{"guid": "23b0ee72-c36a-4bf7-9037-3b233a0c0be7:f213e86b-d1fd-4af5-ae7d-cb149043f072", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2014:2610205335.1", "spisova_znacka": "26CoE/4/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 26CoE/4/2013 z 30. 1. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 30. januára 2014, sp. zn. 26CoE/4/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2610205335.1", "identifikacne_cislo": "2610205335", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Anna Bejdová", "sudca_id": 1286, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-bejdova-1286", "datum_vydania": "2014-01-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f213e86b-d1fd-4af5-ae7d-cb149043f072", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2610205335.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2610205335.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2014:2610205335.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/4/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610205335
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610205335.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňami: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4 a
Advocate, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: M. Q., rod. A., nar. X. P. XXXX, bytom O. H.
XXX, zastúpenej opatrovníčkou: P. C., zamestnankyňa Okresného súdu Senica, o vymoženie 310,64
eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o
odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 30. júla 2012 č. k. 3Er/396/2010-17 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

Povinnej a súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne exekúciu) a uložil
oprávnenej povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40,- eur do troch
dní od právoplatnosti uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne použitím ustanovení § 57 ods.
2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - Exekučného poriadku), §
45 ods. 1 a 2 ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien
a doplnení), § 52 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1 a 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení platnom a účinnom od 1. januára 2008); keď vecne mal
predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o úvere zo dňa 4.
apríla 2008, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej (konkrétne
do bodu 17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ďalej tiež „VPPÚ“) bolo treba považovať
za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech
spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou
príslušného dojednania bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru)
riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinná (v
pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednala, nemala
ani možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy. Znenie rozhodcovskej
doložky neodporovalo doslovnému zneniu zákona (§ 53 ods. 4 O. z.), avšak svojimi dôsledkami
sledovalo cieľ nedodržania predmetného ustanovenia a teda zákon obchádzalo (in fraudem legis).
Rozhodnutie o trovách exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1
E. p, keď k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávnenej, a preto povinnosť zaplatiť trovy exekúcie
uložil súd prvého stupňa oprávnenej, a to vo výške 40,- eur.



Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie
uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom by sa v exekúcii malo
pokračovať). Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom
právnom posúdení veci, majúc predovšetkým za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením
preskúmavať exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie
atribútov jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Zmluva účastníkov z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale
bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom
zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky podľa nej (odvolateľky) neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber), ktorú  platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru
by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice možno vyvodiť
iba neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad
rozhodcovských konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom). Pre prípad nezáujmu vyhovieť
jej odvolaciemu návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú interpretáciu § 44 ods. 2 E.
p. (ktorý inak súd prvého stupňa v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho súdu), označenú tam za
ústavne súladnú potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) prerušenie konania a predostretie
problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), resp. s poukazom na ust.
písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len
„ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka
Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť SD EÚ prejudiciálne (predbežné)
otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho Dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/
ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie  vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie i na ňom závislého rozhodnutia o trovách exekúcie) a to
bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby
prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z
návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD EÚ
nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba z dôvodu vecnej správnosti
potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).



Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie
veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i
objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na
tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej o prenesenie riešenia otázky  akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD EÚ (za
pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., resp. i písm. b/).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska,

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje záverom exekučného súdu o
existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávanej veci s
ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.
Postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade
určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k
takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď zákon v
danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR).
V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd
o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania
revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia
sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K
tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto
vystupuje na strane oprávnenej osoby) známu skutočnosť, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie
exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch
listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia,
2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať
na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to
i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými mohol účastník rozhodcovského konania
dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania (medzi ktoré patrí napr. vyvolanie
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky predpojatosti rozhodcu a pod.),
kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa s plnením podmienok udelenia
poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne
zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než
súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže zaoberať najskôr v
štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností tomuto titulu odoprieť
vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o



otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Napriek tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie predbežnej otázky
SD EÚ, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD EÚ sa obrátiť,
ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať,
ak naopak je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni;
možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie
predbežnej otázky SD EÚ tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to
podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie
o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže  bez takéhoto rozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD EÚ a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora,
ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v
odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom
prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD EÚ (za účelom
výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam
len to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky
predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval (priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto
konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo
totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi).

Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadania sa s námietkou známou z
iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny (s ktorou sa
tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci inej oprávnenej, vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn.
5Er/142/2010 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10CoE/329/2011, a s ktorou sa stotožnil napr.
Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej veci to
však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení
Smernice, resp. Charty (zo strany SD EÚ) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto
výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad
Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa



oprávnenej položiť SD EÚ a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať
konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvého stupňa opretým
výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie bez možnosti opravného
prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci
naplnený nebol (pre dôvody uvedené v skoršej časti ani byť nemohol).

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a
ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské
konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach a priori vylúčené a rovnako
i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade
rozhodcovských rozsudkov, majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré
bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a
zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv
na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu
Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity
pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky na výklad
predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou
neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice či Charty, ale uplatnením noriem slovenského
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon č. 150/2004 Z.
z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto
(vnútroštátnej) úpravy neakceptovať.

Krajský súd v Trnave už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému
ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa)
len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni
zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia vo veci sp. zn.
10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15).
Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa
(normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých
Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou tuzemského právneho poriadku pritom už
v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z.
(obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet
zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za
neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako
na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvádzacej vete ustanovenia).

Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD EÚ tak nebol
opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na
prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust.
§ 44 ods. 2 E. p. už na súde prvého stupňa a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo)
i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto
akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v
prejednávanej veci).

K námietke potreby vztiahnutia na právny vzťah účastníkov z prejednávanej veci výlučne noriem
obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova
zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry)
tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod



ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu
ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy
javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy
a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska
dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného
stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na
spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia
právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery
(spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo uvádzané
nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver. Práve to bol aj
dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného
práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu
z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku  a predpisoch
vydaných na jeho vykonanie, pretože tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle
a na jej základe O. z. ako celok vrátane predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková
právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale
aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä
Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku
a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010
č. k. 10CoE/85/2010-44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9Er/1052/2008).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá
do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu
zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa spotrebiteľ
podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru oponovala vlastným, podľa ktorého tzv.
nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ sa má právo
kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo rozhodcovskom
súde) uplatní svoje právo. Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením doložky. Za korektnú
nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej
účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci
zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám treba považovať za
také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany
spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach
opakovane uplatňovaného a majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere
doložky), že zánik rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (naplnením
tak rozväzovacej podmienky).

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou
argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36,
vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu
zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum
potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi
obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým
však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner
prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako
potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por.
obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej
podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou v prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu
k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu



rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým
a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie
podsúvanej odvolaním. Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby
ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety
za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dodatok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu
spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť
právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc
z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej)
dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri
uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán
diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa,
že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky
(podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie  sporu účastníkov
úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu
podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania
exekúcie na jeho základe.

Napokon zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na
ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemohla ani námietka údajného
prekročenia kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, ako ani ďalšia, podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach
nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa exekučným súdom.

Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už § 44 ods. 2 E. p.
(resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu
zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o
poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V uvedenej súvislosti
samozrejme stále platí i to, že udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade
nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
titul).

Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
(keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však - tu
spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť); nemôže byť žiadna zmysluplná
polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo
k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať



nežiaduce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie
exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4
a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil (vrátane časti trov exekúcie, kde exekútor i povinný sa nepodaním
návrhu na priznanie im náhrady a ani odvolania príslušného procesného práva vzdali).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka), a
preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom (povinnej preto, lebo takto
bolo definitívne odvrátené riziko vymoženia od nej v tejto veci pohľadávky aj uloženia tzv. náhradovej
povinnosti jej a exekútorovi preto, že stotožnením sa aj odvolacieho súdu s názorom o existencii dôvodov
pre zastavenie exekúcie, pričítateľných oprávnenej, mu /exekútorovi/ právo na náhradu trov exekúcie
vzniklo voči tejto účastníčke). Pretože ale týmto účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne
trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke
rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným
v ostatnej vete výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Er/396/2010", "guid": "aeb79277-6c44-4517-a1f4-ea759ed5054d:41f8f6fd-8625-409c-985a-f1002a74545f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "2fad1d11-28d2-4bf5-9666-49e6787eb04f:f3c4e07b-eb64-4447-954d-1c3c0c5da2d8", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2012:3511202740.1", "spisova_znacka": "6CoE/167/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6CoE/167/2012 z 27. 8. 2012", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-08-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2012:3511202740.1"}, {"guid": "b0331384-528a-4459-bdce-1163879f8e51:c3ad7d44-6e4a-40b5-b5d8-356f163a61cf", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Er/1052/2008", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9Er/1052/2008 z 2. 8. 2017", "sud": "Okresný súd Dunajská Streda", "datum_vydania": "2017-08-02", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b0331384-528a-4459-bdce-1163879f8e51:c3ad7d44-6e4a-40b5-b5d8-356f163a61cf"}, {"guid": "1770eafd-6c9f-4a25-a31f-3e2346d7bfa0:8374bf44-f599-4997-af31-b60e9f4617c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/142/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5Er/142/2010 z 13. 7. 2017", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2017-07-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/1770eafd-6c9f-4a25-a31f-3e2346d7bfa0:8374bf44-f599-4997-af31-b60e9f4617c3"}, {"guid": "c5f14ef9-a8fc-4955-8cc0-ab8047b567fd:c64794ac-b513-4b62-8712-0f89199963e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Er/3210/2009", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Er/3210/2009 z 6. 12. 2012", "sud": "Okresný súd Piešťany", "datum_vydania": "2012-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c5f14ef9-a8fc-4955-8cc0-ab8047b567fd:c64794ac-b513-4b62-8712-0f89199963e1"}, {"guid": "aeb79277-6c44-4517-a1f4-ea759ed5054d:41f8f6fd-8625-409c-985a-f1002a74545f", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Er/396/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3Er/396/2010 z 20. 7. 2011", "sud": "Okresný súd Partizánske", "datum_vydania": "2011-07-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/aeb79277-6c44-4517-a1f4-ea759ed5054d:41f8f6fd-8625-409c-985a-f1002a74545f"}], "citovane_v": []}