Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/49/2019 z 29. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. októbra 2019, sp. zn. 8Co/49/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5110215740.1 Krajský súd Žilina | 8Co/49/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5110215740.1 | 2019-10-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0363d624-fb1f-4659-a319-010d0356b5f7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5110215740.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/49/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110215740
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5110215740.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Y. H.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A., ul. T. č. XXX/XX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Nikoletou
Sekerákovou, advokátkou so sídlom Q., ul. X. G. č. XX, proti žalovanému: SBS - Peter Krajči, Súkromná
bezpečnostná služba, so sídlom Rosina č. 629, IČO: 37 977 521, o zaplatenie sumy 1.888,84 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/113/2010-293 zo dňa
05. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/113/2010-293 zo dňa 05.12. 2018 konanie v časti o zaplatenie
114,64 eur zastavil (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok

II.). Žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 26.05.2010 sa žalobca domáhal, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.884,84 eur spolu s úrokom z omeškania od 16.05.2010
do zaplatenia a náhradu trov konania. V priebehu konania žalobca žiadal z pôvodne uplatnenej čiastky
1.888,84 eur zaplatenie len sumy 1.774,20 eur s príslušenstvom. V časti o zaplatenie sumy 114,64 eur
zobral žalobca žalobu späť. S ohľadom na dispozitívny úkon žalobcu na pojednávaní dňa 05.09.2018
a s ohľadom na súhlas žalovaného, súd konanie v časti o zaplatenie sumy 114,64 eur zastavil. Pri
rozhodnutí vychádzal z ust. § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 ods. 1 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“. Následne po čiastočnom späťvzatí žaloby a pripustení zmeny žaloby zostalo
predmetom sporu zaplatenie sumy 1.774,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 1.774,20 eur od 26.05.2010 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 12.11.2018 právna zástupkyňa
žalobcu špecifikovala jednotlivé dlžné čiastky nasledovne: Za rok 2009 zaplatiť sumu 526,48 eur, ktorá
pozostáva zo stravného vo výške 382 eur, náhrady mzdy vo výške 96,48 eur, dovolenky vo výške 24
eur a nároku na pohrebné vo výške 24 eur, za rok 2010 zaplatiť sumu 1.247,72 eur, ktorá pozostáva zo
stravného vo výške 155,10 eur a náhrady mzdy za mesiace január až marec vo výške 1.092,62 eur (za
január sumu 414,72 eur za odpracovaných 192 hodín x 65 korún, za mesiac február 2010 sumu 311,04
eur za odpracovaných 144 hodín x 65 korún) a za mesiac marec 2010 čiastku 366,86 eur).
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 04.02.2009
pracovnú zmluvu, na základe ktorej mal žalobca pracovať pre žalovaného ako strážnik od 05.02.2009 s



hodinovou mzdou 48,10 Sk, t.j. 1,5966 eur. Okrem pracovnej zmluvy uzavreli dňa 04.02.2009 Dohodu
o vykonaní práce podľa § 226 a nasl. Zákonníka práce, v zmysle ktorej mal žalobca vykonávať pre
žalovaného pomocné práce pri výkone strážnej služby špecifikované v dohode v rozsahu maximálne
300 hodín a za dojednanú odmenu vo výške 48,10 Sk, t.j. 1,5966 eur. Dohoda bola uzavretá na dobu
od 05.02.2009 do 31.12.2009.
Medzi stranami sporu bolo nesporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy trval od 05.02.2009 do 31.03.2010. Pracovný vzťah medzi stranami sporu na základe Dohody
o vykonaní práce trval od 05.02.2009 do 31.12.2009. Sporné bolo trvanie pracovného vzťahu na
základe Dohody o vykonaní práce od 01.01.2010 do 31.03.2010, kde žalobca tvrdil, že aj v danom čase
vykonával práce pre žalovaného vymedzené touto dohodou. V tomto smere súd ustálil, že v zmysle
Dohody o vykonaní práce medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 04.02.2009 a v zmysle v tom čase
platného ust. § 226 ods. 2 Zákonníka práce (Podľa tohto ustanovenia dohoda o vykonaní práce sa
uzatvára písomne, inak je neplatná. V Dohode o vykonaní práce musí byť vymedzená pracovná úloha,
dohodnutá odmena za jej vykonanie, doba, v ktorej sa má pracovná úloha vykonať a predpokladaný
rozsah práce, ak jej rozsah nevyplýva priamo z vymedzenia pracovnej úlohy. Písomná dohoda o
vykonaní práce sa uzatvára najneskôr deň pred dňom začatia práce.) bola uzatvorená na obdobie od
05.02.2009 do 31.12.2009. Uvedený pracovný vzťah medzi stranami sporu trval preto do konca roka
2009, nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia ďalšej Dohody o vykonaní práce. Podľa súdu
za rok 2010 mohli žalobcovi vzniknúť voči žalovanému mzdové nároky iba titulom pracovnej zmluvy.
Spornou medzi stranami bola výška hodinovej mzdy. Žalobca v priebehu celého konania trval na tom,
že výška hodinovej mzdy bola 96,20 korún v hrubom vyjadrení t.j. 65 Sk v čistom vyjadrení. Žalovaný
v priebehu konania viackrát uviedol, že uvedené tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde, nakoľko v
danom čase on samotný vykonával prácu pre tretie subjekty za sumu 100 korún za hodinu, teda v prípade
takej vysokej mzdy pre žalobcu by nedosahoval žiaden zisk. Súd vychádzal z toho, že výška hodinovej
mzdy podľa obsahu pracovnej zmluvy ako aj podľa Dohody o vykonaní práce bola určená vo výške
1,5966 eur, t.j. 48,10 Sk. Ďalšie tvrdenia o výške hodinovej mzdy na sumu 65 Sk súd nemal podložené.
Žalobca totiž vychádzal z toho, že sčítal hodinovú odmenu na základe Dohody o vykonaní práce aj
pracovnej zmluvy (48,10 Sk x 2) a dospel k výslednej sume 96,20 Sk, teda 65 Sk v čistom vyjadrení. K
uvedenému súd poznamenal, že podľa jeho názoru nie je možné spočítavať hodinové mzdy na základe
Dohody o vykonaní práce a pracovnej zmluvy, pretože žalobca vykonával práce pre žalovaného na
základe pracovnej zmluvy a osobitne na základe Dohody o vykonaní práce, t. j. nemožno za jednu
hodinu vykonanej práce pre žalovaného uplatniť si výkon práce aj titulom vykonanej práce z pracovnej
zmluvy aj z Dohody o vykonaní práce. Zákonník práce síce nevylučuje súbeh pracovných vzťahov na
základe pracovnej zmluvy a dohody, ale je v rozpore so zákonom uplatňovať si mzdové nároky za jednu
odpracovanú hodinu titulom oboch zmlúv, t. j. pracovnej zmluvy aj dohody. Súd uvedené posúdil tak,
že žalobca na základe pracovnej zmluvy vykonával určitý počet hodín a ďalšie odpracované hodiny boli
realizované na základe Dohody. Z predložených listinných dokladov ani nie je zrejmé, akým titulom (teda
či na základe pracovnej zmluvy alebo na základe dohody) vykonal ktorú prácu. V danom smere súd
tiež poukázal na to, že Zákonník práce je v rozsahu odpracovaných hodín striktný, keď v § 226 ods.
1 Zákonníka práce udáva, že predpokladaný rozsah práce (pracovnej úlohy), na ktorý sa táto dohoda
uzatvára, nepresahuje 350 hodín v kalendárnom roku. Poznamenal tiež, že práce vykonávané na
základe Dohody o vykonaní práce sú prácami osobitne ohodnotenými ale aj realizovanými. Listina, ktorú
žalobca predložil v konaní ako dôkaz o tom, že žalovaný uznal výšku hodinovej mzdy 65 Sk v čistom,
nemá náležitosti vyžadujúce zákonom, nakoľko žalobca a žalovaný mali špecifikovanú výšku hodinovej
mzdy ako aj hodinovú odmenu v pracovnej zmluve a v Dohode o vykonaní práce. Samotná výška mzdy je
povinnou náležitosťou pracovnej zmluvy a tá bola v súlade so Zákonníkom práce dojednaná v uvedenej
výške, t. j. v sume 48,10 Sk, t.j. 1,599 eur. Pri jej ustaľovaní súd vychádzal z toho, že určenie mzdových
podmienok je povinnou náležitosťou písomnej pracovnej zmluvy. Avšak v danom prípade vychádzal aj z
§ 119 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda v národnom
hospodárstve. Hodinová mzda v roku 2009 bola vo výške 1,698 eur (mesačná minimálna mzda vo výške
295,50 eur) a v roku 2010 vo výške 1,768 eur (mesačná minimálna mzda vo výške 307,70 eur). Pri
určovaní hodinovej mzdy súd vychádzal z tejto skutočnosti.
Za nesporné v konaní súd považoval zhodné tvrdenie žalobcu a žalovaného o tom, že žalovaný žalobcovi
vyplatil spolu sumu vo výške 5.067 eur, čo vyplýva aj zo zápisnice zo dňa 05.09.2018. Žalovaný v
konaní súdu predložil podpisové listiny k prevzatiu mzdy ako aj podpisové listiny k prevzatiu stravných
lístkov. Žalobca tvrdil a na základe predložených dochádzkových lístkov (č. l. 138-144) preukázal, že
za uvedené obdobie pre žalovaného odpracoval spolu 2.054 hodín v roku 2009 a 496 hodín v roku
2010. Súd vychádzal z dochádzkových lístkov predložených žalobcom, nakoľko žalovaný v konaní



uviedol, že dochádzka bola evidovaná v dochádzkových knihách, ktorými síce disponuje, ale v konaní ich
nepredložil. Dochádzkové lístky preto vyhodnotil ako nesporné, pretože samotný žalovaný ich správnosť
nenamietal a nepreukázal ním navrhovanými dôkazmi opak. Podľa súdu v zmysle zákonom stanovenej
minimálnej hodinovej mzdy za rok 2009 mal byť hrubý príjem žalobcu vo výške 3.487,69 eur (2.054
hodín x 1,698 eur) a za rok 2010 mal byť hrubý príjem žalobcu vo výške 876,93 eur (496 hodín x 1,768
eur). Žalovaný mal teda za uvedený rok iba titulom mzdy uhradiť žalobcovi sumu 4.364,62 eur brutto.
Žalobca v konaní nepreukázal, na základe čoho si uplatnil nárok titulom dovolenky za rok 2009 vo výške
24 eur a pohrebného vo výške 24 eur. Aj v tomto smere poukazoval na spornú listinu výpočtov (č. l.
265), ktorá je podľa názoru žalobcu uznaním záväzku žalovaného voči žalobcovi titulom neuhradenej
mzdy a jej príslušenstva.
Čo sa týka nárokov na preplatenie nevydaných stravných lístkov za predmetné obdobie, žalobca
tvrdil, že mu stravné lístky poukázané neboli. K tomu však žalovaný predložil podpisovú listinu,
ktorú žalobca spochybnil a k uvedenému žiadal vypočuť svedkov. Zo svedeckej výpovede Ivana
Pružinského vyplynulo, že u žalovaného dochádzalo k predkladaniu podpisových listín nárazovo a
samotný svedok ako bývalý zamestnanec žalovaného na jednej strane spochybnil niektoré podpisy k
jeho menu na podpisových listinách, na druhej strane uviedol, že dodatočne podpisoval na žiadosť
žalovaného podpisové listiny za obdobie roka, či roka a pol. Svedok B. D. uviedol, že u žalovaného vždy
dostávali zamestnanci iba minimálnu mzdu. Zo svedeckej výpovede H. E. nevyplynuli žiadne relevantné
informácie vo vzťahu k predmetu sporu, svedok uviedol, že voči nemu má žalovaný uhradené všetky
záväzky a na okolnosti výšky mzdy či podpisovania listín u žalovaného si s ohľadom na časový odstup
nepamätal. K nároku na stravné súd poznamenal, že žalobca si jeho výšku nevypočítaval, opätovne iba
vychádzal z rukou písanej listiny, ku ktorej žalovaný uviedol, že na jednej strane je jeho písmo a na druhej
strane písmo žalobcu. Uvedenú listinu súd vo vzťahu k uznaniu záväzkov žalovaného voči žalobcovi
nepovažoval za hodnoverný a smerodajný dôkaz, nakoľko z nej vyplývajú iba nejasné výpočty, ktoré
sú podľa vyjadrenia žalobcu výpočtom jeho čistej mzdy a nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru
u žalovaného, ktoré vypočítaval samotný žalovaný. Z výpovede žalovaného však vyplynulo, že išlo o
jeho výpočty, ale nevedel uviesť, či sumu 65 Sk je ako hrubá či čistá hodinová mzda, pričom jej výšku
opakovane spochybnil. V každom prípade uvedená listina nie je podľa názoru súdu takým listinným
dôkazom, ktorým by bol preukázaný záväzok žalovaného voči žalobcovi titulom neuhradených záväzkov
z pracovného pomeru a z Dohody o vykonaní práce.
Žalovaný v priebehu konania rovnako spochybnil nárok žalobcu na stravné v celej uplatnenej výške, t.j.
3,30 eur za jeden stravný lístok, nakoľko v zmysle platných zákonov v rozhodnom čase, časť stravného
uhrádzal zamestnávateľ a časť zamestnanec. Titulom stravného si žalobca uplatnil za rok 2009 sumu
382 eur (115,7 x 3,30 eur) a za rok 2010 sumu 155,10 eur (47 x 3,30 eur). Pri posudzovaní nároku na
stravné súd poznamenal, že je nutné vychádzať z ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce, podľa
ktorého zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravné do hodnoty lístka vo výške 55 %. Teda ak
bola hodnota lístka v danom čase 3,30 eur, zamestnávateľ je povinný prispievať mu sumou 1,815 eur.
Z uvedeného je zrejmé, že ak by aj súd bez ďalšieho vychádzal z počtu stravných lístkov uplatnených
v konaní žalobcom, musel by zohľadniť, že žalobca ako zamestnanec prispieval na stravné vo výške
45 % z ceny lístka a žalovaný ako zamestnávateľ sumou 55 %, t.j. sumou 1,815 eur. Pri celkovej výške
uplatneného stravného vo výške 537,10 eur tak má žalobca ako zamestnanec nárok iba na preplatenie
55 % z uvedenej sumy, t.j. na 295,41 eur. Okrem toho podľa súdu žalobca si uplatnil stravné za rok
2009 nie na základe výpočtu stravných lístkov ako to bolo v prípade roka 2010 (žalobca preukázal nárok
na úhradu 47 stravných lístkov, i keď odpracoval iba 39 dní, nakoľko nárok mu vznikol pri 24 hodinovej
službe). V prípade nároku na stravné žalobca odkázal iba na sporný výpočet na listine, ktorá je súčasťou
spisu a ide o rukou písané výpočty bez ďalšej špecifikácie (č. l. 265 spisu). Na otázku sudkyne na
pojednávaní dňa 12.11.2018 právna zástupkyňa žalobcu iba skonštatovala, že pri uplatnení tejto časti
nároku žalobca vychádzal práve z predmetnej listiny.
Súd na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutočností dospel k záveru, že strany sporu
zhodne uviedli, že žalovaný uhradil žalobcovi za obdobie trvania pracovného pomeru ako aj práce
vykonávanej na základe Dohody o vykonaní práce v čase od februára 2009 do marca 2010 spolu sumu
5.067 eur. Na základe vyššie ustálených zistení dospel k záveru, že žalobca mal za uvedené obdobie
nárok na mzdu a pracovnú odmenu na základe dohody spolu vo výške 4.364,62 eur v hrubom. Zároveň
mal nárok na stravné vo výške 295,41 eur. Ak by súd považoval nárok na pohrebné vo výške 24 eur
a náhradu za dovolenku vo výške 24 eur za preukázaný, i tak by nárok žalobcu za uvedené obdobie
predstavoval iba sumu 4.708,03 eur (výpočet mzdy je uvádzaný v hrubom), pričom samotný žalobca
uviedol, že mu žalovaný uhradil za rozhodné obdobie spolu sumu vo výške 5.067 eur. Na základe



uvedeného konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom uplatneného nároku
na doplatenie mzdy voči žalovanému, a tak súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
Súd vec právne posudzoval podľa ust. § 1 ods. 4, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 119 ods. 1, 2, 3, § 121
ods. 2, § 152 ods. 3, 5, § 226 ods. 1 a § 226 ods. 2 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom
v rozhodnom čase.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C. s. p. Súd na
základe späťvzatia žaloby žalobcom v časti o sumu 114,64 eur konanie v tejto časti zastavil. Zastavenie
konania zavinil žalobca. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a tak neúspešnou stranou sporu bol
žalobca, úspešnou žalovaný. Nakoľko si však žalovaný v konaní náhradu trov neuplatnil, súd mu nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu,
a to do výroku II., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca uviedol, že zotrváva na všetkých písomných a ústnych vyjadreniach v rámci prvostupňového
konania, pričom považuje podanú žalobu za dôvodnú. Opätovne poukázal na skutočnosť, že pred
zamestnaním sa u žalovaného pracoval v spoločnosti Pegas, kde mal hodinovú mzdu 62 Sk v čistom,
teda by nešiel pracovať k žalovanému za nižší príjem. Z toho dôvodu pracoval u žalovaného jednak v
zmysle pracovnej zmluvy, kde hodinová mzda predstavovala 48,10 Sk v hrubom a zároveň pracoval aj na
základe Dohody o vykonaní práce, kde hodinová mzda predstavovala taktiež sumu 48,10 Sk v hrubom,
spolu 96,20 Sk v hrubom, čo predstavuje 65 Sk v čistom. Žalobca poukázal na výpoveď žalovaného na
pojednávaní na súde dňa 07.12.2011, kde sám žalovaný sa vyjadril, že na základe Dohody o vykonaní
práce žalobca vykonával tie činnosti, ktoré nemohol vykonávať na základe pracovnej zmluvy, nakoľko
išlo o práce v zmysle zákona o bezpečnostných službách. Žalobca upriamil pozornosť odvolacieho
súdu na podpisovú listinu, ktorú doložil žalovaný do súdneho spisu od strany 146, kde absentuje jeho
podpis (žalobcu). Už z pretlače podpisovej listiny je zrejmé, že bola vyhotovená až po podaní žaloby
dňa 09.02.2011 a spätne ju dal žalovaný podpísať svojim zamestnancom s tým, že im dal podpísať len
základnú mzdu podľa pracovnej zmluvy a na zvyšok súm sa podpísal, že si požičal peniaze a zaviazal
sa požičanú sumu vrátiť v dohodnutej dobe. Ďalej žalobca uviedol, že predložil súdu originál listiny
vlastnoručne napísanej žalovaným, čo sám žalovaný priznal aj na pojednávaní, kde sám napísal, že
dohodnutá čiastka hodinovej mzdy bola 65 Sk. V predmetnom liste sám uviedol, že mzda žalobcu za rok
2009 od februára do decembra, je 4.483,48 eur, čo je v hrubom nepomere s dodatočne vyhotovenými
výplatnými páskami za rok 2009 žalovaným, ktoré doložil do spisu a prispôsobil svojim potrebám. Z
predmetného listu vyplýva, že sám uznal nedoplatok na mzde žalobcu za rok 2009 v čiastke 96,48
eur, pohrebné 24 eur, náhradu za dovolenku 24 eur a neuhradenú sumu za stravné lístky 382 eur, kde
žalobcovi sám dal možnosť výplaty v hotovosti alebo vo forme stravných lístkov. Je to písané rukou
žalovaného, spolu 526,48 eur. Je evidentné, že sumy, ktoré v listine žalovaný uvádza sú sumy na úhradu
a nie ako žalovaný zavádzal súd, že sú to čiastky v hrubom. Ďalej poukázal na skutočnosť, že napriek
tomu, že sám žalovaný predložil výplatné pásky za rok 2010, kde len za mesiac marce 2010 mal vyplatiť
žalobcovi čiastku 1.046,86 eur a v konaní pred prvostupňovým súdom nepreukázal úhrady žalobcovi,
len doložil jeden šek na úhradu čiastky 380 eur, okresný súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal
a žalobu zamietol. Žalobca tiež uviedol, že v celom konaní preukazoval, že žalovaný sfalšoval aj jeho
podpis na listinách o prebratí stravných lístkov, kde sám predchádzajúci zákonný sudca uznal, že podpis
sa nezhoduje so skutočným podpisom žalobcu, čo sám uznal aj pri svojom výsluchu svedok Pružinský.
S týmito namietanými skutočnosťami sa prvostupňový súd rovnako nezaoberal.
S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie jeho odvolania je presvedčený o tom, že sú splnené
zákonné predpoklady pre aplikáciu § 388 C. s. p. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť mu sumu 1.774,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 1.774,20 eur od 26.05.2010 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
s tým, že žalovaný je povinný nahradiť mu trovy konania vo výške 100 %. Prípadne, aby rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že uvedenú hodinovú sadzbu nebolo žalobcovi
možné technicky vyplatiť. Zdôraznil, že časy, keď žalobca pracoval v jeho firme fakturoval 100 Sk na
hodinu, t. j. 3,319 eur. Dokladá kópiu zmluvy. Sumu, ktorú požaduje žalobca nie je možné zaplatiť. Je
to nereálne, čo potvrdí každý ekonóm. Znamenalo by to, že podnikal a vedome vyrábal stratu. Vyplácal
by viac ako dostal. V uvedenej veci už nemá viac čo dodať.



4. Žalobca na vyjadrenie žalovaného písomne nereagoval.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou sporu (§ 362, § 359 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 379, § 380 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1
C. s. p., z nasledovných dôvodov:

6. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal na žalovanom ako bývalom zamestnávateľovi zaplatenia
sumu 1.774,20 eur pozostávajúcej z nevyplateného zvyšku mzdy za r. 2009 v sume 96,48 eur,
preplatenia nevydaných stravných lístkov v sume 382 eur (115,70 x 3,30 eur), náhrady dovolenky v
sume 24 eur, náhrady pohrebného v sume 24 eur, nevyplatenej mzdy za január 2010 v sume 414,72
eur (192 hodín x 65 eur), za február 2010 v sume 311,04 eur (144 hodín x 65 eur), za marec 2010 v
sume 366,86 eur (47 hodín x 65 eur), preplatenia nevydaných stravných lístkov za január 2010 v sume
59,40 eur (18 x 3,30 eur), za február 2010 v sume 46,20 eur (14 x 3,30 eur), za marec 2010 v sume
49,50 eur (15 x 3,30 eur).

7. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie
písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220
ods. 2 C. s. p., odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne
odkazuje.

8. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1
C. s. p.) zaoberal sa pri posudzovaní veci iba tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným
postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo
k vadám, ktoré týkajú procesných podmienok (§ 161 C. s. p.).

9. Odvolacie námietky žalobcu mali spočívať v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd ich vyhodnotil ako nedôvodné.

10. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami sporu bolo nesporné trvanie pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 05.02.2009 do 31.03.2010 a vykonávanie práce
na základe Dohody o vykonaní práce od 05.02.2009 do 31.12.2009. Na vykonávanie práce na základe
tejto dohody od 01.01.2010 do 31.03.2010 bolo okresným súdom správne neprihliadnuté keďže nebola
preukázaná existencia písomnej dohody, ktorá zakladá pokiaľ nie je písomná neplatnosť. S týmto
záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil. V tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa § 223 až
§ 228a Zákonníka práce môže zamestnávateľ vyplácať fyzickým osobám odmenu na základe dohôd o: -
vykonaní práce, - pracovnej činnosti, - brigádnickej práci študentov. Pracovno-právne vzťahy založené
dohodami patria do oblasti pracovného práva, ale ich uzavretím zásadne nevzniká pracovný pomer.
Právna úprava dohody je voľnejšia, fyzická osoba vykonáva práce v zmysle dohody samostatne, v
rámci dohodnutých podmienok. Uzatvára sa najneskôr deň predo dňom začatia výkonu práce. Jedno
vyhotovenie dohody je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. Dohody sa uzatvárajú písomne,
inak sú neplatné (na rozdiel od pracovnej zmluvy, ktorá môže byť uzatvorená aj ústne). V danej veci
uvedené nebolo žalobcom preukázané, že Dohoda o vykonaní práce bola uzavretá písomne aj v r. 2010.
Takže predmetom sporu mohlo byť v r. 2010 len nevyplatenie mzdy podľa pracovnej zmluvy za mesiace
január - marec.

11. Podľa odvolacieho súdu nebolo rozhodujúce akú mzdu mal žalobca dohodnutú u predchádzajúceho
zamestnávateľa. Naviac u tohto zamestnávateľa mal zrejme uzavretý len pracovný pomer na základe
pracovnej zmluvy. U žalovaného pracoval v r. 2009 na základe pracovnej zmluvy a Dohody o vykonaní
práce pričom mzda na základe každej z nich bola v sume 48,10 Sk. Odvolací súd sa stotožnil s okresným
súdom aj v tom, že nie je možné spočítavať hodinové mzdy na základe Dohody o vykonaní práce a
pracovnej zmluvy lebo práce mali byť vykonávané osobitne na základe dohody a osobitne na základe



pracovnej zmluvy. Je v rozpore so zákonom uplatňovať si mzdové nároky za jednu odpracovanú hodinu
titulom oboch zmlúv. Naviac je potrebné uviesť, že aj vykonávanie prác malo byť evidované samostatne.
Z predložených listín (č.l. 138 - 144 spisu) nebolo ani odvolaciemu súdu zrejmé akým titulom vykonával
tú ktorú prácu. Okrem toho rozsah prác na základe Dohody o vykonaní práce nemohol presiahnuť
dohodnutých 300 hodín.

12. Ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné konštatovať, že list z 12.01.2010 na ktorý žalobca v
celom konaní poukazoval, je uznaním žalovaného aj ohľadom jeho mzdy v sume 96,20 Sk v hrubom,
čo predstavuje 65 Sk v čistom ako i ohľadom nedoplatku na mzde žalobcu za r. 2009 v sume 96,48 eur,
pohrebného v sume 24 eur, náhrady za dovolenku v sume 24 eur a neuhradenej sumy za nevyplatené
stravné lístky v sume 382 eur. Len z toho, že listina bola vyhotovená žalovaným a jej obsahom sú údaje
s výpočtami nebolo možné konštatovať, že ide o dohodu v zmysle ust. § 32 Zákonníka práce, ktorou si
účastníci môžu upraviť svoje sporné nároky a ktorá musí byť písomná, inak je neplatná. Táto dohoda
totiž predstavuje typický dvojstranný právny úkon (základnými predpokladmi súdu: súhlasný prejav vôle
účastníkov o obsahu dohody, sloboda a vážnosť vôle účastníkov dohody, určitosť a zrozumiteľnosť
prejavu vôle účastníkov dohody, spôsobilosť účastníkov dohody na právne úkony, možnosť plnenia
podľa dohody, a to tak faktická, ako aj právna).

13. Pokiaľ ide o preplatenie nevydaných stravných lístkov žalobca si uplatnil za r. 2009 sumu 382 eur
(115,7 ks x 3,30 eur) a za r. 2010 sumu 155,10 eur (47 ks x 3,30 eur). Spolu sumu 537,10 eur. Z
odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobcovi pri rozhodovaní o nároku priznával
ním uplatnený celkový počet stravných lístkov. Vzhľadom na to jeho námietku v odvolaní, že sa súd
nezaoberal tým, že žalovaný sfalšoval jeho podpis na listinách o prebratí stravných lístkov, nepovažoval
za dôvodnú. Okresný súd hodnotu stravného lístka krátil s poukazom na ust. § 152 ods. 3 Zákonníka
práce podľa ktorého je povinnosťou zamestnávateľa prispievať len do sumy 55 % hodnoty stravného
lístka. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že žalobca uvedené tzv. krátenie v odvolaní
nenamietal.

14. Vzhľadom na uvedené podľa odvolacieho súdu námietky, ktoré žalobca uviedol v odvolaní v rámci
uplatnených odvolacích dôvodov nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
neumožňujú ani záver o vadách, ktoré, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu. Z týchto
dôvodov rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdil pričom vo výroku I.
zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý nakoľko nebol napadnutý odvolaním.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, z obsahu spisu
nevyplýva, že by mu preukázateľne vznikli trovy, odvolací súd vychádzajúc zo zásady hospodárnosti
konania, mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (v dôsledku čoho nie je následne
potrebné rozhodovať o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p., ktorá v danom prípade
predstavuje 0,- eur).

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).