Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 16CoE/77/2017 z 24. 5. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 24. mája 2017, sp. zn. 16CoE/77/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7515207811.1 Krajský súd Košice | 16CoE/77/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:7515207811.1 | 2017-05-24 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: EP, /SK/ZZ/0/0, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5710c8a8-991a-4f1c-aa42-9f8170d37c8a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7515207811.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/77/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515207811
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7515207811.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu
JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o.,
so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou,
PhD., advokátkou, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti povinnému Ľ.U. A.Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. T. XXX, o vymoženie 797,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Košice - okolie č. k. 12Er/2235/2015-13 zo dňa 11.10.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1) Súd prvej inštancie napadnutým uznesením žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej,
Exekútorský úrad so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sp. zn. EX 3389/2015, zamietol.

2) V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom, doručeným
súdnej exekútorke dňa 31.03.2015, domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na podklade
exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., sp. zn. IDA0710027 zo dňa 05.08.2011.
Žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
28.04.2015. Súdna exekútorka žiadala o udelenie poverenia v rozsahu 797,82 eur s príslušenstvom
špecifikovaným v návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Právny predchodca oprávneného (O.
banka, Q..A..) a povinný uzavreli dňa 09.06.2006 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej
bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach.
Súd prvej inštancie citoval § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 243d ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov, § 45 ods. 1, ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 3, §
53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, písm. b/, § 3
ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, ods. 3 smernice 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Následne zistil, že vyššie uvedená zmluva
medzi oprávneným a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má
v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j.
fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania). Podľa názoru súdu prvej inštancie ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe



zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Právny predchodca oprávneného má v
predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že
nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej
neplatnosti takejto podmienky. Súd prvej inštancie z predloženej úverovej zmluvy spolu s obchodnými
podmienkami pre úver (verzia 2/2005) spoločnosti O. banka, Q..A.. zistil, že v článku 9 bod 9.2.
Prechodné a záverečné ustanovenia sa nachádzala rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa spotrebiteľ
musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval
v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť a ktorá má z takejto aktivity oprávneného
majetkový prospech. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvná podmienka
v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučných titulom na udelenie poverenia
pre exekútora. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná,
pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému
konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinnosti odporuje dobrým mravom.
Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedených dôvodov súd podľa ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu.

3) V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu oprávnený odvolanie z dôvodov podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ CSP.

4) Oprávnený poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle
tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým
prekračuje zákonné limity pre skúmanie podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný
vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska
súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo/159/2009. Uviedol, že skúmanie
listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu, ktorý je v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ustanovenie § 159 Občianskeho súdneho poriadku
a uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ustanovenia §
37 zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné prejednanie veci.
Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinnou platnú rozhodcovskú doložku. Bol toho názoru,
že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ustanovenia § 37 je záväzný pre účastníkov aj pre
všetky orgány, čím tvorí prekážku „res iudicata“. Zdôraznil, že uvedeným konaním súdu prvého stupňa
dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na nálezy Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: ÚS 2/2000 a sp. zn.: PL. ÚS 21/08. Namietal, že súd prvej inštancie
stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal na viaceré rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. II.: ÚS 499/2012, uznesenie sp. zn.: I. ÚS 17/01,
nález sp. zn.: I. ÚS 390/08, uznesenie sp. zn.: IV. ÚS 110/09, nález sp. zn.: I. ÚS 335/06, uznesenie sp.
zn.: III. ÚS 264/05. Súd považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v
čom spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom zmluvy. Poukázal tiež na Rokovací



poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a
mediačná, a.s., z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného člena a podieľa sa aj na výbere
predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedol, že súd nesprávne
aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné uvedený záver vyvodiť z použitia smernice Rady
č. 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej
povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre
ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.
Uviedol, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle ustanovenia § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Poukázal na odlišnú rozhodovaciu
činnosť súdov pokiaľ ide o posúdenie žiadosti o udelenie poverenia, čím dochádza k porušovaniu právnej
istoty a neprimeranému zvýhodňovaniu povinnej tým, že exekučný súd, nahrádza pasivitu povinnej.
Zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal na to, že Rozhodcovská,
arbitrážna a mediačná a.s. je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná a.s. zapísaného
v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory v súlade s ustanovením § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní.

5) Vzhľadom na skutočnosť, že dňa 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zákon č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, bol Krajský súd v Košiciach ako
súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný
predpis.

6) Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 - 384 CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne a preto ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7) Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia
a pretože sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné
v podrobnostiach poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia uvádza nasledovné.

8) V posudzovanom prípade je exekučným titulom Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IDA0710027 zo dňa 05.08.2011,
vydaný rozhodcami JUDr. Jánom Huňadym, JUDr. Helenou Markovičovou a JUDr. Marcelom Hudákom,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.09.2011 a vykonateľnosť dňa 20.09.2011. Z predloženého
spisu zároveň vyplýva, že právny predchodca oprávneného a povinný uzavreli Zmluvu o úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.06.2006, v zmysle ktorej poskytol právny predchodca oprávneného
povinnému úver a povinný sa zaviazal sumu splácať v pravidelných mesačných splátkach.

9) Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti
alebo postihuje majetok. Podľa odseku 2 písm. d/ tohto ustanovenia podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.



Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

10) Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku
odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov
existujú z nej výnimky. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

11) Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/1/2012
zo dňa 21.03.2012 „skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a
to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.“ Nie je preto dôvodná námietka oprávneného, že súd pri preskúmavaní exekučného
titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom.

12) Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o úvere uzatvorená
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom
na to, je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený je
zmluvnou stranou, ktorý pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojho podnikania; a povinný je zmluvnou
stranou, ktorý nekonal ako podnikateľský subjekt, pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo
oprávneným preukázané, že povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Navyše, povinný je v zmluve o úvere
identifikovaný rodným číslom a nie identifikačnými znakmi špecifikujúcimi fyzickú osobu - podnikateľa.
Súd prvej inštancie preto v danom prípade správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch.

13) Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neplatnej. Pri



skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj
platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. V posudzovanom prípade rozhodcovský súd odvodzoval
svoju právomoc vo veci od rozhodcovskej doložky, na ktorú odkazuje Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 09.06.2006, s tým že táto rozhodcovská doložka sa nachádza v článku 9 Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.06.2006. Podľa
čl. 9 - bod 9.2 Všeobecných obchodných podmienok - Prechodných a záverečných ustanovení sa
zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré medzi nimi vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov
vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ
alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882. Strany sporového konania
sa rozhodnutiu RAM podradia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava.

14) Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

15) Občiansky zákonník novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z. účinnou od 01.01.2008,
zaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/. Citované
ustanovenie označilo za neprijateľné dojednanie vyžadujúce v rámci rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto
dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

16) Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožnila voľbou spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská
doložka nútila spotrebiteľa, v danom prípade povinného, podrobiť sa v sporovom konaní výlučne
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a
na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol
dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným súdom.

17) Súd prvej inštancie tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o
zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská
zmluva nebola osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie



s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako
prvý. Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná. Napriek
formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to, či už z nevedomosti
alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka.

18) Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej je na konanie zo zmluvy oprávnený len konkrétne
určený rozhodcovský súd je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej
republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s § 54
ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa
aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

19) Odvolací súd na námietku k odňatiu možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom uvádza, že pri
posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza
predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinnej, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to
oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.

20) Odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho interpretovania povahy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 5. apríla 1993 považuje odvolací súd za
neopodstatnenú. Súd prvej inštancie v žiadnom prípade nevychádzal z priameho účinku smernice a
neuviedol, že sa jedná o primárny prameň práva Európskej únie, ktorý by mal interpretačný význam.
Článok 249 ZES (po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa jedná o článok 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie) obsahuje definíciu smernice ako sekundárneho prameňa komunitárneho
práva. Smernica je rovnako ako nariadenie záväzná, avšak len so zreteľom na výsledok, ktorého
dosiahnutie predpokladá. Členské štáty Európskej únie majú tento výsledok dosiahnuť spôsobom,
ktorý si sami zvolia. Tento proces sa nazýva implementácia, ktorou zásadne rozumieme aj prebratie
smernice prijatím vnútroštátneho všeobecne záväzného právneho predpisu. V Slovenskej republike
sa implementácia smernice 93/13/EHS uskutočnila prijatím ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľskom práve (§ 52 až 54) v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie (dňa
01.05.2004). Súd prvej inštancie správne poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
spotrebiteľské právo, preto bola odvolacia námietka oprávneného aj v tejto časti neopodstatnená.

21) Ak oprávnený v podanom odvolaní namietal, že v čase podpisu zmluvy bol pôvodný oprávnený
povinný v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní, ani táto odvolacia námietka neobstojí. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku jedine povinnosť
ponúknuť svojim klientom - spotrebiteľom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V zmysle § 43a
Občianskeho zákonníka návrh na uzavretie zmluvy musí byť určený jednej alebo viacerým určitým
osobám, musí byť dostatočne určitý a musí z neho vyplývať vôľa navrhovateľa, aby ním bol viazaný v
prípade prijatia. Zároveň platí, že včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo
iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas, je prijatím návrhu (§ 43c ods. 1). Mlčanie
alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V
danom prípade sa návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy nachádzal len v nepodpísaných a dátumom
neoznačených všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nespĺňali podmienku určitosti návrhu na
uzavretie zmluvy ani podmienku prijatia návrhu zo strany spotrebiteľa. Preto uvedená rozhodcovská
doložka nie je ani návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva zo zákona o bankách
v spojení s Občianskym zákonníkom.



22) Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez
právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

23) Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24) O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd podľa § 262 CSP v spojení s § 255 CSP rozhodol
tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný
a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

25) Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).