Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoSr/2/2018 z 28. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 28. novembra 2018, sp. zn. 5CoSr/2/2018, ECLI:SK:KSKE:2018:7116228924.1 Krajský súd Košice | 5CoSr/2/2018 | ECLI:SK:KSKE:2018:7116228924.1 | 2018-11-28 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/10db320c-7627-4cbb-89de-a2c0af02f8c4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7116228924.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoSr/2/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116228924
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7116228924.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a
sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobkyne P.. A. A., H.. XX.X.XXXX,
E., H. F.. H.É. X, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Petrom Rybárom, s.r.o., Košice, Kuzmányho
29, IČO: 47 234 466 proti žalovanému EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35
724 803, zast. Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613
843, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 34Csr/2/2016-117 z
16.1.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyni priznáva právo náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. zrušuje rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, Bratislava, Vansovej 2, zriadeného
záujmovým združením právnických osôb Asociácia pre arbitráž, Bratislava, Rusovská cesta 15, IČO:
45 744 971 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. SRSAspA 00856/15 z 20.6.2016 a II. žalobkyni
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 5.12.2016 domáhala
a ako ju skutkovo a právne odôvodnila, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo 14.2.2017 o. i.
uviedol, že žalobkyňa sa v predmetnej žalobe domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, nakoľko
namieta platnosť rozhodcovskej zmluvy, a teda právomoc rozhodcovského súdu, porušenie všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, ako i to, že rozhodcovský rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. nesúhlasí s podaným žalobným návrhom, nakoľko má za
to, že nie sú splnené dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods.1 zák. č. 335/2014
Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a navrhol, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, že
žalobkyňa vo svojom vyjadrení k stanovisku žalovaného z 22.3.2017 uviedla, že konanie žalovaného
považuje za účelové. Ako spotrebiteľ bez právneho vzdelania si nemohla byť vedomá, čo pre ňu spôsobí
uzavretá Dohoda o uznaní záväzku spolu s Rozhodcovskou zmluvou. Túto vedomosť nepotvrdzuje ani
ňou podpísaný dotazník, tak ako to tvrdí žalovaný. Má za to, že žalovaný uzatvoril predmetnú Dohodu
o uznaní záväzku spolu s Rozhodcovskou zmluvou práve z dôvodu, aby zvýhodnil svoje postavenie
oproti spotrebiteľovi - žalobkyni a to tým, že aj napriek premlčanému nároku, došlo k začatiu plynutia
novej premlčacej doby. Je nelogické, aby podpísala dokumenty, ktorých podpisom by začala plynúť
nová premlčacia doba, ak by bola v čase podpisu poučená, teda vedela, že žalovaného pohľadávka
je premlčaná a žalovaného nárok na ňu je značne oslabený. Poukázala na rozsudok Okresného súdu
Prešov sp.zn. 17C/446/2012 z 8.4.2013, že žalovaný v podaní z 9.5.2017 zotrval na svojej právnej
argumentácii. Zo samotného znenia rozhodcovskej zmluvy, ktorá nie je obsahovo obšírna vyplýva právo



žalobkyne jednak na výber rozhodcovského súdu, možnosť odstúpenia od rozhodcovskej doložky a v
neposlednom rade aj možnosť odmietnutia rozhodcovského konania. Z uvedeného dôvodu nemožno
rozhodcovskú zmluvu považovať za neprijateľnú podmienku. Na základe uvedeného má za preukázané,
že došlo k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy a poukázal na rozhodnutie Okresného súdu
Lučenec v rozsudku z 30.1.2017, sp.zn. 13Csr/1/2016. Ďalej súd uviedol, aké dokazovanie vykonal, na
základe ktorého zistil skutkový stav, že 23.3.2007 uzavrela žalobkyňa so Všeobecnou úverovou bankou,
a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava zmluvu o poskytnutí flexipôžičky, na základe ktorej bol
žalobkyni poskytnutý bezúčelový úver vo výške 62 000,- Sk/2 058,02 eur, ktorý sa zaviazala splatiť do
60 mesiacov pri výške mesačnej anuitnej splátky 1 407,52 Sk/46,72 eur. Na zmluve bol uvedený dátum
prvej anuitnej splátky 23.4.2007 a poslednej anuitnej splátky 23.3.2012. Zmluva ďalej upravuje formu
splácania, špecifikuje a stanovuje výšku poplatkov (za poskytnutie úveru, za I. upomienku, za každú
ďalšiu upomienku, za vedenie úverového účtu, za poistenie úveru, za zmenu zmluvných podmienok, za
predčasné splatenie). Zmluva tiež odkazuje na úpravu vo Všeobecných obchodných podmienkach VÚB,
a.s.. (čl. 10 - 11). Z prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok VÚB zo 14.2.2011 vyplýva, že Všeobecnou
úverovou bankou, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava postúpila pohľadávku žalovanému,
a to pohľadávku voči žalobkyni, kde sa nachádzajú okrem iných údaje - výzva na splatnosť 31.12.2007
a splatnosť pohľadávky 4.2.2008, celková výška pohľadávky k 14.2.2011 je 3 162,06 (č.l. 15). Výzvou
z 25.8.2015 žalovaný vyzval žalobkyňu na úhradu sumy 2 801,22 eur najneskôr do 1.9.2015 (č.l. 35).
6.8.2013 bola uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom Dohoda o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktorou žalobkyňa ako dlžníčka uznala, čo do právneho
dôvodu a výšky, svoj záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy č. 001473901230307, z
23.3.2007 s pôvodným veriteľom. Dlžná suma vo výške 3 038,40 eur pozostávala z istiny vo výške 1
260,37 eur, z ostatného príslušenstva podľa zmluvy 1 130,16 eur, z úroku z omeškania 9% ročne zo sumy
1 932,37 eur za dobu od 3.2.2011 do dňa splatnosti poslednej splátky a nákladov na inkasné konanie
vo výške 238,97 eur. Zároveň dohoda obsahuje prehlásenie, že dlžník má vedomosť o premlčaní dlhu
a jeho následkoch. 6.8.2013 podpísala žalobkyňa formulárovú spotrebiteľskú Rozhodcovskú zmluvu,
ktorá bola vopred pripravená a podpísaná žalovaným 5.8.2013. Predmetom zmluvy bolo dojednanie
zmluvných strán, že všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach uzatvorenej pod zhodným číslom spisu ako je uvedené v záhlaví zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred a) Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže
do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu
žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca
ustanovený podľa vnútorných pravidiel Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu - zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (č.l. 13). V bode 3.2 rozhodcovskej zmluvy
bolo dojednané, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 3.1. na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy. Toto ustanovenie sa nepoužije, ak pred
podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. V bode 3.3 sa zmluvné
strany dohodli, že ktorákoľvek zo strán môže od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu,
a to najneskôr v deň predchádzajúci dňu podania žaloby na Stálom rozhodcovskom súde. So žalovaným
vopred pripraveného Dotazníka k Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach a
Rozhodcovskej zmluve žalobkyňa krížikom zaškrtla, že súhlasí s tým, aby jej žalovaný vypracoval a
predložil Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach na základe jej požiadavky a
výška splátok a doba splácania je vyjadrením jej záujmu a jej schopnosti záväzok uhradiť, vyhlásila, že
všetky finančné nároky veriteľa uvedené v Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
sú správne vypočítané a chce ich uhradiť, berie na vedomie, že uznanie premlčaného záväzku má
za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie jeho vymáhateľnosti na súde, vyhlásila, že
Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach chce uzavrieť, že jej boli vysvetlené
podmienky rozhodcovského konania, výška súdneho poplatku, zásada písomnosti konania, možnosti
preskúmania rozhodcovského rozsudku, možnosť od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť a je ochotná v
prípade nesplnenia záväzku podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, vyhlásila, že rozhodcovskú zmluvu
chce uzavrieť a že dotazník vyplnila dobrovoľne a pravdivo, podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia (č.l. 81). 1.10.2015 podal žalovaný na Stály rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre
arbitráž, Bratislava, Vansovej 2, žalobu, ktorou sa domáhal od žalobkyne zaplatenia istiny 2 006,53 eur,



úroku z omeškania 472,09 eur a 9% úroku z omeškania ročne zo sumy 876,37 eur od 1.8.2014 do
zaplatenia. 20.6.2016 vydal rozhodcovský súd rozsudok sp.zn. SRSAspA 00856/15, ktorým zaviazal
žalobkyňu na zaplatenie sumy 2 006,53 eur, úroku z omeškania vo výške 472,09 eur, úroku z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 876,37 eur od 1.8.2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku a zaviazal žalobkyňu k povinnosti nahradiť žalovanému náklady inkasného
konania vo výške 150,- eur a trovy rozhodcovského konania pozostávajúce z poplatku za rozhodcovské
konanie vo výške 56,23 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 239,24 eur. Rozsudok bol žalobkyni
doručený 17.10.2016, čo vyplýva z kópie doručenky zo zásielky (č.l.94). Ďalej súd citoval § 73 ods.1, §
73 ods.3,8, § 45 ods.1, § 46 ods.1, § 47 ods.1,2 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods.1,3,4, § 53 ods.1,2,3,4 písm. r), § 53 ods.5
Občianskeho zákonníka, § 53 ods.4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, § 3 ods.1,
§ 4 ods.2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení ku dňu uzavretia rozhodcovskej
zmluvy, § 2, § 3 ods.1,2, § 4 ods.1,2,3,4,5,6 zák. č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru
medzi žalobkyňou a obchodnou spoločnosťou VÚB, a.s.) a uviedol, že v prvom rade skúmal, či bola
žaloba žalobkyne o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná včas. Z pripojeného rozhodcovského
spisu, z doručenky zo zásielky obsahujúcej rozhodcovský rozsudok zistil, že tento bol žalobkyni
doručený 17.10.2016 a 9.12.2016 bola žalobkyňou na Okresný súd Košice I podaná žaloba na zrušenie
rozhodcovského rozsudku, teda včas. Ďalej skúmal všetky okolnosti dojednania rozhodcovskej doložky
alebo zmluvy v sporoch medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Základným kritériom posudzovania, či ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, je § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka, či sú v zmluvách obsiahnuté
podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa - žalobkyne. Táto úprava platí pre všetky neprijateľné podmienky upravené v § 53 ods.4
Občianskeho zákonníka. Dôležitým je zistenie, či boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané
alebo nie. Uviedol, že za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú podmienky, ktoré
pripravil dodávateľ vopred a pri ktorých sa mal síce spotrebiteľ možnosť s nimi oboznámiť pred podpisom
zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Spotrebiteľ je v tomto prípade v postavení, že mal len na
výber, či predložený návrh zmluvy podpíše alebo odmietne. Aj na samotnú Rozhodcovskú zmluvu sa
vzťahujú povinnosti vyplývajúce pre veriteľa ako aj pre dlžníka zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Je možné, tak ako to tvrdí žalovaný vo svojich vyjadreniach, aby dodávateľ/veriteľ pripravil zmluvu
vopred, ale je jeho povinnosťou náležite s jej podmienkami oboznámiť dlžníka a nielen predložiť vopred
sformulovanú rozhodcovskú zmluvu, dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
a dotazník k dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach na podpis dlžníkovi.
Len pri riadnom splnení informačnej povinnosti o podmienkach zmluvy, by bolo možné považovať
rozhodcovskú zmluvu a dohodu o uznaní záväzku za platné. Keďže žalobkyňa nesplácala svoj
záväzok, bola jej doručená zo strany žalovaného prostredníctvom poštového úradu Rozhodcovská
zmluva, Dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach ako aj Dotazník, čo vyplynulo z
vyjadrenia žalovaného zo 14.2.2017 na č.l. 22 spisu. Napriek vyjadreniu žalovaného v jeho podaní
z 9.5.2017 , že „uzavretie Dohody ako aj Rozhodcovskej zmluvy nie je časovo limitované, a teda
podľa názoru žalovaného mal žalobca dostatok času, aby si jednotlivé dokumenty prezrel, oboznámil
sa s nimi a podľa svojej vôle tieto dokumenty vyplniť v prípade, že s ich obsahom súhlasí“, súd je
názoru, že v prvom rade spočívala povinnosť oboznámiť a vysvetliť podstatu zmluvných dojednaní na
žalovanom ako veriteľovi, pretože je nepravdepodobné, aby žalobkyňa ako bežný spotrebiteľ pochopila
podstatu a následky tak významných zmluvných dojednaní (uznanie záväzku, premlčanie, rozhodcovské
konanie a pod.), ktoré nakoniec viedli aj k zhoršeniu jej právneho postavenia v tomto vzťahu. V danom
prípade absenciu splnenia tejto povinnosti zo strany žalovaného nemožno zhojiť predformulovaným
Dotazníkom k Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach a Rozhodcovskej zmluve,
ktorý podpísala žalobkyňa 6.8.2013. Práve Súdny dvor vo svojich rozsudkoch z 27.6.2000 Oceáno
Group Editorial a K. G.C240/98 až 244/98 poukázal na systém ochrany spotrebiteľa podľa Smernice
93/13, kde vychádzal z toho, že spotrebiteľ sa nachádza nerovnom postavení voči poskytovateľovi
služby, čo sa dotýka jeho vyjednávacej sily, úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na
podmienky vopred vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, že by mohol ovplyvniť jeho
obsah. Dojednanie rozhodovania sporov medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi automaticky nepredstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodujúce je posúdenie, či pri individuálnom dojednaní spotrebiteľ
mohol predložiť dodávateľovi pripomienky k návrhu zmluvy. Je možné dohodnúť v rozhodcovskej
doložke alebo rozhodcovskej zmluve alternatívny spôsob riešenia sporov, avšak spotrebiteľ má byť
riadne upozornený na obsah a význam takejto rozhodcovskej doložky, alebo zmluvy, a čo to pre



neho znamená, aby ho znenie nemohlo uviesť do omylu. Z vyjadrení sporových strán je zrejmé, že
žiadne takéto oboznamovanie sa neuskutočnilo, žalovaný poštou doručil ako prílohy svojho podania z
5.8.2013 na podpis žalobkyni Rozhodcovskú zmluvu, Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach a Dotazník na podpísanie, pričom tieto obdŕžal žalovaný späť 8.8.2013. Čo sa týka
Rozhodcovskej zmluvy túto posúdil ako neplatnú pre existenciu neprijateľných podmienok v súlade s §
53 ods.1 Občianskeho zákonníka. Súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti posudzuje platnosť alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy vo vzťahu k ustanoveniam zákona zakotvujúcim ochranu spotrebiteľa.
Pokiaľ takáto zmluva obsahuje klauzulu zneužívajúcu a poškodzujúcu spotrebiteľa z hľadiska uplatnenia
jeho hmotnoprávnych nárokov, nie je realizovateľná. Rozhodcovskú zmluvu je možné akceptovať za
predpokladu, že podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky účastníkom zmluvného
vzťahu garantujú spravodlivé konanie a rovnaké zaobchádzanie. Žalobkyňa nemala žiadnu možnosť
individuálne dojednať podmienky obsiahnuté vo formulárovej rozhodcovskej zmluve, ocitla sa v značnej
nerovnováhe vo vzťahu k dodávateľovi pri uplatňovaní svojich práv tým, že nútila žalobkyňu podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, ak žalovaný podá návrh na rozhodcovskom súde skôr, ako začne konanie
na všeobecnom súde. Žalobkyňa týmto stratila právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom
súde v mieste svojho bydliska. Možnosť voľby uvedená v rozhodcovskej zmluve spočívajúca v tom,
že žalobkyňa mohla kedykoľvek začať konanie na všeobecnom súde, je klamná, pretože takmer s
pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov
plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Žalobkyňa sa v posudzovanej veci reálne vzdala svojho
práva na účinnú ochranu v konaní pred všeobecným súdom, a to v pozícii a situácii, v ktorej vystupovala
ako spotrebiteľ, teda ako slabšia zmluvná strana a pri nemožnosti reálne vplývať na obsah zmluvy, čo
je neprijateľné. Keďže súd vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu ako neplatnú, nebola daná ani právomoc
rozhodcovského súdu na konanie. Ďalej súd citoval znenie § 39, § 110 ods.1, § 558 O. z. a uviedol,
že v rámci rozhodovania sa zameral aj na platnosť uzavretej Dohody o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach, ktorú žalobkyňa podpísala 6.8.2013. V prvom rade považoval za potrebné na
tomto mieste konštatovať, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, ktorý je právnym nástupcom
banky poskytujúcej spotrebiteľský úver, je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý sa aplikujú ustanovenia
zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
žalobkyňa ako spotrebiteľ svojim prejavom vôle uznala dlh podľa čl. 2 Dohody, tento úkon je nutné
posúdiť podľa Občianskeho zákonníka. Účelom Dohody pritom zrejme nebolo uznanie existencie práva
v zmysle § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, pretože právo na vrátenie poskytnutého úveru vyplývalo
z písomne uzavretej Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky a skutočnosť, že takáto zmluva bola uzavretá a
že z nej veriteľovi takéto právo vyplýva, nebola od počiatku medzi stranami sporná. Uznanie práva,
ktorým možno posilniť procesné postavenie veriteľa v prípade, ak je existencia práva sporná, preto
v tomto prípade nebolo možné využiť, pretože právo veriteľa na vrátenie poskytnutých prostriedkov
sporné nebolo. Dohoda o uznaní dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka na rozdiel od uznania práva
podľa § 110 ods.1 smeruje k uznaniu, že dlžník svoj dlh (zodpovedajúci právu, ktorého existencia nie je
sporná) uznáva čo do dôvodu a výšky. Formulácia Dohody v čl. 2, ktorá priamo odkazuje na zmluvu z
ktorej dlh vznikol („... na základe zmluvy číslo/číslo zákazníka …. zo dňa ...“) a v ktorej následne dlžník
uznal záväzok čo do výšky aj dôvodu potvrdzuje, že dlžník v nej vyjadril uznanie svojho dlhu podľa §
558 Občianskeho zákonníka. Pri premlčanom dlhu však právne účinky takéhoto uznania dlhu môžu
nastať iba za predpokladu, že ten, kto dlh uznal o jeho premlčaní vedel. Z dokazovania vyplynulo, že
žalobkyňa (spotrebiteľ) nebola relevantným spôsobom informovaná o tom, že dlh je už v čase jej uznania
premlčaný, nakoľko žalobca postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď žalobkyni
dal podpísať vopred pripravené znenie vyhlásenia o uznaní záväzku, do ktorého bolo implementované
vyhlásenie dlžníka, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Na tomto mieste súd
opakovane uvádza, že je málo pravdepodobné, aby žalobkyňa ako bežný spotrebiteľ pochopila podstatu
a následky tak významných zmluvných dojednaní (uznanie záväzku, premlčanie), ktoré nakoniec viedli
aj k zhoršeniu jej právneho postavenia v tomto vzťahu. Citoval znenie § 4 ods.8 zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (v znení v čase uzavretia Dohody o uznaní záväzku) predávajúci nesmie konať
v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie
najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Konanie
žalovaného, kedy dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby zo spotrebiteľskej zmluvy
uzavretej 23.3.2007, aj keď žalobkyňa zrejme nemala vedomosť o premlčaní a ani vôľu takéto vyhlásenie



urobiť, súd považuje za nekalú obchodnú praktiku. Zákon o ochrane spotrebiteľa demonštratívne
vymedzuje konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z kontextu Dohody je zrejmé, že kým žalobkyňa ako
spotrebiteľ považovala za účel Dohody stanovenie najnižšej možnej sumy, ktorú bola schopná mesačne
poskytovať na splatenie úveru, zo strany žalovaného bolo účelom dosiahnutie predĺženia premlčacej
doby. Táto skutočnosť je zrejmá aj z obsahu Dotazníka k Dohode o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach, kde žalovaná zaškrtla krížikom, že súhlasí s tým, aby žalovaný vypracoval a
predložil Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach na základe jej požiadavky a
výška splátok a doba splácania je vyjadrením jej záujmu a schopnosti svoj záväzok uhradiť. Súd takúto
dohodu považuje za neplatnú zo všetkých hore uvedených dôvodov pre rozpor s dobrými mravmi v
súlade s § 39 O. z., a preto nemohli nastať právne účinky uznania dlhu a premlčacia lehota nemohla
začať opäť plynúť. Rozhodcovský súd tak o nároku uplatnenom v rozhodcovskom konaní rozhodoval
v čase, kedy bol záväzok dlžníka/žalobkyne vrátiť poskytnuté finančné prostriedky už premlčaný. Ďalej
uviedol, že žalobe vyhovel aj z iného dôvodu. Ak by aj Rozhodcovská zmluva bola platná, rozhodcovský
súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy bol v povinný aplikovať príslušné
ustanovenia predpisov na ochranu spotrebiteľa. Rozhodoval v rozpore s právnymi predpismi na ochranu
práv spotrebiteľa, ale možno tiež konštatovať, že rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď mal skúmať otázku aktívnej legitimácie žalovaného na podanie žaloby v
rozhodcovskom konaní. Citoval znenie § 524 ods.1,2 O. z.. Zásadnou otázkou, ktorou bolo tiež potrebné
v rozhodcovskom konaní vyriešiť bola otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv.
bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel v Občianskom zákonníku sprísňuje
pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Rozhodcovský súd bol povinný preskúmať
vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnu (existencia
tvrdenej povinnosti na strane žalovanej) ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v
postupe rozhodcovského súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie
vecnej legitimácie, zodpovedaný ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu
základného práva na súdnu ochranu garantovaného v Článku 46 ods.1 Ústavy ako aj obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie garantovaného Článkom 6 ods.1 Dohovoru ( nález Ústavného súdu SR
zo 16.12.2014, sp. zn. III.ÚS 266/2014). Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady
podľa § 92 ods.8 zák. o bankách (jeho znenie citoval), ktorý splnenie preukazuje v danom spore žalobca.
Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne
nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa Všeobecnej úverovej banky, a.s.. Konštatoval, že podľa
ustanovení zákona o bankách môže byť tak banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť) ak je splatná
(1), a to až po prechádzajúcej (2) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnená (3) v omeškaní klienta
so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Uvedené skutočnosti
sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky ( viď. rozsudky Krajského súdu v Prešov sp. zn. 6Co/119/2013, 19Co/194/2015,
4Co/145/2014). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa
vyžaduje z dôvodu, že iba postúpenie pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná
možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky. Zákon o bankách je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku lex specialis, preto v prípade, ak ide o postúpenie pohľadávky bankou, platia primerane
ustanovenia lex specialis pred všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníku. Ak zákonné predpoklady
nie sú splnené, ide o právny úkon postúpenia contra lege a z tohto dôvodu je absolútne neplatný pre
rozpor so zákonom § 39 O. z.. V takomto prípade tu nie je daná aktívna legitimácia žalobcu vo vzťahu k
pohľadávke, ktorá doposiaľ nebola splatná. Žalovaný nijakým spôsobom v rozhodcovskom konaní a ani
v tomto súdnom konaní nepreukázal, že VÚB, a.s. doručila žalobkyni výzvu na úhradu nezaplateného
splatného záväzku v zmysle § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, čo je základným predpokladom
pre postúpenie pohľadávky na žalovaného. Pokiaľ teda v rozhodcovskom konaní nebolo preukázané, že
VÚB, a.s. postúpila pohľadávku z úveru v súlade s § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z., rozhodcovský súd
nezistil správne v dostatočnom rozsahu pre svoje rozhodnutie skutkový stav a vec potom z tohto dôvodu
aj nesprávne právne posúdil, keď sa nezaoberal dôsledne otázkou aktívnej legitimácie žalovaného
ako žalobcu v rozhodcovskom konaní (či teda zmluva o postúpení pohľadávok je vzhľadom na vyššie
uvedené nedostatky neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O. z.). Žalovaný tak podľa názoru súdu
pri absencii naplnenia týchto zákonných podmienok nebol ani oprávnený pohľadávku uplatňovať pred
rozhodcovským súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že sú splnené
podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. V danom prípade je zrejmé, že rozhodcovská
zmluva bola neplatná, čo je základný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rovnako sú dané
dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko rozhodcovský súd sa vôbec nezaoberal otázkou



aktívnej legitimácie žalovaného na podanie žaloby na rozhodcovský súd. Ďalej citoval znenie § 262
ods.1,2, § 255 ods.1,2, § 251, 263 ods.1 CSP a žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%,
o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, a to z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, ktoré odôvodnil nasledovne: Má za to, že v konaní neboli preukázané dôvody na
zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 45 ods.1 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, prvoinštančný súd sa nevyporiadal s námietkami žalovaného a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Na neho bola predmetná pohľadávka postúpená,
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 15.2.2011, je subjekt, ktorého predmetom činnosti je
mimosúdne vymáhanie pohľadávok. Primárne sa pokúsil o mimosúdne urovnanie a výsledkom rokovaní
bola vôľa a ochota žalobkyne predmetnú pohľadávku uhradiť, avšak z dôvodu nedostatku finančných
prostriedkov, nebolo v možnostiach právneho predchodcu žalobcu pohľadávku uhradiť v celosti. Keďže
nemal v úmysle zbytočne navyšovať pohľadávku o trovy súdneho, prípadne exekučného konania a
žalobkyňa predmetnú pohľadávku čo do dôvodu a výšky uznala, poskytol jej ešte možnosť uhradiť
pohľadávku v splátkach po 32 € mesačne. Z uvedeného dôvodu uzatvoril so žalobkyňou 5.8.2013
Dohodu o urovnaní splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej žalobkyňa uznala čo do dôvodu
a výšky svoj záväzok a zaviazala sa svoju pohľadávku splatiť v pravidelných mesačných splátkach
po 32 €, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 25.8.2013. Tvrdí, že dohoda spĺňa všetky
náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre jej platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka. Teda má písomnú
formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť,
čo má za následok predpoklad, že záväzok trval aj v čase uznania. poukázal na dotazník z 5.8.2013,
ktorý potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tým spojených, konkrétne bod 3, v ktorom
jednoznačne zrozumiteľne a jasne je uvedené „beriem na vedomie, že uznanie premlčaného záväzku
má za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie jeho vymáhateľnosti na súde“. Žalobkyňa
porušila predmetnú dohodu, a preto bol nútený obrátiť sa so svojim nárokom na zaplatenie predmetnej
pohľadávky na Stály rozhodcovský súd, zriadený pri asociácii pre arbitráž Bratislava, Vansovej 2.
Zastáva názor, že konanie možno považovať za morálne a čestné, preto nemožno súhlasiť s tým, že je
absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Žalobkyňa si bola vedomá
svojho záväzku, preto záväzok podpisom dohody uznala. Nestotožňuje sa s právnym záverom súdu, že
ako veriteľ dosiahol uzatvorenie dohody za použitia nekalej obchodnej praktiky, ktorá spočíva v tom, že
právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bolo súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého
sa len doplnili údaje o žalobkyni. Obsah dohody nie je taký rozsiahly, aby sa s ním žalobkyňa nemala
možnosť oboznámiť, v pokoji prečítať a v prípade, ak mala záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom,
vysloviť s ňou svoj súhlas s podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasila.
Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11.11.2014 sp. zn. 15Co/239/2014,
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30.9.2013 sp. zn. 15Co/28/2013, Krajského súdu v Prešove z
10.6.2014 sp. zn. 9Co/41/2013, z ktorých odôvodnení citoval. Zastáva názor, že aktívnu legitimáciu v
rozhodcovskom konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky a pre úplnosť poukázal
na § 92 ods. 8 ZoB a uviedol, že citované ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalovaného v rozhodcovskom konaní ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto
ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť
pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali
platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Zastáva názor, že prípadné porušenie povinnosti
vyplývajúce z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o
postúpení zmluvy. Právna norma obsiahnutá v § 92 ods.8 ZOB nezakladá občianskoprávnu povinnosť
vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalobkyni, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú
Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods.1 ZOB. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Brezna
zo 7.3.2018 č.k. 3Csr/1/2017, z ktorého citoval. Uviedol, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi
v zmysle § 92 ods.8 ZOB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak
banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť
postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 OZ. Nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie
vyplývajúce zo ZOB. Nedoručením výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávok, ale len sankcia vyplývajúca zo zodpovednosti banky v zmysle § 50 ods.1 ZOB. V
tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo 16.3.2016 sp. zn. 12Co/223/2015,



z ktorého citoval. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. v zmysle § 389 CSP ho zruší
a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4.K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá v čl. I. uviedla a upriamila pozornosť na
tú skutočnosť, že odvolanie, ktorým žalovaný napáda rozsudok neobsahuje zákonom predpísané
náležitosti ako to predpokladá platná a účinná právna úprava. Citovala § 363, § 386 CSP a uviedla, že
odvolanie je v civilnom sporovom konaní špecifický druh podania, ktoré okrem všeobecných náležitostí
v zmysle § 127 CSP musí obsahovať aj niektoré ďalšie, špecifické náležitosti. Týmito náležitosťami sú
vyžadované v § 363 CSP. Ide o uvedenie rozhodnutia, voči ktorému odvolanie smeruje tzv. odvolacie
dôvody, tzv. odvolací návrh a rozsah, v ktorom sa rozhodnutie podaným odvolaním napáda. Žalovaný
neuviedol všetky náležitosti odvolania, ktoré predpokladá zákon, nakoľko v jeho odvolaní absentuje
uvedenie rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie napáda. V úvode uvádza, že podáva odvolanie v zákonnej
lehote z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré odôvodnil nasledovne...., „pričom uvádza
odvolacie dôvody a svoju argumentáciu, pre ktorú napádané rozhodnutie považuje za nesprávne.
Následne v petite tohto odvolania (v odvolacom návrhu)žalovaný navrhuje, aby odvolací súd “...rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. v
zmysle § 389 CSP ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie“ Z uvedeného však
nie je možné jednoznačne určiť, v akom rozsahu sa rozhodnutie súdu napáda, pričom z uvedeného
nie je možné ani dospieť ani zo samotného obsahu odvolania, resp. argumentácie žalovaného, pre
ktorú žalovaný napadnuté rozhodnutie považuje za nesprávne. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný
v podanom odvolaní nielenže výslovne neuviedol rozsah, v ktorom sa rozhodnutie súdu napáda, ale
tento nie je dostatočne možné ani implicitne vyvodiť z obsahu podaného odvolania. Je toho názoru, že
podané odvolanie neobsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom, v zmysle čoho tak navrhla, aby
konajúci súd toto odvolanie podľa § 386 CSP odmietol a to z dôvodu, že podané odvolanie neobsahuje
rozsah, v ktorom sa rozsudok napáda, pričom bez uvedenia nie je možné v odvolacom konaní ďalej
pokračovať. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s tvrdeniami, uviedla nasledovné v Čl. II. k dohode o
uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku. Žalovaný v podanom odvolaní napáda závery
konajúceho súdu týkajúce sa nekalosti a neprijateľnosti dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach, pričom v súvislosti s uvedeným poukázal na to, že aj napriek tomu, že bola predformulovaná
dohoda, s touto mal možnosť sa spotrebiteľ riadne oboznámiť. Uviedol, že dohodu nemožno považovať
za individuálne uzatvorenú, nakoľko žalobca nebol informovaný, spotrebiteľ bez náležitého vzdelania
nedokázal objektívne vyvodiť dôsledky plynúce z pristúpenia k tejto dohode a následne sa rozhodnúť,
či takúto dohodu so žalovaným uzatvorí alebo nie. Opätovne poukázala na skutočnosť, že uzavretím
tejto dohody sa žalovaný snažil o účelové uznanie dlhu spotrebiteľom, ktorý pri uzatváraní tejto dohody
konal bez akejkoľvek odbornej starostlivosti, pričom jej uzavretím mohlo dôjsť k narušeniu ekonomického
správania žalobkyne ako spotrebiteľa. Žalovaný sa mohol domáhať plnenia, ktorého by sa bez uzavretia
tejto dohody domáhať nemohol z dôvodu premlčania nároku, resp. ak by sa aj domáhal a zo strany
spotrebiteľa by došlo k vzneseniu kvalifikovanej námietky premlčania, teda nárok by mu nemohol byť
priznaný. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.5.2016 sp.zn. 2M Cdo/5/2015 a z jeho
odôvodnenia citoval, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12.11.2015 sp.zn. 1M Cdo/...../2014, z ktorého
tiež citoval. Čl. III. k neplatnému postúpeniu pohľadávky, žalovaný zároveň napáda rozhodnutie súdu aj z
toho dôvodu, že postúpenie predmetnej pohľadávky správneho predchodcu žalovaného na samotného
žalovaného nie je podľa jeho názoru potrebné považovať za neplatné. S uvedenými závermi žalovaného
týkajúcimi sa neplatnosti postúpenia pohľadávky sa však nemožno stotožniť. Pozornosť upriamil na § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, z ktorého citoval a uviedol, že postúpením pohľadávky dochádza
k zmene v osobe veriteľa, kde namiesto pôvodného veriteľa vstúpi nový veriteľ postupník na základe
zmluvy uzavretej medzi nimi. V prejednávanom prípade vystupuje v postavení postupcu banka a teda v
súlade s § 92 ods. 8 Zob musí spĺňať tri predpoklady pri postupovaní pohľadávky. Pohľadávka ktorá sa
postupuje, musí byť zo záväzku, s ktorým dlžník (klient banky) je v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych
dní, a to čo i len v časti záväzku, a to i napriek písomnej výzve, 2. podmienkou, že musí ísť o tzv. dospelé
splátky, čo znamená, že pohľadávka alebo jej časť je už splatná a 3. podmienkou je už spomenutá
písomná výzva zo strany banky voči dlžníkovi. Z uvedeného vyplýva, že splatná pohľadávka a písomná
výzva po tom, čo klient bol dlhšie ako 90 dní v omeškaní sú obligatórnymi náležitosťami pre platné
postúpenie pohľadávky banky a ktoré musia byť splnené v čase postúpenia. V prejednávanom prípade
nebolo nijak preukázané, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky vyzval žalobkyňu na plnenie
omeškaných splátok poskytnutého úveru a že predmetné splátky boli dospelými splátkami, že bola
vyhlásená splatnosť celého úveru (mimoriadna splatnosť). Takéto postúpenie pohľadávky je tak neplatné
v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonných podmienok uvedených v §



92 ods.8 zák. o bankách. Z uvedeného vyplýva, že z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky (ktorá nie je súčasťou spisu) je potrebné na návrh na začatie rozhodcovského konania
podaný na rozhodcovskom súde súčasným žalovaným v tomto konaní potrebné hľadieť ako na návrh
podaný subjektom bez aktívnej vecnej legitimácie, na základe čoho bol vo veci konajúci rozhodcovský
súd podaný návrh na začatie rozhodcovského konania v celom rozsahu zamietnuť. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Trnava, z ktorého citoval. Na základe vyššie uvedeného je tak
potrebné dospieť k záverom, že postúpenie pohľadávky o aké ide v prejednávanom prípade je neplatným
právnym úkonom a teda žalovaný v čase podania návrhu na začatie rozhodcovského konania nemal
dostatok aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie si pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej úverovej
zmluvy. K princípu právnej istoty uviedol, že je jedným z atribútov civilného sporového konania a
poukázal na aktuálne znenie čl. 2 CSP. Citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vedenej pod sp.
zn. 5MCdo/192/2014, rozhodnutí Ústavného súdu ČR z 27.9.2012 sp. zn. III.ÚS/1624/12, rozhodnutia
NS SR zo 16.1.2013 6MCdo/9/2012. Čl. 5 na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd
potvrdil rozhodnutie súdu „prvého“ stupňa v celom rozsahu ako vecne správne a uplatnil si náhradu trov
odvolacieho konania.
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
6.Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
7.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
8.Žalovaným uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
9.Odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v
celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, so
všetkými skutočnosťami uvádzanými v odvolaní sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vyrovnal
a odvolaciemu súdu na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) ostáva
doplniť nasledovné: § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku
ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.
10.Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť
zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v
právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami
s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu
a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné
podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.
11.Podľa § 92 ods.8 ZoB v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní



so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. V danej
veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu postúpenia
pohľadávky podľa § 39 O. z.. teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu
žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods.8 prvá veta ZoB musia byť
splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky, lebo v prípade ich nedodržania prichádza
sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Rozhodujúcou okolnosťou v
prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná
o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o
bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku.
12.Podľa § 525 ods.2 O. z. nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo
dohode s dlžníkom.
13.Keďže neboli splnené podmienky podľa § 92 ods.8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky
na nebankový subjekt, jedná sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o
bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.2 O. z. vylúčené resp. zakázané. Ide teda
o neplatný právny úkon v zmysle § 39 O. z.. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia
podľa § 525 O. z. alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy
pre jej rozpor so zákonom (§ 39 O. z.), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť
súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to
zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť (porovnaj Rozsudok
NS SR z 24.4.2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017).
14.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
15.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
17.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18.Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods.2).
19.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).



Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.