Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/535/2013 z 11. 11. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 11. novembra 2013, sp. zn. 16Co/535/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6412202768.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/535/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6412202768.1 | 2013-11-11 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a45d672-a506-4a9a-a3c9-17945331568b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6412202768.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/535/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412202768
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6412202768.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa BL Telecom debt, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Šoltésovej 14, IČO: 45 535 108, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, proti odporcovi Z. U., nar. XX. X. XXXX,
bytom W. nad U., U. XXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu OZ právna pomoc
spotrebiteľom, so sídlom Košice, Sofijská 13, IČO: 42 247 268, právne zastúpeného splnomocneným
advokátom JUDr. Ladislavom Miklušom, Advokátska kancelária Košice, Stará Baštová 2, o zaplatenie
869,52 EUR s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 5C/207/2012-91 zo dňa 22. 4. 2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 138,08 EUR na účet
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho
konania vo výške 33,53 EUR na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa po ostatnej úprave petitu domáhal
zaplatenia 869,52 EUR z titulu zmluvnej pokuty, zamietol, keď mal po vykonanom dokazovaní za
preukázané, že táto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z tohto dôvodu absolútne neplatná. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „O. s. p.“) tak, že v konaní plne úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu priznal
náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a režijný
paušál v celkovej sume 138,08 EUR. Odporcovi, ktorý návrh na priznanie náhrady trov konania nepodal,
okresný súd z tohto dôvodu náhradu trov konania nepriznal.
Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd uložil navrhovateľovi nahradiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 138,08
EUR, napadol v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Poukázal na to, že vynaložené
trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka sú neúčelné, nakoľko vedľajší účastník je v tomto
prípade združením založeným za účelom ochrany spotrebiteľov. Výkonom ochrany spotrebiteľských
práv združenie napĺňa svoje vlastné poslanie, za účelom ktorého bolo založené, a z tohto dôvodu by
združenie malo disponovať takým personálnym substrátom, ktorý je schopný poskytnúť právne služby a
s prehľadom sa orientovať v oblasti spotrebiteľského práva. Odvolateľ nespochybnil ústavne zaručené
právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc, avšak spochybnil účelnosť vynaložených trov na právne
zastúpenie ako subjektu odborne spôsobilého, znalého danej problematiky, a z tohto dôvodu aj zákonom



privilegovaného subjektu. Zdôraznil, že sám vedľajší účastník neposkytol ochranu práv odporcovi ako
spotrebiteľovi, ale táto bola poskytnutá prostredníctvom advokáta. Navyše vedľajší účastník do konania
nepriniesol žiaden prínos a nepoukázal na iné skutočnosti, ako na tie, na ktoré súdy majú povinnosť
prihliadať z úradnej povinnosti. Na záver svojho podania poukázal na to, že na podporu ochrany
spotrebiteľa sú poskytované prostriedky štátom prostredníctvom Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky (keď napríklad Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS bola poskytnutá dotácia vo
výške 4.000 EUR), preto vyjadril pochybnosť, či cieľom vedľajšieho účastníka je ochrana spotrebiteľa
alebo profit z náhrady trov právneho zastúpenia. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací
súd v zmysle § 220 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi konania na strane odporcu trovy konania
neprizná a tohto zaviaže nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania.
Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že podľa § 93 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Tým pádom má
právo nechať sa v konaní zastupovať advokátom (čl. 47 Ústavy SR), čo súvisí aj s princípom rovnosti
zbraní, a v prípade úspechu v spore, aj právo na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia
treba pritom považovať v každom prípade za účelné, čo vo viacerých prípadoch potvrdil aj Ústavný
súd SR (pod sp. zn. II. ÚS/78/03, II. ÚS 31/04 a pod.). Trovy, ktoré boli vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporcu napadnutým výrokom rozsudku okresného súdu priznané, bezprostredne súviseli
s konaním a úkony, ktoré vedľajší účastník uskutočnil, znamenali zamietnutie návrhu navrhovateľa.
Osobitne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 93/2012 z ktorého vyplýva,
že akceptácia názoru o neúčelnosti trov právneho zastúpenia účastníka, zamestnávajúceho osoby s
právnickým vzdelaním, je v rozpore nie len s ustanovením § 25 ods. 1 O. s. p., ale aj v rozpore s
ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania, ako aj na nález ÚS ČR sp.
zn. II. ÚS 2257/08, ktorý uviedol: „ústavou garantované právo na právnu pomoc zahrňuje (zásadne
okrem konaní, kde sa vyžaduje obligatórne zastúpenie) právo účastníka zvoliť si, či sa nechá zastúpiť
a tiež kým. Právne zastúpenie je tak ponechané (s uvedenou výnimkou) plne na vôli účastníka, a
to bez ohľadu na to, či by bol schopný sa inak zastupovať sám. Dôvody tohto kroku totiž nemožno
vidieť len v nedostatku príslušného právneho vzdelania, ale napr. i vo vyššej miere objektivity zástupcu,
jeho konkrétnej špecializácii na daný problém a pod.. Účastník si musí byť vedomý toho, že v prípade
neúspechu ponesie náklady konania, a to i náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane
mu však príslušné procesné predpisy garantujú, že jeho náklady budú v prípade úspechu nahradené.
Pojem účelný v aplikovanom právnom predpise (§ 142 O. s. ř.) je nutné chápať ako určitú poistku
pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými alebo nadmernými nákladmi.
Vzhľadom k ústavne zaručenému právu na právnu pomoc nemožno prostredníctvom uvedeného
termínu vymedzovať kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné
postavenie, a tým tejto kategórii subjektov de facto toto právo upierať a z hľadiska ostatných subjektov ju
diskriminovať.“ Ďalej vedľajší účastník zdôraznil, že nedostal žiadnu dotáciu z Ministerstva hospodárstva
SR a ani samotná dotácia neobmedzuje možnosť vedľajšieho účastníka nechať sa v konaní zastúpiť
advokátom. Na základe uvedeného navrhol napadnutý výrok rozsudku o trovách konania vedľajšieho
účastníka ako vecne správny potvrdiť a navrhovateľa zaviazať nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu trovy odvolacieho konania vo výške 38,52 EUR.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola uložená povinnosť
navrhovateľovi nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania podľa ust. § 219 ods.
1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok, ktorým okresný súd návrh
navrhovateľa zamietol a výrok, ktorým rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva) zostal
rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v konaní boli odporca i vedľajší účastník vystupujúci
v konaní na jeho strane v celom rozsahu úspešní, a preto aplikácia ust. § 142 ods. 1 O. s. p., ktorú
náležite odôvodnil okresný súd, je v prejednávanej veci plne na mieste. Obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je totiž aj to, že účastník
konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré vynaložil
vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla,
musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na
súdnu ochranu dotknutého účastníka. Základným predpokladom, za splnenia ktorého vznikne nárok na
náhradu trov konania (v danom prípade vedľajšiemu účastníkovi), je však i účelnosť trov potrebných



na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo
právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v
zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti
za účelné vynaložené považujú. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo na ochranu práva sa
nemôžu posudzovať ako celok a aj keď účastníkovi vznikol nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že
bol v konaní úspešný, každý úkon alebo každé iné vynaloženie trov treba posudzovať samostatne. Trovy
vynaložené účastníkom konania (vedľajším účastníkom konania) v spore musia byť v príčinnej súvislosti
s predmetom konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku
alebo procesná ochrana proti takémuto tvrdenému nároku. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že k
zamietnutiu návrhu došlo v dôsledku kvalifikovanej obrany poskytnutej odporcovi prostredníctvom
vedľajšieho účastníka, ktorý po oboznámení sa s návrhom zaslal súdu odpor proti platobnému
rozkazu zo dna 21. 11. 2012. V tomto písomnom podaní vedľajší účastník kvalifikoval navrhovateľom
uplatňovanú zmluvnú pokutu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že táto nezohľadňuje mieru
porušenia zmluvných povinností spotrebiteľom a ani čas, kedy k uvedenému porušeniu došlo, a navyše
bola zmluvná pokuta rovnakého významu právoplatne vyhlásená za neprijateľnú viacerými súdnymi
rozhodnutiami. Uvedená argumentácia sa pritom stala základom pre zamietnutie návrhu navrhovateľa.
Okolnosť, že na absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky musí prihliadať súd ex offo, nie
je pre posúdenie dôvodnosti a účinnosti obrany vedľajšieho účastníka na strane odporcu relevantná, a
to už len z dôvodu, že v prejednávanom prípade nedošlo k posudzovaniu prijateľnosti navrhovateľom
uplatňovanej zmluvnej pokuty (s následným zamietnutím návrhu navrhovateľa) z úradnej povinnosti,
ale práve na návrh vedľajšieho účastníka, ktorý neprijateľnosť zmluvného dojednania, od ktorého
navrhovateľ odvodzoval svoj nárok, v rámci ochrany práv spotrebiteľa uplatňoval.

Zásada účinnej súdnej ochrany ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, sa
má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá
na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie
advokátom. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu
orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v
tom, že orgány uvedené v článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú zodpovedajúcu povinnosť
nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Súčasťou základného práva na
právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Pokiaľ potom navrhovateľ v rámci
svojho odvolania dôvodil, že vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie musí byť zo svojej podstaty
schopné samostatne poskytovať právnu pomoc v súdnych konaniach, navyše je potrebné zdôrazniť
nasledovné:
Podľa článku 29 Ústavy SR sa právo združovať sa zaručuje každému a výkon tohto práva je možné
obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre
bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv
a slobôd iných. Preto sa v občianskych združeniach (s výnimkou platiacou pre odborové organizácie
podľa § 2 ods. 4 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) môžu združovať akékoľvek subjekty
práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to ktoré
občianske združenie vykonáva. Preto napríklad občianske združenie, ktorého účelom je ochrana práv
spotrebiteľa, môže byť tvorené napríklad výlučne len laikmi z oblasti práva a svoju činnosť v rámci
súdnych konaní nutne realizovať (ak chce ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní efektívne zabezpečiť)
prostredníctvom tretích splnomocnených osôb, napríklad prostredníctvom advokáta. A rovnako môže
byť takéto združenie tvorené odborníkmi z oblastí ochrany spotrebiteľa pôsobiacimi napríklad v oblasti
potravinárstva, skúšobníctva kvality výrobkov, a pod., ktorá skutočnosť by rovnako neznamenala, že
uvedené osoby dokážu spotrebiteľovi poskytnúť kvalifikovanú pomoc aj v súdnom konaní bez pomoci
právne kvalifikovanej osoby. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia svojich stanov
založený za účelom ochrany spotrebiteľa, teda nemožno (tak ako to urobil navrhovateľ) ešte vyvodiť, že
vedľajší účastník je sám o sebe spôsobilý kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania
poskytnúť. Uvedené platí tým skôr, že v konaní nebolo preukázané, že by členmi vedľajšieho účastníka
boli osoby, ktoré majú právnické vzdelanie.
Rovnako nenáležitý je i poukaz odvolateľa na skutočnosť, že Ministerstvo hospodárstva SR finančne
podporuje činnosť občianskych združení, v roku 2012 vyplatilo Združeniu na ochranu spotrebiteľa
HOOS sumu 4.000 EUR, ktorá skutočnosť má podľa odvolateľa vplyv na účelnosť vynaložených trov
vedľajšieho účastníka. K uvedenému odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že mu nie je zrejmá
existencia súvisu medzi finančnou podporou poskytnutou Združeniu na ochranu spotrebiteľa HOOS
a náhradou trov vedľajšieho účastníka, ktorým je OZ právna pomoc spotrebiteľom, so sídlom Košice,



Sofijská 13, IČO: 42 247 268 (a nie Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS), ale ani súvis medzi
skutočnosťou, že Ministerstvo hospodárstva SR môže finančne podporiť občianske združenia, a právom
takýchto združení na náhradu trov konania. Právo na náhradu trov konania má totiž slúžiť výlučne na
náhradu tých nevyhnutných nákladov, ktoré tomu ktorému účastníkovi v konaní vznikli. Pokiaľ ich v
konaní úspešný účastník vynaložil, má právo na ich náhradu od toho účastníka, ktorý v konaní úspešný
nebol. Uvedené právo je potom úplne odlišné od oprávnenia ministerstva finančne podporovať niektoré
aktivity občianskych združení. Opačný výklad by totiž neodôvodnene odopieral občianskemu združeniu
založenému na ochranu spotrebiteľa právo na náhradu trov konania, a to aj v prípade, ak tieto boli
účelne vynaložené a nekryté poskytnutou podporou, a naopak by došlo neprípustnému zvýhodneniu
v konaní neúspešného dodávateľa, ktorý napriek skutočnosti, že uplatňoval svoj nárok nedôvodne,
nemusel nahradiť vedľajšiemu účastníkovi protistrany trovy konania, ktoré tento v konaní úspešný
vedľajší účastník účelne vynaložil.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 142 ods. 1 O. s.
p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ, hoci si trovy odvolacieho konania uplatnil, nebol v
odvolacom konaní úspešný. Preto navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo.
Vedľajší účastník na strane odporcu bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa vyššie citovaných
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil v písomnom
vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa v celkovej výške 38,52 EUR vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci
1.246,43 EUR. Odvolací súd však zaviazal navrhovateľa, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný,
k povinnosti uhradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania v celkovej
sume 33,53 EUR za jeden úkon právnej služby, a to podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu
navrhovateľa spolu s paušálnou náhradou výdavkov (režijný paušál) za uvedený úkon právnej služby.
Vychádzal pritom zo skutočnosti, že tarifná hodnota veci po čiastočnom zastavení konania uznesením
okresného súdu č. k. 5C/207/2012-88 zo dňa 22. 4. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 6.
2013, predstavuje len sumu 869,52 EUR. Z tarifnej hodnoty veci (suma 869,52 EUR) predstavuje tarifná
odmena za jeden úkon právnej služby 25,72 EUR (základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty
sporu podľa § 10 ods. 1, s použitím § 14 ods. 3 písm. b/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v
znení zmien a doplnkov, a režijný paušál 7,81 EUR (§ 16 ods. 3), spolu 33,53 EUR.
Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný nahradiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu.
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.