Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/51/2018 z 29. 4. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. apríla 2019, sp. zn. 21Cob/51/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2515201169.1 Krajský súd Trnava | 21Cob/51/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2515201169.1 | 2019-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b7268c3-b5f2-4679-a04e-937979b5008b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2515201169.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/51/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2515201169
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2515201169.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: IVICA s.r.o., so sídlom Štefunkova
23, Bratislava, IČO: 46 549 463, proti žalovanému: MAS Slovakia s.r.o., so sídlom Pod Lesom 866/16,
Moravany nad Váhom, IČO: 46 215 697, zastúpený: JUDr. Dalibor Kuciaň, advokát, Nitrianska 5,
Piešťany, o zaplatenie 5.704,56 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany
č.k. 7Cb/39/2015 - 124 zo dňa 30. novembra 2017 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 5.704,56 eur s úrokom z omeškania s poukazom na to, že si
žalovaný u neho objednal prechodné ubytovanie pre 22 osôb v termíne od 24.01.2015 do 08.02.2015,
na základe uzatvorenej Zmluvy o ubytovaní podľa § 754 ods. 1 Obč. zák. ústnou formou, súčasťou
ktorej bol aj Ubytovací a reklamačný poriadok. Pracovníci žalovaného využívali ubytovacie služby
žalobcu od 24.01.2015, ktoré predtým využívali od 24.11.2014 mal žalobca za to, že došlo k uzatvoreniu
ďalšej zmluvy konkludentne, preto si uplatnil voči žalobcovi cenu ubytovania faktúrou č. 03/01/2015
zo dňa 20.03.2015 vystavenú ako zálohovú, ktorú ale žalovaný odmietol zaplatiť a ukončil využívanie
ubytovacích služieb dňom 22.01.2015. Následne žalobca vystavil faktúru č. 03/02/2015 na žalovanú
istinu, ktorou si uplatňoval odplatu za poskytnuté služby do 02.02.2015 a 90% storno poplatok za obdobie
od 03.02.2015 do 08.02.2015 s odkazom na podmienky vyplývajúce z Ubytovacieho a reklamačného
poriadku, ktorý nárok vzniká v prípade, ak uzatvorená Zmluva o ubytovaní nie je riadne ukončená.

3. Žalovaný s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť a poukazoval na to, že počet ubytovaných hostí sa
menil v závislosti od plnenia si ich pracovných povinností, preto žalobcovi vopred operatívne nahlasoval
počty ubytovaných osôb a počet dní ubytovania, o čom viedli na recepcii ubytovacieho zariadenia deň
vopred osobitné záznamy Uzatvorenie Zmluvy o ubytovaní ústnou formou ako tvrdil žalobca popieral .

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonanie dokazovanie, vypočul štatutárne orgány oboch strán sporu,
navrhnutých svedkov Ing. V. M. st., V. Y., oboznámil sa s listinných dôkazov, a to Ubytovacím a
reklamačným poriadkom žalobcu zo dňa 1.decembra 2013, faktúrami č. 03/01/2015, č.03/02/2015 a z
predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.



5. Z hľadiska právneho posúdenia vychádzal prvoinštančný súd z ust. § 754 ods. 1 Obč. zák., keď medzi
stranami nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému ubytovanie od 02.01.2015 do 02.02.2015,
počet ubytovaných osôb ale nebol stabilný, menil sa v závislosti od projektu obchodného partnera
žalovaného. Cena za poskytované ubytovacie služby nebola spornou, ako ani dôkaz, že žalovaný
uhradil zálohovo sumu 7.000,- eur a 1.845,20 eur, čo predstavovalo celkovo cenu ubytovacích služieb za
546 nocí. Rovnako nebolo sporné, že žalobca evidenciu pracovníkov žalovaného v knihe ubytovaných
neviedol, sporným ale medzi stranami bol obsah rokovania, ktoré malo viesť k uzatvoreniu ústnej Dohody
o ubytovaní. Podľa tvrdení žalobcu predmetom dohody bolo poskytnutie ubytovania 22 pracovníkom
žalovaného, čomu zodpovedalo aj vystavenie faktúry na zaplatenie zálohy vo výške 7000 eur a následne
na sumu 1845,20 eur za služby v období od 02.01.2015 do 23.01.2015, ktoré sumy žalovaný uhradil,
a následne žalobca vystavil zálohovú faktúru na zaplatenie ceny za služby v období od 24.01.2014 do
31.01.2015 vo výške 2.851,20 eur, konečnú faktúru za služby od 04.01.2015 do 02.02.2015, k tomu
storno poplatok a náklady za právne zastupovanie, ktorú sumu ale žalovaný odmietol uhradiť s tým, že
nekorešponduje s obsahom ústnej dohody o ubytovaní. Podľa žalovaného obsahom ústnej dohody bolo
využívanie ubytovacích služieb žalobcu pracovníkmi žalovaného pri meniacom sa počtom ubytovaných
osôb, ktorú zmenu žalovaný oznamoval žalobcovi deň vopred a žalovaný sa tak zaviazal uhradiť len
cenu reálne poskytnutých služieb a zaplatiť len za ten počet osôb, ktoré boli u žalobcu v daný deň
skutočne ubytované. Zaplatenie zálohovej faktúry odmietal.
6. Pri rozhodovaní o žalobe prvoinštančný súd vychádzal z dôkaznej povinnosti, strán sporu, ktorá v
prvom rade zaťažuje žalobcu, ktorý musí preukázať, že došlo k uzatvoreniu ústnej Zmluvy o ubytovaní,
ak u nej odvodzuje nárok na žalované plnenie. Žalobca síce poukazoval na prax z predchádzajúceho
obdobia, ale z tvrdení strán sporu vyplynulo, že podmienky dohody o ubytovaní sa v mesiaci január
a február 2015 zmenili, čo potvrdzoval a preukazoval dôkaz - mail, ktorým konateľ žalobcu žiadal
konateľa žalovaného o vystavenie písomnej objednávky na ubytovanie 26 osôb, ktorá skutočnosť
práve preukazuje nedostatok dohody o obsahu Zmluvy o ubytovaní, ani dokazuje, že takýto návrh
pre nevystavenie objednávky ani nebol žalovaným akceptovaný a žalovaný požadovanú objednávku
žalobcovi nevystavil. Faktúry, ktoré predložil žalobca prvoinštančný súd nepovažoval za dôkaz o
tom, že došlo medzi stranami k uzatvoreniu Zmluvy o ubytovaní, pretože sa jedná o jednostanne
vystavené účtovné doklady, ktoré ale nepreukazujú vznik dohody o podmienkach, za ktorých malo byť
ubytovanie poskytované a tým ani dôvodnosť nároku na zaplatenie storno poplatku, ktorý si žalobca
účtoval s odkazom na Ubytovací a reklamačný poriadok. Osoby, ktoré boli ubytované od žalovaného
neboli zapisované do knihy ubytovaných hostí, napriek tomu, že táto registračná povinnosť vyplýva z
Ubytovacieho a reklamačného poriadku, čo vyhodnotil prvoinštančný súd ako dôkaz, podľa ktorého
medzi stranami sporu došlo k osobitnej dohode o ubytovaní, na ktorú sa podmienky ubytovania ako tomu
bolo pri iných ubytovaných nevzťahovali a žalobca tak nepreukázal uzatvorenie Zmluvy o ubytovaní na
obdobie od 02.001.2015 do 23.01.2015 pre 26 osôb a od 24.01.2015 do 08.0.2015 pre 22 osôb tak ako
uvádzal, preto prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobca dôkazné bremeno preukazujúce uzatvorenie
Zmluvy o ubytovaní so žalovaným za podmienok, ako tvrdil žalobca preukázal, čo podporne potvrdili
i námietky uvádzané žalovaným, podľa ktorých žalobca ubytovaných ani neregistroval v knihe hostí,
žalobca nedisponoval žiadnou objednávkou od žalovaného na konkrétny a presne stanovený počet
osôb a dní, ako tomu bolo v mesiacoch november a december, na ktoré sa žalobca odvolával. Súd
prvej inštancie vzal do úvahy i osobitné ústne rokovania, ktoré sa medzi stranami sporu uskutočnili,
pretože ak malo byť ubytovanie dohodnuté na presný určený počet osôb a dní určených vopred, ako
tomu bolo v roku 2014, nebolo dôvodné, aby strany medzi sebou osobitne rokovali práve v súvislosti s
meniacim sa počtom pracovníkov. Keďže medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu Zmluvy
o ubytovaní, ako vyžaduje Ubytovací a reklamačný poriadok, nebola preukázaná dohoda o záväznom
ubytovaní, nemožno voči žalovanému aplikovať ani „storno poplatok“ , ktorý vychádza z uzatvorenej
Zmluvy o ubytovaní. Súd vyhodnotil i výpovede v konaní vypočutých svedkov, ktorými nárok na plnenie
požadované žalobcom nebol preukázaný a naviac zdôraznil, že ani v prípade nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia by toto nebolo opodstatnené, pretože žalobcovi uhradil cenu za 546 nocí, z
ktorých využil len 509. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby Krajský
súd v Trenčíne (zrejme mal namysli Krajský súd v Trnave, ktorý je odvolacím súdom pre Okresný
súd Piešťany) rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel. V odvolacích dôvodoch zotrval na tvrdení, že
stranami sporu bola uzatvorená Dohoda o ubytovaní pracovníkov žalovaného v ústnej forme, ktorou
bolo dohodnuté, že žalobca poskytne ubytovanie pre 26 osôb mesačne, čo bolo preukázané i mailovou



komunikáciou z 23.11.2014, ubytovanie bolo poskytované vo výške 13.50 eur/osoba/noc na obdobie
minimálne 30 dní, čo bolo pre žalovaného mimoriadne výhodné, pretože inak sa účtuje suma 50,- eur/
osoba/noc. Práve na základe takto dohodnutých podmienkach žalobca rezervoval ubytovaciu kapacitu
pre žalovaného a neponúkal ubytovanie iným osobám, čo je v odvetví ubytovania bežnou praxou, a
tak žalobca takto postupoval aj pre ďalšie obdobie a to v mesiacoch január a február. Žalobca teda
bol ochotný rezervovať pre žalovaného ubytovanie pre taký počet osôb, ako žalovaný žiadal, uvedenú
kapacitu upravil aj pre mesiace január a február 2015, na základe čoho mu účtoval zvýhodnenú
- zľavnenú cenu za ubytovanie, ktorú žalovaný nenamietal. Odvolávajúci sa žalobca potvrdil, že
opakovane žiadal žalovaného o vystavenie objednávky či potvrdenie, že naďalej bude pokračovať v
dojednaných podmienkach, žalovaný však nereagoval a tak práve preto sa v mesiaci január 2015
uskutočnilo medzi štatutárnymi orgánmi sporových strán rokovanie, predmetom ktorého ale nebolo
dojednanie nových a odlišných podmienok ubytovania, ale uzatvorenie Dohody o znížení kapacity na 22
ubytovaných osôb, preto bola žalobcom vystavená zálohová faktúra č. 03/01/2015 zo dňa 23.01.2015 na
obdobie od 24.01.2015 do 31.01.2015, ktorú žalovaný prevzal, voči nej nič nenamietal, z čoho žalobca
usúdil, že akceptuje podmienky ubytovania na rezervovanú kapacitu 22 a nie na počet osôb, ktoré
skutočne ubytovanie využili. Odvolávajúci sa žalobca označil za neprijateľný záver prvoinštančného
súdu, pretože vychádza z nepodložených úvah a svojvoľne si vyvodil záver o tom, že žalovaný si u
žalobcu v období január a február žiadne ubytovanie neobjednal - nerezervoval, ale mal každý deň
nahlasovať rozdielne počty pracovníkov, ktorí mali byť na ďalší deň v ubytovacom zariadení ubytovaní.
Takýto princíp objednávania si ubytovanie je ale neakceptovateľný, pretože by sa tým ubytovateľ
pripravoval o zisk, keď by si neúčtoval cenu ubytovania používanú pre iné osoby, a bez predchádzajúcej
záruky kapacity ubytovania a dĺžky pobytu by žalobca na cene ubytovania strácal a takto žiaden
podnikateľ nepostupuje. Ak by sa vychádzalo zo skutočnosti, že neexistovala medzi stranami dohoda
o uzatvorení Zmluvy o ubytovaní, za zvýhodnenú cenu, tak žalobca by účtoval žalovanému bežnú
cenu ubytovania, ktorá je 50,- eur/osoba/noc, k čomu nedošlo. Žalovaný nepreukázal, že nahlasoval
počty pracovníkov deň vopred, ani že by sa na takomto spôsobe so žalobcom dohodol,. Odvolávajúci
sa žalobca zdôraznil, že v mesiacov november a december 2015, (zrejme mal namysli rok 2014), sa
denne žiadne počty osôb nenahlasovali, žalovaný za rezervované ubytovanie bez akejkoľvek polemiky o
počte skutočne ubytovaných zaplatil, rešpektoval princíp rezervácie ubytovania, pretože inak by žalobca
nemohol žalovanému poskytnúť ubytovanie v požadovanom množstve. Princíp rezervácie a zúčtovanie
ceny ubytovania bez potreby vedenia evidencie o skutočnom pošte ubytovaných potvrdil aj súd prvej
inštancie keď skonštatoval, že pracovníci žalovaného neboli zapisovaní do knihy ubytovaných hostí,
čím vlastne poukázal na to, že tvrdenia žalobcu sú opodstatnené. Súd prvej inštancie ale nedôvodne
uviedol, že „registračná povinnosť hostí“ nebola zo strany žalobcu splnená, a ktorá ma vyplývať z
Ubytovacieho a reklamačného poriadku, ale v Ubytovacom poriadku nie je žiadna takáto povinnosť
uvedená a naviac sa neviaže ani na platnosť Zmluvy o ubytovaní. Pri uzatváraní Zmluvy si stany dohodli
predmet plnenia, dobu a cenu ubytovania. Rozsudok súdu prvej inštancie je vzhľadom na jeho závery
pre subjekty poskytujúce ubytovanie ohrozujúcim precedensom, ktorý neguje právnu istotu ubytovateľov
a ponecháva ich na ľubovôľu objednávateľov bez možnosti kompenzácie ceny. Ubytovateľ tak obdrží
len cenu za ubytovaných, ktorú kapacitu by ale nebol rezervoval pre žalovaného, ale mohol ju poskytnúť
iným osobám, ktoré by ubytoval pri štandardných cenách.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 05.04.2018 (č.l. 151) a žiadal, aby odvolací
súd rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vo
vyjadrení poukázal na to, že dohoda o ubytovaní v období od 24.11.2014 do 23.12.2014, na ktoré žalobca
poukazuje je za obdobie, ktoré bolo riadne plnené oboma stranami, ale ktoré podmienky sa automaticky
nevzťahujú na obdobie roku 2015. Odvolacie argumenty žalobcu o svojvoľnom a arbitrárnom rozhodnutí
súdu označil žalovaný za neopodstatnené s tým, že ak nie je rozhodnutie v súlade a s predstavou
neúspešnej strany neznamená svojvôľu a arbitrárnosť. Zdôraznil, že žalobca mal trvať na uzatvorení
Zmluvy v písomnej forme a nie až po ukončení ubytovania sa domáhať vystavenia objednávky.

9. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo doručené na podanie odvolacej repliky právnej zástupkyni
žalobcu, ktorej bola zásielka doručená dňa 05.04.2018. Odvolaciu repliku žalujúca strana nepodala
a dňa 26.11.2018 bolo odvolaciemu súdu doručené oznámenie o tom, že dňom 18.10.2018 došlo k
vypovedaniu plnomocenstva advokátky voči žalobcovi.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému



je odvolanie prípustné z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia,
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a §
384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. ) a dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Podľa § 219 ods. 3 C.s.p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.

12. Podľa § 387 C.s.p.
(1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom
rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne
právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§387 ods.2 C.s.p.)

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.),
odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§
380 ods.2 C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní.

15. Odvolacie dôvody, na ktoré poukázal odvolávajúci sa žalovaný boli označené ust. § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ C.s.p.

16. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie sú nesprávne. Uvedené znamená, že musí ísť o také skutkové zistenie, na základe
ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak
nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek
tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení
dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i
dôležitosti.

17. V súvislosti s odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods.1 písm h/ C.s.p., podľa ktorého
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

18. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia prvoinštančného súdu a po oboznámení sa s obsahom
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že prvoinštančný súd nepochybil, keď návrh zamietol z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania tvrdení uvádzaných žalobcom súvisiacich
s tým, že došlo k uzatvoreniu Zmluvy o ubytovaní i na obdobie roku 2015, konkrétne pre mesiace



január a február tak, ako tomu bolo v mesiacoch november a december 2014, pretože zo strany
žalobcu nebola preukázaná žiadna dohoda o pokračovaní ubytovania vo forme a za podmienok, aké
mali strany dohodnuté v roku 2014. Bolo na žalobcovi, poskytujúcom ubytovacie služby, ktorý je v
tomto konaní na strane žalujúcej, aby preukázal riadne uzatvorenie Zmluvy o ubytovaní a dohodu o
podmienkach, z ktorých z svoj žalovaný nárok odvodzuje. Žalobcu ako nositeľa dôkazného bremena
zaťažuje táto povinnosť, ktorú si ale v súdnom konaní nesplnil a žiadnym relevantným dôkazom
uzatvorenie Zmluvy o ubytovaní na obdobie január a február 2015, na základe ktorej mal rezervovať
pre žalovaného ubytovacie kapacity určené počtom ubytovaných osôb a počtom vopred rezervovaných
nocí nepreukázal. Vystavenie faktúry na preukázanie uvádzaného tvrdenia nepostačuje, pretože faktúra
je len účtovný daňový doklad, ktorej vyhotovenie ale dôvodnosť nároku bez ďalšieho nepreukazuje.
Odvolávajúci sa žalobca aj v odvolaní opakovane argumentuje tvrdením, že so žalovaným bola
uzatvorená ústna dohoda o ubytovaní na základe mailovej komunikácie z 23.11.2014, čo odvolací súd,
rovnako ako súd prvej inštancie a tiež žalovaný nepopierajú, čo ale neznamená, že dohoda o ubytovaní
mala byť automaticky za rovnakých podmienok predĺžená aj na mesiace január a február 2015, čo
je popreté i samotným žalobcom ktorý uviedol, že na následné obdobie bola kapacita ubytovaných
zmenená na 22 osôb. Bolo povinnosťou žalobcu v súdnom konaní preukázať dohodu o podmienkach,
za ktorých malo dôjsť k uzatvoreniu Zmluvy o ubytovaní, a keďže žalobca svoje tvrdenia žiadnym
dôkazom, ktorý by mohol bez pochybností potvrdiť obsah uzatvorenej Zmluvy nepredložil, nemohol mu
byť žalovaný nárok priznaný. Súd prvej inštancie správne odkázal i na Ubytovací a reklamačný poriadok,
pretože iba na základe v ňom uvedených podmienok si môže žalobca účtovať storno poplatky. Čl. I.
upravuje spôsob rezervácie ubytovania, ktorá sa stáva obojstranne záväznou až po obdržaní úhrady
zálohovej platby v prospech ubytovateľa. Faktúrou č. 03/01/2015 zo dňa 23.01.2015 si žalobca uplatnil
zálohu na ubytovanie v období 24.01.-31.01.2015 vo výške 2 851,20 eur za 176 nocí, ktorú mu žalovaný
nezaplatil, čím k žiadnej rezervácii pre žalovaného nedošlo a tak nemohol žalobcovi vzniknúť žiaden
nárok na storno poplatok.

19. Argumentácia odvolateľa o tom že rozsudok prvoinštančného súdu je precedensom, ktorý ohrozuje
právnu istotu ubytovateľov považuje odvolací súd za nesprávnu a neobjektívnu, pretože to bol práve
žalobca ako ubytovateľ, ktorý nerešpektoval vlastný Ubytovací poriadok, podľa neho nepostupoval,
pretože ak nemal uhradenú zálohu, nebolo dôvodné uvažovať o rezervácii ubytovacej kapacity a
následnej možnosti jej storna.

20. Odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalobca sú neopodstatnené, na základe čoho odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).



Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).