{"guid": "235bcb75-bf28-41f3-9b4c-1a4a71a61834:0da4957c-5fb0-4645-94d4-4f209b99b969", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4", "spisova_znacka": "8CoE/198/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/198/2015 z 30. 5. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 30. mája 2016, sp. zn. 8CoE/198/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4", "identifikacne_cislo": "3807201956", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Darina Legerská", "sudca_id": 893, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-legerska-893", "datum_vydania": "2016-05-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy", "Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-4", "nazov": "§ 53 ods. 4 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-58", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0da4957c-5fb0-4645-94d4-4f209b99b969", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/198/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807201956
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného L.. U. U., advokátom so sídlom V., P. XX a Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému:
L. X., bytom P., V. XXX/X, t. č. P., L. XXX/XX, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie sumy
846,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo
dňa 8. apríla 2013, č. k. 16Er/277/2007-48, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 57 ods. 2 Ex. por., § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,  ako aj smernicu Rady
č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že
oprávnený sa návrhom zo dňa 09.02.2007 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému pre vymoženie
istiny vo výške 846,44 Eur (25.500,- Sk)
s príslušenstvom, na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa
17.10.2006, sp. zn. SR 4574/06. Z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 23.09.2005 bola medzi
oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXX  (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj
Všeobecné obchodné podmienky), z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi
sumu vo výške 663,88 Eur (20.000,- Sk) za poplatok vo výške 531,10 Eur (16.000,- Sk), pričom povinný
sa zaviazal vrátiť úver
s poplatkom v celkovej výške 1.194,98 Eur (36.000,- Sk) v 10 mesačných splátkach po 119,49 Eur
(3.600,- Sk), počnúc dňom 28.10.2005. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi
konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by
povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu
sa považuje za spotrebiteľa. Preskúmaním predmetných Všeobecných obchodných podmienok, ako
neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17, vzhliadol v takto ustanovenom zmluvnom
dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na
predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si
finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpil. Pre
účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní podľa § 53
ods. 4 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ale tiež zo všeobecného zákazu



akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu podľa § 53 ods.
1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvoreniu zmluvy. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v
zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky tak
z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z
pohľadu Smernice Rady č. 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie prebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol
rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zastavil. Uviedol, že v
zmysle § 200 ods. 2 Ex. por. po právoplatnosti uznesenia rozhodne o trovách exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej
doložky, ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s
odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Svoje
odvolanie oprávnený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§
205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§
205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); že súd svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); že súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).
V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci
oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval,
že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40
a nasl. zákona
č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to
cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Ďalej mal
oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu
obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo
jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k
zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ
nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci
náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V
súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre



rozpor s dobrými mravmi uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy
daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu
možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej
veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá
vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť
voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj
nesúhlas s právnym posúdením  zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v
predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera
nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,
že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn.
3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť
platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju
povinnosť nesplnila, a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu.
K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje
peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz
posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. K návrhu
na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uviedol, že odvolací súd ako súd
poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie povinnosť položiť Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho
postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad
pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v
ustanovení písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej
únie by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov
zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi
súdmi.

Na základe podaného odvolania oprávneným krajský súd ako súd odvolací uznesením zo dňa 6.
novembra 2013, č.k. 8CoE/197/2013-81 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219    ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že samotné udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Mal za to, že prvostupňový súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v
štandardnej spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných
do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
zamietol z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie v
zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, ak tak ustanoví osobitný predpis (napríklad § 14 ods. 5 písm.
b) zákona
č. 7/2005 Z. z.). Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie považoval odvolací súd za nedôvodný. Konštatoval, že predbežné otázky, ktorých
položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky -
rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá
výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov.



Na základe podaného dovolania oprávneným Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.
augusta 2015, sp. zn. 2Oboer/177/2014 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol
a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
z 6. novembra 2013, č.k. 8CoE/197/2013-81 v napadnutej časti (v potvrdzujúcom výroku) zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu
prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie
prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods.
2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený
uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie
revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Dovolací súd ďalej zistil, že odvolací súd
o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho
rozhodnutia neuviedol, žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania
nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom.

Odvolací súd po zrušení uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 6. novembra 2013, č.k. 8CoE/197/2013-81
v jeho potvrdzujúcom výroku dovolacím súdom vec opätovne v zrušenej časti prejednal a preskúmal
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa        § 214 ods. 2 O.s.p., posúdil návrh
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a dospel k záveru, že návrh na
prerušenie konania je potrebné zamietnuť
a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdiť.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných
dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví konkrétny osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm.
b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené
ustanovenie odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona
prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v náleze, č. k. I. ÚS 218/2013-26 zo dňa 3. júla 2013,
v ktorom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa
Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej
je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým
ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109
O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd uvádza,
že prerušiť konanie podľa druhej vety tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore
s Ústavou, dospel súd, a nie účastník konania (R106/1998). Obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie
stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (I. ÚS 53/10).



Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal všetky
rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a dospel k záveru, že uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a
ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31.12.2014, súd
príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v
čase vydania rozhodcovského rozsudku) ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm.
b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom
ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon
rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.

V tomto smere neboli dôvodné námietky oprávneného, že rozhodcovský rozsudok už bol predmetom
skúmania zo strany súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný,
výslovne upravený v § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku). Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z
úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie,
keď sú na to dané zákonné dôvody.

Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, a to aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu
(§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku)

Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie



takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1
<aspi://module='ASPI'&link='244/2002%20Z.z.%25233'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo
formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='244/2002%20Z.z.
%25234'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská
zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská
zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 <aspi://
module='ASPI'&link='244/2002%20Z.z.%25234'&ucin-k-dni='30.12.9999'> zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho
vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo
230/2011).

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o úvere
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe
spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 23.09.2005
vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu),
ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou
nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov
aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou



nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku),
bolo preto v danej veci potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia § 53 ods. 1, 4 a § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa
správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku
v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za
nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom
v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť
nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.  Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach
vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný
stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom
zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo
nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné
na tento účel. Aj podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia,
ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie
sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných
ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek
podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej
viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods.
1 smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej
zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej adhéznej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na
základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý
si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa
na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú
jej neoddeliteľnou súčasťou. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy,
ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale
ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ
by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej
doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku
a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08,
C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.



Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla
platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade Stály rozhodcovský súd zriadený
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré
by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Podobne
tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn.
6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá,
alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Oprávnenému
bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym záverom exekučného súdu reálne
poskytnutá v odvolacom konaní, ktorý napokon túto možnosť aj využil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil. Odvolací súd
preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o trovy odvolacieho a dovolacieho konania, odvolací súd o nich nerozhodoval, nakoľko súd
prvého stupňa doposiaľ nerozhodol o trovách exekúcie ako celku. Súd prvého stupňa tak pri rozhodovaní
o trovách exekúcie rozhodne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e   j e   p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Er/277/2007", "guid": "862b36b0-00ed-4e6a-bc22-210534d4de50:5adb8c04-371d-464a-9a36-b181f71fbde3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 218/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 218/2013 z 3. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-03", "citacie_n": 355, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:50c89a83-7b86-4f5d-8f91-e6f546c4b156"}, {"guid": "ussr:a1df6a86-aea4-4960-994f-8db44e6b9bad", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 165/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 444, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1df6a86-aea4-4960-994f-8db44e6b9bad"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}], "citovane_v": [{"guid": "235bcb75-bf28-41f3-9b4c-1a4a71a61834:329a2bed-1b09-46c3-90ff-9057a6e1fc2d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4", "spisova_znacka": "8CoE/198/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/198/2015 z 30. 5. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3807201956.4"}]}