{"guid": "23bfd044-d272-407e-ab81-c936a8ee2894:d8fbaf3d-30d7-413f-b0cf-e7e9f4636fcf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2", "spisova_znacka": "2Cob/237/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/237/2015 z 6. 6. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Bratislava z 6. júna 2016, sp. zn. 2Cob/237/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2", "identifikacne_cislo": "1015892551", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Břoušková", "sudca_id": 852, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-brouskova-852", "datum_vydania": "2016-06-06", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d8fbaf3d-30d7-413f-b0cf-e7e9f4636fcf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/237/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892551
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a členiek
senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubici Kriškovej v právnej veci žalobcu: L + T, s.r.o., Šancova
68, Bratislava, IČO: 35 727 420, zastúpeného advokátom: JUDr. Jindřich Stoszek, Černyševského 194,
Bratislava, proti žalovanej v 1. rade: B. A., G.G. X, Š., zastúpenej advokátom: JUDr. Martin Janáč,
Wilsonova 3, Bratislava a žalovanému v 2. rade: JOLA - Inštitút lekárskej kozmetiky, s.r.o., Záhradnícka
95, Bratislava, IČO: 35 845 376 o zaplatenie 5.194,28 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej v
1. rade proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 10Cb/135/2008-349 zo dňa 5.6.2012 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 10Cb/135/2008-349 zo dňa 5.6.2012
v napadnutej časti mení tak, že žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi
sumu 3.225,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 3.225,43 eur od 20.9.2007
do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

Krajský súd v Bratislave mení uznesenie Okresného súdu Pezinok č.k. 10Cb/135/2008-401 zo dňa
3.1.2014 tak, že žalovaný v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi trovy konania, vo výške 852,32
eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Žalovaný v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho a odvolacieho konania vo výške
153,55 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením vydaným pod č.k. 5Obdo/15/2014 zo dňa 19.8.2015 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2013 č.k. 2Cob/328/2012-376 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že súd prvého stupňa rozsudkom z 5. júna 2012, č.k.
10Cb/135/2008-349 zamietol žalobu voči žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade a uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 4.818,73 eur so 14,25 % úrokom z omeškania od 20.9.2007 až do zaplatenia. Vo
zvyšku žalobu zmietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

Rozhodol tak s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním mal preukázané a medzi účastníkmi nebolo
sporené, že žalobca a žalovaná v 1. rade uzavreli dňa 30.8.1999 komisionársku zmluvu, predmetom
ktorej bolo stanovenie práv a povinností medzi dodávateľom a odberateľom kozmetických výrobkov pre



maloobchod s predajným miestom v kozmetickom salóne JOLA. Spolupráca medzi nimi prebiehala až
do 31.10.2002, kedy žalovaná v 1. rade so žalovaným v 2. rade uzavrela zmluvu o predaji podniku. Súd
dospel k záveru, že na základe tejto zmluvy nedošlo len k prevodu vlastníckeho práva k veciam, iným
právam a majetkovým hodnotám zo žalovanej v 1. rade na žalovaného v 2. rade, ale došlo v zmysle čl.
II bodu 2 zmluvy a § 476 ods. 1 a nasl. ustanovení Obch. zák. aj k prevzatiu záväzkov žalovanej v 1.
rade voči žalobcovi zo zmluvy o spolupráci pri predaji kozmetických výrobkov značky SANS SOUCIS
z 30.8.1999 žalovaným v 2. rade. Ďalej uviedol, že žalobca má právo na náhradu škody, nakoľko v
konaní bolo preukázané splnenie všetkých podmienok zodpovednosti za spôsobenú škodu, a to: že
došlo k porušeniu povinnosti zo záväzku, spôsobeniu škody a bola preukázaná aj príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti zo záväzku a vznikom škody, preto súd žalobe v časti 4.818,73 eur vyhovel.
Tým, že žalovaný v 2. rade riadne a včas nesplnil záväzok z titulu náhrady škody, dostal sa do omeškania
s jej úhradou, ktoré omeškanie naďalej trvá. Súd preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z
omeškania v súlade s § 369 ods. 1 Obch. zák.

Ďalej uviedol, že žalovaný v 2. rade platne prevzal záväzky žalovanej v 1. rade voči žalobcovi z
komisionárskej zmluvy, z ktorého vzťahu žalobcovi jednoznačne vznikla škoda, preto súd priznal
žalobcovi náhradu škody za nevrátený a nezaplatený tovar na komisiu a zaviazal žalovaného v 2. rade
na peňažné plnenie.

Ustanovenie § 477 ods. 3 Obch. zák. zakladá zákonné ručenie žalovanej v 1. rade ako predávajúcej za
splnenie prevedených záväzkov žalovanému v 2. rade ako kupujúcemu, pričom vzťah medzi žalovanou
v 1. rade ako predávajúcou a žalobcom ako veriteľom sa riadi Obch. zák., keďže sa jedná o ručenie za
splnenie záväzku, ktorý podlieha režimu Obch. zák. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca ako
veriteľ v súlade s § 306 ods. 1 Obch. zák. písomne vyzval žalovaného v 2. rade ako dlžníka na plnenie a
žalovaný v 2. rade splnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po výzve. Samotná konateľka žalobcu
uviedla, že nemala dôvod žiadať tovar späť od pána Á. - zástupcu žalovaného v 2. rade, prípadne od
firmy, nakoľko žalobca s nimi nemal uzavretú žiadnu zmluvu. Žalobca navrhol vstup žalovaného v 2. rade
do konania, ale že by ho pred vstupom do konania písomne vyzval na plnenie, žalobca nepreukázal.
Z dôvodu absencie písomnej výzvy na plnenie, adresovanej žalovanému v 2. rade, žalobcovi nevznikol
nárok na splnenie záväzku od žalovanej v 1. rade ako ručiteľky, preto súd žalobu voči žalovanej v 1.
rade zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol tak, že postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov konania
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vzhľadom na zložitosť prípadu.

Na základe odvolania podaného žalobcom proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou zamietol
žalobu voči žalovanej v 1. rade, vec prejednal Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací. Krajský
súd v Bratislave rozhodol rozsudkom z 26.11.2013 č.k. 2Cob/328/2012-376 tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2 .rade uložil spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.818,73 eur so 14,25% úrokom z omeškania od 20.9.2007 až do
zaplatenia.

Odvolací súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaná v 1. rade zmluvou o predaji
podniku previedla na žalovaného v 2. rade všetky práva, veci a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžili na
prevádzkovanie podniku a ktoré boli uvedené v účtovnej evidencii predávaného podniku, a to aj veci a
zariadenia špecifikované v prílohe č. 1 zmluvy, tovar a materiál podľa inventúry ku dňu predaja podniku
podľa prílohy č. 3 zmluvy.

Z výsluchu žalovanej v 1. rade vyplynulo, že inventúrny zoznam komisného tovaru v sume 97.170,- Sk,
ktorý tvorí prílohu fa. č. 2003045 z 21.2.2003, nerozporovala, teda súhlasila s ním.

V bode V.4 zmluvy o spolupráci pri predaji kozmetických výrobkov značky SANS SOUCIS vyplýva, že
žalovaná v 1. rade za zverený tovar ručila vlastným majetkom so starostlivosťou riadneho obchodníka
a prípadné škody sa zaviazala bezodkladne nahradiť.

Odvolací súd ďalej uviedol, že na rozdiel od kúpnej zmluvy, predmetom predaja zmluvy o predaji podniku
nie je prevod vlastníckeho práva k jednotlivým veciam. Vlastnícke právo sa prevádza k súboru vecí,
pričom predmetom prevodu sú aj iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia na prevádzkovanie



predávaného podniku. Z kogentného ustanovenia § 477 Obch. zák. vyplýva, že pri zmluve o predaji
podniku prechádzajú na kupujúceho všetky práva a záväzky súvisiace s podnikom, ako aj to, že
predávajúci ručí za splnenie záväzkov priamo zo zákona. Súd prvého stupňa preto pochybil, keď žalobu
voči žalovanej v 1. rade zamietol z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienku uvedenú v § 306 ods. 1
Obch. zák., že nevyzval dlžníka na splnenie záväzku. Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný v 2. rade
bol pribratý do konania uznesením zo 7. júna 2004. Žaloba bola žalovanému v 2. rade ako dlžníkovi
doručená v súlade s § 48 ods. 2 O.s.p. 4 júna 2005. Preto aj v prípade, že by sa vyžadovala výzva na
splnenie dlhu v zmysle § 306 Obch. zák. aj pri predaji podniku, takouto výzvou na splnenie dlhu je aj
žaloba po tom, ako bola doručená dlžníkovi.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaná v 1. rade. Žiadala, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila náhradu trov
dovolacieho konania. Nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku vidí dovolateľka v nesprávnom
právnom posúdení veci. Je toho názoru, že súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 306 ods. 1 Obch.
zák., lebo v konaní malo byť aplikované ustanovenie § 312 Obch. zák., ktoré sa týka zákonného ručenia
vyplývajúceho z ust. § 477 ods. 3 Obch. zák. Je nepochybné, že dlžník - žalovaný v 2. rade v čase
podania žaloby nebol písomne vyzvaný na splnenie záväzku, a to, že došlo k vstupu žalovaného v 2. rade
do konania až po určitom čase po jeho začatí, neznamená, že bola splnená hmotnoprávna podmienka
na uplatnenie nároku voči ručiteľovi uvedenej v ust. § 306 ods. 1 Obch. zák.

Žalovaná v 1. rade nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, že pre splnenie tejto podmienky je
rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, pretože hmotné právo pre posúdenie konkrétnej veci
vyžaduje zohľadniť skutočnosti, ktoré nastali ku konkrétnemu časovému okamihu. V čase podania
žaloby proti žalovanej v 1. rade nielenže žalobca žalovaného v 2. rade písomne nevyzval, ale ani mu
neposkytol primeranú lehotu na splnenie záväzku.

Súčasne namieta právny dôvod vzniku nároku voči žalovanej v 1. rade, t.j. nesprávnu aplikáciu ust. §
373 Obch. zák. Podľa dovolateľa držba hnuteľných vecí zverených žalobcom prešla na žalovaného v
2. rade, v čase predaja podniku predmetné hnuteľné veci existovali. Namietala vznik škody predajom
podniku, nakoľko k zmenšeniu žalobcovho majetku nedošlo. Žalovaná v 1. rade tvrdila, že nárok na
zaplatenie ceny za kozmetický stojan nebol nikdy preukázaný a žalovanou bol rozporovaný od začiatku.
Žalobcom nebol predložený žiadny listinný dôkaz, ktorým by cenu stojanu osvedčil. V prípade stojana išlo
iba o dekoračný panel s testermi kozmetických výrobkov po záručnej lehote. Samotná faktúra žalobcu
č. 2003046 cenu stojanu nepreukazuje. Zároveň namietala aj správnosť výroku odvolacieho súdu, lebo
odvolací súd vyjadril vzťah žalovaných ako solidárny, ako však vyplýva z judikatúry záväzok dlžníka
a ručiteľa nemožno považovať za spoločný a nerozdielny. Za vecne správny treba považovať výrok v
znení: Žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi istinu s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu videla aj v tom, že odvolacím súdom nebolo v potrebnom
rozsahu zopakované dokazovanie, najmä, že sa odvolací súd neoboznámil s dokladmi údajne
preukazujúcimi výšku nároku žalobcu, t.j. s faktúrami č. 2003045 a 2003046. Podľa názoru dovolateľky
nemožno výšku nároku, vyplývajúcu z uvedených faktúr, považovať za preukázanú iba tvrdením žalobcu,
iný dôkaz v konaní predložený nebol.

Žalobca sa vyjadril k dovolaniu žalovanej v 1. rade a uviedol, že námietku nedodržania postupu podľa §
306 ods. 1 Obch. zák. považuje za nedôvodnú, poukazuje pritom na rozhodnutie NS SR  sp. zn. 4Obo
248/98.

K námietke právneho dôvodu vzniku nároku voči žalovanej v 1. rade resp. nesprávna aplikácia § 373
Obch. zák. uviedol, že z čl. V bode 4 zmluvy o spolupráci pri predaji kozmetických výrobkov značky
SANS SOUCIS z 30.8.1999 vyplýva, že žalovaná v 1. rade za zverený tovar ručila vlastným majetkom
so starostlivosťou riadneho obchodníka a prípadné škody sa zaviazala bezodkladne nahradiť.

Rovnako žalovaná v 1. rade sa zaviazala starať s odbornou starostlivosťou i o veľké stojany a displeje
a zaručila sa, že ich odovzdá nepoškodené a prípadné poškodenia nahradí ako vyplýva z čl. V bodu
6 zmluvy o spolupráci.



Argumentáciu žalovanej v 1. rade, že v odvolacom konaní nebolo v potrebnom rozsahu zopakované
dokazovanie, považuje za účelovú, lebo žalovaná v 1. rade nemala námietky k zopakovanému
dokazovaniu odvolacím súdom a na výzvu súdu, či je potrebné zopakovať dokazovanie vo väčšom
rozsahu, nereagovala.

Žalobca zaslal žalovanej v 1. rade fa. č. 2003045 z 21.2.2003 za predaný komisný tovar v zmysle
inventúrneho zoznamu a fa. č. 2003046 z 21.2.2003 za stojan a displeje a požiadal ju, aby ich uhradila,
alebo v plnom rozsahu vrátila komisný tovar, stojan a displeje. Komisný tovar, stojan a displeje na základe
zmluvy o predaji podniku z 31.10.2002 prešiel ako záväzok na kupujúceho - žalovaného v 2. rade.

Najvyšší súd ako súd dovolací prejednal dovolanie žalovanej v 1. rade a uviedol, že rozhodnutie KS v
Bratislave je nepresvedčivé, chýba jasná odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, a rozsudok je s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nepreskúmateľný.

Najvyšší súd uviedol, že odvolací súd sa nevysporiadal s námietkami žalovanej v 1. rade uvedené
vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Odvolací súd neuviedol ani, prečo neuveril tvrdeniu žalovanej, že v
prípade stojana išlo iba o dekoračný panel s testermi kozmetických výrobkov po záručnej lehote a že len
samotná fa. č. 2003046 bez ďalšieho, nemôže byť dostatočným dôkazom preukazujúcim nárok žalobcu
na zaplatenie ceny stojana. Neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti.
Odvolací súd iba uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, keď žalobu voči žalovanej v 1. rade zamietol
z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienku uvedenú v § 306 ods. 1 Obch. zák. a že výzvou na plnenie
dlhu je aj žaloba po tom, ako bola doručená dlžníkovi - žalovanému v 2. rade a že nie je rozhodujúce,
že dlžník a ručiteľ neboli žalovaní súčasne, pretože rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia.

Odvolací súd vo svojom rozsudku nevysvetlil, v čom došlo k zmene skutkového a právneho stavu v
čase od vyhlásenia rozhodnutia súdom prvého stupňa a rozhodovaním odvolacieho súdu, neuviedol,
ktoré skutočnosti nemohol vziať do úvahy, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia
odvolacím súdom už netrvajú, pričom vo všeobecnosti platí, že je potrebné a nevyhnutné rešpektovať
požiadavky hmotného práva na posúdenie určitého právneho vzťahu.

Odvolací súd taktiež vo výroku svojho rozhodnutia nesprávne vyslovil záväzok dlžníka a ručiteľa ako
spoločný a nerozdielny. Takémuto výroku nezodpovedá úprava ručenia ani v Občianskom zákonníku a
ani v Obchodnom zákonníku.

Vo výroku rozsudku musí byť povinnosť zaplatiť dlh vyjadrená takým spôsobom, aby plne zodpovedal
vzťahu dlžníka a ručiteľa, ako aj ich vzťahu k veriteľovi.

Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Krajský súd ako súd odvolací sa opätovne zaoberal odvolaním žalovanej v 1. rade proti rozhodnutiu OS
Pezinok vydaného dňa 5.6.2012 č.k. 10Cb/135/2008-349, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu
voči žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.818,73 eur
s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 4.818,73 eur od 20.09.2007 do zaplatenia.
Odvolací súd v rámci opätovného prejednania veci doplnil dokazovanie v predmetnej veci s poukazom
na ust. § 213 ods. 3 O.s.p. a to fa. č. 2003046 zo dňa 28.2.2003, fa. č. 2003045 zo dňa 21.2.2003,
inventúrnym zoznamom založeným na čl. 9, zmluvou o predaji podniku uzatvorenou medzi žalovanou v
1. rade a žalovaným v 2. rade zo dňa 31.10.2012, inventúrnym zoznamom - prílohou č. 1 k tejto zmluve.
Zároveň odvolací súd opätovne vypočul žalobcu ako aj žalovanú v 1. rade. Odvolací súd prejednal
vec opätovne bez účasti žalovaného v 2. rade. Poukázal na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. keď odvolací
súd pokračoval v konaní z dôvodu nečinnosti žalovaného v 2. rade, ktorý bol na pojednávanie riadne
predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a nežiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.

Odvolací súd opätovne vypočul žalobcu ako aj žalovanú v 1. rade. V rámci odvolacieho konania žalobca
uviedol, že na  podanom odvolaní trvá a navrhol doplniť dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu.
Žalobca uviedol, že žalovaná 1 predala stojan žalovanému 2. za sumu 50.000 Sk čo bolo preukázané a
odsúhlasené. Ona požadovala od žalovaného 2 túto hodnotu a tú aj dostala. Žalobca uviedol, že nevie
preukázať iným listinným dôkazom hodnotu stojanu, iba samotnou faktúrou, ktorá je založená v spise



vzhľadom na odstup 10 rokov. Uviedol, že stojan bol nový, udržiavaný, výrobky neboli staré vzhľadom k
tomu, že slúžili zákazníčkam na otestovanie. Zdôraznil, že žalovaný v 2. rade po kúpe podniku zaplatil
žalovanej v 1. rade všetky výrobky včítane stojanu, ktorý mu bol podľa súpisu vecí odovzdaný. Poukázal
na to, že pôvodne žaloval iba žalovanú v 1. rade a až keď sa v priebehu konania na prvostupňovom
súde zistilo, že došlo k predaju podniku žalovanému v 2. rade a že žalovaná  v 1. rade dodané výrobky
nemá bola rozšírená žaloba aj o žalovaného v 2. rade. Zdôraznil, že žalovaná v 1. rade predložila inú
zmluvu a účtovné doklady aké sa dostali žalobcovi zo strany žalovaného v 2. rade kde syn p. Á. položku
po položke odškrtával všetky výrobky medzi ktorými bol aj stojan ktoré prevzal od žalovanej v 1. rade.
Podľa jeho názoru alebo vedomosti sa stojan nachádzal u žalovaného v 2. rade.

Žalovaná v 1. rade uviedla, že nebol založený žiaden listinný dôkaz preukazujúci reálnu hodnotu stojanu.
Poukázala na čestné vyhlásenie p. Dagmar Sopkovej založené v spise a rozporovala, že by sa na stojane
nachádzali výrobky takejto veľkej hodnoty lebo išlo iba o testery. Poukázala na zoznamy výrobkov
založené na č.l. 58-64 v ktorých sa stojan nenachádza a to, že žalobca predložil inú zmluvu pri predaji
podniku resp. zoznam výrobkov, ktoré mali byť žalovanému v 2. rade odovzdané, za to žalovaná v 1. rade
nemôže. Uviedla, že pri predaji podniku žalovaná  v 1. rade obdŕžala iba celkovú sumu za podnik bez
špecifikácie jednotlivých položiek. Na otázku súdu či stojan bol odovzdaný žalovanému v 2. rade uviedla,
že odovzdaný bol. Žalovaná uviedla, že inventúra pri predaji podniku nebola zo strany žalovaného v
2. rade robená z dôvodu, že žalovaná v 1. rade bola v časovej tiesni keďže odchádza do zahraničia.
Žalovaný v 2. rade podľa nej tvrdil, že vie čo sa nachádza v predajni, so všetkým súhlasil a odovzdal jej
sumu na ktorej sa dohodli. Na otázku súdu či vie žalobca potvrdiť, že sa jednalo o dekoračný panel s
testermi uviedol, že v danom prípade šlo o veľký panel, ktorý sa buď dostáva alebo kupuje z odstupom
času nevedel uviesť či samotný panel dostal alebo kúpil, avšak hodnota stojanu sa odvíja od hodnoty
testerov, ktoré boli na ňom umiestnené, keďže v danom prípade išlo o normálne výrobky s nákupnou
cenou, ktoré musel dodávateľovi uhradiť, ktoré boli iba označené nálepkou tester. Zdôraznil, že takéto
panely sa pohybovali v cene cca 60.000 Sk a že žalovaná v 1. rade v cene podniku obdŕžala aj cenu
panelu v sume 50.000 Sk. Na otázku žalobcu prečo nevrátila žalovaná v 1. rade žalobcovi stojan keď tam
boli výrobky po záruke uviedla, že stojan nevrátila lebo podnik bol predávaný ako celok. Na stojane sa
nachádzala iba dekoratívna kozmetika po záruke na čo žalobcu upozornila. Uviedla, že p. Áč si vyrobil
sám inventúrny zoznam po podpísaní zmluvy o predaji podniku keďže mu bol odovzdaný celý softvér
a ona mu uviedla, že nech si priradí k jednotlivým výrobkom účtovnú hodnotu, lebo si to chcel zaviesť
do svojho účtovníctva.

Žalobca uviedol, že spolupráca so žalovaným 2 neprebieha ani nikdy neprebiehala.

Na otázku žalobcu či predtým než žalovaná v 1. rade išla predať podnik žalovanému v 2. rade
informovala o tejto skutočnosti žalobcu, uviedla že to urobila iba telefonicky a faxom avšak žalobca sa
k uvedenej skutočnosti nevyjadril.

Žalobca uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej v 1. rade, že informovala žalobcu o predaji podniku,
že to nie je pravda. Žalobcovi nevolala ale prišiel od nej fax, že ide na dovolenku a že predala firmu
inej firme avšak neuviedla akej. Preto ju žalobca vyzval aby vrátila dodaný tovar no ona sa zhruba 2
mesiace neozvala. Podľa jeho názoru šlo o premyslené kroky lebo nie je možné aby bol predaný tovar
spoločnosti s ručením obmedzeným bez špecifikácie tovaru a jeho ocenenia keďže spoločnosť musí
viesť podvojné účtovníctvo. Zdôraznil, že žalovaná v 1. rade obdŕžala konkrétnu cenu podniku, ktorá
bola výsledkom ocenenia jednotlivých položiek medzi ktorými bol zahrnutý aj stojan.

Právny zástupca žalovanej v 1. rade uviedol, že telefonát medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom
prebehol. Potvrdil to aj samotný žalobca vo výpovedi zo dňa 11.12.2009. Poukázal tiež na listinné
dôkazy na čl. 50-64 kde sa jedná aj o inventúrne zoznamy kde sa stojan podľa jeho názoru nenachádza.
Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemal. Tak isto žalobca nemal ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania.

Žalobca uviedol, v rámci záverečného návrhu, že sa stotožňuje s pôvodným rozhodnutím KS s tým, že sa
vypustí solidarita a uvedie sa, splnením povinnosti zo strany jedného žalovaného v rozsahu jeho plnenie
zanikne povinnosť druhého žalovaného. Žalovaná v 1. rade uviedla v rámci záverečného návrhu, že sa
pridržiava všetkých svojich vyjadrení doterajšieho konania ako aj vyjadrenia k podanému odvolaniu a
žiadala, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.



Krajský súd ako súd odvolací opätovne s poukazom na ust. § 216 ods. 1 O.s.p. prejednal odvolanie
žalovanej v 1. rade a dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné.
Krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o záver, že vykonaním
dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi účastníkmi ani nebolo sporné, že žalobca a žalovaná
v 1. rade uzatvorili dňa 30.08.1999 komisionársku zmluvu, predmetom ktorej bolo stanovenie práv a
povinností medzi dodávateľom a odberateľom kozmetických výrobkov pre maloobchod s predajným
miestom v kozmetickom salóne JOLA a na základe ktorej prebiehala spolupráca medzi žalobcom a
žalovanou v 1. rade až do 31.10.2002, kedy žalovaná v 1. rade so žalobcom v 2. rade uzatvorila zmluvu
o predaji podniku. Súd dospel k názoru, že na základe tejto zmluvy nedošlo len k prevodu vlastníckeho
práva k veciam, iným právam a majetkovým hodnotám z žalovanej v 1. rade na žalovaného  v 2. rade,
ale došlo v zmysle článku II bodu 2 zmluvy a § 476 ods. 1 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka aj
k prevzatiu záväzkov žalovanej v 1. rade voči žalobcovi zo zmluvy o spolupráci pri predaji kozmetických
výrobkov značky SANS SOUCIS zo dňa 30.08.1999 na žalovaného v 2. rade.

K prechodu záväzkov na kupujúceho dochádza aj bez súhlasu veriteľa ex lege, pričom veriteľ je chránený
jednak inštitútom ručenia predávajúcim (§ 477 ods. 3 Obchodného zákonníka) a možnosťou podať
odpor, aby súd určil, že voči nemu je prevod záväzku predávajúceho na kupujúceho neúčinný v zmysle
§ 478 Obchodného zákonníka. Navyše v rámci odvolacieho konania samotný žalobca ako aj žalovaná
v 1. rade uviedli, že informovala žalobcu o tom, že chce predať podnik inému právnickému subjektu.

Podľa článku I zmluvy o predaji podniku predávajúci previedol na kupujúceho vlastnícke právo na veci,
iné práva, iné majetkové hodnoty, ktoré slúžili prevádzkovaniu podniku a ktoré boli uvedené v účtovnej
evidencii predávaného podniku, a to veci a zariadenia špecifikované v prílohe č. 1 zmluvy, tovar a
materiál špecifikovaný podľa inventúry ku dňu predaja podniku podľa prílohy č. 3 zmluvy.

V článku II bode 2 zmluvy o predaji podniku sa kupujúci zaviazal prevziať záväzky predávajúceho
súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. V článku III bola dohodnutá kúpna cena 675.000,- Sk, ktoré
kupujúci zaplatil pri podpise zmluvy a predávajúci svojim podpisom na kúpnej zmluve potvrdil prevzatie
kúpnej ceny v hotovosti.

Zo zhodných výpovedí účastníkov a z listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalovaná v 1. rade
zaslala inventúrny zoznam komisného tovaru, ktorý zostal v salóne a ktorého hodnota predstavovala
97.170,- Sk. Tento tovar bol fakturovaný fa. č. 2003045 zo dňa 21.2.2003 a žalovaná v 1. rade  uvedenú
fa za predaný komisný tovar nerozporovala, v celom rozsahu ju uznala. Rovnaká skutočnosť vyplynula
aj z výsluchu žalovanej v 1. rade pred prvostupňovým súdom, ktorým bolo preukázané, že inventúrny
zoznam komisného tovaru vo výške 97.170,- Sk čo predstavuje sumu 3.225,43 eur, ktorý tvoril prílohu
fa. č. 2003045 zo dňa 21.2.2003 žalovaná v 1. rade nerozporovala a súhlasila s ňou.

Z bodu V. 4. Zmluvy o spolupráci pri predaji kozmetických výrobkov značky SANS SOUCIS vyplýva, že
žalovaná v 1. rade za zverený tovar ručila vlastným majetkom so starostlivosťou riadneho obchodníka,
a prípadné škody sa zaviazala bezodkladne nahradiť.

V konaní bolo rovnako preukázané, že komisný tovar i stojan a displeje prešiel na základe zmluvy o
predaji podniku zo dňa 31.10.2002 ako záväzok na kupujúceho - žalovaného v 2. rade, a to podľa bodu II.
2 zmluvy o predaji podniku. Rovnako na žalovaného v 2. rade mali prejsť aj stojan a displeje na základe
predmetnej zmluvy o predaji podniku, ktorý bol fakturovaný žalovanej v 1. rade fa č. 2003046.

Podľa § 477 ods. 1 Obch. zák., na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj
vzťahuje.

Podľa § 477 ods. 3 Obch. zák., na prechod záväzku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však
ručí za splnenie prevedených záväzkov kupujúcim.

Pri zmluve o predaji podniku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však zo zákona ručí za splnenie
prevedených záväzkov kupujúcim. Predávajúci nestráca postavenie ručiteľa ani v prípade ďalšieho
predaja podniku, pretože právna úprava ručenia nepozná spôsob zániku ručiteľského záväzku pri zmene
dlžníka v dôsledku prechodu záväzku.



Z kogentného ustanovenia § 477 Obch. zák. vyplýva, že pri zmluve o predaji podniku prechádzajú na
kupujúceho všetky práva a  záväzky súvisiace s podnikom, ako aj to, že predávajúci ručí za splnenie
záväzkov kupujúcim priamo zo zákona. Súd prvého stupňa  preto pochybil, keď návrh žalobcu voči
žalovanej v 1. rade zamietol aj pokiaľ ide o zaplatenie komisného tovaru fakturovaného fa. č. 2003045,
keďže tento tovar žalovaná v 1. rade nerozporovala, uznala, že tento tovar bol odovzdaný žalovanému v
2. rade v súvislosti s predajom podniku a že tento tovar v takejto hodnote od žalobcu skutočne prevzala.

Odvolací súd pokiaľ ide o námietku žalovanej v 1. rade týkajúcej sa výkladu ust. § 306 ods. 1 Obch. zák.
poukazuje na skutočnosť, že hmotnoprávna podmienka pre uplatnenie si nároku voči ručiteľovi uvedená
v ust. § 306 ods. 1 Obch. zák. splnená bola. Podľa predmetného ust. § 306 ods. 1 Obch. zák. veriteľ
je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok
v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho
veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení
konkurzu.

V prípade, že by sa vyžadovala písomná výzva na splnenie dlhu aj pri predaji podniku, takouto výzvou na
splnenie dlhu je aj žaloba po tom ako bola doručená dlžníkovi. V tejto súvislosti aj odvolací súd odkazuje
na judikát NS SR 4Obo 248/98, podľa ktorého doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia
záväzku od dlžníka aj ručiteľa, je dlžníkovi splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1
Obch. zák.

Odvolací súd poukazuje na to, že zmyslom citovaného ustanovenia je informovať dlžníka resp.
pripomenúť mu splatný záväzok a vyzvať ho na plnenie čo v tomto prípade splnené bolo doručením
žaloby žalovanému v 2. rade ako dlžníkovi. Dlžník mal dostatočný časový priestor aby uspokojil
pohľadávku veriteľa, avšak nakoľko sa tak nestalo titulom ručenia prechádza táto povinnosť na žalovanú
v 1. rade ako ručiteľa. Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaný v 2. rade bol pribratý do konania uznesením
zo dňa 7.6.2004. Žaloba bola žalovanému v 2. rade ako dlžníkovi doručená v súlade s ust. § 48 ods. 2
O.s.p. dňa 4.6.2005. Ak žalovaná v 1. rade namieta, že nemožno aplikovať zásadu, že rozhodujúci je stav
v čase vyhlásenia rozsudku a že ide o podstatnú výnimku, ktorá vyžaduje zohľadniť skutočnosť, ktorá
nastala ku konkrétnemu časovému okamihu s týmto nemožno súhlasiť, nakoľko účelom ustanovenia §
306 ods. 1 Obch. zák. je akási informačná povinnosť dlžníkovi ak opomenul povinnosť plniť svoj splatný
záväzok a poskytnutie mu ďalšej možnosti na plnenie a táto povinnosť splnená bola.

Pokiaľ žalovaná v 1. rade argumentovala, že bolo potrebné použiť ust. § 312 Obch. zák. odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že ust. § 305 až 311 platia primerane aj pri ručení, ktoré vzniká zo zákona.
Odvolací súd mal za to, že pokiaľ ide o povinnosť zo strany žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2.
rade zaplatiť žalobcovi komisný tovar vyfakturovaný fa. č. 2003045 v celkovej sume 97.170,- Sk, táto
skutočnosť nie je medzi účastníkmi konania sporná, keďže tak žalobca ako aj žalovaná v 1. rade zhodne
potvrdili, že takýto tovar bol žalovanej v 1. rade v takomto rozsahu dodaný a že predmetný tovar bol
odovzdaný žalovanému v 2. rade v rámci zmluvy o predaji podniku.

Tým, že tovar nebol uhradený zo strany žalovaného v 2. rade žalobcovi, ale na druhej strane žalovaný
v 2. rade v rámci úhrady za predaj podniku zaplatil predmetný tovar žalovanej v 1. rade a žalovaná v 1.
rade vystupuje ako ručiteľ vo vzťahu k žalobcovi, je nesporné, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu
škody, ktorá mu v súvislosti s nezaplatením predmetného tovaru vznikla.

Z uvedeného dôvodu zaviazal odvolací súd žalovanú v 1. a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu
3.225,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 3.225,43  eur od 20.09.2007
do zaplatenia s poukazom na ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia. Spornou ostala otázka náhrady škody v súvislosti so zaplatením hodnoty stojanu, ktorý
bol vyfakturovaný žalovanej v 1. rade fa. č. 2003046 vo výške 48.000,- Sk. Je nesporné, že predmetný
stojan bol žalovanej v 1. rade odovzdaný a že predmetný stojan spolu s testermi kozmetických výrobkov
fakturovaný fa. č. 2003046 bol v rámci predaja podniku odovzdaný podľa inventúrneho zoznamu aj
žalovanému v 2. rade. Spornou však ostala hodnota stojanu a skutočnosť, či žalobcovi v súvislosti s
dodaním predmetného stojanu vznikla škoda v takom rozsahu akom bola uplatnená podanou žalobou
resp. či mu vôbec nejaká škoda vznikla.



Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v rámci celého dokazovania pred súdom prvého
stupňa ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal či predmetný stojan kúpil alebo ho dostal zdarma
a aká bola hodnota predmetného stojanu a či mu v súvislosti s nevrátením stojanu resp. s nezaplatením
ceny za stojan vznikla škoda resp. v akom rozsahu mu táto škoda vznikla.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 373 Obch. zák. podľa ktorého kto poruší svoju
povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže
preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde
pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie
povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku) vznik škody
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušenie povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí
preukázať poškodený. Odvolací súd má za to, že žalobca ako poškodený nepreukázal, že mu škoda
v rozsahu 48.000,- Sk (1.593,20 eur), ktorá predstavuje hodnotu stojana spolu s testermi, ktorá bola
fakturovaná fa. č. 2003046 žalovanej v 1. rade skutočne vznikla. Žalobca žiadnym listinným dôkazom
nepreukázal, že takúto cenu za stojan spolu s testermi, ktoré sa na ňom nachádzali aj skutočne zaplatil.
Vzhľadom k tej skutočnosti, že dôkazné bremeno je na žalobcovi a žalobca nepreukázal, že mu škoda
v takomto rozsahu vznikla a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti odvolací
súd žalobu voči žalovanej v 1. rade aj žalovanému v 2. rade v tejto časti zamietol.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že žalobca ani žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade v rámci odvolacieho
konania nenavrhli doplnenie dokazovania a nemali k dispozícií už žiadne iné listinné dôkazy okrem
tých, ktoré sa nachádzajú v spise a s ktorými bolo dokazovanie v rámci odvolacieho konania doplnené,
odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a to tak, že zmenil
s poukazom na ust. § 220 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal žalovanú v 1. rade a
žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi 3.225,43 eur spolu s úrokom z omeškania 14,25% ročne
zo sumy 3.225,43 eur od 20.9.2007, ktorá suma predstavuje fakturovanú cenu komisného tovaru fa
č. 2003045, ktorú žalovaná v 1. rade nerozporovala, keďže predloženými listinnými dôkazmi ako aj
zhodným tvrdením účastníkov konania bolo nesporne preukázané, že predmetný tovar bol žalovanej v
1. rade odovzdaný, že tento tovar v rámci predaja podniku odovzdala žalovanému v 2. rade, avšak tovar
nebol žalobcovi na základe predmetnej faktúry zaplatený.

Vo zvyšnej časti súd žalobu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zamietol. Odvolací súd zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa aj pokiaľ ide o spôsob záväzku žalovanej v 1. a žalovaného v 2.
rade. Vychádzal z toho, že v danom prípade sa jedná o vzťah dlžníka a ručiteľa pokiaľ ide aj o ich
vzťah k veriteľovi.  Z uvedených dôvodov súd uložil povinnosť dlžníkovi a ručiteľovi zaplatiť uplatnenú
pohľadávku tomu istému veriteľovi u každého z nich zo samostatného právneho dôvodu. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti a najmä preto, že veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým spôsobom hoci
jedného z dlžoby a druhého na základe plnenia z ručiteľského záväzku súd vo výroku vyjadril povinnosť
obidvoch žalovaných tak, že uviedol, že zaplatiť veriteľovi je potrebné tú istú sumu s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa uznesením č.k. 10Cb/135/2008-401 zo dňa 3.1.2014
rozhodol o trovách konania keď zaviazal žalovanú v 1. a žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 3.551,41 eur, a to do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia k rukám právneho zástupcu žalobcu.

Žalobca si uplatnil náhradu trov konania v podaní doručenom súdu dňa 27.11.2013 vo výške 4.153,36
eur vynaložených na právne zastupovanie žalobcu advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal súd zo zásady zodpovednosti za výsledok alebo zo
zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok
na náhradu všetkých, účelne vynaložených trov, ktoré potreboval na uplatňovanie práva alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Za takéto výdavky žalobcu súd považoval výdavky
na úkony právnej služby, ktorých vykonanie bolo súdu preukázané resp. vyplýva zo súdneho spisu, a bez
ktorých vykonania nemohol žalobca úspešne uplatniť svoje právo. O trovách konania súd rozhodoval
podľa vyhl. č. 655/2004 Zb.



1. v časti týkajúcej sa priznania DPH z paušálnej náhrady hotových výdavkov z cestovného podľa § 16
ods. 4 a z náhrady za stratu času podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky účinnej do 31.5.2009, nakoľko
právny zástupca si uplatnil DPH vo výške 20% aj z režijného paušálu, z cestovného a z náhrady za stratu
času za úkony: vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 6.3.2007, účasť na pojednávaní na KS BA dňa 29.5.2007,
pričom podľa § 18 ods. 3 citov. vyhlášky sa zvyšuje iba tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o daň
z pridanej hodnoty, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty.

2. v časti týkajúcej sa náhrady trov právneho zastúpenia za úkon zo dňa 12.5.2009 - účasť na
pojednávaní, nakoľko po preštudovaní súdneho spisu súd zistil, že právny zástupca žalobcu sa z tohto
pojednávania ospravedlnil a pojednávanie sa nekonalo, a preto súd odmenu za tento úkon, ako aj režijný
paušál, náhradu cestovného a náhradu za stratu času nepriznal.

3. v časti týkajúcej sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia za úkon zo dňa 18.3.2010 - účasť
na pojednávaní, nakoľko po preštudovaní súdneho spisu súd zistil, že právny zástupca žalobcu sa z
tohto pojednávania ospravedlnil a pojednávanie sa nekonalo, a preto súd odmenu za tento úkon, ako aj
režijný paušál, náhradu cestovného a náhradu za stratu času nepriznal.

4. v časti týkajúcej sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia za úkon zo dňa 22.2.2011 - vyjadrenie
k veci, nakoľko po preštudovaní súdneho spisu súd považuje tento úkon za nepreukázaný, v spise
sa žiadne vyjadrenie žalobcu zo dňa 22.2.2011 nenachádza, a preto súd odmenu za tento úkon s RP
žalovaným nepriznal.

5. v časti týkajúcej sa režijného paušálu za úkony vykonané v roku 2007 a 2012, nakoľko právny zástupca
žalobcu si za úkony vykonané v roku 2007 uplatnil režijný paušál vo výške 6,31 eur a za jeden úkon
vykonaný v roku 2012 režijný paušál vo výške 7,81 eur. Za úkony vykonané v roku 2007 však patrí režijný
paušál vo výške 5,91 eur a za úkony vykonané v roku 2012 patrí režijný paušál vo výške 7,63 eur.

6. v časti týkajúcej sa náhrady za stratu času za úkon vykonaný v roku 2009, nakoľko právny zástupca
žalobcu si za úkon vykonaný v roku 2009 uplatnil náhradu za stratu času vo výške 48,08 eur, avšak jedna
šesťdesiatina výpočtového základu pre rok 2009 bola suma 11,59 eur, čo pri 4 polhodinách predstavuje
46,36 eur.

Súd prvého stupňa poukázal na § 10 ods. 2 vyhl., § 14 ods. 1 písm. c, d, vyhlášky a priznal žalobcovi
náhradu za 14 úkonov právnej pomoci tak, ako sú uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia v
celkovej výške 2.532,60 eur + režijný paušál vo výške 105,36 eur ako aj náhrada za stratu času 238,68
eur a náhrada cestovného vo výške 87,50 eur. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi bola priznaná
náhrada trov konania a to odmena trov právneho zastúpenia, náhrada za stratu času, cestovné a DPH
vo výške 587,20 eur v celkovej sume 3.551,34 eur. Súd prvého stupňa priznal žalobcovi trovy konania
podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p. keď mal za to, že žalobca mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a
preto mu priznal plnú náhradu trov konania.

Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolala žalovaná v 1. rade. Namietala predovšetkým
skutočnosť, že v danom prípade nemožno hovoriť o neúspechu len v pomerne nepatrnej časti. Mala za
to, že to, že bola žaloba zamietnutá v časti o zaplatenie 375,55 eur čo predstavuje 7,23 % z celkovej
žalovanej istiny a taktiež bol zamietnutý aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14,25%  z
tejto sumy od 20.9.2007 do zaplatenia, preto mala byť počítaná miera úspechu ktorá predstavuje 85,54%
t.j. 92,77% priznaných zo žalovanej sumy - 7,23% ako úspech žalovaných a preto mal prvostupňový
súd aplikovať ust. § 142 ods. 2 O.s.p.

Mala za to, že záväzok dlžníka a ručiteľa nemožno ani pri trovách konania považovať za spoločný a
nerozdielny. Z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zmenil tak, že žalobcovi bude priznaná náhrada trov konania podľa pomeru úspechu a neúspechu,
pričom záväzok žalovaných v 1. a v 2. rade zaplatiť trovy konania bude vyjadrený tak, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej v 1. rade proti uzneseniu č.k.
10Cb/135/2008-401 a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa tak, že zaviazal žalovaných v 1. a v 2. rade zaplatiť žalobcovi trovy konania ktoré vznikli v



rámci prvostupňového aj odvolacieho konania pri prvom podaní odvolania v celkovej sume 852,32 eur.
Odvolací súd pritom vychádzal zo špecifikácie trov konania ako ich špecifikoval súd prvého stupňa t.j.
vychádzal z toho, že žalobcovi by vznikol nárok pri plnom úspechu na trovy konania vyčíslené ku dňu
rozhodnutia súdom prvého stupňa napadnutým uznesením v celkovej sume 3.551,34 eur, avšak odvolací
súd vzhľadom k zmene rozsudku súdu prvého stupňa vypočítal pomer úspechu a neúspechu žalobcu a
žalovaných. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca bol úspešný vo
výške 3.225,43 eur spolu s príslušenstvom čo k uplatnenej pohľadávke 5.594,28 eur predstavuje 62,09
% úspech. Žalovaný bol úspešný v rozsahu 38%. Od úspechu žalobcu je potrebné odpočítať úspech
žalovaného čo predstavuje 24%. Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie trov konania vo výške 24%
z pôvodne priznaných trov konania 3,551,34 eur čo predstavuje sumu 852,32 eur.

Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v sumu 852.32 eur a zmenil uznesenie
OS Pezinok č.k. 10Cb/135/2008-401 zo dňa 3.1.2014 tak, že žalovaný v 1. a v 2. rade sú povinní zaplatiť
žalobcovi trovy konania, vo výške 852,32 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť
druhého žalovaného.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v rámci odvolacieho konania si žalobca opätovne vyčísloval
trovy konania, ktoré mu vznikli v rámci prvostupňového konania resp. trovy konania o ktorých bolo
rozhodnuté uznesením súdu prvého stupňa, avšak odvolací súd k tomuto vyčísleniu trov konania zo
strany právneho zástupcu žalobcu už neprihliadol, keďže žalobca sa voči tomuto uzneseniu neodvolal
a nenamietal výšku trov, ktorá mu bola priznaná.

Odvolací súd rozhodoval aj o trovách dovolacieho a odvolacieho konania, ktoré si uplatnil a ktoré vyčíslil
podaním doručeným dňa 10.6.2016, keď si uplatnil jeden úkon právnej pomoci za vyjadrenie k dovolaniu
zo dňa 27.4.2014 podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Zb. ako aj účasť na pojednávaní dňa 7.6.2016,
každý úkon po 180,90 eur, taktiež si uplatnil 2x režijný paušál 8,39 eur + 20% DPH. Celkovo si žalobca
uplatnil náhradu trov dovolacieho konania ako aj účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa
7.6.2016 v sume 454,29 eur. Vzhľadom k tej skutočnosti, že predmetom dovolacieho konania bolo
zaplatenie istiny 4.818,73 eur a v rámci odvolacieho konania bol zmenený pôvodný rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žalovaní v 1. a v 2 .rade boli zaviazaní zaplatiť sumu 3.225,43 eur s príslušenstvom
odvolací súd počítal pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného v 1. a v 2. rade aj o týchto
trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. pričom
odvolací súd vyrátal pomer úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného. Bola stanovená úspešnosť
žalobcu vo vzťahu k priznanej istine spolu s príslušenstvom a k istine, ktorá bola predmetom dovolacieho
konania v sume 66,9% od ktorej úspešnosti bolo potrebné odrátať 33,1 % úspešnosť žalovaných v 1. a
v 2. rade a tak celkový úspech žalobcu v rámci dovolacieho konania prestavovala 33,8%. Z uvedených
dôvodov preto odvolací súd priznal žalobcovi z uplatnených trov dovolacieho konania ako aj jedného
úkonu v rámci odvolacieho konania 33,8% uplatnených trov konania 454,29 eur, sumu 153,55 eur, ktorá
bola priznaná úspešnému žalobcovi tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Na zaplatenie týchto trov konania boli žalovaní v 1. a v 2. rade zaviazaní tak, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého žalovaného. Aj pre prípad trov konania platí, že
záväzok dlžníka a ručiteľa nemožno považovať za spoločný a nerozdielny.

Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu  v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Cb/135/2008", "guid": "ac97d8ed-c61e-42dc-b670-e14941939c70:c9988e8a-93cf-4eb4-b2c1-4689c23d925f", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "23bfd044-d272-407e-ab81-c936a8ee2894:4e998e71-9487-434b-837a-2e07e39a70f6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2", "spisova_znacka": "2Cob/237/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/237/2015 z 6. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-06-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1015892551.2"}], "citovane_v": []}