{"guid": "2347098e-ca45-4123-a22b-b2f867f7da5e:6314cf86-7069-4bb5-8d27-cf522cbfe122", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1", "spisova_znacka": "11Co/249/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/249/2018 z 27. 11. 2018", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. novembra 2018, sp. zn. 11Co/249/2018, ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1", "identifikacne_cislo": "2118207626", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Katarína Arnouldová", "sudca_id": 264, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-katarina-arnouldova-264", "datum_vydania": "2018-11-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Predbežné opatrenia"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2014/655/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 655/2014 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2014/655/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/655-2014/paragraf-7"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2014/655#paragraf-7"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6314cf86-7069-4bb5-8d27-cf522cbfe122", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/249/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118207626
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci veriteľa: JUDr. Y. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. N. X, Y., proti dlžníkovi: V. S., nar. X.X.XXXX, bytom Z. N. XXXX/XX, Y., o návrhu na vydanie
európskeho príkazu na zablokovanie účtov, o odvolaní veriteľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava
zo dňa 1. októbra 2018, sp.zn. 20C/41/2018-19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie    p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol návrh na vydanie
európskeho príkazu na zblokovanie účtov a vo výroku II. zamietol žiadosť veriteľa o výnimku z
poskytnutia zábezpeky.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia bodu 14, 15, 17,
18, čl. 7, čl. 8 ods. 3, čl. 11 úvodných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č.
655/2014 o zavedení konania týkajúceho sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov s cieľom uľahčiť
cezhraničné vymáhanie pohľadávok v občianskych a obchodných veciach, § 1 zákona č. 54/2017 Z. z.
o európskom príkaze na zablokovanie účtov a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, § 324
ods. 1, § 325 ods. 1, § 329 ods. 1 CSP.

3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil, že Nariadenie Európskej únie je podľa článku 288 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, všeobecne záväzný právny akt, ktorý je záväzný vo svojej celistvosti a je
priamo aplikovateľný vo všetkých členských štátoch. Konanie upravené nariadením poskytuje veriteľovi
možnosť dosiahnuť vydanie ochranného opatrenia vo forme európskeho príkazu na zablokovanie
účtov, ktorým sa zabráni prevodu alebo vybratiu finančných prostriedkov, ktoré má jeho dlžník v držbe
na bankovom účte vedenom v členskom štáte, ak hrozí, že bez takéhoto opatrenia bude následné
vymáhanie jeho pohľadávky, resp. nároku voči dlžníkovi zmarené alebo podstatne sťažené. V zmysle
bodu 14 úvodných ustanovení Nariadenia by sa od veriteľa malo vyžadovať v každej situácii, aj vtedy, keď
už dosiahol vydanie rozsudku, aby súdu uspokojivo preukázal, že jeho pohľadávka naliehavo potrebuje
súdnu ochranu, a že bez príkazu by výkon existujúceho alebo budúceho rozsudku mohol byť zmarený
alebo podstatne sťažený, pretože existuje reálne nebezpečenstvo, že dovtedy, kým veriteľ bude môcť
dosiahnuť výkon existujúceho alebo budúceho rozsudku, môže dlžník svoj majetok stroviť, skryť alebo
zničiť, alebo ho previesť za nižšiu ako skutočnú hodnotu, v neobvyklom rozsahu alebo na základe
neobvyklého úkonu. Súd by mal posúdiť dôkazy o existencii takéhoto nebezpečenstva, ktoré predložil
veriteľ. Tieto dôkazy by sa mohli týkať napríklad dlžníkovho konania vo vzťahu k pohľadávke veriteľa
alebo v predchádzajúcom spore medzi účastníkmi, úverovej minulosti dlžníka, povahy majetku dlžníka a
akéhokoľvek nedávneho konania dlžníka vo vzťahu k jeho majetku. Pri posudzovaní dôkazov môže súd
dospieť k záveru, že výbery z účtov a prípady výdavkov dlžníka na zabezpečenie bežného chodu jeho



podnikania alebo opakujúce sa rodinné výdavky nie sú samy osebe neobvyklé. Samotné neuhradenie
alebo popretie pohľadávky ani samotná skutočnosť, že dlžník má viac než jedného veriteľa, by sa nemali
samy osebe považovať za dostatočný dôkaz odôvodňujúci vydanie príkazu. Ani samotná skutočnosť, že
finančná situácia dlžníka je zlá alebo sa zhoršuje, by sa nemala sama osebe považovať za dostatočný
dôvod na vydanie príkazu. Súd však tieto skutočnosti môže zohľadniť pri celkovom posúdení existencie
rizika. Pri posudzovaní potreby vydania príkazu na zablokovanie účtu súd vychádza z konkrétnych
okolností prípadu, predovšetkým z návrhu veriteľa a z dôkazov predložených veriteľom. Neuhradenie
pohľadávky, resp. nevymoženie ani časti pohľadávky veriteľa nemožno považovať za dostatočný
dôkaz odôvodňujúci vydanie príkazu. Obava z ohrozenia exekúcie je odôvodnená v prípadoch, keď
nositeľ hmotnoprávnej zodpovednosti realizuje faktické alebo právne úkony smerujúce k sťaženiu alebo
úplnému zmareniu exekúcie. Postačuje aj dôvodná obava alebo reálna hrozba takýchto úkonov.

4. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že z predložených listín a tvrdení veriteľa nemožno urobiť
záver, že by existovala obava ohrozenia exekúcie. Veriteľ nekonkretizoval, aké kroky smerujúce k
zámernému poškodzovaniu veriteľa dlžník vykonáva, nešpecifikoval konanie dlžníka, ktoré by smerovalo
k úmyselnému znižovaniu jeho majetku. Skutočnosť, že dlžník má účet a pracuje v zahraničí a doteraz
nebola uspokojená pohľadávka veriteľa ani len z časti, nie je dostatočným dôvodom na vydanie príkazu
na zablokovanie účtu. Veriteľ v konaní kvalifikovane neosvedčil, že dlžník sa nehospodárne zbavuje
svojho majetku, čo by znamenalo ohrozenie výkonu súdneho rozhodnutia a  neuviedol žiadne také
skutočnosti, ktoré by dôvodne zakladali jeho obavy, že dlžník bude znižovať hodnotu svojho majetku
alebo iným spôsobom nepriaznivo ovplyvňovať svoje majetkové pomery a ohrozí budúci výkon exekúcie.
V záujme zachovania zásady nestrannosti súdu, nie je možné v texte tohto rozhodnutia veriteľa
upovedomovať (v zmysle poučovať) ako mal postupovať, vrátane toho, čo mal tvrdiť a preukazovať.
Predloženú  správu súdneho exekútora o priebehu exekúcie, ktorá nebola súdnym exekútorom
podpísaná nemožno považovať za podklad spôsobilý osvedčiť tvrdenia navrhovateľa. Naviac, z bodu
14. preambuly Nariadenia súd vyvodzuje, že nepriaznivá finančná situácia, resp. zhoršovanie jeho
finančnej situácie, by sa sama osebe nemala považovať za dostatočný dôvod na vydanie príkazu. Súd
prvej inštancie po preskúmaní dôvodov uvedených v návrhu je toho názoru, že veriteľ svojim návrhom
dostatočným spôsobom neosvedčil existenciu potreby vydania príkazu na zablokovanie účtov, a preto
bol zamietnutý. V súvislosti so žiadosťou veriteľa o výnimku z poskytnutia zábezpeky, súd prvej inštancie
uviedol, že žiadosť bolo potrebné zamietnuť, pretože na vyhovenie by museli byť splnené podmienky
na vydanie príkazu na zablokovanie účtov, pričom tieto splnené neboli.

5. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie veriteľ, ktoré odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ďalej že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné aj ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a tiež tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu, že v odôvodnení sa prakticky
len zameral na obranu dlžníka aj dôvody, pre ktoré nemá za potrebné návrhu vyhovieť, pričom nenašiel
argumenty preukazujúce dôvodnosť predmetného nároku. Dôvodnosť návrhu pritom podľa odvolateľa
preukazujú tie skutočnosti, že veriteľ poskytoval právne služby dlžníkovi aj v období pred uzatvorením
predmetnej zmluvy o právnej pomoci zo dňa 07.07.2008 (najmä v súvislosti s konaním o rozvode, pričom
počas tohto obdobia si dlžník riadne aj včas plnil svoje platobné povinnosti a zároveň napriek tomu, že
predmetný právny vzťah medzi nimi vznikol pred viac ako desiatimi rokmi uzatvorením zmluvy o právnej
pomoci, dlžník zaviazal zaplatiť cenu vo výške podľa tejto zmluvy, pričom do dnešného dňa ju nezaplatil
ani z časti.  V. S. počas tejto doby poskytol množstvo vyhlásení a záruk, že si je vedomý svojho dlhu a
zaviazal sa dlh zaplatiť, ale zároveň si našiel nespočetné množstvo dôvodov (výhovoriek), pre ktoré tak
nie je schopný urobiť. Žiadna z jeho záruk sa nenaplnila a teda sú zavádzajúce (uvedený spôsob konania
dlžníka vzhľadom na jeho závažnosť vykazuje intenzitu potrebnú pre naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu), a zároveň sa dlžník už dlhodobo zdržiava mimo územia Slovenskej republiky. Podľa
informácií odvolateľa by sa V. S. mal zdržiavať a pracovať na území Nemeckej spolkovej republiky,
avšak informáciou o konkrétnom mieste jeho pobytu resp. o jeho pracovných pomeroch nedisponuje.
Informácia o odchode V. S. zo Slovenska do zahraničia sa do istej miery preukázala ako správna, keď
exekútorka JUDr. Majkútová v rámci lustrácie majetkových pomerov dlžníka nezistila žiadne relevantné
skutočnosti. Zo zistení exekútorky mal teda odvolateľ zároveň preukázané, že dlžník na Slovensku
nemá prakticky žiaden majetok, žiadne disponibilné zostatky na účtoch v banke, nevykonáva žiadnu
pracovnú činnosť alebo inú zárobkovú činnosť a nie je evidovaný ako živnostník. Z týchto skutkových
zistení možno bezpečne vyvodiť, že V. S. odišiel zo Slovenska do zahraničia, inak by bol evidovaný na



úrade práce alebo aspoň v registri sociálnej a zdravotnej poisťovne. Informácia o pôsobení dlžníka v
Nemecku pochádza priamo od menovaného. Odvolateľ sa domnieva, že dlžník odišiel do zahraničia
o.i. aj s úmyslom stať sa pre slovenské orgány neviditeľný a nepostihnuteľný a prípadná exekúcia
tak nebude pre neho predstavovať žiadne riziko, nakoľko všetky jeho ekonomické aktivity budú mimo
Slovenska a slovenský exekútor je limitovaný teritoriálnou pôsobnosťou Exekučného poriadku. Dlžník
sa teda zatiaľ efektívne vyhýba svojej zodpovednosti a spravodlivosti. Okrem toho zistený skutkový
stav neobstojí, nakoľko sú nové zistenia podstatné pre exekučné konanie. Dlžník vo svojom návrhu na
odklad exekúcie uviedol, že v súčasnosti sa rieši predaj nehnuteľností z vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, pričom vzhľadom na náročný proces predaja nehnuteľnosti nie je záležitosť
krátkodobá. Týmto dlžník priznáva, že na Slovensku je vlastníkom nehnuteľností, ktorú vlastní v režime
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a snaží sa ju predať. Výťažkom z jej predaja môže dôjsť k
úplnému uspokojeniu nárokov veriteľa voči V. S., preto je nevyhnutné zamedziť dlžníkov, aby skryl svoje
peniaze pred exekútorom. Odvolateľ poukázal na doterajšie okolnosti prípadu a správanie sa dlžníka,
ktorý síce vyhlasuje, že dlh chce splniť, tvrdí, že jeho súčasná situácia mu jeho splatenie nedovoľuje ale
zároveň nič nerobí pre to, aby sa jeho situácia ekonomicky zlepšila (aspoň nie na Slovensku), a zároveň
má dostatočné prostriedky na to, aby opustil Slovenskú republiku a presunul svoje ekonomické aktivity
do zahraničia, predovšetkým do Nemecka. V. S. teda z obavy pred exekúciami, ktoré sú proti nemu na
Slovensku vedené (resp. mu na Slovensku hrozia), preniesol svoje ekonomické aktivity do zahraničia,
kde spokojne pôsobí bez strachu o svoj majetok. Zároveň existuje reálne riziko, že v týchto aktivitách
bude pokračovať aj naďalej resp. určite dovtedy, dokým sa nenaplnia podmienky pre zastavenie
exekúcie. Odvolateľ je toho názoru, že bola preukázaná potreba súdnej ochrany, keďže bez príkazu súdu
by výkon existujúceho rozsudku mohol byť zmarený alebo podstatne sťažený, pretože všetky obavy o
riadne a včasné zaplatenie predmetnej pohľadávky sa už naplnili a zároveň sa naplnili aj všetky obavy
o to, že kým veriteľ bude môcť dosiahnuť výkon rozsudku, bude mať povinný možnosť svoj majetok
stroviť, skryť alebo zničiť, pretože V. S. už všetok svoj majetok stihol stroviť, skryť alebo zničiť! Pokiaľ
súd vyhovie návrhu veriteľa a zároveň dlžník v tých krajinách nebude mať žiadne bankové účty alebo
peňažné prostriedky, nevznikne mu žiadna škoda. Pokiaľ by sa však zistilo, že má peňažné prostriedky
v bankách mimo Slovenskej republiky, je veriteľ pripravený bez zbytočného odkladu začať nútený výkon
rozhodnutia v príslušnej krajine a z tohto dôvodu už aj zabezpečil vydanie osvedčenia o európskom
exekučnom titule pre Uznesenie OSTT. V tejto súvislosti existuje dôvodná obava, že ak sa dlžníkovi
podarí nehnuteľnosť predať, tak získané peňažné prostriedky prevedie na svoje zahraničné účty a
veriteľ stratí zrejme poslednú možnosť ako sa dopracovať k efektívnemu výkonu rozhodnutia. Veriteľ
žiada súd o udelenie výnimky z poskytnutia zábezpeky, keď podľa jeho názoru v tomto štádiu konania
už zábezpeka neplní svoju funkciu, pretože akékoľvek pochybnosti o platnosti nároku veriteľa zanikli,
nakoľko všetky už boli súdom priznané.! Je teda správne aj spravodlivé, aby súd v zmysle čl. 12 ods.
1 posledná veta Nariadenia, upustil od nariadenia povinnosti poskytnúť zábezpeku. Veriteľ opiera svoj
návrh na vydanie príkazu o vykonateľné súdne rozhodnutie, ktoré je už zároveň predmetom exekučného
konania. Je toho názoru, že dlžník mal dostatok času, aby si dobrovoľne splnil svoje dlhy voči veriteľovi.
Súčasné exekučné konanie sa javí ako neefektívne a preto žiadal, aby súd: a) zabezpečil v rámci
zákonných možností efektívny výkon súdneho rozhodnutia, b) boli zachované princípy spravodlivosti
typické pre právny štát /viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná /, a c)
boli plne chránené práva a právne nároky veriteľa. Preto žiadal návrhu na vydanie európskeho príkazu
na zablokovanie účtov vyhovieť a zároveň upustiť od nariadenia povinnosti poskytnúť zábezpeku zo
strany veriteľa.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (čl. 21 ods. 2 nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 655/2014 o zavedení konania
týkajúceho sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov s cieľom uľahčiť cezhraničné vymáhanie
pohľadávok v občianskych a obchodných veciach, ďalej len „nariadenie EÚ“) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (čl. 21 ods. 1 nariadenia EÚ), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (čl. 21 ods. 3 nariadenia EÚ) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 20C/41/2018 je návrh na vydanie
európskeho príkazu na zablokovanie účtov. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie, či
s poukazom na skutočnosti osvedčené obsahom spisu, odôvodnenie preskúmavaného uznesenia a



argumenty veriteľa predostreté v odvolacom konaní, sú splnené zákonné podmienky odôvodňujúce
zamietnutie návrhu na vydanie európskeho príkazu na zablokovanie účtov.

8. V zmysle bodu 14 preambuly nariadenia EÚ, podmienkami vydania príkazu na zablokovanie by sa
mala zabezpečiť primeraná rovnováha medzi záujmom veriteľa o vydanie príkazu a záujmom dlžníka
predísť zneužitiu príkazu. Preto ak veriteľ podá návrh na vydanie príkazu na zablokovanie predtým, ako
dosiahne vydanie rozsudku, súd, na ktorý sa návrh podáva, by sa mal na základe dôkazov predložených
veriteľom presvedčiť, že je pravdepodobné, že veriteľ bude vo veci svojej pohľadávky voči dlžníkovi
úspešný. Od veriteľa by sa okrem toho malo vyžadovať v každej situácii, aj vtedy, keď už dosiahol vydanie
rozsudku, aby súdu uspokojivo preukázal, že jeho pohľadávka naliehavo potrebuje súdnu ochranu a
že bez príkazu by výkon existujúceho alebo budúceho rozsudku mohol byť zmarený alebo podstatne
sťažený, pretože existuje reálne nebezpečenstvo, že dovtedy, kým veriteľ bude môcť dosiahnuť výkon
existujúceho alebo budúceho rozsudku, môže dlžník svoj majetok stroviť, skryť alebo zničiť, alebo ho
previesť za nižšiu ako skutočnú hodnotu, v neobvyklom rozsahu alebo na základe neobvyklého úkonu.
Súd by mal posúdiť dôkazy o existencii takéhoto nebezpečenstva, ktoré predložil veriteľ. Tieto dôkazy by
sa mohli týkať napríklad dlžníkovho konania vo vzťahu k pohľadávke veriteľa alebo v predchádzajúcom
spore medzi účastníkmi, úverovej minulosti dlžníka, povahy majetku dlžníka a akéhokoľvek nedávneho
konania dlžníka vo vzťahu k jeho majetku. Pri posudzovaní dôkazov môže súd dospieť k záveru, že
výbery z účtov a prípady výdavkov dlžníka na zabezpečenie bežného chodu jeho podnikania alebo
opakujúce sa rodinné výdavky nie sú samy osebe neobvyklé. Samotné neuhradenie alebo popretie
pohľadávky ani samotná skutočnosť, že dlžník má viac než jedného veriteľa, by sa nemali samy osebe
považovať za dostatočný dôkaz odôvodňujúci vydanie príkazu. Ani samotná skutočnosť, že finančná
situácia dlžníka je zlá alebo sa zhoršuje, by sa nemala sama osebe považovať za dostatočný dôvod na
vydanie príkazu. Súd však tieto skutočnosti môže zohľadniť pri celkovom posúdení existencie rizika.

9. V zmysle čl. 7 ods. 1 nariadenia EÚ, súd vydá príkaz na zablokovanie, ak veriteľ predložil dostatočné
dôkazy, na základe ktorých je súd presvedčený, že je naliehavo potrebné prijať ochranné opatrenie vo
forme príkazu na zablokovanie, pretože existuje reálne nebezpečenstvo, že bez takéhoto opatrenia bude
následné vymoženie veriteľovej pohľadávky voči dlžníkovi zmarené alebo podstatne sťažené.

10. V zmysle čl. 8 ods. 2 písm. d) nariadenia EÚ, návrh obsahuje tieto informácie: číslo umožňujúce
identifikáciu banky, napríklad IBAN alebo BIC a/alebo názov a adresu banky, v ktorej má dlžník jeden
alebo viacero účtov, ktoré sa majú zablokovať.

11. V zmysle čl. 8 ods. 2 písm. f) nariadenia EÚ, návrh obsahuje tieto informácie: v prípade, že nemožno
poskytnúť žiadnu z informácií uvedených v písmene d), vyhlásenie, že sa žiada o získanie informácií o
účte podľa článku 14, ak je takáto žiadosť možná, a dôvody, pre ktoré sa veriteľ domnieva, že dlžník má
jeden alebo viacero účtov v banke v konkrétnom členskom štáte.

12. V zmysle čl. 12 ods. 2 nariadenia EÚ, ak veriteľ už dosiahol vydanie rozsudku, súdneho zmieru alebo
verejnej listiny, súd pred vydaním príkazu môže od veriteľa požadovať, aby poskytol zábezpeku uvedenú
v odseku 1 prvom pododseku, ak to vzhľadom na okolnosti prípadu považuje za potrebné a primerané.

13. V zmysle čl. 17 ods. 3 nariadenia EÚ, ak veriteľ neposkytol všetky informácie požadované v článku
8, môže súd veriteľovi umožniť, aby návrh v lehote určenej súdom doplnil alebo opravil, pokiaľ nie je
zjavne neprípustný alebo neopodstatnený. Ak veriteľ návrh v uvedenej lehote nedoplní ani neopraví,
návrh sa zamietne.

14. V zmysle čl. 19 ods. 2 písm. d) nariadenia EÚ, časť A obsahuje tieto údaje: názov a adresu banky,
ktorej sa príkaz týka.

15. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie osvedčený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie ne/dôvodnosti návrhu na vydanie navrhovaného opatrenia a v celom rozsahu
zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Nad rámec tam uvedených dôvodov odvolací súd dopĺňa nasledovné:
16. Obligatórnou náležitosťou návrhu na vydanie európskeho príkazu na zablokovanie účtov je v zmysle
čl. 8 ods. 2 písm. d) nariadenia EÚ názov a adresa banky, v ktorej má dlžník jeden alebo viacero
účtov, ktoré sa majú zablokovať, respektíve v zmysle čl. 8 ods. 2 písm. f) nariadenia EÚ vyhlásenie,



že sa žiada o získanie informácií o účte podľa článku 14, ak je takáto žiadosť možná, a dôvody, pre
ktoré sa veriteľ domnieva, že dlžník má jeden alebo viacero účtov v banke v konkrétnom členskom
štáte (ďalej len „žiadosť o získanie informácii“). V tomto prípade návrh veriteľa na vydanie európskeho
príkazu na zablokovanie účtu neobsahuje identifikáciu banky, ktorej sa príkaz týka ( čo je obligatórnou
náležitosťou časti A príkazu na zablokovanie) ani žiadosť o získanie informácii.  Z ustanovenia čl. 17 ods.
3 nariadenia vyplýva, že ak veriteľ neposkytol všetky informácie požadované v článku 8, a pokiaľ návrh
nie je zjavne neprípustný alebo neopodstatnený, môže súd veriteľovi umožniť, aby návrh v lehote určenej
súdom doplnil alebo opravil. V prejednávanom prípade však nebol preukázaný cezhraničný prvok,
nakoľko veriteľ síce tvrdil, že sa dlžník zdržiava v Nemecku, ale toto svoje tvrdenie ničím nepodložil,
čo odôvodňuje právny záver, že návrh na vydanie európskeho príkazu na zablokovanie účtu je zjavne
neopodstatnený, a súd prvej inštancie tak ani nemal možnosť vyzvať veriteľa na odstránenie uvedeného
nedostatku.

17. Okrem formálnych nedostatkov návrhu aj odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným bol toho
názoru, že veriteľ neosvedčil potrebu naliehavého ochranného opatrenia vo forme európskeho príkazu
na zablokovanie účtov. Správne súd prvej inštancie poukázal na bod 14 preambuly nariadenia EÚ,
kde sa uvádza, čo je potrebné skúmať, aby predmetný príkaz bolo možné nariadiť. V prvom rade je
potrebné, aby veriteľ, ktorý vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa, uspokojivo preukázal, že
jeho pohľadávka naliehavo potrebuje súdnu ochranu a že bez príkazu by výkon existujúceho rozsudku
mohol byť zmarený alebo podstatne sťažený, pretože existuje reálne nebezpečenstvo, že dlžník môže
svoj majetok stroviť, skryť alebo zničiť, alebo ho previesť za nižšiu ako skutočnú hodnotu, v neobvyklom
rozsahu alebo na základe neobvyklého úkonu.

18. V prejednávanom prípade len samotné veriteľovo tvrdenie, že dlžník žije a pracuje v Nemecku
a nemá žiaden majetok v Slovenskej republike, neznamená automaticky, že súd má nariadiť
európsky príkaz na zablokovanie účtov. Vyžaduje sa preukázanie, že dlžník skutočne žije a pracuje
v Nemecku a že dlžník má v Nemecku bankový účet. Zároveň sa vyžaduje uspokojivo preukázať
reálne nebezpečenstvo, že sa dlžník svojím konaním v tomto štáte pokúša sťažiť výkon rozhodnutia.
Nevyžaduje sa preukázať úmysel, ale postačuje preukázať tú skutočnosť, že sa zbavuje majetku, skrýva
ho, zatajuje. Toto sa však navrhovateľovi nepodarilo.

19. Veriteľ tvrdí, že dlžník sa nachádza v Nemecku, nakoľko to veriteľovi uviedol on sám a vyplýva to aj
z negatívnych výsledkov lustrácii súdneho exekútora v Slovenskej republike. Odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že z negatívnych výsledkov lustrácii súdneho exekútora ( z dôkazov, predložených v
konaní navrhovateľom) nijako nevyplýva, že by dlžník žil a pracoval v Nemecku a tvrdenie navrhovateľa,
že takúto informáciu mal získať od dlžníka, nebolo rovnako ničím podložené. Pochybnosti o presnosti,
určitosti a konkrétnosti veriteľových informácii do prejednávaného prípadu vnáša aj v návrhu na vydanie
európskeho príkazu na zablokovanie účtov (č.l. 6) uvedené pomerne široké vymedzenie okruhu krajín,
obsahujúce Nemecko, Rakúsko, Česko, Švajčiarsko, kde by mal dlžník mať bankový účet, čo veriteľ
odôvodnil len veľmi stručne, pričom dlžník by mal pracovať zároveň v Nemecku a v Rakúsku. Negatívne
výsledky lustrácii súdneho exekútora v Slovenskej republike možno interpretovať aj inak ako ich vykladal
veriteľ, keďže dlžník môže byť úplne ekonomicky pasívny v Slovenskej republike alebo dlžník sa môže
nachádzať aj v úplne inej krajine, dokonca aj mimo EÚ, k čomu je potrebné poznamenať, že nariadenie
EÚ sa vzťahuje len na krajiny EÚ okrem Spojeného kráľovstva a Dánska v zmysle bodu 50 a 51
preambuly a čl. 1 ods. 1 nariadenia EÚ.

20. K odvolaciemu argumentu, že dlžník má dostatočné prostriedky na to, aby opustil Slovenskú
republiku a presunul svoje ekonomické aktivity do zahraničia, predovšetkým do Nemecka, odvolací súd
pripomína, že voľný pohyb pracovníkov v rámci EÚ je jedna zo štyroch slobôd na jednotnom trhu, čo je
upravené v čl. 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pričom sloboda pohybu a pobytu osôb v EÚ má
právny základe v článku 3 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, článku 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
a článku 45 Charty základných práv Európskej únie. Je teda právom dlžníka pohybovať sa, pobývať aj
vykonávať pracovnú činnosť v rámci EÚ a toto nemožno bez ďalšieho označiť za správanie, ktorým sa
chce vyhnúť exekúcii, resp. skrývať sa pred ňou. Pokiaľ konkrétne správanie dlžníka nevykazuje znaky
ukrývania majetku, jeho ničenia, prevádzania za nižšiu než skutočnú hodnotu a pod.,  niet dôvodu na
takéto aktivity usudzovať zo samotnej skutočnosti, že dlžník pobýva v zahraničí.



21. K možnosti presunu finančných prostriedkov je potrebné ešte doplniť, že aj z upovedomenia o
odklade exekúcie vydaného súdnou exekútorkou dňa 24.7.2018 (č.l. 37) je zrejmé, že odklad exekúcie
trval do 17.10.2018 a ani počas odkladu exekúcie nebolo dotknuté oprávnenie exekútora vykonávať
úkony smerujúce k zisteniu a k zabezpečovaniu majetku podliehajúcemu exekúcii a ak takéto úkony boli
uskutočnené pred vydaním upovedomenia o odklade exekúcie, ich účinky zostávali zachované.

22. K argumentácii odvolateľa, že dlžník v súčasnosti rieši predaj nehnuteľnosti z vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a je tu riziko, že výťažok z predaja nehnuteľnosti skryje pred
súdnym exekútorom, je na mieste konštatovať, že zo správy oprávnenému, vydanej súdnym exekútorom
dňa 7.9.2018 ( pokiaľ by sme aj opomenuli, že táto listina nie je podpísaná súdnym exekútorom),
vyplýva, že elektronickou lustráciou v katastri nehnuteľností nebolo zistené vlastníctvo nehnuteľností. Z
uvedeného dôvodu je zrejmé, že veriteľom tvrdené nebezpečenstvo nie je dané.

23. Po oboznámení sa s obsahom spisu tak odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ síce nesporne
má voči dlžníkovi súdom priznanú pohľadávku, ktorú napriek prebiehajúcemu exekučnému konaniu
dlžník ani čiastočne neuhradil, avšak navrhovateľ uspokojivo nepreukázal, že jeho pohľadávka naliehavo
potrebuje súdnu ochranu spočívajúcu vo vydaní európskeho príkazu na zablokovanie účtov tak, ako
sa ho navrhovateľ domáha v tomto konaní. Odvolací súd totiž zhodne so súdom prvoinštančným z
predložených dôkazov nemal za osvedčenú existenciu podmienok pre vydanie opatrenia požadovaného
navrhovateľom, navyše návrh na vydanie európskeho príkazu na zablokovanie účtov neobsahoval
všetky obligatórne náležitosti a jeho vydanie ani nebolo možné. Keďže súd prvej inštancie správne
zamietol návrh na vydanie európskeho príkazu na zablokovanie účtov, bolo na mieste zamietnuť aj
žiadosť veriteľa o výnimku z poskytnutia zábezpeky, nakoľko tieto výroky spolu bezprostredne súvisia.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne
podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

25. Vzhľadom k tomu, že veriteľ nebol v tomto prípade v odvolacom konaní úspešný, pričom zároveň
rozhodnutie sa dlžníkovi ani nedoručuje, tento nemá o prebiehajúcom konaní vedomosť a preto mu
ani nemohli žiadne trovy konania vzniknúť. Keďže Civilný sporový poriadok výslovne takúto situáciu
nerieši a nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia zákona, odvolací súd preto s použitím
základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP náhrade trov konania nerozhodoval.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20C/41/2018", "guid": "56d02321-b782-4cf2-aa3a-d3090ff5f13e:5c57f27a-f0e5-47ba-812f-fe29c02008f5", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "2347098e-ca45-4123-a22b-b2f867f7da5e:1aa8a8aa-8ed3-403a-9f2d-9d145659e9ac", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1", "spisova_znacka": "11Co/249/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/249/2018 z 27. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2018-11-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2118207626.1"}], "citovane_v": []}