Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/59/2017 z 15. 5. 2018
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. mája 2018, sp. zn. 20S/59/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2017200170.2
Krajský súd Trnava | 20S/59/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2017200170.2 | 2018-05-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2128727f-9a08-4170-8014-a2d7387c0611
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2017200170.2

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/59/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200170
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2017200170.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: GOLDEN TOBACCO s.r.o., so
sídlom 380 Vozokany 925 05, IČO: 45 530 912, právne zastúpeného: JUDr. Boris Štanglovič, advokát
so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
100554854/2017 zo dňa 30.03.2017, takto

r o z h o d o l :

I.    Súd žalobu  z a m i e t a .

II.   Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Napadnutým rozhodnutím č. 100554854/2017 zo dňa 30.03.2017 žalovaný v rámci odvolacieho
konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 104347704/2016 zo dňa 23.11.2016,
ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného
odpočtu 2 500,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014, t. j.  správca dane
znížil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2014 zo sumy 10 014,27 Eur na sumu
7 514,27 Eur.
2. Dôvodom zníženia odpočtu dane bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z faktúry
č. 2014004 zo dňa 30.06.2014 v sume 2 500,- Eur, ktorou žalobca deklaroval nájom výrobnej linky na
výrobu cigariet od obchodnej spoločnosti Viktória B s.r.o. Na základe preverenia zdaniteľného plnenia
v rámci výkonu daňovej kontroly nebolo preukázané dodanie predmetu nájmu žalobcovi dodávateľom
označeným na predmetnej faktúre. Taktiež nebola preukázaná preprava predmetnej výrobnej linky od
českého dodávateľa INFERATO, a.s. pre obchodnú spoločnosť Viktória B s.r.o., teda nebolo preukázané
dodanie predmetu nájmu prenajímateľovi žalobcu. V druhostupňovom rozhodnutí žalovaný zároveň na
základe vyjadrenia žalobcu a na základe výsledkov jeho účtovnej a daňovej evidencie konštatoval,
že žalobca predmetnú výrobnú linku nevyužíval na dosiahnutie jeho ďalších zdaniteľných plnení. Na
základe zisteného skutkového stavu žalovaný zhodne so závermi správcu dane vyhodnotil, že v danom
prípade neboli naplnené podmienky podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (ďalej len „zákon o
DPH“), potrebné na priznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet DPH.

II. Žaloba a jej dôvody



3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného, vec mu
vrátil na ďalšie konanie, a aby priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
4. Žalobca vyjadril nesúhlas so skutkovými závermi daňových orgánov oboch stupňov, pretože sú
nesprávne a odporujú reálnemu a daňovou kontrolou preukázanému skutkovému stavu.
5. Uviedol, že je nájomcom výrobnej linky - baličky cigariet ZHT180 CARDBOARD PACKET
PACKING LINE 8422 40, vákuovej pumpy - VACUUM PUMP 8414 10 a výrobníka cigariet - ZJ14/23
Cigarettemakingmachine 8478 10. Právo žalobcu na odpočet dane z predmetnej faktúry žalobca
preukazuje existenciou výrobnej linky, existenciou predloženej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a
jeho prenajímateľom a dodávateľom vystavenou faktúrou. S poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2
zákona o DPH v spojení s § 49 ods. 1 zákona o DPH žalobca má za to, že splnil svoju dôkaznú
povinnosť na preukázanie ním uplatneného nároku na odpočet DPH za predmetné zdaňovacie obdobie,
nakoľko správcovi dane predložil všetky zákonom o DPH požadované listinné dôkazy preukazujúce
prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. prijatie dodanej služby. Podľa žalobcu pochybnosti správcu dane
o nadobudnutí predmetu nájmu žalobcom sú voči žalobcovi irelevantné, nakoľko žalobca nemá
nijakú možnosť vzťahy medzi jeho prenajímateľom a dodávateľom výrobnej linky (obchodné vzťahy
predchádzajúce dodaniu výrobnej linky žalobcovi) nijako skúmať ani preverovať. Žalobca namieta, že
správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly nešpecifikoval, v čom žalobca konkrétne pochybil.
6. Na podporu žalobného dôvodu napádajúceho nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu správnym
orgánom žalobca uviedol citácie z rozsudkov obsahujúcich právne závery k rozloženiu dôkazného
bremena medzi daňový subjekt a správcu dane (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Sžf/10/2012, sp. zn. 3Sžf/1/2011, Nejvyššího správního soudu sp. zn. Afs 131/2004, sp. zn. 5 Afs
83/2012 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených  veciach C-80/11 a C-142/11 -
Mahagében a Dávid).

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol, a aby žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
8. V súvislosti s poukazom žalobcu na existenciu predmetnej výrobnej linky žalovaný uviedol, že
existencia predmetu deklarovaného zdaniteľného plnenia je len jednou z podmienok, ktorá musí byť
splnená, aby daňovému subjektu vzniklo právo na odpočítanie dane. Podmienky pre vznik práva na
odpočítanie dane sú upravené v § 49 až 51 zákona o DPH. Tieto musia byť splnené kumulatívne, t. j. v
prípade nesplnenia ktorejkoľvek z nich, právo na odpočítanie dane nevzniká.
9. Ohľadom listinných dôkazov, ktorými žalobca preukazoval oprávnenosť nároku na odpočet dane,
žalovaný uviedol, že správcom dane bola spochybnená pravdivosť tvrdení a dokladov predložených
žalobcom. Bolo preukázané, že spoločnosť Viktória B s.r.o. nenadobudla predmetnú výrobnú linku, a
preto ju nemohla ďalej žalobcovi prenajímať. Počas daňovej kontroly nebolo preukázané, od koho a
akým spôsobom žalobca výrobnú linku skutočne - fyzicky nadobudol do držby. Konateľ žalobcu sa
vyjadril, že mu výrobná linka bola dovezená kamiónom od spoločnosti Viktória B s.r.o. Toto tvrdenie
sa ukázalo ako nepravdivé, keď prepravná spoločnosť RIOR s.r.o., deklarovaná ako prepravca linky,
uviedla, že predložené CMR doklady nevystavila a prepravu neuskutočnila. Uvedené nezrovnalosti a
rozpory spochybňujú dobromyseľnosť žalobcu, na ktorú v žalobe poukazuje.
10. Žalovaný poukázal aj na ďalšiu podmienku vzniku práva na odpočítame dane, ktorú vyjadruje
požiadavka, aby platiteľ dane prijal tovar alebo službu na uskutočňovanie svojich dodávok tovarov
a služieb, ktoré podliehajú dani na výstupe, prípadne ktoré sú oslobodené od dane s nárokom na
odpočítanie dane. Povinnosť splnenia tejto zákonnej podmienky žalobca podporil závermi z rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci C-98/98 Midland Bank, podľa ktorého na priznanie práva na odpočítanie
DPH na vstupe je potrebná existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi plnením na vstupe a
jedným alebo viacerými plneniami na výstupe.
11. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že z analýzy podaných daňových priznaní a z
predloženého účtovníctva žalobcu vyplýva, že žalobca nevykonáva reálnu podnikateľskú činnosť,
vykazuje vysoké straty a len čerpá nadmerné odpočty. Konateľ žalobcu sám do zápisnice o ústnom
pojednávaní č. 20953821/2015 zo dňa 08.10.2015 uviedol, že v roku 2014 nebola vykonávaná
žiadna činnosť. Fiktívnosť deklarovaného prenájmu výrobnej linky dokazuje aj skutočnosť, že žalobca
neuhrádzal spoločnosti Viktórii B s.r.o. sumy za prenájom. Žalovaný preukázal, že žalobca nevykonával
reálnu podnikateľskú činnosť a predmetnú výrobnú linku nepoužil na uskutočňovanie svojich dodávok a
služieb, a preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky na vznik práva na odpočítanie dane.



12. K dôkaznému bremenu žalovaný uviedol, že samotný žalobca v podanej žalobe konštatuje, že
daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov ním vedených. Žalobca si v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún
2014 uplatnil odpočítanie dane zo spornej faktúry, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať splnenie
všetkých podmienok stanovených pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, avšak svoje dôkazné
bremeno neuniesol.
13. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného v lehote určenej správnym súdom nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

14. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
15. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
16. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
17. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
18. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
19. Podľa § 2 písm. a) daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup
súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona
alebo osobitných predpisov.
20. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
21. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.
22. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
23. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
24. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
25. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
26. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké



výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
27. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
„dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.
28. Podľa § 9 ods. 1 písm. b) zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním
tovaru podľa § 8, vrátane poskytnutia práva užívať hmotný majetok.
29. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
30. Podľa § 19 ods. 3 prvej a tretej vety zákona o DPH, ak sa dodanie tovaru alebo služby uskutočňuje
čiastkovo alebo opakovane, považuje sa tovar alebo služba za dodanú najneskôr posledným dňom
obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo čiastkovo dodávaný tovar alebo službu vzťahuje s
výnimkou podľa písmen a) až e). Za opakované dodanie tovaru alebo služby sa považuje dodanie
rovnakého druhu tovaru alebo služby v opakovaných dohodnutých lehotách.
31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
32. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
33. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.
34. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

35. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu
správneho orgánu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov   (§ 183 SSP) napadnuté
rozhodnutia, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu, za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2
SSP a § 137 ods. 4 SSP ) vec prejednal  na pojednávaní konanom dňa 16.05.2018 a dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná.
36. Na pojednávaní procesné strany vo vzťahu k predmetu súdneho prieskumu zákonnosti a k žalobným
bodom zhodne zotrvali na tvrdeniach prezentovaných vo svojich písomných podaniach.
37. Podstatnou žalobnou námietkou žalobcu je spochybňovanie správnosti vyhodnotenia zisteného
skutkového stavu daňovými orgánmi vo vzťahu k žalobcom uplatnenému právu na odpočet dane,
zaplatenej na vstupe v súvislosti prenájmom výrobnej linky na výrobu cigariet. Ťažisko žalobcovej
argumentácie spočíva v tvrdení jeho dobromyseľnosti ohľadom osoby jeho dodávateľa zdaniteľnej
služby, ako aj v tvrdení, že predložením daňových dokladov a nájomnej zmluvy o prenájme výrobnej
linky žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno, ktoré ho v zmysle zákona zaťažuje pri preukazovaní
splnenia zákonných podmienok nároku na odpočet DPH podľa § 49 zákona o DPH.
38. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane v rámci daňovej kontroly
u žalobcu, zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho
časti za predmetné zdaňovacie obdobie, vykonal rozsiahle preverovanie žalobcom deklarovaného
zdaniteľného plnenia. Formou dožiadaní a medzinárodnej výmeny informácií, v súlade s účelom
sledovaným správou daní a výkonom daňovej kontroly  (§ 2 písm. a/ v spojení s § 44 ods. 1 daňového
poriadku), preveril reálny základ predloženej faktúry, a to u dodávateľa žalobcu, obchodnej spoločnosti
Viktória B s.r.o., K. XXX, T., pričom z dôvodu existencie pochybností o realizovaní dodania predmetnej
služby týmto dodávateľom, správca dane preveroval i reálnosť nadobudnutia predmetu prenájmu
žalobcovým dodávateľom od predávajúceho v Českej republike, INFERATO, a.s., Konévova 171/98,
Ostrava - Hermanice, Česká republika.
39. Z podstatných dôkazov vyplynulo, že preverovaním prvostupňového orgánu nebolo potvrdené
dodanie výrobnej linky od českého dodávateľa INFERATO, a.s. obchodnej spoločnosti Viktória B s.r.o.,
ktorá vystavila spornú faktúru za prenájom výrobnej linky žalobcovi. Vo svedeckej výpovedi pán T.
V., konateľ spoločnosti Viktória B s.r.o., síce potvrdil uskutočnenie zdaniteľného obchodu - prenájmu



výrobnej linky pre žalobcu, avšak svoju výpoveď nepodložil žiadnymi hodnovernými dôkazmi a k
jednotlivým zisteniam prvostupňového orgánu sa nevedel vyjadriť.
40. Konateľ žalobcu uviedol, že výrobná linka bola k nemu prepravená kamiónom. Pravdivosť tohto
tvrdenia sa však nepotvrdila. Podľa dokladov predložených spoločnosťou Viktória B s.r.o., prepravu
mala vykonať spoločnosť RIOR s.r.o., 925 42 Trstice 1057, avšak prepravná spoločnosť RIOR s.r.o.
uviedla, že výrobnú linku k žalobcovi neprepravila, so spoločnosťami INFERATO, a.s. a Viktória B s.r.o.
nikdy neobchodovala, predložené CMR doklady, v zmysle ktorých mala byť žalobcovi fyzicky dodaná
výrobná linka, nevystavila. Konateľ spoločnosti INFERATO, a.s., pán I. F., že výrobnú linku prepravil
sám na svojom osobnom vozidle a prívesnom vozíku, avšak ani táto výpoveď sa nepotvrdila, čím
nebolo preukázané, ako a od koho žalobca linku skutočne fyzicky nadobudol. Taktiež bolo zistené, že
spoločnosť Viktória B s.r.o. neuhradila faktúry za nákup výrobnej linky od spoločnosti INFERATO, a.s. a
ani žalobca neuhrádzal faktúry za prenájom výrobnej linky od spoločnosti Viktória B s.r.o. Z dôvodu, že
nebolo preukázané nadobudnutie výrobnej linky spoločnosťou Viktória B s.r.o., nemohla táto spoločnosť
predmetnú výrobnú linku prenajímať žalobcovi a deklarované zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo tak,
ako to má vyplývať z predloženej faktúry.
41. Zároveň bolo zistené, že žalobca nevykonával reálnu podnikateľskú činnosť, čo preukazujú aj
podané daňové priznania a vyjadrenie žalobcu. Z daňových priznaní žalobcu k DPH vyplýva, že za
zdaňovacie obdobia marec 2014 - apríl 2017 vykázal základ dane len vo výške 26 262,54 eura, DPH
5 252,50 eura a deklaroval vlastnú daňovú povinnosť vo výške 2 782,99 eura a nadmerný odpočet
vo výške 62 401,34 eura. V daňových priznaniach na dani z príjmov právnických osôb za rok 2014 a
2015 vykázal záporný výsledok hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení spolu vo výške mínus 280
218,- Eur. Uvedené preukazuje, že žalobca predmetnú výrobnú linku nevyužíval na svoje zdaniteľné
obchody, čím zároveň nebola naplnená podmienka pre uplatnenie odpočítania dane, stanovená v § 49
ods. 2 zákona o DPH a z uvedeného dôvodu si žalobca uplatnil odpočítanie dane zo spornej faktúry
neoprávnene, keďže na priznanie práva na odpočítanie DPH na vstupe je potrebná existencia priamej
a bezprostrednej súvislosti medzi plnením na vstupe (prijatým plnením) a jedným alebo viacerými
plneniami na výstupe. Z analýzy podaných daňových priznaní a z predloženého účtovníctva žalobcu
vyplýva, že žalobca nevykonával reálnu podnikateľskú činnosť, vykazuje vysoké straty a len čerpá
nadmerné odpočty. Žalobca nepreukázal, že predmetnú výrobnú linku použil na reálnu podnikateľskú
činnosť a nepoužil ju na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, svojich dodávok a služieb, a preto
neboli splnené zákonom stanovené podmienky na vznik práva na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1
a 2 písm. a) zákona o DPH.
42. Vo všeobecnosti možno uviesť, že dokazovanie správcu dane slúži na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 2 písm. a/
daňového poriadku) a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, správca dane preveruje základ dane
alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti uplatneného nároku
na vrátenie dane podľa zákona o DPH (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Preto je na správcovi dane,
vykonávajúcom dokazovanie, a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, výpovednú hodnotu a spôsobilosť zvrátiť závery vyplývajúce z dosiaľ realizovaného
dokazovania z nich vyvodí (§ 3 ods. 3 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 a 4 citovaného zákona).
43. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje),
ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho
zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí
byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne
dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné
plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, ktorý je uvedený na
faktúre.
44. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom
nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom
zneužívania práva na odpočet dane (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin



Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02,
Zb. s. I. 1609, bod 71).
45. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou
starostlivosťou, vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie
zdaniteľného obchodu bude spochybnené.
46. S prihliadnutím na kontrolné zistenia realizované za účelom preverenia pravdivosti žalobcom
predkladaných daňových dokladov, resp. na verifikáciu žalobcom deklarovaného prijatého zdaniteľného
plnenia, správny súd konštatuje, že námietkam žalobcu nemožno prisvedčiť. Správca dane vykonal
rozsiahle dokazovanie, vypočutím svedkov - konateľov dodávateľa žalobcu, dodávateľa prenajímateľa
predmetnej výrobnej linky, ako i prepravcov, ktorí mali realizovať prepravu výrobnej linky v rámci
obchodného reťazca, avšak deklarované dodanie predmetu nájmu prenajímateľovi žalobcu, ani
žalobcovi v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH sa nepotvrdilo. Vierohodnými  dôkazmi bolo objektívne
spochybnené žalobcom deklarované prijatie plnenia - služby od prenajímateľa uvedeného na faktúre,
čo je jednou zo základných podmienok podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH na uznanie práva na
odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenie od platcu DPH.
47. Rovnako správne žalovaný v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia doplnil ďalší dôvod, pre ktorý
nemožno žalobcovi priznať právo na odpočet dane zo spornej faktúry, a síce, nesplnenie zákonnej
podmienky použitia deklarovaného zdaniteľného plnenia na dodávky tovarov a služieb žalobcom, t.
j. na jeho vlastné zdaniteľné plnenia. Nesplnenie uvedenej podmienky žalovaný racionálne odôvodnil
vyhodnotením podnikateľskej činnosti žalobcu, vyplývajúcej z obsahu daňovým orgánom dostupných
daňových priznaní a účtovníctva žalobcu. V danom prípade absentuje priame a bezprostredné spojenie
s plneniami na výstupoch žalobcu, čo sa z hľadiska DPH nepovažuje za „ekonomickú činnosť“. Preto tu
neexistuje priama a bezprostredná súvislosť medzi konkrétnym plnením na vstupe (prenájom výrobnej
linky) a plnením na výstupe, ktorá by zakladala právo žalobcu na odpočítanie dane.
48. Možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný
ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženému
daňovému dokladu, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci preverovania pôvodu predmetu
nájmu - výrobnej linky, absentuje reálny základ, tak vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi služby,
ako aj vo vzťahu k zákonom predpokladanému použitiu žalobcom prijatého zdaniteľného plnenia.
Zistenia daňových orgánov oprávnene vzbudzujú dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení
deklarovaného zdaniteľného obchodu, na základe ktorého si žalobca uplatnil právo na odpočet dane,
ako i pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu, vo vzťahu ku ktorej dôkazné bremeno
zaťažuje žalobcu ( § 24 ods. 1 daňového poriadku).
49. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného
nezistil porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých
by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP).
50. Právo na plnú náhradu trov konania správny súd úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko si
žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
51. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať  prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky a to v lehote 30 dní od jeho doručenia
(§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje senát najvyššieho súdu a vo veciach ustanovených v § 22 ods. 1 veľký
senát najvyššieho súdu (§ 438 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),



d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti  (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).