{"guid": "23a60772-c9eb-4c50-884c-cd32642e5985:623c7de6-2189-4a15-8661-88268194a33c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5312209944.3", "spisova_znacka": "11Co/260/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/260/2015 z 23. 8. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 23. augusta 2015, sp. zn. 11Co/260/2015, ECLI:SK:KSZA:2015:5312209944.3", "identifikacne_cislo": "5312209944", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2015-08-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/623c7de6-2189-4a15-8661-88268194a33c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5312209944.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5312209944.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2015:5312209944.3/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/260/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209944
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209944.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava 1, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
8C/199/2012-122 zo dňa 04.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného  súdu  vo  výroku I.,  ktorým  návrh  zamietol,  vo výroku II., ktorým
odporkyni náhradu trov nepriznal a vo výroku III., ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol,     p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

Rozsudku okresného súdu vo výroku IV., ktorým návrh odporkyne na spojenie veci zamietol,   s a     n
e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaviazať
odporkyňu na náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
330,- eur. Náhradu trov konania odporcovi nepriznal. Zároveň návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zamietol. Taktiež návrh odporkyne na spojenie veci
zamietol.
Z dôvodov rozsudku vyplýva, že nárok navrhovateľa posudzoval podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 25 ods. 1, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a podľa § 109 ods. 2, § 112 ods. 1, § 118 ods. 2 O. s. p.
Z ustáleného skutkového stavu mal prvostupňový súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia je zo dňa
28.12.2009. Súd rozhodol dňa 15.01.2010 tak, že vydal poverenie.
Ďalej okresný súd dôvodil, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody ako majetkovej ujmy, nepreukázal,
v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody
pri aplikácii iných právnych prostriedkov. Nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku
škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa
nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
navrhovateľa, ktorý je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou



predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Rovnako nepreukázal ani vznik podmienok
podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je v tomto smere
všeobecný, nepreskúmateľný. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt
navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný
postup, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky
pre náhradu nemajetkovej ujmy. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s
rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez tvrdených
prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
Ohľadne návrhu na prerušenie konania okresný súd konštatoval, že neprerušil konanie podľa návrhu
navrhovateľa do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla
predložiť odporkyňa v rade 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, na
základe ktorého návrhu Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa 07.10.2013 podľa §
109 ods. 1 písm. c) O. s. p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie o prejudiciálnych otázkach. Podľa okresného súdu v tomto konaní odporkyňa nepožiadala o
rozhodnutie Európsky súdny dvor, nepoložila prejudiciálne otázky, a preto nebol dôvod na preskúmanie
tohto konania.
Súd návrh na spojenie veci zamietol, nakoľko spojením vecí by nedošlo k hospodárnejšiemu konaniu,
keďže každá z uvedených vecí je v inom štádiu konania, resp. dokazovania, čo by neviedlo k
hospodárnosti konania, ale k sťažovaniu postupu konania.
Výrok o trovách konania okresný súd oprel o ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom konania
bol odporca, patrí mu právo na náhradu trov konania. Odporca si právo na náhradu trov konania uplatnil.
Trovy konania však nevyčíslil, preto okresný súd rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namieta, že v konaní došlo
k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval
vylúčený sudca, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Navrhovateľ riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Okresný súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať
v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom.
Poukazuje na ust. § 15 O. s. p. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje  na rozhodovaciu prax Krajských súdov
v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že
názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Konečné
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)
O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania, čo zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu. Navrhovateľ nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré
súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možností
konať pred súdom.



Navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Navrhovateľ tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými
v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť
žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ako aj k právnym otázkam, čím súd porušil právo
navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Ak odporca nereagovala na výzvu súdu,
aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p.,
mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p. Skutkovým
základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej
škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na
administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
dlžník. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu
by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým
právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo.
Navrhovateľa nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť
rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navyše
množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v
primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek
tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu
nie je v právnom štáte udržateľné. S poukazom na uvedenú argumentáciu žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O. s. p.) napadnutý rozsudok vo výroku I.,  ktorým  návrh  zamietol,  vo výroku II., ktorým
odporkyni náhradu trov nepriznal a vo výroku III., ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol, postupom v zmysle ust. § 156
ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. Rozsudku okresného súdu vo výroku IV.,
ktorým návrh odporkyne na spojenie veci zamietol, sa odvolací súd nedotkol, keďže odvolaním nebol
napadnutý.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.



V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Navrhovateľ
zrejme tým, že podáva hromadné podania, dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami
súdov.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní
proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje
nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O. s. p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný
vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci
sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľ opakovane namieta postup okresného súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom, keď okresný súd napriek jeho neprítomnosti vykonal pojednávanie, neoboznámil ho s
vykonanými dôkazmi, neumožnil mu byť oboznámený s obsahom prednesov protistrany, vyjadriť sa k
nim, neumožnil mu navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych
procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Je právom a zároveň povinnosťou účastníka zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu.

V zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ
vykonané dôkazy.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Predvolanie
na nariadený termín pojednávania bolo navrhovateľovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené včas,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania, v dostatočnom predstihu pred termínom pojednávania bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené aj vyjadrenie odporcu.

Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom súdnom konaní sa realizuje
na pojednávaní. Svoje oprávnenia môže účastník realizovať za predpokladu, že sa pojednávania
zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno považovať iba odňatie práv
spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si sami zmarili možnosť
realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s.
p., ako aj v zmysle ust. § 120          ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom).



Okresný súd postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol
v neprítomnosti navrhovateľa.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.k. 5NcC/275/2013-20
zo dňa 28.02.2013, že sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Adriana Pytliaková, PhD. je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci. Ostatní sudcovia Okresného súdu Čadca neboli vylúčení. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom krajský súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu
možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo k žiadnym novým
skutočnostiam, majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne.

Pravdivé nie sú tvrdenia navrhovateľa uvedené v odvolaní, že súd bezdôvodne neakceptoval ich
návrh na vykonanie dôkazov oboznámením exekučného spisu a vykonaním znaleckého dokazovania
na určenie výšky škody a príčinnej súvislosti. Dôkaz oboznámením exekučného spisu exekučný súd
riadne vykonal. Toto dokazovanie vyhodnotil a založil na ňom svoje právne závery. Pokiaľ ide o návrh
na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, takýto návrh zo strany navrhovateľa síce v predmetnej
veci podaný bol, avšak bol koncipovaný všeobecne a nebol špecifikovaný vo vzťahu ku konkrétne
prejednávanému nároku navrhovateľa.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie úradného
postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, čo malo zároveň spôsobiť vznik prieťahov
v konaní.

Okresný súd konštatoval neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako základnej podmienky pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nesprávny úradný postup je
definovaný v ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a za osobitné právne skutočnosti je potrebné
považovať: 1. porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote a 2. zbytočné prieťahy v konaní. Hoci za nesprávny úradný postup zákon považuje
aj ďalšie skutočnosti, vychádzajúc zo skutkového odôvodnenia žaloby, navrhovateľ poukazoval práve
na tieto dve rôzne skutočnosti. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že okresný súd dostatočne
nerozlíšil medzi zodpovednosťou za porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote a zbytočnými prieťahmi v konaní, ktoré nemožno
stotožňovať. Záver okresného súdu, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, je však vecne
správny.

V uvedenom kontexte odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty podľa cit. ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002 do
31.05.2010 na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nezbavuje exekučný
súd povinnosti preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou normou vyššej
právnej sily akou je Ústava SR, prípadne medzinárodné zmluvy a právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie). Uvedený prieskum je však ťažko vykonať len na základe predloženého
exekučného titulu v tak krátkej lehote, ako je lehota 15 dní. Je nepochybné, že v danom prípade
išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo navrhovateľovi priznané plnenie voči povinnému v exekúcii
vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným v exekúcii ako
dlžníkom. Exekučný súd tak v danom prípade bol oprávnený plniť svoju vyššie uvedenú povinnosť, teda
skúmať, či v danom exekučnom prípade neexistuje uvedený rozpor so zákonom, teda vykonať úkony
smerujúce k tomuto posúdeniu. S poukazom na to, že podstata podnikateľskej činnosti navrhovateľa
spočíva/la v poskytovaní krátkodobých úverov na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere (podľa v tom
čase platného zákona č. 258/2001 Z. z.), je potrebné považovať činnosť exekučného súdu v danej
exekučnej veci smerujúcu k posúdeniu, či v danom prípade neexistovali okolnosti podľa citovaného ust.
§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s doktrínou ochrany spotrebiteľa, ako bola
táto formulovaná v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora (napr. zo dňa 27.06.2000 v spojených
prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció



Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano
Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, v zmysle ktorej účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej
povinnosti; právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky; znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS zo
dňa 05.04.1993, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť
zámer čl. 7 Smernice, alebo vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira, v zmysle ktorej Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva, ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný), za legitímnu sledujúc dosiahnutie účelu implicitne predpokladaného práve
citovaným ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo
zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v
citovanom ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010
zo dňa 26.09.2011). Taktiež odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho
konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej
veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych
a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Uvedené závery sa v ďalšom vývoji právnej
úpravy exekučného práva platného na území SR prejavili v tom, že zákonom č. 144/2010 Z. z. bolo s
účinnosťou od 01.06.2010 novelizované znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého
sa už 15-dňová lehota nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d), t. j. medzi iným aj na prípady rozhodcovských rozsudkov (v tom čase použitý pojem rozhodnutí
rozhodcovských komisií).

V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.
48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v
konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Ak
neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba
považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama osebe ešte nemusí
bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I .ÚS 476/2012, IV. ÚS 92/04, III. ÚS
168/05, II. ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v citovanom ust. § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že exekučný
súd v danom prípade, aj keď s 3-dňovým časovým odstupom po doručení žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozhodol a poveril súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie
porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.

V predmetnej veci odvolací súd konštatuje, že nedošlo k prieťahom v konaní, vychádzajúc z konštantnej
judikatúry ústavného súdu.

Rozhodnutie okresného súdu, ktorým vydal poverenie dňa 15.01.2010, t.j. do 18 dní od doručenia
žiadosti, možno považovať za vydané v primeranej lehote, a to vzhľadom na povinnosť exekučného
súdu preskúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ale aj vzhľadom na
skutočnosť, že samotný navrhovateľ inicioval pred okresným súdom značne vysoký počet exekučných
konaní, rozhodnutie súdu v lehote nepresahujúcej mesiac od podania návrhu možno považovať za
rozhodnutie v primeranej lehote a prieťahy konštatovať nemožno.

Keďže všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými
sú: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným



postupom a vznikom škody, musia byť splnené kumulatívne, pri absencii jedného z nich je skúmanie
ďalších dvoch predpokladov zodpovednosti irelevantné.

Keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup, je rovnako vylúčený vznik nároku navrhovateľa na
nemajetkovú ujmu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd vec prejednal a rozhodol zákonným
spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.              § 157 ods. 2 O. s. p. správne a
presvedčivo odôvodnil.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, vrátane odvolaním
nenapadnutého, závislého výroku o trovách prvostupňového konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú
správnosť.

Odvolaciu námietku týkajúcu sa výroku o prerušení konania vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú,
nakoľko zamietnutie návrhu na prerušenie konania zo strany navrhovateľa bolo riadne odôvodnené, s
ktorými dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, trovy konania si však neuplatnil
a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva, preto odvolací súd odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/199/2012", "guid": "d2785021-5f46-4a52-bb55-90f7c11b7a8b:4b1e98b7-70a0-45e3-9983-83b0faff36dd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:437f0250-cd65-4a6d-b259-d9b22d943cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 93/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 93/03 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 679, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:437f0250-cd65-4a6d-b259-d9b22d943cec"}, {"guid": "ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 16/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 z 9. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-09", "citacie_n": 1091, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:163be01a-e415-49c4-9dd7-21c929f3a6c5"}, {"guid": "ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 63/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 63/00 z 12. 6. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-06-12", "citacie_n": 1397, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:317e1ecc-2bc5-4088-a635-969c2b594b72"}], "citovane_v": [{"guid": "bfe2e7a6-ae1b-43ab-a665-9707f65d907b:7a3919d4-4126-41fa-80c1-182effa3e2f6", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7211205978.2", "spisova_znacka": "11Co/258/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/258/2017 z 28. 6. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7211205978.2"}]}