Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/643/2014 z 18. 8. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. augusta 2015, sp. zn. 17Co/643/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204621.3 Krajský súd Trenčín | 17Co/643/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204621.3 | 2015-08-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., § 16 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/81070203-d089-4ba4-a2f9-8c401d049552 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204621.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/643/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204621
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204621.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 11. februára 2014, č. k.
5C/181/2012-152, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, a zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková škoda a nemajetková ujma vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod
sp. zn. 4Er/1327/2008 spočívajúcom v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol súd
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa účastníci
a ich zástupcovia nedostavili. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednával
v jej neprítomnosti. Žalobca doručil súdu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom na prerušenie konania. Žiadosť o
zrušenie (odročenie) pojednávania z uvedeného dôvodu vyhodnotil súd prvého stupňa za nedôvodnú.
Žalobca v žiadosti poukázal na žalobu, v ktorej namietal zaujatosť sudcov tunajšieho súdu, no o jeho
námietke už bolo právoplatne rozhodnuté a žalobca žiadne nové dôvody neuviedol. Rovnako nebol
dôvod na zrušenie resp. odročenie pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania.
Obsahovo išlo o totožný návrh na prerušenie konania, aký už raz žalobca v tejto veci podal, a ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by mal súd akceptovať takéto návrhy na zrušenie alebo odročenie
pojednávania za účelom rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania a aj niekoľkokrát rozhodovať
o návrhoch na prerušenie konania podaných z tých istých dôvodov, nebolo by možné pristúpiť k
prejednaniu veci a k rozhodnutiu o veci samej, čím bol popretý zmysel a účel súdneho konania,
porušené právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov minimálne jedného z účastníkov,
nehovoriac o porušení ďalších zásad súdneho konania, ako zásady hospodárnosti, ale aj zásady ne bis
in idem (nerozhodovať dvakrát o tej istej veci), hoc ide o procesnú otázku. Okrem toho žiadosť žalobcu o
zrušenie pojednávania (ergo jeho odročenie) nespĺňala náležitosti v zmysle § 119 O. s. p., žalobca sa o
uvedenom dôvode dozvedel podstatne skôr ako bol jeho návrh zaslaný ( nakoľko o identickom návrhu už



bolo pred časom rozhodnuté) a dôvod na odročenie nebolo možné za žiadnych okolností považovať za
dôležitý aj z toho hľadiska, že o totožnom návrhu na prerušenie konania už bolo rozhodnuté. Preto súd
prvého stupňa nepovažoval za potrebné ani zákonné o návrhu na zrušenie pojednávania rozhodovať
a z horeuvedených dôvodov vyhodnotil súd návrh žalobcu na prerušenie konania za nedôvodný a
preto ho zamietol. Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané,
že dňa 01.03.2004 podal žalobca ako oprávnený na podklade exekučného titulu Notárskej zápisnice
notára O.. F. A. zo dňa 19.11.2003 návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade súdneho
exekútora Bc. A. D. so sídlom v Považskej Bystrici. Exekučné konanie bolo vedené u súdneho exekútora
pod spis. zn. EX 254/2004 a na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spis. zn. 4Er/1327/2008
(pôvodne 1Er/114/2004). Exekútor požiadal tunajší súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 01.03.2004 a dňa 26.03.2004 bolo exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa
22.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd
uznesením č. k. 4Er/1327/2008-21 zo dňa 28.03.2012 rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora. Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu, § 44
ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006, a ust. § 103 a §104 Os.p., dospel
súd prvého stupňa k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky
konania. Uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na
základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, je
daná právomoc a príslušnosť tamojšieho súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o
ňom. Námietku žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil súd
prvého stupňa ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je
odstrániteľný a ktorý bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti žalovaným
do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a žalovaný v tejto lehote nárok žalobcu na náhradu
škody neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby, tak je pravdou, že žaloba mala
nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 OSP. Žalobca
uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej
exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvého stupňa k záveru,
že pokiaľ ide o žalobcom tvrdené nerozhodnutie v zákonnej lehote v exekučnom konaní v súvislosti s
rozhodovaním o jeho návrhu na zmenu exekútora, tak súd dospel k záveru, že k tomuto došlo. Exekučný
poriadok v ust. § 44 ods. 8 stanovoval 30 - dňovú lehotu na rozhodnutie súdu o zmene exekútora od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd síce nemohol objektívne rozhodnúť
o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote, keď bezodkladne vyzval pôvodného
exekútora na vyjadrenie sa k návrhu, no tento súdu doručil svoje vyjadrenie až po uplynutí súdom určenej
lehoty a zároveň po uplynutí 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, avšak už
dňa 10.03.2011 mal exekučný súd všetky podklady pre rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, no o tomto rozhodol až dňa 28.03.2012. Akékoľvek nedodržanie zákonnej lehoty nemožno
síce považovať za zbytočné prieťahy v konaní, no rozhodne možno za ne považovať rozhodnutie
súdu o návrhu po viac ako roku od predloženia posledných potrebných podkladov k rozhodnutiu. V
súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu exekútora tak došlo k porušeniu jeho
práva na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov a tým aj k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu. V súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu exekútora tak
došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Napriek nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu, nedodržaniu zákonnej lehoty a prieťahoch pri rozhodovaní o návrhu oprávneného
na zmenu exekútora, súd prvého stupňa žalobcovi náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
nepriznal. Žalobca k vzniku škody a výške majetkovej škody nepredložil ani nenavrhol žiadne relevantné
dôkazy. Táto škoda nevyplýva ani z pripojeného exekučného spisu, ktorý neobsahuje žiadnu urgenciu
ani žiadosť o informáciu o stave rozhodovania exekučného súdu. Konštatoval, že žalobca ako oprávnený
v exekučnom konaní zanedbal prevenčnú povinnosť, keď sa žiadnym spôsobom od podania návrhu
na zmenu exekútora až do rozhodnutia o návrh nezaujímal. Tvrdené urgencie exekučného súdu
žalobca nepreukázal. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaný namietal nepreukázanie nároku žalobcu aj z
dôvodu nepreukázania skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení od
01.01.2013, toto ustanovenie nemožno v danej veci aplikovať, keďže žalobca uplatnil svoj nárok skôr,
ako toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal a ani nenavrhol
žiaden dôkaz na preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi nerozhodnutím exekučného súdu v
zákonnej lehote, resp. prieťahmi exekučného súdu a majetkovou škodou žalobcu. Časť vyčíslenej
majetkovej škody mala žalobcovi vzniknúť administráciou listín a komunikáciou s pôvodným exekútorom



a časť na administratívne spracovanie textov v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Žalobca
však takéto listiny konkrétne neoznačil, nepredložil a exekučný spis neobsahuje žiadnu urgenciu a ani
len žiadosť o informáciu o stave rozhodovania exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo by možné ju žalobcovi priznať v
prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobca však
ani len nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval aj viacerými
rizikami, ktorým boli vystavené jeho oprávnené záujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu. Uplatnenú nemajetkovú ujmu zdôvodňoval aj negatívnymi pocitmi svojich majiteľov
a konateľov, stratou zisku, zánikom podnikateľských plánov a ovplyvnením ďalších podnikateľských
postupov žalobcu. Uvedené zdôvodnenie uplatneného nároku je v súvislosti s označenou exekučnou
vecou zjavne neopodstatnené. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení zaoberal znaleckým posudkom č.
1/2013 vypracovaným znalcom doc. O.. Z.. A. S., Z.. Hoci súd prvého stupňa do tohto spisu založil
kópiu posudku, vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal, pretože nepovažoval za potrebné takýto
dôkaz vykonať. Bol vypracovaný na žiadosť žalobcu za účelom zistenia, či je právom EÚ zakázané,
aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom
alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, pričom takýto posudok nemá význam z hľadiska
skutkového zdôvodnenia nároku uplatneného v tomto konaní. Keďže žaloba bola nedôvodná, súd ju
v celom rozsahu zamietol, a to bez toho, aby vo veci rozhodoval medzitýmnym rozsudkom o právnom
základe uplatneného nároku, keďže takýto postup by bol nehospodárny. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 OSP, I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí
názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú
sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také
úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným
úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu
podáva. V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať
pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného,
z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a



na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva
žalobcu na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého
súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa
k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny
súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si
určil sám a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho
orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa §
153b O.s.p. Žalobca súdu prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej
škode, ktorá mu vznikla s titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených
výdavkov. V tejto časti považoval žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za
prejav svojvôle a arbitrárnosti. Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v
tomto konaní jedinečný, svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako
v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny
skutkový dej a základ. Nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov
formulárovým spôsobom. Žalobcovi nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akou úvahou
súd prvého stupňa dospel k tomu, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal
v konaní prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však
dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť
ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého
stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto
súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh zamietol a žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v



celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Namietané vady konania vymedzené v § 221
ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa
nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak prvostupňový súd
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd vzal na zreteľ, že v odvolaní vznesená námietka zaujatosti sa týkala všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Napriek tomu ale skúmal existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci iba vo vzťahu k sudcovi -
JUDr. Jurajovi Valáškovi, ktorý podľa rozvrhu práce tohto okresného súdu má predmetnú vec prejednať
a rozhodnúť (ďalej len "namietaný sudca"), nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov tohto
okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, preto predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p., ktorý treba odlišovať od námietky zaujatosti sudcu. Jej dôvodnosť
posudzuje odvolací súd vždy bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu
posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou Mgr. Marekovi Anovčinovi. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 19.10.2012, č. k.
4NcC/438/2012-15, rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou Mgr. Marek Anovčin, je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 5C/181/2012. Spis
bol následne pridelený náhodným výberom (pokyn 22/2012, Spr. 1010/2012) JUDr. Márii Vrtochovej,
ktorá horeuvedeným uznesením vylúčená z prejednania a rozhodnutia veci nebola. Po jej pridelení
na Krajský súd v Trenčíne bola vec náhodným výberom v zmysle pokynu 14/2013-C pridelená JUDr.
Jurajovi Valáškovi, ktorý sa vyjadril, že sa vo veci necíti byť zaujatý a nie je si vedomý žiadnych okolností
na základe ktorých by bolo dôvodné pochybovať o jeho nezaujatosti pre vzťah k veci, účastníkom
konania alebo ich zástupcom. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom,



odvolací súd zdôrazňuje, dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru,
že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania.
V konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie
tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti
o jeho nezaujatosti, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k
prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie.
Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k
tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí
a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie,
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania
zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné pre úspešnosť návrhu, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní dôsledne
postupoval podľa jednotlivých ustanovení O.s.p., preto tvrdenia žalobcu o tom, že nemal objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom
vyjadrení, nie sú pravdivé.

Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo spolu s ďalšími procesnými poučeniami právnemu zástupcovi
žalobcu doručené na samostatnej listine dňa 18.12.2012. Zároveň bolo aj súčasťou každého
predvolania na nariadený termín pojednávania, ktorý si právny zástupca žalobcu prevzal, čo vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa. Preto neobstojí argumentácia žalobcu o tom, že nebol v konaní
riadne poučený v zmysle tohto ustanovenia.

Vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie konania bolo žalobcovi doručené dňa 14.03.2013 spolu
s predvolaním na prvý termín pojednávania nariadený na 02.05.2013, pričom termín pojednávania
bol následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Tento
návrh na prerušenie konania súd prvého stupňa zamietol uznesením zo dňa 14.05.2013, č.k. 5C
181/2012-65, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.10.2013 v spojení s potvrdzujúcim uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co/442/2013-92 zo dňa 28.08.2013. Nie je pravdivé tvrdenie v
odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a
žalovaného postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak urobiť nemohol. Ďalší termín
pojednávania súd prvého stupňa nariadil na deň 11.02.2014. Dňa 29.01.2014, kedy právny zástupca
žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode na zrušenie pojednávania,
teda v rozpore s ust. § 119 ods. 2 O.s.p. nepožiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania bez zbytočného
odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel. Urobil tak až 10.2.2014, pričom opätovne navrhol prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd. Uvádzanú ústavnú sťažnosť nepredložil. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods.
2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania
podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z.
s účinnosťou od 01.01.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh
právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahoval. Odvolací súd konštatuje, že z
obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na
vytýčenom pojednávaní. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, nezistil
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, čo obratom v zmysle § 119 ods. 4 O.s.p. tomuto oznámil.



Súd prvého stupňa preto správne vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, pretože boli splnené
podmienky § 101 ods. 2 O.s.p. a bola dodržaná lehota na prípravu pojednávania. Pretože žaloba
a vyjadrenie k žalobe boli účastníkom riadne doručené v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním a žiadneho z nariadených pojednávaní sa účastníci konania nezúčastnili, napriek riadne
doručeným predvolaniam, nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého
stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Žalobca sa bez ospravedlniteľného
dôvodu nezúčastnil nariadeného pojednávania, preto neobstojí jeho odvolacia námietka, že sa nemal
možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré vykonal súd. Túto možnosť žalobca nevyužil napriek poučeniu podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov splnené všetky podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu
na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov
konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v
predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním a účastníci konania mali reálnu
možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňa končil dokazovanie. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku
všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Odvolací súd naviac z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu
zo dňa 13.12.2012 podanej voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 4NcC/438/2012-15 zo dňa 19.10.2012, ktorá bola predmetom jeho prvého návrhu na prerušenie
konania rozhodol uznesením zo dňa 30. októbra 2013, č.k. II. ÚS 551/2013-11tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25
ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa
11.02.2014 dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.
Otázka či je konajúci sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom prípade
vyriešená postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. V rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného
súdu č.k. 4NcC/438/2012-15 zo dňa 19.10.2012 o podanie ktorej sťažnosti opieral navrhovateľ
dôvodnosť návrhu na prerušenie konania. Naviac v čase, keď súd prvého stupňa v tomto smere
rozhodoval, už bolo súdom prvého stupňa o obdobnom návrhu žalobcu rozhodnuté a ústavná sťažnosť
podaná proti tomuto rozhodnutiu odmietnutá, z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania prvostupňového
súdu tu už nebola existencia skutočnosti, od ktorej žalobca odvodzoval opodstatnenosť svojho návrhu.
Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o návrhu na prerušenie konania a zároveň
vo veci samej, je v súlade s postupom podľa § 6 O.s.p. ako aj so zásadou hospodárnosti a efektívnosti
konania. Preto nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje
odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné
dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie,
prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod
na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa. Na základe týchto
skutočností vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobcu smerujúce proti napadnutému rozsudku v časti,
ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie konania ako nedôvodné.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukázal na to, že napriek jedinečnosti skutkového deja súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje on ako žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že práve skutočnosti uvedené v odvolaní
sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov
žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované



návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k návrhu, že sa vo veci
nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a pod.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 Osp. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú: výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. Vychádzajúc z ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1,2, § 15 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje
dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu,
ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou
sp. zn. 4Er/1327/2008exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym
úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že
prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou
príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala
nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu
na súdnu ochranu.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,



že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané", "súd úplne ignoroval všetky tvrdenia
žalobcu o majetkovej škode z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu
výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií atď".), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem
toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného súdu. Žalobca
v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nepreukázanom
naplnení predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu nesprávneho úradného
postupu, škody a príčinnej súvislosti). Rovnako žalobca v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou
nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Napadnutý
rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného kumulatívneho
naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je zamietnutie žaloby žalobcu.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením
a hodnotením listinného dôkazu, znaleckého posudku č. 1/2013 vypracovaného znalcom doc. O.. Z..
A. S., Z.. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s
príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď
účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie
za skončené, odvolací súd v súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody na doplnenie dokazovania, pre
ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na závery súdu prvého stupňa s ktorými sa odvolací súd
stotožnil ako aj k poučeniu žalobcu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. je potom bez právneho významu aj
znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý mal žalobca založiť do jedného zo spisov súdu
prvého stupňa po vyhlásení rozhodnutia vo veci samej. K odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa
tento znalecký posudok nepripojil. Odvolací súd uvádza, že aj v prípade jeho pripojenia, nevykonanie
dokazovania oboznámením obsahu tohto znaleckého posudku by vzhľadom na záver súdu prvého
stupňa nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p., tak že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal,
pretože žalovaný si trovy odvolacieho konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.