{"guid": "2370bbaf-ba61-4ef6-bb1b-b31bc762500e:ea34b4b2-6bd5-4569-8005-168d0385a838", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/3/2018 z 30. 7. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2019, sp. zn. 10Sžfk/3/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1", "identifikacne_cislo": "3017200283", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-3", "nazov": "§ 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ea34b4b2-6bd5-4569-8005-168d0385a838", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/3/2018\n3017200283\n30. 07. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej\nveci žalobkyne TENDERFOOD AB, s.r.o., so sídlom Makovického 59/2, 010 01 Žilina, IČO: 46 398 228,\nprávne zastúpená advokátskou kanceláriou TOMANÍČEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Sládkovičova\n6, 010 01 Žilina, IČO: 47 239 000, proti žalovanému (sťažovateľovi) Finančnému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 101044149/2017 zo dňa 24. mája 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti\nprávoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/58/2017-80 zo dňa 8. novembra 2017,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/58/2017-80 zo dňa 8.\nnovembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom, ako prvoinštančný správny orgán,\nrozhodnutím č. 100235269/2017 zo dňa 10.02.2017 určil žalobkyni podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009\nZ.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový\nporiadok“) rozdiel dane v sume 141.875,22 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie\nnovember 2014, pričom nepriznal nadmerný odpočet v sume 2.309,24 € a vyrubil daň v sume 139.565,98\n€.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101044149/2017 zo dňa 24.05.2017\nprvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len S.s.p.) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\n4. V odôvodnení krajský súd uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento\nnespochybňuje existenciu tovaru a jeho dodanie žalobkyni. Sporným zostalo, či spoločnosti, ktoré\nvystavili sporné dodávateľské faktúry (DSP trade s.r.o., Exporton s.r.o., GALLEX TRADE s.r.o.),\n\nboli aj skutočnými dodávateľmi mrazeného kuracieho mäsa, tak ako bolo deklarované. Preukázanie\nuvedenej skutočnosti má pritom vplyv na následné posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet\nDPH. Ďalšou podstatnou námietkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobkyne dôkazným bremenom\nvyplývajúcim z § 24 ods. 1 Daňového poriadku, nakoľko podľa jeho názoru správca dane nad rámec\nzákona prenášal na žalobkyňu neprimerané dôkazné bremeno, keď od nej požadoval dôkazy týkajúce sa\niných subjektov, ktoré žalobkyňa nemohla zabezpečiť. V neposlednom rade žalobkyňa taktiež namietala,\nže na vec neboli riadne aplikované závery vyslovené Súdnym dvorom vo veciach C-354/03 Optigen,\nC-355/03 Fulcrum Electronics, C-484/03 Bond House, C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft.\n5. Správny súd konštatoval, že boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím\nsystému dane z pridanej hodnoty, je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží\nteda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže že toto právo sa uplatňuje podvodne\nalebo zneužívajúcim spôsobom. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane z pridanej hodnoty, ktorú\nmajú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré\nprijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora základnú zásadu spoločného systému DPH\nzavedeného právnou úpravou Únie.\n6. Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl.\nsmernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené.\nPredovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené\nna vstupe (rozsudok Bonik). Je však potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom\na prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto\nsúvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim\nspôsobom dovolávať noriem práva Únie. Ako už bolo uvedené vyššie prináleží teda vnútroštátnym\norgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti\npreukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (opätovne rozsudok\nBonik).\n7. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak\nzdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou\npodvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať\nza účastníka na tomto podvode, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja\ntovaru, alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo\nna odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe\nobjektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba\nzakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru\nalebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo\nstrany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do\nreťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.\n8. Správny súd okrem toho konštatoval, že koncept zneužitia práva Súdny dvor používa v rôznych\noblastiach únijného práva, vrátane daňového. Spoločným znakom tohto konceptu je, že mieri na\ntzv. umelé situácie, keď fyzické, či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie\nvýhody plynúcej z únijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady,\nkeď aj napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa\ntýchto noriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že\nhlavným účelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych\npodmienok stanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktoré\ntúto smernicu vykonávajú by bolo poskytnutie daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným\ntýmito ustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení a pričom\nje možné zobrať od úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo\npersonálne vzťahy medzi subjektmi účastniacimi sa na pláne na znížení daňovej záťaže (Rozsudok\nSúdneho dvora zo dňa 21.02.2006, Halifax, C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto\nmožné vo všeobecnosti označiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo\ndôjsť ku konaniu v rozpore s ich znením.\n\n9. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem. Podvody na DPH môžu\nmať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo svojom stanovisku k\nspojeným veciam Kittel a Recolta (C-439/04 a C-440/04, odst. 35), v skutočnosti existujú varianty tak\nneobvyklé alebo spletité, ako je predstavivosť tých, ktorí ich pripravujú. Vo všetkých prípadoch však ide\nv podstate o tom, že nie je určitá čiastka odvedená získaná ako DPH. Jedná sa teda o dva odlišné\nspôsoby ako neoprávnene získať daňový prospech.\n10. Správny súd ďalej poukázal na to, že zásada daňovej neutrality bráni všeobecnej diferenciácii medzi\nlegálnymi a protiprávnymi plneniami. Preto subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré od nich môžu\nbyť rozumne požadované za účelom uistenia sa, že ich plnenia nie sú súčasťou podvodu, musia mať\nmožnosť dôverovať legalite uvedených plnení, bez toho, aby riskovali stratu svojho nároku na odpočet\nDPH odvedenej na vstupe.\n11. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, je\npovinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti\nuvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží\noveriť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností.\n12. Správny súd konštatoval, že je v prvom rade potrebné zistiť, či došlo k podvodu, resp.\nzneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností\nposúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojim nákupom zúčastňuje na plnení,\nktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne\npožadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode.\n13. Je pritom potrebné pripomenúť, že všetky vnútroštátne orgány sú pri uplatňovaní národného práva\npovinné toto právo vykladať čo najviac vo svetle znenia a účelu únijného práva, aby dosiahli výsledku,\nktorý je ním zamýšľaný.\n14. Krajský súd ďalej uviedol, že je na správcovi dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil\npodvodu, resp. zneužívajúceho konania alebo nie a či žalobca o tomto podvode, resp. zneužitiu,\nvzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp.\nmohol mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby\nuvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh\nkritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca\ndane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora.\n15. V predmetnej právnej veci žalovaný zdôvodnil svoje rozhodnutie ohľadne aplikácie záverov\nvyslovených v rozhodnutiach Súdneho dvora C-354/03, C-355/03 a C-384/03 tak, ako je uvedené\nv odstavci 18 tohto rozhodnutia, keď dospel k záveru, že žalobkyňa sa nemôže dovolávať ochrany\nv zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora, nakoľko rozsiahlym dokazovaním bolo\npreukázané, že v obchodnom reťazci, ktorého sa žalobkyňa zúčastnila išlo o umelo nastavený\nmechanizmus vytvorený za účelom čerpania daňovej výhody. Ide o všeobecné konštatovanie\nodkazujúce vo všeobecnej rovine na „výsledky rozsiahleho dokazovania“ a nie konkrétne dôkazy a\nskutkové zistenia, ktoré z nich vyplynuli a boli pre posúdenie danej otázky podstatné. Žalovaný neuviedol\nv žalobou napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne skutočnosti a úvahy, z ktorých by bolo možné\nuzavrieť, či má za to, že v danej veci malo ísť podľa jeho názoru o zneužívajúce konanie alebo o podvod\nna DPH, rovnako ako neuviedol žiadne skutočnosti a úvahy ohľadne vedomosti žalobcu o jeho účasti na\ntakomto zneužívajúcom konaní, resp. podvode. V neposlednom rade sa žalovaný vôbec nevysporiadal\ns tým, či bolo zistené a na akom základe, či žalobkyňa urobila všetky opatrenia, ktoré bolo rozumné od\nnej požadovať, aby sa uistila, že sa na takomto podvode, resp. zneužívajúcom konaní nebude podieľať.\nVšeobecné konštatovanie uvedené v odstavci 18 tohto rozsudku jasne a zrozumiteľne nevysvetľuje\nzáver žalovaného, že žalobkyňa sa podieľala na plnení, ktoré nemá pre účely dane z pridanej hodnoty\nekonomickú podstatu, pričom vzhľadom na závažnosť dôsledkov je podstatné a žiaduce, aby svoje\núvahy v tomto ohľade riadne odôvodnil tak, aby následne žalobkyňa dostala jasnú a zrozumiteľnú\ninformáciu, prečo jej bolo odopreté uplatnené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a to vo\nsvetle záverov, ktoré boli opakovane vyslovené Súdnym dvorom a pri zachovaní účelu únijného práva.\nAk tak žalovaný neučinil, zaťažil svoje konanie vadou nezákonnosti, ktorá spočíva v nedostatočnom\n\nodôvodnení podstatných skutočností pre posúdenie veci, tak ako sú uvedené v odstavci 32 tohto\nrozsudku.\n16. K zvyšným žalobným námietkam správny súd uviedol, že bez ohľadu na to, či ide o dôvodné alebo\nnedôvodné námietky, tieto by žiadnym spôsobom neovplyvnili výrok rozhodnutia správneho súdu, že\nrozhodnutie žalovaného sa zrušuje, nakoľko pre zrušenie rozhodnutia postačuje, aby bola dôvodná čo\ni len jedna žalobná námietka, príp. jej časť. Napriek tomu sa správny súd aspoň v stručnosti vyjadril i\nk ostatným žalobným námietkam.\n17. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne ohľadne nezákonného prenosu dôkaznej povinnosti tak, správny\nsúd konštatoval, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za\nto, či boli, resp. neboli v konaní preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté\no veci samej v jeho prospech alebo neprospech. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je postavené\nna zásade, že každý daňový subjekt má povinnosť daň priznať, teda akési bremeno tvrdenia, ale tiež\ntoto svoje tvrdenie doložiť, t. j. bremeno dôkazné. Toto svoje bremeno plní daňový subjekt v konaní\nvedenom správcom dane, pričom je v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku povinný preukázať\nvšetky skutočnosti, ktoré je povinný uviesť v daňovom priznaní, vierohodnosť, správnosť a úplnosť\nevidencií, ktoré je povinný viesť alebo skutočnosti, k preukázaniu ktorých bol vyzvaný správcom dane.\nUvedená koncepcia logicky vychádza zo skutočnosti, že je to práve daňový subjekt, kto má povinnosť\npodávať daňové priznanie, v ktorom tvrdí určité skutočnosti a preto musí byť daňový subjekt aj tým, kto\npreukazuje správnosť týchto tvrdení. Ak správca dane doklady predložené kontrolovaným subjektom\nkvalifikovane spochybní, tak za tejto situácie je potom vecou daňového subjektu, aby predložil dôkazy\nalebo označil ďalšie dôkazné prostriedky, ktorými preukáže opodstatnenosť uplatneného nároku na\nodpočet, resp. odstráni pochybnosti správcu dane, s ktorými bol zákonným spôsobom pred vydaním\nrozhodnutia oboznámený. Uvedenou požiadavkou sa automaticky extenzívnym spôsobom nerozširuje\ndôkazná povinnosť daňového subjektu. Na druhej strane, za takejto situácie (keď spravidla ďalšie dôkazy\nkontrolovaného subjektu už nebudú pochádzať z účtovníctva daňového subjektu) je potom na správnych\norgánoch, aby dôkladne zvážili odmietnutie vykonania takto navrhnutého dokazovania a následne svoj\npostup aj riadne a precízne odôvodnili.\n18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni\nnárok na náhradu trov konania priznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n19. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g), písm. h) S.s.p., v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý\nrozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie prípadne, aby napadnutý rozsudok\nzmenil a žalobu zamietol.\n20. Sťažovateľ sa s rozsudkom krajského súdu nestotožnil, pretože svoje závery uvedené v napadnutom\nrozhodnutí považuje za dostatočné. Podľa názoru sťažovateľa správca dane eurokonformným\nspôsobom vyhodnotil všetky zistené skutočnosti, najmä keď poukázal na to, že priami dodávatelia\nžalobkyne neboli v čase, keď sa uskutočnili deklarované obchodné transakcie registrovaní ako\nsprostredkovatelia - podnikatelia špecializovaní na obchod s potravinami, ktorí zabezpečujú\nsprostredkovateľské operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi dodávateľmi. Sťažovateľ opätovne\npodotkol, že nespochybnil reálnu existenciu tovaru, ale spochybnil dodanie tovaru tuzemskými\ndodávateľmi uvedenými na faktúrach, ktorí boli umelo vložení do reťazca spoločností za účelom\ndosiahnutia neoprávnenej daňovej výhody. Sťažovateľ trvá na tom, že všetky zistené skutočnosti\npoukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z\ntovaru a jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu DPH.\n21. Žalobkyňa vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodala.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n\n22. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júla 2019 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych\npredpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a iných osôb.\nPodľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\ndaňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\nPodľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.\nPodľa § 68 ods. 1, 3 a 5 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,\nvyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a\n§ 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,\nak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa\n§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú\nkontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie\nvo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48\nods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie\nvo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane.\nAk daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa\n§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov\nním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt\nnemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe\npísomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo\nmiestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok\na dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a\no výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj\nopakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej\nzápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.\n\nSprávca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti\nvyrubenej dani.\nPodľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí\nrozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil\nnárok podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n23. Predmetom kasačného konania je preveriť správnosť právneho posúdenia veci krajským súdom\nz dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti. Kasačný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že\nnapadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n24. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca\ndane v danej veci skúmal priamy vzťah medzi žalobkyňou a jej dodávateľmi ohľadom faktúrami\ndeklarovaných obchodov.\n25. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n27. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie\nustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá Daňového\nporiadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné\nrozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným\nz najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejnomocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie\nsmeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.\n\n28. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje\nnielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť,\nže súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny\norgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ\nnapĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj\no subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu\nobchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva\nv zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti\núdajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák.\nč. 511/1992 Zb. oprávnené“.\nPotreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady\nposudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\nZásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.\nSúdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie\npráva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou\nzúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie\nspĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska\nčinnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,\naby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa\nuistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo\nveciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).\nMožno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby\nuplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.\nSprávca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním\nodstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený\ntyp kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom\nsa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho\nobchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob\npreverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.\nV okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už\nsamotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne\nmožnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho\ndaňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho\ndodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania\nz toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť\ndôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať\nvšetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a\nani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu\nzabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli\nreálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH).\n„...dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom\nsubjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady\nEurópskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom\na prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,\n\nC-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I.\n1609, bod 71).\nV tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte\n- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu\nDPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi) čo žalobca neurobil.\nVzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení,\nsa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných\nformálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca\npreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika\npodnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby\nsa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality\nDPH.\nNezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne\nnepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka\nskutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume v hotovosti\nosobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou splnomocnenia),\na tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom prípade žalobca nepreukázal\npri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania.\nVýkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného\nstyku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými\norgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti\nvykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na\nodstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.\nZákladným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ\nmusí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na\nuskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.\nV danom prípade na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil\nDPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“\n29. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009\nzo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dne z\npridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“\n30. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami,\nsnažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly\nnevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral\nsa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Pre účely § 49 ods.\n1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných\npodmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným\nplnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie\nzákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s\npredpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia,\nt. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ\nnie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na\nodpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.\n31. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie existencie tovaru,\nale skutočnosť, že správca dane spochybnil skutočnosť, že pôvod tovaru a jeho dodanie prostredníctvom\ntuzemských dodávateľských spoločností DSP trade s.r.o., Exporton s.r.o. a GALLEX TRADE s.r.o. je\nautentické. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nie\n\nlen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné služby reálne uskutočnené. Na splnenie\nzákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane\nnepostačuje deklarovanie uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením daňového\ndokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady nepreukazujú reálne vykonanie\nobchodu. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných\npodmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona\no DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o tom, že predmetný\ntovar nebol dodaný dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúrach, a to dodávateľmi DSP trade s.r.o.,\nExporton s.r.o. a GALLEX TRADE s.r.o.\n32. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo\nzásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového\nhľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych\nplnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.\nIde o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym\ntitulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej\ntransakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n33. Preskúmaním veci tak kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd neposudzoval zákonnosť\nrozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale svoje\nrozhodnutie odôvodnil tým, že správne orgány sa dôkladne nezaoberali otázkou podvodného, resp.\nzneužívacieho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní.\n34. K zneužitiu práva kasačný súd uvádza, že záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia práva,\nktorý učiní ktorýkoľvek orgán verejnej moci v individuálnej rozhodovanej veci, je výsledkom právneho\nhodnotenia ustáleného skutkového stavu. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie\nÚstavného súdu SR č.k. III. ÚS 357/2016-16 zo dňa 07.06.2016, ktorom je uvedené, že „...Zneužitie\npráva je rýdzo právna kategória, pričom už jej samotné pojmové znaky preukazujú, že záver o\nich naplnení nemôže byť výlučne výsledkom objasňovania skutkovej stránky prejednávanej veci,\nale je výsledkom právneho posúdenia ustáleného skutkového stavu. Preto zneužitie práva, ktorému\norgán verejnej moci pri realizácii rozhodovacej právomoci venuje pozornosť, nemôže byť predmetom\ndokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania, až následne po svojom\nustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že skutková podstata zneužitia práva bola naplnená.“\nPlnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých\nabsentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených\nzákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.\n35. Krajský súd zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly nevzal do úvahy a týmito sa vo svojom\nrozhodnutí nezaoberal. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná\nsťažnosť je dôvodná, pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci\na odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Vzhľadom na okolnosť, že krajský súd\nnerozhodol uvedeným spôsobom, kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu\nnapadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. a vráteniu veci na ďalšie konanie.\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym\nnázorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský súd rozhodne aj o nároku na\nnáhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.\n36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13S/58/2017", "guid": "b14b6657-0cf9-4cb3-889d-0f0abaa51cbb:fb1773f2-1638-4ffd-bde4-2aca2152b5a0", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ab009c14-b5cf-4156-a03e-7777e4f286b2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.357.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2016 z 7. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-07", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.357.2016.1"}, {"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}], "citovane_v": [{"guid": "2370bbaf-ba61-4ef6-bb1b-b31bc762500e:7edf4c77-77a5-408d-a641-71ce094baaa4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/3/2018 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200283.1"}, {"guid": "31638072-e38d-4c74-8d2b-d58da136ca1e:94f066c7-3915-40fd-8f22-e20cf8ef5e5a", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200385.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/28/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/28/2020 z 27. 6. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200385.1"}]}