Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/13/2018 z 29. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 29. januára 2019, sp. zn. 10Co/13/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2717200177.1 Krajský súd Trnava | 10Co/13/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2717200177.1 | 2019-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ee2b0e8-66f3-44d6-9a5a-1a47f77e9cdd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2717200177.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/13/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717200177
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2717200177.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: D. F., nar. XX. Y. XXXX, bytom
H. XXX, o 7.979,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica
zo 14. novembra 2017 č. k. 7Csp/8/2017-58 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu
6.647,67 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 24. decembra 2016 do zaplatenia a v
zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62%. O
výške náhrady trov konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 489, § 517 ods. 1
veta prvá, ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 2,
§ 9 ods. 1, 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov), § 3 ods. 3, § 4 ods. 8 ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 1
Nariadenia vlády SR č. 87/1975 Z. z. v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil uzavretou úverovou
zmluvou medzi stranami konania dňa 4. marca 2015, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver
vo výške 9.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo výške 126,49 eur, v
počte splátok 108. Žalovaný však porušil svoju povinnosť splácať úver riadne a včas. Súd prvej inštancie
konštatoval absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ, v zmysle ktorého musí zmluva obsahovať výšku, počet, termíny splátok istiny, ako i úrokov a
iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie jednotlivých častí splátok nie je svojvoľné, ale predstavuje
prehľadné vymedzenie povinnosti dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby veriteľ si
voči dlžníkovi nemohol uplatňovať aj nároky, na ktoré právo nemá. Dôsledkom chýbajúcej zákonnej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je považovanie úveru za bezúročný a bez poplatkov podľa
§ 11 ods. 1 ZoSÚ. Každý dlžník ako spotrebiteľ má právo mať vedomosť, aká suma zo splátky bude
pripadať na istinu a aká na úroky. S prihliadnutím na čiastočnú úhradu dlhu žalovaným vo výške 2.355,36
eur (z poskytnutej sumy úveru 9.000 eur), súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť zostatok dlhu vo
výške 6.644,64 eur. Súčasne bola žalobkyni priznaná správne vyčíslená suma nezaplatených úrokov z
omeškania vo výške 3,03 eur, keďže každá omeškaná dlžná splátka bola odo dňa nasledujúceho po dni



jej splatnosti, úročená zákonným úrokom z omeškania, ktorý prislúchal žalobkyni z priznanej istiny vo
výške 5% ročne od 24. decembra 2016 do zaplatenia (nasledujúceho po dni zosplatnenia pohľadávky).
V zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na implementáciu
smerníc Európskych spoločenstiev a Európskej únie a konštatoval, že po oboznámení sa s obsahom
zmluvy a všeobecných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy, zistil, že sú na predtlačenom formulári.
Spotrebiteľ tak žiadnym spôsobom nemohol ovplyvňovať obsah zmluvných dojednaní. Žaloba bola
dôvodne podaná len v nesplatenej časti úveru. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie
odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení
neskoršieho právneho predpisu), v zmysle ktorého posudzoval pomer úspechu strán konania. Žalobkyňa
žiadala zaplatiť sumu 8.235,62 eur (7.979,19 eur, 247,20 eur, 3,03 eur a 6,20 eur), pričom priznaná suma
predstavovala 6.647,67 eur. Úspech žalobkyne bol v rozsahu 81% a úspech žalovaného v rozsahu 19%,
v dôsledku čoho žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62%. O výške náhrady trov
konania mal rozhodnúť súd prvej inštancie samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc
jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením
veci. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy (výška
anuitnej splátky 126,49 eur, termín splatnosti prvej splátky 20. marca 2015, počet anuitných splátok
108, periodicita a termín splatnosti mesačne, 20. dňa kalendárneho mesiaca). Bod 2.5.3 Obchodných
podmienok popisuje anuitné splácanie, výška každej splátky je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky),
skladá sa sčasti istiny úveru a časti pripadajúcej na platbu úrokov. Pomer výšky istiny a úrokov sa v
priebehu splácania mení. Počet a termíny splátok istiny a úrokov sú rovnaké a sú určené termínom
splatnosti anuitnej splátky. Banka pritom bezodplatne kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy
poskytne výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, lehoty
a podmienky ich úhrad, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov. Na
začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky tvorí úrok a na konci istina. Ostatné poplatky a
ich výška sú uvádzané v sadzobníku poplatkov. Všetky splátky, ktoré banka prijme od klienta na splatenie
úveru sa započítajú v poradí istina, úroky, úroky z omeškania, zmluvné pokuty, poplatky a iné výdavky
alebo náklady, pričom konkrétnu pohľadávku v rámci príslušného poradia určí banka s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého sa článok 10 ods. 1, 2 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48//ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS, v spojení s článkom 3 písm. m/ tejto smernice má vykladať tak, že
zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené
v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Z uvedeného
tak vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte
zmluvy, ale ich časť môže byť obsiahnutá i v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice a písm. i/ sa majú vykladať v
tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy
teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok. Taktiež nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Žalobkyňa
poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12Co/149/2016, 9Co/68/2017, ako aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/68/2017, 6Co/310/2017, Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Co/433/2016. Zo zmluvy je jasné, že splátka pozostávala z poplatku za poistenie
3,10 eur, z úroku 9,90% ročne a pochopiteľne zvyšok tvorí istina. Žalobkyňa bola ochotná poskytnúť
žalovanému kedykoľvek na základe žiadosti žalovaného uvedené údaje v inom ako percentuálnom
vyjadrení. Žalobkyňa upriamila pozornosť aj na právny názor odboru ochrany finančných spotrebiteľov
Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom označeného rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku 14/83 Von Coloson and Kamann uviedol,
že pri aplikácii vnútroštátneho práva majú národné súdy povinnosť interpretovať svoje národné právo
vo svetle textu a účelu smerníc tak, aby bol dosiahnutý výsledok, na ktorý sa odkazuje. Schváleným
vládnym návrhom zákona z 12. októbra 2017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú



niektoré zákony, malo dôjsť k zmene ustanovenia týkajúceho sa tejto podstatnej náležitosti zmluvy, aj s
poukazom na rozhodnutie C-42/15 Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné.

5. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky
takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

6. V preskúmavanej veci založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je
potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanému na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej
náležitosti takejto zmluvy, a to neuvedenia výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných
poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

7. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

8. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu
(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

9. Súd prvej inštancie rozhodol správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi
stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

10. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na



odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy
zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.
7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov
(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá
pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel)
jej zmeny.

11. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie
obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky
mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ
nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre
uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o
nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je
založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565
ods. 2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom
poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká
na splátku úrokov, poplatkov, má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo
vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších
nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať
istinu úveru a hradiť úroky z úveru ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda
so spotrebiteľom a o spôsobe splácania istiny a úrokov nie je veriteľom informovaný v čase uzavretia
zmluvy).

12. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho
poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má
zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

13. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,
že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné vykladať národné právo vo svetle znenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

14. Žalobkyňa hoci správne poukázala na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať
odchylné ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené
v článku 10 ods. 2 smernice. ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický,
ale aj teleologický výklad preto neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len
spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa (odlišný záver vyplýva z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).
Rovnako tak eurokonformným výkladom nemožno preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, ku ktorej došlo
zosúladením smernice a vnútroštátnej úpravy zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.
z. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR k
predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie
splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo 128/2016, 7 Sžo 61/2015.
Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej
otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a



preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S
poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods. 3
CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd zdôvodňuje nasledovne:

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

16. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

17. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

18. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v
rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania
vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky,
aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na
zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky).

19. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s. proti Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy,
konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
smernice.

20. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice, následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ (pôvodne k/) zákona ZoSÚ, s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy
k tomuto novelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad
rámec podmienok stanovených smernicou.

21. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy
zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k
zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky
poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej



správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)
je daná potreba legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.

22. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

23. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

24. Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká
na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 ObZ).

25. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom (aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť
sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov), teda poznanie pravidiel, podľa
ktorých veriteľ postupuje (uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu
rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov
o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité
právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné
preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho
vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice).

26. Konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice,
ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými
interpretačnými metódami však nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek
povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie,
Úradný vestník 2012/C 326/01 ). V posudzovanej veci by sa nejednalo o interpretačnú metódu contra
verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje
uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale
o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti
neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods.
1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na
jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako
aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.

27. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že
nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).

28. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam.
Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe



zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. ZoSÚ
tiež stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt,
pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve.
Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že
tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú, rovnako tak predpokladá informovanie
spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl. 19 ods. 2,čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2
porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

29. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľa o nákladovosti
úveru, so zámerom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah
(§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahuje na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade
ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje
naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad,
ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných
poplatkov). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. m/, ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa
týkajú (ne)existencie dohody o amortizácii, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s
rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť,
tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky
takejto zmeny. Argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy, pri naplnení
požiadavky rozčlenenia splátok, nebol náležitý, keďže v prípade zmeny pomeru rozčlenenia splátky
postačovalo vyjadrenie mechanizmu zmeny, v súvislosti s jednotlivými časovými obdobiami, v priebehu
splácania úveru.

30. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na úplné
zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

31. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

32. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade trov konania. Ak mala
strana konania úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (§ 255 ods. 2 CSP). Aby
čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda
aby po porovnaní procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver
o prevažujúcom úspechu jednej zo strán sporu. V prejednávanej veci nebol namietaný rozsah úspechu
žalobkyne 81% a úspech žalovaného 19%. Pomer úspechu a neúspechu strán tak predstavoval 62% v
prospech žalobkyne, ktorej v uvedenom rozsahu bola náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie
priznaná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

33. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací
súd preto rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

34. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak



a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.