoch o trovách konania, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozsudkom zo dňa 08. 03. 2012 zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi istinu
607,53 EUR v lehote 15-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa
zamietol. Zároveň rozhodol, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 47,50
EUR z titulu zaplateného súdneho poplatku a vo výške 211,89 EUR z titulu trov právneho zastúpenia.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom vo veci samej domáhal
voči odporcovi zaplatenia sumy 792,21 EUR a náhrady trov konania z titulu nezaplatených platieb
na základe zmluvy o revolvingovom úvere. Vo svojom návrhu uviedol, že dňa 17. 03. 2008 uzatvoril
s odporcom zmluvu o revolvingovom úvere a poskytol mu úverový limit vo výške 743,55 EUR.
Odporca však ani minimálne splátky revolvingového úveru neplatil riadne a včas, preto navrhovateľ
listom od zmluvy odstúpil a vyhlásil úver za okamžite splatný. Ku dňu podania návrhu vo veci samej
odporca uhradil sumu 716,50 EUR. Jeho dlh predstavuje sumu 792,21 EUR, ktorá pozostáva zo sumy
poskytnutého úveru vo výške 607,53 EUR, z úroku za poskytnutie úveru vo výške 147,93 EUR, z
poistného vo výške 25,21 EUR a z poplatkov z omeškania so splácaním úveru vo výške 11,54 EUR.

Okresný súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný len čiastočne. Mal za preukázané,
že účastníci konania dňa 17. 03. 2008 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej súčasťou sú
Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“) spolu s prílohami 1-3 k zmluve. Na základe uvedenej
zmluvy navrhovateľ poskytol odporcovi úverový limit vo výške 20.000 Sk (663,88 EUR) s tým, že
tento úverový limit môže byť navýšený až do maximálnej výšky 100.000 Sk (3.319,39 EUR). Odporca
sa zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach v minimálnej výške 26,52 EUR, ktorú
povinnosť však porušil, na základe čoho veriteľ (navrhovateľ) dôvodne od zmluvy odstúpil. Týmto sa
stal úver splatným a preto okresný súd vyhovel návrhu pokiaľ sa jedná o zaplatenie nesplatenej



časti istiny úveru vo výške 607,53 EUR. Ďalej uviedol, že v prejednávanom prípade je vzťah medzi
navrhovateľom a odporcom založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.
z., ktorá zmluva podľa § 4 ods. 2 písm. h/ citovaného zákona musí obsahovať ročnú úrokovú sadzbu
a podľa písmena j/ citovaného zákona ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej aj „RPMN“) a celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluva o revolvingovom úvere však uvedené náležitosti
neobsahuje, keď uvádza len mesačnú úrokovú sadzbu uvedenú v porovnaní s ostatným textom zmluvy
malým písmom. Ak zákon vyžaduje uvedenie ročnej úrokovej sadzby, jedná sa o ustanovenie na ochranu
spotrebiteľa, pretože v bankovej praxi sa úroková sadzba vyjadruje takýmto spôsobom, teda ako ročná
sadzba a pre bežného spotrebiteľa riadiaceho sa pri úverovej ponuke číselným vyjadrením úroku,
môže byť takéto mesačné vyjadrenie úroku zavádzajúce. Ďalej poukázal na to, že pri PRMN zmluva
odkazuje na čl. 5.4 VOP, avšak tento obsahuje len spôsob, akým sa má RPMN vypočítať, pričom VOP
v tomto bode obsahujú ďalší odkaz na vzorec uvedený v sadzobníku poplatkov a odkaz na príklady
výpočtu uvedené na internetovej stránke veriteľa. Pri revolvingovej zmluve nemožno pri uzatváraní
zmluvy určiť výšku úveru a čas jeho čerpania. V takomto prípade však mala byť RPMN stanovená v
zmysle poznámok v prílohe č. 1 zákona 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo v predmetnej
zmluve absentuje. Z tohto dôvodu možno úver poskytnutý odporcovi považovať za bezúročný a bez
poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z.). Preto bolo potrebné návrh navrhovateľa v časti, ktorou
sa domáhal zaplatenia sumy 147,93 EUR z titulu úrokov z úveru zamietnuť. Zamietnutie časti návrhu
navrhovateľa, týkajúcej sa uplatňovaného poistného v sume 25,21 EUR odôvodnil okresný súd tým, že
(z dôvodov uvedených vyššie) považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Podľa § 2 písm. e/ zákona
č. 258/2001 Z. z. sa poplatkom na účely tohto zákona rozumie akákoľvek platba, ktorú je spotrebiteľ
povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úrokov. Aj navrhovateľom uplatnené
poistné je v zmysle uvedeného poplatkom, preto navrhovateľ nemá na jeho uhradenie právo. Zamietnutie
ďalšej časti nároku, týkajúceho sa zaplatenia uplatňovaného poplatku z omeškania vo výške 11,54
EUR odôvodnil okresný súd tým, že poplatok z omeškania nemožno podľa subsidiárne použiteľnej
občianskoprávnej úpravy dojednať dohodou účastníkov vzhľadom na jeho kogentnú povahu. Platenie
poplatku z omeškania je zákonným následkom omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v zákonom stanovených prípadoch. Takýmto prípadom však nie je omeškanie s platbami splátok úveru
pri úverovej zmluve, ale omeškanie napríklad s platbami nájomného pri nájomnej zmluve podľa § 697
Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní
úspešnému navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania.

Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bol návrh v časti zamietnutý, podal navrhovateľ v
zákonnej lehote odvolanie. Odôvodnil ho tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z
nedostatočne zisteného skutkového stavu a navyše prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil.
Konštatoval, že odporca podpisom zmluvy potvrdil, že sa so zmluvou o úvere oboznámil, súhlasí s
ňou a uzatvára ju v súlade so slobodnou a vážnou vôľou. Rovnako zobral na vedomie, že VOP, ktoré
sú vytlačené na rubovej strane tlačiva zmluvy o revolvingovom úvere (ďalej aj „Zmluva“) a prílohy
1-4 sú súčasťou Zmluvy, považuje ich za dostatočne zrozumiteľné a určité a prejavuje súhlas byť
nimi viazaný. Poukázal na skutočnosť, že zmluva o úvere patrí medzi absolútne obchody a teda sa
spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu subjektov. Podľa § 273 ods. 1 Obchodného
zákonníka pritom časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na VOP vypracované odbornými alebo
záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim
zmluvu známe alebo k návrhu priložené. VOP majú charakter iných obchodných podmienok (nakoľko
sú vytlačené na druhej strane Zmluvy) a teda sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy. Ďalej uviedol, že
uzavretá Zmluva spĺňa všetky náležitosti uvedené v zákone č. 258/2001 Z. z., na základe čoho považuje
aplikáciu § 4 ods. 3 uvedeného zákona súdom za neodôvodnenú. Poukázal pritom na čl. 5.1 VOP, podľa
ktorého je úver úročený a klient sa zaväzuje okrem istiny platiť veriteľovi úroky z úveru. Okrem toho
sa zaväzuje platiť poplatky súvisiace s poskytovaním úveru a jeho splácaním, a tiež sankcie spojené
s porušením povinností podľa zmluvy o úvere ako sú opísané vo VOP a v Sadzobníku poplatkov
veriteľa (príloha 2 Zmluvy), ktorý je neoddeliteľnou súčasťou týchto VOP. Sadzobník poplatkov je
tiež zverejnený na internetovej stránke veriteľa www.cofidis.sk . V Sadzobníku
poplatkov je síce uvedená len mesačná úroková sadzba, avšak pri jej prepočte (vynásobením číslom
12) je možno jednoducho dospieť k výške ročnej úrokovej sadzby. Táto skutočnosť je uvedená v bode
3.B prílohy č. 4, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. V súvislosti s týmto argumentom
pripojil k odvolaniu Prílohu č. 4 Zmluvy o úvere, ktorej súčasťou je i Formulár o zmluvných podmienkach



zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navrhovateľ sa nestotožnil tiež s tvrdením okresného súdu, že zmluva
neobsahuje konkrétne ročné percentuálne vyjadrenie miery nákladov spotrebiteľa pre spotrebiteľský
úver. V tejto súvislosti uviedol, že v zmluve je upravené, že priemerná RPMN sa určuje podľa čl. 5.4 VOP,
kde je stanovené, že RPMN spotrebiteľa súvisiaca s týmto úverom je sadzba, ktorá sa počíta na základe
hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého
spotrebiteľského úveru. V príkladoch nákladov a splátok (príloha 3 zmluvy) je uvedená výška RPMN.
Prílohou č. 4 zmluvy je formulár o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere, ktorý v bode 3
výslovne zakotvuje, že RPMN vyplývajúca z návrhu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 29 %.
Navrhovateľ rovnako nesúhlasil s tvrdením okresného súdu, že navrhovateľ nemá právo na uplatnenú
sumu z titulu poistenia. K uvedenému uviedol, že odporca mal dostatok času oboznámiť sa so znením
Zmluvy a tým aj s podmienkami uzatvorenia poistenia. S poistením súhlasil, nakoľko skutočnosť, že
odmieta poistenie nevyznačil na vyhradenom mieste na Zmluve. Tiež mal za to, že sa dôvodne domáhal
voči odporcovi zaplatenia poplatku za omeškanie, nakoľko odporca porušil svoju povinnosť splácať
úver riadne a včas a navrhovateľovi vzniklo právo žiadať od odporcu sankciu v zmysle čl. 7. 2 VOP,
kde je stanovené, že v prípade omeškania odporcu s úhradou minimálnej splátky úveru je navrhovateľ
oprávnený žiadať od odporcu a tento je povinný uhradiť poplatok za omeškanie vo výške 8 % z každej
minimálnej splátky úveru, s ktorou sa odporca ocitol v omeškaní o viac ako 15 dní. Na základe uvedeného
žiadal, aby odvolací súd, rozhodnutie okresného súdu v napadnutom výroku zrušil a vec mu v tomto
rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 70,90 EUR.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Na základe podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných
odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963b Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len "O. s. p."), bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., s
použitím § 156 ods. 3 O. s. p., a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku,
ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol a v súvisiacich výrokoch o trovách konania podľa
§ 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení platnom a účinnom
do 31. 3. 2008 (ďalej aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,

b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. h/ a j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať

h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo
referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi
na jej základe



a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.

Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)
a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských
úveroch).

Podľa § 3 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch pri úveroch formou povoleného prečerpania
peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§
1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr
v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o

a) úverovom limite, ak je stanovený,

b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach,
za ktorých môže byť zmenená a doplnená,

c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy.

Ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov a toto prečerpanie trvá dlhšie ako tri
mesiace, spotrebiteľ musí byť písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších
dôsledkoch.

Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 607,53 EUR, keď
mal za preukázané, že navrhovateľ odporcovi poskytol revolvingový úver a uvedená suma predstavuje
nesplatenú časť istiny poskytnutého úveru. V časti o zaplatenie úroku za poskytnutie úveru vo výške
147,93 EUR, poistného vo výške 25,21 EUR a poplatkov z omeškania so splácaním úveru vo výške
11,54 EUR, návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a
dohodu o poplatku z omeškania vyhodnotil ako neplatnú.

Odvolací súd sa s uvedenými závermi (aj keď v prípade RPMN čiastočne z iných dôvodov) stotožnil. Mal
za preukázané, že prvostupňový súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie zamerané na zistenie,
či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere, aká suma bola z tohto titulu odporcovi
poukázaná a aká sumu reálne navrhovateľovi odporcom zaplatená. Po vykonanom dokazovaní správne
ustálil, že na zmluvný vzťah účastníkov konania je nutné vzťahovať Zákon o spotrebiteľských úveroch,
keď zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 13. 03. 2008 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
zároveň nie sú dané žiadne okolnosti (stanovené v § 1 ods. 2, 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch),
ktoré by aplikáciu Zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali. Uvedené právne posúdenie nakoniec
nespochybňoval ani navrhovateľ. Okresný súd následne dôvodne pristúpil k skúmaniu jednotlivých
náležitostí Zmluvy o úvere (a k nej pripojených VOP a príloh) s cieľom určiť, či obsahuje náležitosti
predpokladané v § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch, a následne z uvedených zistení vyvodiť
príslušné zákonom predpokladané dôsledky.

Ako už bolo uvedené vyššie, okresný súd zamietol návrh navrhovateľa v časti týkajúcej sa zaplatenia
sumy 147,93 EUR uplatnenej z titulu úrokov z úveru a v časti týkajúcej sa uplatňovaného poistného
z dôvodu, že predmetný spotrebiteľský úver považoval podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, pretože z dôkazných prostriedkov predložených
navrhovateľom (ktoré v odôvodnení rozhodnutia špecifikoval) nevyplýva, že predmetná zmluva o úvere
obsahuje ročnú úrokovú sadzbu v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona a RPMN
v zmysle § 4 ods. 2 písm. j/ tohto zákona.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ skutočne v dobe rozhodovania okresného súdu
nepreukázal, že predmetná Zmluva obsahovala zmluvné dojednanie ročnej úrokovej sadzby a to i
napriek tomu, že ako účastník konania bol v predvolaní na pojednávanie konané dňa 08. 03. 2012 (č. l.
29 - 30 spisu) riadne poučený, že v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. je povinný všetky dôkazy a



skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie,
pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada, a že skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ustanovení § 205a. Navrhovateľ sa
na pojednávanie dňa 8. 3. 2012 (kedy okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom) nedostavil,
avšak svoju neprítomnosť ospravedlnil a zároveň žiadal, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti, pričom
výslovne uviedol, aby súd "prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy" (č. l. 31 spisu). V
dobe rozhodovania okresného súdu nebolo zo strany navrhovateľa preukázané, že predmetná zmluva o
revolvingovom úvere obsahovala zmluvné dojednanie ročnej úrokovej sadzby. Odvolací súd vzhľadom
na vyššie uvedenú koncentračnú zásadu nemohol prihliadať na dôkaz (Prílohu č. 4 Zmluvy o úvere, v
ktorej je uvedené, že ročná úroková sadzba činí 25,68 %), ktorý predložil navrhovateľ až v odvolacom
konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal že sú splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia
§ 205a ods. 1 O. s. p. na to, aby tento dôkaz bol odvolacím dôvodom. Navyše samotné predloženie
prílohy č. 4 k zmluve o revolvingovom úvere ešte nepreukazuje, že by táto bola k návrhu na uzavretie
zmluvy o revolvingovom úvere priložená, teda že sa s ňou odporca oboznámil alebo prinajmenšom
mohol oboznámiť, teda, že je pre odporcu záväzná. Pokiaľ potom okresný súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal zo skutočnosti, že Zmluva v prílohe č. 3 obsahuje len mesačnú úrokovú sadzbu vo výške 2,14
%, je nutné sa stotožniť s jeho záverom, že uvedený údaj je spôsobilý uviesť spotrebiteľa do omylu, keď
v praxi subjektov poskytujúcich úvery je bežné (a zároveň aj zákonom vyžadované) uvádzať úrokovú
sadzbu ročnú. Práve ročná úroková sadzba bola totiž zákonodarcom určená ako podstatná náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere s cieľom stanoviť jednotné pravidlá informovania spotrebiteľa o
nákladoch so spotrebiteľským úverom súvisiacich, a aby spotrebiteľovi navyše uľahčila výber vhodného
úverového produktu cez presné (nezavádzajúce) porovnanie ponúk viacerých poskytovateľov. V zmysle
uvedeného, na rozpornosti ustanovenia o mesačnej úrokovej sadzbe so znením písm. h/ ods. 2 § 4
Zákona o spotrebiteľských úveroch nemôže nič zmeniť ani argumentácia navrhovateľa v odvolaní, že
ročná úroková miera je 12-násobkom mesačnej úrokovej miery uvedenej v zmluve o
úvere, a že „k uvedenému je možné dospieť jednoduchým výpočtom“. Odvolací súd je totiž názoru,
že uvedenie mesačnej úrokovej sadzby miesto úrokovej sadzby ročnej vyžadovanej zákonom, je len
nekalou obchodnou praktikou navrhovateľa cielene zameranou na získavanie maximálneho množstva
odberateľov, založenou na využití neskúsenosti prípadne nepozornosti spotrebiteľov.

Podľa § 4 ods. 2 písm. j/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov. Citovaný zákon však myslí
aj na situácie, keď ročnú percentuálnu mieru nákladov nemožno určiť. Podľa § 3 ods. 6 prvá veta
Zákona o spotrebiteľských úveroch platí, že ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí
byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o úverovom limite (ak je
stanovený), o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená
a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, a o postupe a spôsobe zániku alebo
ukončenia zmluvy. Ide o prípady revolvingových úverov, ktoré sú typické tým, že veriteľ úver neustále
dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále
dopĺňa úver a časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na
odplatu. Úver je odplatný právny úkon. Na začiatku revolvingového vzťahu sa údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov určiť ako tak dá, pretože výška úveru, úroky, poplatky za obdobie úverového vzťahu
vychádzajúce z počtu splátok sú zistiteľné. To však už dobre nie je možné v priebehu revolvingu,
pretože sa úver čerpá a dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet ročnej percentuálnej
miery nákladov. Uvedený záver je ešte zvýraznený skutočnosťou, že dlžníkovi je umožnené splácať
poskytnutý úver splátkami akejkoľvek výšky za predpokladu, že táto je vyššia ako minimálna účastníkmi
dohodnutá splátka. Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd správne ustálil, že
RPMN sa v priebehu úverového vzťahu môže meniť a teda pri podpise zmluvy o revolvingovom
úvere je možné určiť len výšku PRMN na začiatku úverového vzťahu, ale nie RPMN v jeho priebehu.
Následne však zmätočne poukazoval na prílohu č. 1 k Zákonu o spotrebiteľský úveroch s tým, že
RPMN mala byť v prípade revolvingového úveru stanovená podľa tohto ustanovenia. Príloha č. 1 k
Zákonu o spotrebiteľských úveroch totiž obsahuje všeobecnú metódu výpočtu RPMN aplikovateľnú na
úvery, kde sa nemení výška poskytnutého úveru, výška ročnej úrokovej sadzby a poplatkov spojených
s úverom, počet a výška splátok a rovnako je stála aj dĺžka úverového vzťahu (poznámka a/ k prílohe č.
1 Zákona o spotrebiteľských úveroch) - v takomto prípade sa určí reálna výška PRMN pre celé obdobie
úverového vzťahu, alebo na spotrebiteľské úvery, kde je stála výška poskytnutého úveru, počet a výška
splátok a dĺžka trvania úverového vzťahu, ale môže sa meniť ročná úroková sadzba a výška poplatkov



(poznámka b/ k prílohe č. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch) - v takomto prípade sa výška RPMN
za celé obdobie trvania úverového vzťahu určí na základe fikcie, že úroková sadzba a iné poplatky
zostanú stabilné. V prípade revolvingového úveru, ako už bolo uvedené vyššie, však počas jeho trvania
dochádza k neustálemu dopĺňaniu úveru (navyšovaniu poskytnutých finančných prostriedkov), čím sa
neustále mení počet splátok úveru a keďže dlžník môže uvedený úver splácať akýmkoľvek tempom
(splátkami v akejkoľvek výške za predpokladu, že dosahujú aspoň minimálnu výšku dohodnutú v zmluve
o revolvingovom úvere), RPMN platnú počas trvania úverového vzťahu nie je možné pri jeho vzniku
žiadnym spôsobom určiť (teda ani spôsobom podľa poznámky b/ k prílohe č. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch). Preto je dodávateľ v tomto prípade povinný postupovať podľa § 3 ods. 6 prvá veta Zákona
o spotrebiteľských úveroch a spotrebiteľa najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovať
o úverovom limite (ak je stanovený), o ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď
bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, a o postupe a
spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Z úverovej zmluvy zo dňa 13. 03. 2008 jednoznačne vyplýva,
že úverový limit bol určený vo výške 20.000 Sk (663,88 EUR) s tým, že tento úverový limit môže byť
navýšený až do maximálnej výšky 100.000 Sk (3.319,39 EUR). Postup a spôsob zániku Zmluvy vyplýva
z bodu 8 VOP a výška poplatkov z prílohy č. 3 k Zmluve. Ako však už bolo uvedené v predchádzajúcom
odseku, navrhovateľ nepreukázal, že by Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala ročnú úrokovú
sadzbu, keď obsahuje len úrokovú sadzbu mesačnú. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že
predmetná zmluva nespĺňa náležitosť stanovenú v § 4 ods. 2 písm. j/ s poukazom na § 3 ods. 6 Zákona
o spotrebiteľských úveroch.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu (ktoré vychádzalo z dôkazov, ktoré mu boli
predložené navrhovateľom), ktorým zamietol návrh navrhovateľa v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
147,93 EUR uplatnenej z titulu úrokov z úveru a v časti týkajúcej sa uplatňovaného poistného z dôvodu,
že predmetný úver je bez úrokov a bez poplatkov, je vecne správne. Len pre úplnosť odvolací súd
uvádza, že samotný navrhovateľ poistné systematicky začlenil (v Prílohe č. 3 Zmluvy o úvere) pod
položku "Sadzobník poplatkov" a teda sám považoval poistné z poistenia úveru za poplatok. Ak okresný
súd (z dôkazov predložených navrhovateľom) správne konštatoval, že predmetný spotrebiteľský
úver je potrebné považovať podľa § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a
bez poplatkov, potom je logické, že musel zamietnuť i návrh navrhovateľa týkajúci sa uplatňovaného
poistného.

Odvolací súd sa stotožňuje i s rozhodnutím okresného súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa
týkajúci sa zaplatenia uplatňovaného poplatku z omeškania vo výške 11,54 EUR. V prejednávanej
veci je nesporné, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou a keďže osobitný zákon -
Zákon o spotrebiteľských úveroch, platný a účinný v dobe uzatvorenia zmluvy (podobne ako aktuálny
osobitný zákon - zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov) neobsahuje osobitnú úpravu, ktorá by upravovala zmenu obsahu záväzku v dôsledku
omeškania dlžníka, prípadne úpravu, ktorá by upravovala zabezpečenie záväzku, je možné subsidiárne
aplikovať inštitúty upravené v Občianskom zákonníku, teda konkrétne v prípade omeškania dlžníka
zmenu obsahu záväzku len vo forme úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
alebo zabezpečenie záväzku, napríklad vo forme zmluvnej pokuty podľa § 544 a nasl. Občianskeho
zákonníka. V žiadnom prípade však neprichádza do úvahy to, aby pri spotrebiteľskej zmluve došlo
v súvislosti s omeškaním dlžníka k platnému dojednaniu poplatku z omeškania, pretože poplatok z
omeškania prichádza do úvahy (podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) len v prípadoch, v ktorých
to výslovne pripúšťa Občiansky zákonník. Preto, ak v tomto prípade došlo k dohode o poplatku z
omeškania, ide o dohodu, ktorá je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, pretože
odporuje zákonu.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti, t.j.
vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol a v súvisiacich výrokoch o
trovách konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa vyššie



citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže si však žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne konkrétne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací
súd mu trovy odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1, 2 O. s. p.).

Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcovi povinnosť, aby v
lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia zaplatil navrhovateľovi sumu 607,53 EUR, zostal ako
odvolaním nenapadnutý nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.